OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 10. part

25.06.2014 (18:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 726×

Ralphina venovala bratovi pár sekúnd, skúmavo prezerala jeho nečakanú reakciu, no nebol čas hlbšie sa zamyslieť. Bernard rozsekol tiesnivé ticho okamihu a Wystan mu bol veľmi povďačný.

„Takže znova, prepáčte za nepohodlie a zabarikádovaný vstup k nám. Zdržíte sa u nás? Bol by som veľmi rád.“

„Radi, už len kvôli dobrodružnému vstupu na záhradu,“ uchechtla sa dievčinka.

„Dobre. Ralphina, zvládneš rebríky sama? Alebo ti pomôžem?“

„Sama. Ale bicykle nechcem nechávať na ulici.“

„Jasné o tie sa postarám. Tak lez prvá.“

Vyliezla na múr ako veverička a dvoma skokmi bola pri Nere.

„Ideš, Wystan?“

„Hej. Pomôžem vám s bicyklami. Postavím sa na vnútorný rebrík, vy mi ich podáte a zložím ich dolu.“ Chlapec nesmelo pozrel do očí naproti.

„Takto by to nešlo, Wystan. Nie som až tak starý voči tebe a prosím, tykaj mi.“

„To sa nehodí.“

„Prečo? Tyká mi aj Ralphina. Síce ma ešte nikdy neoslovila pravým menom, používa iba Panter, no už som si zvykol. Ahoj, som Bernard, potykajme si.“ Priateľsky natiahol dlaň vpred.

Wystan sa zachvel, ďalší dotyk rúk opäť spôsobil nový výboj, telom prebehlo vzrušenie a chlapca zaliala červeň. „A-ahoj.“

Bernard prekvapený rumencom povytiahol obočie, jemne sa usmial, fičúrsky žmurkol v dobrej viere, zbaviť chlapca rozpakov a nesmelosti.

Lenže tým spôsobil ešte väčší kolaps Wystana. Okrem červene ho zaliala horúčava, v hlave blikali kontrolky sebaovládania, vrešťal alarm straty kontroly správania. Do vedomia búšili otázky. „Čo sa to deje? Prečo tak prudko reagujem? To nie som ja! Musím okamžite z jeho dosahu! Boh dokonalosti má na mňa zničujúci vplyv!“

Dokázal len vypísknuť akési citoslovce, vymanil sa z Bernardovej dlane a už sa hrabal na ďalší rebrík.

Bicykle opreté o strom, Ralphina s Ixchel na karimatke, Nera tradične poblíž svojej veliteľky. Bernard už kládol plnú tácku pohostenia do trávy.

„Dnes budem zlý hostiteľ, sorry, ale musím upratať drevo, spriechodniť vchod a uvoľniť cestu.“

„Pomôžeme ti, viac rúk viac spraví.“

„Nie, Ralphina. Klády sú ťažké, ostré, to je práca pre chlapa.“

„Tak ti pomôžem iba ja,“ ozval sa prichádzajúci Wystan. Bol presondovať podložie pre guľatinu pri kôlni.

„Och, nie. Si hosť, prvý raz u nás a ja ťa nebudem zneužívať. Nie. Pekne sa posaď k sestre a relaxuj.“

„Prepáč, Panter, ale Wystan spĺňa tvoju podmienku, citujem „je to práca pre chlapa“. Nedaj sa mýliť vlasmi po lopatky, to je akýsi náš spoločný, súrodenecký znak. Dobre si však všimni zvyšok. Pomerne neisto stojí pred tebou približne sedemdesiat kíl živej, devätnásťročnej váhy, muskulatúra vypracovaná pravidelným športom, pohlavie nepopierateľne mužské,“ sucho poznamenala. 

Smejúci Bernard dôkladne kĺže očami telom chlapca, výborne sa baví na poznámkach Ralphiny a cíti sa konečne šťastný, že ju má pri sebe. Chlapec je príjemný bonus.

Len Wystan zasa nachovie s pocitom, že ho Bernard vyzlieka očami.

„Do prdele, už stíchni, segra,“ zúfalo zastonal.

„Prečo? Všetko je pravda. Ixchel zastáva rovnaký názor, neraz sme ťa prebrali v súkromí. Si dobre vyvinutý, správne sa stravuješ, športuješ, dbáš o seba, rozvíjaš si ducha i telo. Sympatický, sexy, v tvári pekný, možno až krásny, to závisí od jedinca, ktorý ťa hodnotí. No čo je, Panter? Čo sa rehlíš?!“ Cíti sa dotknutá, ale presvedčená o svojej pravde.

„Prepáč. Je tak nezvyčajné, počuť to z úst malého dievčatka,“ zabuble smiechom.

„Nie som malá, Panter! Budem mať jedenásť a smelo si trúfnem tvrdiť, že moje všeobecné znalosti v oblasti medicíny sú na úrovni stredoškoláka. Mám zdravé oči, mozog, moja empatia dosahuje nad štandard. Stojím si za tým!“ popudlivo prskla. 

„Áno, súhlasím s Ixchel i s tebou. Wystan je skutočne krásny, sexy chalan. No, nie som si istý, či dokážem správne posúdiť mužskú krásu.“ Bernard vrýva oči do brunátnej tváre chlapca, kypiacej rozpakmi a fakt sa výborne baví konverzáciou s Ralphinou.

„Dosť! Kašlite už na mňa, obaja! Ech, to nemá cenu. Bernard, kde máš ten fúrik, idem voziť drevo pri kôlňu!“ frustrovane zasipel. Musí preč z dosahu očí boha dokonalosti, lebo inak bude neustále ako reklama na krvotvorbu.

Už dobrú hodinu usilovne ukusujú z kopy dreva a akoby nič neubrali.

Wystan si obratne nakladá plný fúrik, prebehne trávnikom, vysype pri kôlni a Bernard tvorí drevenú hradbu. Leje z nich pot, mlčia, každý zabraný vo vlastných myšlienkach.

„Dvaja sú málo, čo myslíš, Nera?“ Dievčinka poškriabala psiska za ušami.

Z pohľadu psa jasne vidieť „mám ich na saláme, ani ma nehne pomáhať, Bernard si navymýšľa klopotiny, nech si v tom teraz vyrácha čumák“.

Drobné pršteky nájdu správne číslo v telefóne.

„Ahoj, Luki, neruším?“

„Ahojky, Ralphina. Nie. Čo, moja, ako sa máš?“

„Dá sa. Luki, mám prosbu, potrebujem pomoc. Mal by si teraz čas?“

„Hm? Pomoc? Akú, stalo sa ti niečo?! Kde si?“ vyhŕkol zdesene.

„Nie! Nie takú pomoc, som ok. Potrebujem chlapskú silu, vytrvalosť, svaly. Mohol by si?“

„Ty?! Ježiši, dievčatko, máš len desať a si tajomná ako hrad v Karpatoch! Tak dobre. Som u kamoša, daj mi viac detailov,“ smeje sa, veď u Ralphiny sa môže prihodiť čokoľvek.

„Jupíí, díky. Myslíš, že by si dokázal zohnať aj Domiho a Matyho?“

„Troch? Potrebuješ troch chlapov? Ok, hm, Maty je ďaleko, u babičky, toho nebudeme rušiť, ale Domi sa učí doma a tento môj kamoš si čas spraví. Takže máš troch a teraz okamžite vyklop, čo sa deje, lebo zavolám Wystanovi, aj keď je v Anglicku a to si potom za klobúk nedáš!“

„Pokoj, prosím. Nikam nevolaj, som ok, len urgentne potrebujem horu svalov a dve kilá citrónov. Nezabudni, svaly a citróny. Ponáhľajte sa a za odmenu mám pre vás prekvapenie. Počkám vás pred domom na tejto adrese.“ A zložila bez ďalšieho vysvetľovania.

Po pol hodine sa predrala s Nerou cestičkou v guľatine popred múr. Pochodujúc hore dolu ulicou, vyčkávala priateľov. Skôr sa však objavila Marion. Ralphina všetko v rýchlosti poreferovala.

„Krista jeho, Yuki, zle si odbočil! Otoč to, musíme späť o dve ulice!“

„Skľudni hormón, Luki! Povedala, že nás tam počká,“ prskol Domi.

„Si pako? Potrebuje pomoc, nič mi nechcela povedať! Bojím sa o ňu, vieš ako na nej Wystan visí!“

„Viem, tiež sa o ňu starám, ale s nervami na pochode nič neurýchliš!“

„Dobre. Sme tu?“

„Tam je! Sedí na chodníku a je sama! Kurva! Kde je Tekla?“ zhúkol zaskočený Luki. Vyskočil skôr ako auto zastalo, rozbehol sa k dievčatku.

„Ralphina, čo tu robíš? Kde máš Teklu? Si v poriadku, ukáž sa!“ Nedbal na vrčiacu Neru, schytil dievčatko do náručia a začal jej prezerať tvár.

„Nepanikár, Luki! Som ok. Tiež ťa rada vidím! Pusti ma dolu.“

„Ahoj, Ralphina. Ja už asi tuším. Správne?“ Dominik hodil hlavou k halde dreva.

„Čo? Vybavila si nám brigádičku?“ Luki valí oči.

„Máte citróny?“ nevinne sa spýtala.

„Sú v aute. A už mám toho dosť. Vybaľ, o čo ide.“

„To je dom Pantera a Nery. Panter potrebuje spratať drevo a ja vás prosím o pomoc. Citróny použijem na osviežujúci nealkoholický nápoj, lebo z vás bude tiecť pot cícerkom. Pomôžete?“

„Čo s tebou mám robiť. Dobre,“ pomerne rýchlo súhlasil Luki.

„Uber, kamarát. Čo za to, Ralphina?“ Dominik si skrížil ruky na prsiach.

„Prekvapenie je vaša odmena. Bracho, poď na ulicu!“ skríkla.

„Ale hovno! Wystan sa vrátil?! Kedy?“

„To ma poser! Je to on! Poď sem, ty hajzlík blonďatý! Zatajuješ sa pred nami?“ Dominik s Lukášom naskákali na nepripraveného Wystana, až sa všetci zrútili na zem.

Búrlivé zvítanie a predstavovanie pretkané smiechom i výkrikmi nadšenia uťala Ralphina. Vydala príkaz všetkým chlapom, pokračovať v práci, nezaháľať. Zaskočený a prekvapený Bernard najprv nesúhlasil s pomocou, potom privolil pod podmienkou, že im zaplatí za prácu i čas. To zasa odmietali Wystanovi priatelia.

„Ticho! Ste ako tlupa makakov. Takto sa nikam nedostaneme a drevo úspešne zhnije pri vrátach. Mám kompromis. Pre večne hladných študákov bude iste zaujímavá lukulská grilovačka na tvojej záhrade, Panter. Môže byť?“

„Yes! To je ono a k tomu zopár pív a trošku ohnivej vody. Nejakú prinesiem,“ prisadil si Yuki.

„Som za. Môžete hoci zajtra? Je sobota, čo tak okolo štvrtej?“ Bernardovi sa to hneď pozdávalo.

„Chcel som sa učiť na skúšku, ale dobrý dlabanec so sedemdesiat percentným dresingom má prednosť,“ dodal lišiacky Dominik.

Marion vyšla na verandu, zaujatá krikom, s úsmevom zvolala: „Zvada? Trhovníci? Čo predávate?“

Všetky hlavy sa otočili k nej.

„Moja dcéra Marion,“ predstavil ju Bernard.

Lukášovi zasvietili oči, obdivne hvízdol. „Ahoj, som Luki. Tvoj otec zajtra o štvrtej pre nás usporiada gril party. Že máš čas.“

„Prídete všetci?“ Marion vyzvedá. Zborová kladná odpoveď.

„V tom prípade privediem aj Zuzi.“

„A je Zuzi taká krásna ako ty?“ zaujímal sa zubiaci Luki.

„Krajšia! Veď uvidíš.“ Marion sa so smiechom stratila v dome. 

Päť mužských postáv sa pohybovalo záhradou ako dobre naolejovaný a zosynchronizovaný stroj. Drevené klády hopsali z fúrika a poslušne zaujímali horizontálnu polohu. Bernard, hlavný tvorca súsošia pri kôlni, skúseným okom i rukou dohliadal na správnosť ukladania, aby nové dielo malo tvar, stabilitu i dajakú „štábnu kultúru“.

Chalani sa striedali pri fúrikoch i vykládke, preberali detaily študentského života. Občas smiech, nadávky i výkriky bolesti. Po hodine bola lepšia polovica práce hotová.

Sedem orosených pohárov s džbánom cinklo a nocou z verandy zaznel generálsky povel Raplhiny. „Povinná prestávka, panstvo. Narovnajte si kríže a venujte nám pozornosť. S Marion podávame špeciálny drink „Mätové nocturno“. Pre zvedavých prezradím časť receptúry. Ľadová voda, prešovaný citrón, drvená čerstvá mäta pieporná, agátový med.“

„Áno! Vodu! Už padám dole pajsrom,“ zazubil sa prepotený Luki. Pohotovo vybehol k Marion, zdvihol pohár, zapichol do nej oči a zavrnel. „Ďakujem, dobrá víla, zachránila si ma pred potupnou smrťou smädom. Na tvoje zdravie, kráska.“ 

„Nech vám padne na úžitok, páni. Ešte oznam. S Ralphinou budeme servírovať neskorú nočnú večeru, ale až po úplnom dokončení vašej práce,“ poznamenala Marion, priťukla si s Lukášom a zvyšok spoteného mančaftu zúrivo súhlasil. Poháre cinkali, mäta klesala hrdlami a slinky na jedlo sa zbiehali už teraz.

Až hodinu po polnoci ustal pracovný ruch. Zničení chalani sa striedali pri záhradnej sprche, zmývali pot, piliny a chladili studenou vodou namáhané svaly.

„Som grogy. Takto som si dávno nemákol,“ posťažoval si Domi.

„Ja tiež a keby si bol trochu opatrnejší, nemusel som mať rozseknutú ruku, pako!“ žundral Yuki a vymenil si špinavý obväz za čistý.

„Sorry, brácho. Myslel som to dobre, viac naložiť a rýchlejšie byť hotový,“ previnilo špitol Domi.

„Aj tak sme to zvládli pomerne rýchlo a ja vám všetkým ďakujem, chalani. Sám by som sa s tým pachtil do rána,“ usmial sa Bernard do pléna.

„Však sa zajtra po štvrtej patrične poďakuješ, Berni. Už sa teším na mäsko, zeleninu, ryby, klobásky, pivko... ehm, Marion.“ Luki potešene vymenúva.

„Ja som zvedavý na sľúbenú nočnú večeru. Čo vyhútala Ralphina s Marion. Už mám hlad.“ Wystan si pohladkal ploché bruško a nesmelo zavadil pohľadom o Bernarda. Noc bola jeho spojencom, záhrada osvetlená len lucernami na terase. Tu pri sprche si mohol dovoliť ukradomky sledovať boha dokonalosti a nebyť nikým prichytený.

Obe spočiatku jednoznačne vsadili na pizzu, ale Ralphina chcela byť originálnejšia. „Marion, Wystan miluje grilované kura. Objednajme kurence pre všetkých, k tomu čerstvý chlieb a kyslé uhorky. Hm?“

Súhlasila hneď, preto sa teraz nad terasou vznáša dráždivá vôňa.

„Posadať, mládež, každý dostane celé kura. Chlieb, kyslé uhorky si berte sami, plus je tam misa nakrájanej zeleniny. Ralphina, ešte prinesieme ďalšie "Mätové nocturno." Dobrú chuť.“

Marion rýchlo skontrolovala stav proviantu v chlapských tlapkách, aby mal každý všetko, prisunula poháre a hody sa mohli začať.

„Ty vaďo! Bernard, k tebe prídem na brigádu často a rád.“ Yuki sa zalizuje, mastný až za ušami.

„Nehovor dvakrát. Kto ďalší?“ potešený Bernard a široký úsmev.

„No... hm, ja by som prišiel, večera je dokonalá, ale hodilo by sa menej makačky,“ posťažoval si Domi. Výbuch smiechu osadenstva.

„Ja hocikedy, hlavne keď tu bude Marion.“ Luki vyhľadal dievča pohľadom, poslal jej bozk.

Wystan v kúte terasy tíško vychutnával slankasté mäsko s chrumkavou kôrkou, slastne zakusoval uhorkou. Uchechtol sa pre seba „ach, Luki, teba asi čaká prekvapenie s Marion“.

Pomľaskávanie prerušil zvuk motora, auto vošlo na pozemok a postava šoféra mierila ku terase. Ralphina prudšie vstala, presunula sa k bratovi, nasadila na tvár masku ignorácie.

Platinová blondína zastavila na hornom schode, chladným pohľadom prebehla chlapcov, i celú situáciu, spočinula na Wystanovi a Ralphine s myšlienkou „súrodenci? nepochybne! ďalší, čo sa votrie do priazne Bernarda“.

Pohŕdavá poznámka „tak si to drevo konečne odpratal“, nechala Bernarda kľudným, sarkazmus nechal nepovšimnutý, ale cítil, ako klesla nálada okolia a to ho popudilo. Je hostiteľ, má povinnosť chrániť priateľov pred útokmi a Dana sa rozhodne nebude do nich navážať.

„Moja manželka,“ stroho a zámerne, nekultivovane, bez mena ju predstavil.

Len šomravé „dobrý večer“ zaznelo a Bernard pokračoval. „Pomohli mi moji noví priatelia a zajtra poobede pre nich robím párty. Buď tak milá a zariaď si dajaký program... hm, tak od štvrtej do druhej rána. Ospravedlňte ju, prosím, je unavená a odchádza.“

Medzitým sa Bernard postavil, chladným pohľadom pichol do Dany a jeho postoj naznačil, že buď sa stratí sama alebo jej pomôže on. Nie je vítaná. Dana zúžila oči, ale vetrík dovial k nej vôňu jedla a žalúdok tehotnej spravil kotrmelec. Dana zbledla, zozelenela, vyrazila na toaletu.

Prekvapený pohľad Marion i Bernarda ju vyprevádzal.

Nera si tiež prišla na svoje. Mraky kostičiek zmizli v papuli, odfukovala na dlažbe, pri nej ležala Ralphina. Vrava ustala. Dve hodina ráno, príjemná noc, plné žalúdky a klíživé oči chlapcov vyvolal úsmev na tvári Bernarda.

Wystan sa prebral. „Fíí, vstávaj, musíme domov. Do prdele a máme tu bicykle.“

„Odveziem vás, bicykle vezmeme do auta a bez protestov, prosím,“ Bernard dôrazne podotkol, keď videl znova otvárať jeho ústa.

Rozchod prebehol rýchlo, autá rozviezli pasažierov nocou k lákavým posteliam.

Bernard zamykal nočný dom, kľúče od auta hodil na poličku, Marion plnila myčku riadu, tešila sa na zajtrajšiu párty. Pozve Zuzi.

„Už si tu, tatuško? Si unavený, máš toho dosť, čo?“

„Mám, chrobáčik. Všetci sme zbití, pretrénovaní, trasľavé ruky i kolená. Pôjdeš zajtra so mnou nakúpiť veci na gril? Pomôžeš mi, prosím, máš čas?“ zastal pred dcérou, pohladil líce.

„Iste, ale spíme do desiatej.“

„Dobre, dobrú noc.“

„Dobrú, tatuš.“

Keď si líhal do chladnej postele, ku chladnej Dane, spomenul si na momentku z terasy, náhle ozelenela. Netušil prečo.

Podráždenie z Dany spoľahlivo zahnal obrázok Wystana, jeho neistý prejav, plaché oči i úsmev. Áno, Wystan si predral cestu k srdcu Bernarda, tak ako Ralphina. Citlivý, jemný, kultivovaný a rozhodne zaujímavý mladý muž. Bude osviežujúce spoznávať sa. Bernard nemá priateľov, ale Wystan by ním mohol byť. Už kvôli Ralphine.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 10. part :