A potom život zastrečkoval... 17. part • OurStories.cz ~ naše povídky

Uf, Wystan, to bolo o chlp! Takú hanbu by si neprežil.
Ak necháte jednať kráľovské ponížené ego, následky sú fatálne.

14.07.2014 (12:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 735×

Do kuchyne vošla Ralphina s prázdnym pohárom. Vyvalila oči na scenériu pred sebou.

„Ralphina! Dobre, že ideš! Chcel som si skúsiť nové kraťasy a zasekol sa mi zips. Nahneval som sa, nadával a nechtiac vystrašil Wystana. Pozri, strachom ani nedýcha.“

Dievčatko prebehlo očami brata, šibalsky sa usmialo.

„Panter, si si istý, že je to strachom?“

Bernard už vôbec nič nechápal. A čím iným? Zadíval sa na skoro zamdleného Wystana vo svojom objatí.

„Tatuško, čo sa stalo?“ Marion tiež prichvátala s prázdnym pohárom. Bernard dvoma vetami vysvetlil.

„Do riti! Sa nečudujem, že soptíš, už by som tie nohavice dávno vyhodila.“

„Však aj hneď poletia, rozstrihám ich. No tak, Wysty, vnímaj!“ Bernard zatriasol chlapcom.

„Poď, vezmeme ho von, nadýcha sa čerstvého vzduchu.“

Vyvliekli ho do kresielka na terase, Ralphina mu doniesla studenú vodu.

Súrodenci osameli, dievčatko sa uchechtlo. „Wysty, jeden pohár ľadovej vody do krku a tri do klína? Mal si na mále, čo? Videla som.“

„Čuš! To nie je sranda! Si ešte malá na také veci!“ Wystan zničene pil a spamätával sa z gigantického vzrušenia. Keď bol natisnutý k nahej hrudi Bernarda, s myšlienkou na ľahko dostupný obnažený klín, šalel chtíčom. Chýbalo mu pár sekúnd a už by orgazmus nezadržal. Do prdele! Na mieste by zomrel hanbou, alebo by sa snáď zabil.

A táto malá drzá žaba ešte zapára.

Vytočený Bernard nabehol do kúpeľne, schmatol nožnice a zúrivo rozstrihal nepriateľské nohavice i slipy. „Kurva práca! Takto ho zasa vydesiť! Bernard, si hňup, čo nevie kontrolovať emócie! Musel si tak nadávať a ukazovať hnev?!“ nadával si do zrkadla.

„Tatuš, už sú po smrti? Schytali to aj slipy?“ chichotala sa mu spoza dverí.

„Už! Bude dvoj funus! Prines mi z kuchyne kraťasy, prosím, zabudol som ich. Dík.“

„No teda! Veď to sú presne...“

„Tiež som čumel! Sú od Wystana. Poď, ideme ho pozrieť.“

Prikľakli k nemu z oboch strán. Marion skúsila rukou čelo a Bernard ho pohladil po vlasoch.

„Už je lepšie?“ špitla Marion.

„Hej, ďakujem. Môžem ešte vodu s ľadom?“ ticho poprosil.

„Hneď prinesiem.“ Bernard zmizol v kuchyni.

„Wysty, vážne sa tak bojíš tatuška?“ skúsila Marion.

Neodpovedal, len útrpne zavrel oči. Môže sa jej priznať? Veď sú vlastne obaja rovnakí s Marion. Ona lesba, on gay.

„Prosím, nech ti padne za úžitok.“ Bernard podal chlapcovi orosený pohár.

„Ď.“

Marion odbehla za Ralphinou a Bernard sa v nových kraťasoch naklonil cez zábradlie, aby videl na Neru, čo zasa hrabe v kúte.

Wystanov pohľad padol na perfektný pevný zadok obtiahnutý látkou a uvedomil si, že Bernard je na ostro. Nová vlna tepla obostrela nabudené telo. On to snáď robí schválne! Predvádzať sa tak okato, chce aby som dnes dostal infarkt?

„Nera, vypadni odtiaľ! Bude to! Padaj! Sorry, Wysty, už sa ti venujem. Odľahlo mi, že už ti je lepšie. A ešte raz ďakujem za super darček. Presne si trafil moju veľkosť. Vieš, v niektorých strihoch sa necítim pohodlne, škrtia ma v rozkroku. No, som trošku väčší v tých partiách. Ale tieto sú fantastické, sleduj.“

Vyzubený Bernard v najlepšej vôli ukázať chlapcovi, ako výborne mu padnú kraťasy, schoval obe ruky do vreciek. Napol jemnú látku cez podbruško, vystrčil klín do popredia a ponúkol na obdiv komplet mužnú pýchu, plasticky obtiahnutú látkou.

Wystanovi sa vypaľoval do zelených smaragdov detailný obraz riadne vyvinutého mužstva aj s guľkami. Toto v zdraví neprežije! Samotný Satan zvodnosti útočí v podobe Bernarda!

Z posledných síl zachraptel: „Kriste! Si dokonalý.“

„Prosím?“ Bernard nechápavo zažmurkal.

„Sú dokonalé... tie nohavice, myslím.“

„Že? Aj sa v nich tak cítim. Ďakujem ti.“

Ralphina sa vychytila trávnikom ku halde dreva. Postávala pred hradbou guľatiny vzorne naukladanej po celej dĺžke kôlne.

„Wystan! Poď sem,“ zrazu zhúkla.

Bože, ďakujem za vykúpenie! Zavyl chlapec v duchu. Akútne sa potreboval dostať preč z dosahu Bernarda, lebo nová vlna vzrušenia už letela priamo k nemu a túto by už asi neobkecal. S ťažkosťami vstal, kryl si vzdmutý klín, hnal sa za sestrou s prekvapeným Bernardom v pätách.

„Áno?“

„Wystan, sleduj drevo tu a tu.“ Ralphina vyznačila asi meter štvorcový.

„Sledujem. A?“

„Nevidíš sa tam? Štruktúra kôry a jedinečne naukladané kusy, plasticky vytvárajú tvoj portrét. Aha, oči, nos, ústa. Si natočený mierne vľavo.“

Bernard tupo zízal určeným smerom, ale Wystanov obraz nikde ani náznakom nezahliadol. Drevo pred ním mlčalo.

Zato chlapec prižmúril oči, poodstúpil. Sústredenie na nový podnet potláčalo veľký problém v klíne.

„Aj áno, hej tu som. Hm, šikovné oči, segra. A tu kus vpravo by som videl Bernarda. Nie?“ Súrodenci zápalisto diskutovali, vzduchom lietali ukazováky.

Marion s tatuškom postávali bokom a neboli schopní vidieť nič z naznačených obrazov.

„Panter, fakt sa tu nevidíš?“

„Nie, slniečko, nemám takú predstavivosť, sorry.“

„Tak... hm, vieš čo? Namaľujem ti to, chceš? Máš dajaké akrylové farby?“

„Niečo sa nájde. Fakt chceš maľovať na drevá?“

„Áno! Aby ste to videli aj vy s Marion. Tak aké máš farby?“

Do maľby sa chytil aj Wystan. Vybrali si bielu, šedú, hnedú, červenkastú, zelenú a žltú. Ešteže si domáci kutil naškrečkoval rokmi slušnú paletu farieb. Len pomocou jednoduchých čiar, plasticky vystúpených častí dreva a mierneho tieňovania za necelú hodinu mali hotovo.

Vľavo vznikol portrét Wystana, zelené smaragdy svietili do ďaleka a boli verné originálu, až tajili dych. Mierny úsmev, blond zvlnená hriva po lopatky, to všetko v náznakoch tvorilo dokonalú podobizeň. Ralphina bola spokojná s prácou, ako už dávno nie.

Wystan vpravo ešte dokončoval tmavé kratšie vlasy Bernarda. Tvár boha dokonalosti presvetľoval široký úsmev a hnedé hlboké oči uprene pozorovali ženu za plotom.

„Pán sused, to je krásne! A nie je to škoda? Drevo budete páliť a obrázky poničíte?“ neodolala sa ozvať.

„Dobrý deň, pani suseda. Budem brať z druhej strany kôlne, aby nám dlhšie ostali maľby a potom mi moji mladí umelci vytvoria nové obrazy, hoci aj na stene domu,“ pyšne odpovedal Bernard. Áno, jeho mladí, nadaní umelci mu zasa vyrazili dych.

„Ja uschnem! Idem pre foťák, to musím hodiť na web! Teda Pettererovci, ste machri, klobúk dolu!“ Marion v šoku zmizla v dome. O chvíľu cvakal foťák o dušu. Web bude bohatší o nový umelecký počin.

„Tak, Panter? Už sa tam vidíš?“ Ralphina sa oprela o Bernardov bok a nechala sa objať okolo pliec.

Druhou rukou privolal Wystana, pritiahol ho k sebe.

„Nemám slov. Tak precízna a verná práca na halde dreva. Vážne máte talent od Boha. Famózne! Ďakujem vám, ste moje slniečka. Ľúbim vás oboch.“ Dojatý Bernard vtisol bozk do oboch blond hrív.

Wystan si užíval nový dotyk i zovretie Bernarda. Zamilovával sa stále viac a viac. Nesmelo ho objal okolo pása, pritočil hlavu ku hrudi, vdychoval typickú korenistú vôňu boha zvodnosti.

- - -

V spoločnosti priateliek Dane letel čas rýchlo. Zapojila už celkom slušný okruh, ale nič nové sa o Wystanovi nedozvedela. Len sa hriala na výslní obdivu.

„Ukáž? No, pekný chalan a sluší im to s Marion. A aký je galantný! Och a táto malá? Sestra, čo, to neodtají. Pošli mi ich na mobil, skúsim sa zajtra popýtať vo firme. A Marion o ňom nechce zatiaľ hovoriť? Téééda, tajnosti, láska... bože a ten náš sa celé noci fláka po diskotékach. Dani, máš dobre vychovanú dcéru, netúla sa a chalana ti privedie domov, nech ho posúdiš.“ Dana len kráľovsky falošne pritakala.

Napokon sa spustil riadny dážď, šero poskytlo azyl nekalostiam. Nespokojná s výsledkom pátrania, Dana opustila raj priateliek, vykročila z kaviarne, krytá dáždnikom. K autu to mala dobrých tristo metrov bočnými uličkami centra mesta. Hlavu mierne sklonenú, preberala v duchu výsledok schôdzky.

„Samozrejme, že mám dobre vychovanú Marion, však ju cepujem od malička. Bohatý Wystan sa k nej šikne, to bez debaty. Problém so Zuzou som vyriešila! Špata jedna skazená, lesbická! Zvádzať mi dcéru na scestie, olizovať sa na uliciach! Fuj, také nechutnosti, človeku sa žalúdok dvíha!“

Pobúrená zvrátenosťou lesbickej lásky naberala na nervozite, tlak jej pekne stúpal. Pár metrov od auta ju zaujal pohyb v bočnej uličke. Vykukla spod dáždnika.

m+z tm

Dvojicu dievčat vo vášnivom bozku sčasti schovával dáždnik, ale v jednej z nich bezpečne spoznala Zuzanu, druhá hnedovláska mohla byť postavou i oblečením dosť dobre Marion.

Danu zaliala vlna besniaceho hnevu. Dcéra porušila prísny zákaz vychádzok! Zákaz stretávať sa so Zuzou! A možno to majú celé požehnané so súhlasom Bernarda! Jasné, matka nie je doma, dcéra sa ide muchlovať do ulíc! Tak to teda nie!

„Marion! Okamžite ku mne!“ zjačala Dana.

Zuzana sa vyklonila spod dáždnika, spoznala ženu. „Bacha, zdrháme! Poď! Potom ti to vysvetlím.“ Zdrapla prekvapenú hnedovlasú milenku za ruku a obe sa rozbehli dolu uličkou.

Dana síce pobehla pár krokov, ale jej stav viac nedovolil. Ešte škriekala pár príkazov pre Marion, aby sa ihneď zastavila a vrátila k matke, no dievčatá už boli ďaleko, v bezpečí.

„Tak toto si doma vypiješ! Ty dostaneš, počkaj! Malá falošná zmija! Drzo porušiť zákaz a ešte ma neposlúchnuť a utiecť! No, veď ty uvi... au, sakra! Zasa tie bolesti v krížoch.“

Ledva prišla k autu, za volantom sa chvíľku utíšila, bolesť klesla v intenzite. Lenže ženské ego kráľovnej manipulácií bolo hrubo pokorené, prišla nová vlna besného hnevu, poníženia. Nebude jej volať, počká si na ňu doma!

Vyštartovala k domovu s myšlienkou dcéru minimálne zmlátiť do fialova za odopretie poslušnosti. A manžel si to tiež pekne odskáče!

Bernard s dcérou pred hodinou na rýchlo vyprevadili blond súrodencov. Schyľovalo sa k búrke, tak aby stihli prísť bezpečne domov.

Marion si zaliezla na gauč v obyvke, v tvare kokónu opustila svet s Morfeovou píšťalkou. Spala nepokojne, búrka ju budila.

Bernard s Nerou pri nohách, pivom v ruke a úsmevom pre nové kraťasy relaxoval v kresielku terasy.

Sila búrky sa nevyrovnala sile besniacej Dany, ktorá tresla dverami auta a hneď zostra vybehla po mužovi.

„Kde je Marion?! Ako to, že si ju pustil do mesta! Kurví sa tam so Zuzou! Videla som ich!“

„Netrep somariny a hlavne stíchni!“ Bernard vyskočil na nohy, zatiahol Danu do chodby.

„Tak kde je? Ešte sa nestihla vrátiť, čo? Predbehla som ju, že?!“

„Marion bolela hlava, vzala si prášok. Minimálne hodinu spí v obyvke. A ty prestaň ziapať, chceš prísť o dieťa?“

„Neverím ti! Nahrali ste to na mňa! Marion!“ Dana sa vytrhla manželovi z rúk, prirútila sa k dcére, surovo ňou triasla.

Dievča zmätene otvorilo oči. Ubolené, ospalé, otlačené na tvári od vzoru látky.

„Čo? Čo zasa jančíš, mama? Ticho, prosím, bolí ma hlava.“

„Spokojná? Neviem, koho si videla, ale správaš sa ako šialený zúrivec! Spamätaj sa, si tehotná, máš nakázaný kľud!“

„Nie, to nie je možné! Videla som ich, na vlastné oči!“

„Mami, koho si videla?“

„Teba a Zuzu, ako sa cicmáte v meste! Kričala som na teba a potom ste mi utiekli!“ Dana už ziape, logiku asi niekde stratila cestou.

„Čo?! Videla si moju Zuzi v meste? Bozkávala sa s inou?!“ Marion vyskočila na nohy, zavyla bolestným sklamaním.

„S tebou sa olizovala! Neklam mi do očí! Nehrajte to na mňa vy dvaja!“

„Ticho! Obe a hneď! Marion celý deň neopustila náš dom a záhradu, bola so mnou! Vidieť si ju teda nemohla! Marion, choď do svojej izby a Dana do spálne!“ Bernard zhúkol, snažiac sa prekričať obe baby.

„Viem, koho som videla! Zvrhlú Zuzu spoznám vša...“ hučala už v amoku.

„Hovorím ti buď ticho a ideme do spálne! Potrebuješ si ľahnúť!“ Bernard si vtiahol Danu do náručia, zakryl dlaňou ústa a Marion ostrým pohľadom poslal do jej izby. Spupne šla.

Dana sa rozhodla bojovať, stojí si za svojím! A ani zakryté ústa ju neumlčia. Ešte pár ráz sa fyzicky vzoprela v snahe utiecť, ale Bernard ju bezpečne držal. Pomaly s ňou kráčal ku posteli, strach o dieťatko prudko rástol. Danu takto temne excitovanú, ešte nezažil.

Bohužiaľ jeho obavy sa stali realitou. Dana zastonala „au, sakra, znova mám bolesti“, ochabla mu v náručí. Dva krvavé pramienky stekajúce dolu stehnami mamičky, ukončili prudkú nezmyselnú zvadu.

„Kurva! Idem volať sanitku!“

Danu previezli rovno na operačný sál. Zachránili iba matku.

Správu o strate dieťatka niesol Bernard statočne. Slzy ho zaliali až v aute.

Dane sa však zrútil svet. Ošetrujúci lekár to videl na pár dlhých dní, strávených na oddelení psychiatrie.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování