OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 20. part

22.07.2014 (09:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 752×

„Slniečko, už nie si hladná, smädná? Povedz, ešte ti spravím chlebík,“ usmial sa Bernard na uplakané dievčatko. Zvŕta sa kuchyňou, pre malú by vypustil dušu.

Pred chvíľkou dovolali s pani Julianou i Wystanom, ktorí sú v Londýne a Ralphina sa má rozhodnúť, kto z nich sa vráti obratom domov. Hoci záležitosť pre ktorú vycestovali ešte nevybavili.

„Nič už. Sadni si ku nám s Ixchel. Daj si sám.“ Natiahla ruku od stola.

„Nechcem. Tak ako ste to vymysleli, baby?“ Pohladil dievčatko i bábiku.

„Panter, mamina nevidela ocina skoro pol roka, nezavolám ju späť, budú chvíľku spolu. Wystan nech sa vráti a zatiaľ musím dajako vydržať.“

„Ako dajako? To chceš byť sama doma?“ prekvapením zdvihol obočie.

„No, áno. Nemám na výber.“

„Slniečko, nebudú s tým súhlasiť. Keby si bola moja dcéra, tiež by som bol proti.“

„Hm.“

„Zostaň u nás, môžeš spať u Marion, alebo v obývačke. Budem sa snažiť o tvoje pohodlie, Nera mi pomôže,“ neisto navrhol.

„Nie!“ takmer vykríkla. Bernard prekvapene zažmurkal.

„Prečo? Kvôli Dane? Dobre, je ešte maród, ale zo spálne takmer nevychádza.“

Ralphina len výrazne zamietavo krútila hlavou a pri zmienke o Dane naberala masku ignorácie okolia, ako ku všetkým cudzím, čo im neverí, bojí sa ich a takmer nikdy ich nevpustí do úzkeho kruhu vyvolených.

„Ok, pochopil som. Tak inak... uhm, máš tu dajakú inú rodinu?“

„Už len babičku Hildu, ale býva skoro dvesto kilometrov ďaleko a je takmer imobilná na bedrové kĺby,“ zašepkala.

„Kruci! A chcela by si s ňou byť trebárs u vás doma? Môže sa o teba starať? Doveziem ju, budem vám pomáhať aj s Marion. A Neru si nechaj u seba, dobre?“

„To by šlo. Ale... ale môže u nás spať Marion? Aj ty?“

„Samozrejme, ako si budeš želať. Tak zavolaj mamine a vyrazíme pre babičku Hildu.“

„Panter, takú diaľku nezvládnem, mne je veľmi zle pri cestovaní, vraciam a schytám migrénu. Nemôžem,“ zradila na seba ďalšie tajomstvo.

„Ou, ok, berieš si Neru. Hodím vás s Marion k vám a vyrazím sám pre Hildu. Tak volaj ocina, ja si musím odskočiť,“ spokojný s riešením odchádzal, Danu v prítmí prehliadol.

Všetko počúvala v malej chodbičke, hnev, nenávisť k útlej drzani rástol, kumuloval. Už dávno je pre Danu ako osina v zadku, kradne jej Bernarda duševne a teraz aj fyzicky!

Vošla bojovne do kuchyne rovno k malej, sediacej za stolom. Pohľady sa stretli, Danin schopný vraždy na počkanie. Ralphina potláčala strach, nervozitu, do zelených dúhoviek vprávala maximum opovrhnutia. Rukou privolala Neru k sebe, pes vycítil strach z malej. Pretlačil sa popred Danu, bojovne zavrčal, ukázal zuby a chránil malú telom.

Danu pichlo jedom pri srdci z toľkej drzosti. Ešte aj psa ovládla!

„Kedy konečne zmizneš z nášho života, domu, záhrady?! Špiníš tu vzduch, si ako bodavý hmyz, otravná a zbytočná! Lepíš sa na Bernarda, odvádzaš ho od rodiny! Ty si všetkému nešťastiu na vine, čo nás postretlo! Pakuj domov a tam si skap, ale nech ťa u nás viac nevidím, lebo pocítiš bolesť! Zmlátim ťa, ty mála zákerná flan...“

„Dosť! Okamžite zavri zobák, Dana!“ zhúkol pobúrene vytočený Bernard. Konečne sa vracal z toalety.

„Prečo?! Všetko je pravda. Je obyčajná prísav...“

„Ticho!“ Bernard skočil po Dane, dlaňou zapchal útočné ústa.

„Ralphina, prosím, vezmite s Ixchel Neru a počkajte ma pri aute, áno? Ja musím rázne dohovoriť manželke. Marion je už na ceste sem, každú chvíľku ju uvidíš. Počkajte ma vonku, hneď pôjdeme k tebe domov. Ďakujem, že si rozumná, chápeš ma a pomáhate mi s Ixchel. Nera, stráž slniečko!“ Snažil sa milo rozprávať k vydesenému dievčatku s bábikou v trasúcich rukách, čo Dane neodpovedalo ani hláskou na vyhrážky a nepravdy.

Nera už mala priradené „slniečko“ k osobe dievčatka, tak dobre chápala, čo po nej vodca svorky požaduje. Napla bojovne svaly, zježila srsť na krku, sprevádzala malú von. Ak by teraz Dana zaútočila, vyfasovala by zopár škaredých hryzancov. 

Bernard trhol ženou v náručí a nasilu ťahal do spálne, stále dlaňou na jej ústach. Toto vážne prehnala a zaslúži si fyzický trest!

- - -

Bernardove unavené oči konečne zočili vstupnú bránu k domu Pettererovcov. Verný kovový tátoš mal na tachometri o štyristo kilometrov viac, hodinky na palubovke blikli štyri štyridsaťpäť ráno.

Babička Hilda konečne v cieli s problémami vystupovala z auta. Z dlhej cesty usedená, bedrové kĺby stuhnuté.

„Ahoj, babina, ďakujem, že si predsa prišla,“ rozospalá dievčinka im vyšla naproti.

 „Finka, si tvrdohlavá ako tvoja matka. Nemohli ste s Ixchel prísť ku mne na ten čas? Pán Bernard by vás iste rád priviezol,“ nespokojne mrmlala, snažiac sa stúpať schodmi za pomoci francúzskych bariel.

No áno, jediná babina ju oslovovala „Finka“ od narodenia. Príšerná skomolenina Ralphiny, no dievčatko jej to trpelo. Babina je matka pani Juliany, tak bolo milo doporučené dievčatku, aby prijalo Finku bez protestov.

„Nie, nezvládam to, mám silné migrény z dlhej cesty.“

„Robili by ste prestávky, och, Finka, nechaj tak. Poďme dnu.“

Babička Hilda nesúhlasila s vycestovaním z vlastného hniezda, mala doma všetko prispôsobené obmedzeniu nôh a tu sa bude trápiť. Napokon ju Bernard v telefóne dajako zlomil, lebo Ralphina plakala, že nejde k babine. Ale celou cestou za vnučkou Hilda bručala námietky.

„Ako gazdujú moje štyri dievčatá?“ Pohladil Fíí i Marion.

„Aké štyri?“ Hilda sa nechápavo otočila.

„Ralphina, Ixchel, Marion a Nera,“ usmiali sa unavené hnedé oči.

„Marion je vaša dcéra, že? A Nera? Aha, tamtá chlpatá obluda. Dúfam, že ma nepodrazí a nezlámem sa o ňu. Finka, prečo je pes dnuká? Vyžeň ho na záhradu.“

„Nie, babina, Nera je stále so mnou, stráži ma. Neboj, naučím ju, vyhýbať sa ti.“

„Chmpf, že sa snažím... ako jej matka! Od malička. Idem si na chvíľku ľahnúť, okolo ôsmej spravím všetkým raňajky a navarím obed. Marion mi pomôže,“ oznámila stroho, krivkajúc do hosťovskej.

„A kto je tvrdohlavý a generál? Fíí to má po babine,“ zasmiala sa prekvapená Marion. Ok, bude pomáhať rada, ale milým slovom by nepohrdla.

„Tatuško, daj si sprchu, pospi si trošku. Generál Hilda nás všetkých zaúkoluje po ránu.“

„Panter, Marion má pravdu. Babina nie je zlá, len rázna a priama.“ Dievčatko s Marion vzali Neru, zaľahli v izbe malej.

Bernard o pár minút osviežený sprchou usínal v obývačke na veľkej rohovej sedačke. Spomínal na príjemné chvíle s Wystanom, na jemné ruky, čo hladili a prinášali pokoj duši. Hm, milý chlapec, mal rád jeho tichú prítomnosť, istotu podpory, priateľstva. Áno, Wystan mu chýbal... už aby bol späť z Londýna.

- - -

Poobedné lúče sa zakusovali do hnedej pokožky Bernarda, v bazéne sa bláznila Nera s Marion a babička Hilda s ujom Vittoriom na terase v chládku popíjali kávičku.

Stres s Hildou zvládli už včera. Je hlavná kuchárka a komandant, Bernard nákupčí, nosič poživatin, šofér, Marion kuchtička a upratovačka domu. Fíí sa pridáva kde treba.

Ralphina prisadla na lehátko.

„Čo, slniečko? Nad čím dumá tvoja múdra kotrbka?“ usmial sa spokojne.

„Nad tvojou ženou. Som vykázaná z vášho domu i rodiny,“ smutno sa oprela o bok muža.

„Ralphina, pozri na mňa. Tak... a počúvaj, prosím. Dana je psychicky zlomená žena, prišla o dieťa, potrebuje čas... veľa času na spamätanie. Sorry za ten výstup u nás. Hovorila z nej chorá hlava, dokmásané city a ty zabudni, áno? Prosím, nič z toho čo kričala na teba, nie je pravda, slniečko. Ja i Marion ťa máme veľmi radi a vždy si u nás vítaná. Ixchel tiež. Len podnikneme drobné ochranné opatrenia, áno? Vždy budeš mimo Danin priamy dosah.“ Hnedé dúhovky hľadali v zelených pochopenie.

„Panter, to všetko viem, dosť som študovala o vplyve potratov na psychiku matiek. Ale... ona... je zlá vo svojom úplnom základe, vieš?“ ticho špitla.

„Ako to myslíš?“ prekvapene vytreštil oči.

„Je všeobecne naklonená negativizmu. Ixchel to z nej cíti, Mesiac spomenul jej dominantnú čiernu časť osobnosti. Nepozeraj tak, Panter, ja to skrátka cítim od prvej chvíle, čo sme na seba narazili. Čo myslíš, prečo som nikdy nechcela k vám do domu, do jej blízkosti?“

„Aha... a... a čo ešte cítiš?“ Neisto zavrel oči a bál sa odpovede.

„Nič. Môžeme to skúsiť, budeme k vám chodiť s Wystanom, ale iba na záhradu.“ Dievčatko vzalo dosky s papierom, dokončovalo obrázok.

„Dobre, slniečko. Už nedovolím, aby ti niečo podobné vykričala. Čo maľuješ? Môžem?“ Zbabelo utiekol od ťaživej témy Dana, jej verbálne výpady. Zahľadel sa na portrét Hildy s ujom Vittoriom. Stoja pod popínavou žltou vistériou, ujo podáva šálku kávy, babina bez barlí, usmiata a okolo nich práve prechádza Bernard s plným fúrikom hliny.

„Výborne, som tam za šikovného, hm, užitočného. To musíme ukázať tvojim rodičom.“

„Bez obáv, Panter, môj ocino o tebe vie veľa, nepustil by ku mne a mamine niekoho len tak. Aha? Počkaj, napísal mi... hm... tak strelcom na C4. Ha! To ti nevyšlo, ocino, beriem ti koňa dámou... hm, moja dáma na F6.“ Doťukala správu a odoslala.

„Čo to robíš?“

„Čo by? Hráme šach s ocinom na diaľku. Túto partiu už šestnásť dní.“

„A kde máš šachovnicu, figúrky?“ nevychádzal z údivu.

„V hlave! Kde asi? S ocinom ich nepotrebujeme fyzicky, pamätáme si každý jeho i môj krok,“ usmiala sa spokojne.

„Ááá! Vieš, ako ťažko sa žije s géniom po boku? Cítim sa pri tebe ako prvák na základnej! A to mám o dvadsaťštyri rokov viac!“ Divadelne schoval tvár do dlaní. Ale v duchu jasal nad jej nadaním, pamäťou, talentom, nad jeho malým slniečkom.

„Zvykaj si, jednoduchý Panter! Už iná nebudem! Len múdrejšia a múdrejšia. Veľa študujem, veľa si pamätám a mám veľa plánov,“ dôležito riekla.

Bernard si opäť vzal dovolenku na celý týždeň, doma sa neukázali s Marion od nočnej hádky. Len sa telefonicky uistil, že Dana nič nepotrebuje a stále si drží temnú líniu prístupu k okoliu.

Celé dni venoval dievčatku, alebo hrdlačil pod dozorom uja Vittoria. Poobedia Luki vyzdvihol Fíí, zmizli na bicykloch, či šli hrať tenis.

Štvrtú noc usínal unavený Bernard v obyvke pevnosti Pettererovcov. Všade ticho, tma, dievčatá s Nerou zalezené v izbe malej, babička v hosťovskej.

Blond postava s istotou zamieri ku gauču, kľakne si pri hlavu spiaceho muža. Prsty jemne pohladia líce, orámujú hranu čeľuste, skončia vo vlasoch, ískajú.

„Ahoj, Berni, psst lež, chcel som ťa len pozdraviť,“ šepol nežne.

„Hi, Wysty... hm, príjemné,“ zavrnel ospalo, oči sa stretli.

„Pre mňa tiež, rád ťa hýčkam. Chýbal si mi. S fotrovcami ti ďakujeme za obrovskú pomoc s Fíí. Pomohol s...“

„Prestaň ďakovať. Mali sme všetci z pekla šťastie, že sme sa stretli v lesoparku. Keby Ralphine Tekla odpadla niekde cestou... nie, ani nedomýšľať. Dosť ju to vzalo, plakala.“

„Verím, Teklu má rada. Tak neďakujem. Prosím, malý darček z cesty pre teba a mám aj pre Marion.“

„Ale zas...“

„Nebrbli a otvor to.“ Wystan vtlačil dva balíčky do rúk ležiacemu, trošku prisvietil okolie lampičkou.

„No páááni! Krása, to je niečo! Díky.“ Bernard vytiahol darčekové balenie pánskych písacích potrieb, vyvedené v strieborno-modrej. Tri perá a pentelka v leskom kovovom plášti s gravírovaním dominánt Londýna. Od špičky po vrch strieborná prechádzala do stredne modrej. Z druhého balíčka vyskočili obľúbené kraťasy adidas, tento raz v zelenom prevedení. To už Bernard hvízdal obdivom.

„Blázonko! Fakt ma hýčkaš, ďakujem... hech, dobre, nechám sa.“ Vysmiaty Bernard žmurkol na chlapca nad sebou, laškovne nastavil hlavu k novému ískaniu vlasov.

Wystan v mihu očervenel, zalapal po dychu, v duchu stonal. „Bože, flirtuješ so mnou? Pokračuj, žmurkaj, praď, budem ťa nosiť na rukách. Milujem ťa, láska, si tak nádherný, príťažlivý, tvoj zamatový, nízky hlas, ááách, zbláznim sa! Kto to má vydržať?!“

Zaboril prsty do hnedých vlasov, preberal sa prameňmi, druhou láskal líca, občas si dovolil prejsť po perách. Túžbu pobozkať ich len ťažko umravnil.

Bernard tíšený dotykmi upadal späť do spánku, darčeky pritisnuté k hrudi. Vrnel spokojne, pocit celosti jeho sveta dovolil relaxovať. Mal ich zasa všetkých pri sebe. Slniečko, Marion, Wystana i Neru.

- - -

Dni prázdnin takmer u konca. Zuzana, Marion sú stále pár, búrka nevery prehrmela. Pred Danou nikto nič nespomína a Zuzana sa neukazuje u Kollárovcov. Lukimu sa občas pošťastí sprevádzať ich mestom, stále sa dvorí Marion a netuší pravdu o dievčatách.

Ralphina s Wystanom navštevujú Neru len v záhrade, spoločné športové popoludnia, či večery s Bernardom sú už bežná prax.

Maty dostal „dištanc“ od Wystana a ťažko to nesie. Zlomené srdce nevie zabudnúť. Ak sa aj náhodou stretnú, Wystan len slušne odpovie, konverzačne podiskutuje o počasí, zdraví a zasa všetko utne, odchádza. Darmo, Maty zákerne zranil jeho lásku a to sa neodpúšťa.

Tekla sa po operácií srdca pomerne dobre zotavuje, doma sa o ňu stará dcéra. Čiastočné ochrnutie na pravú stranu i miernu stratu reči zdolávajú spoločne. Ale na post opatrovateľky ešte dlho nesiahne. Výhľadovo treba začať hľadať novú a pani Juliana už teraz šalie starosťami. Nájsť vyhovujúcu ženu pre Fíí je nadľudský výkon.

A chronicky narušený vzťah bunky Kollárovcov už asi neobnoví ani svätená voda. Nieto starkí, čo ako sa snažia. Jednoducho Bernard a Marion odmietajú jednostranne komunikovať s Danou, alebo len úsečne odpovedajú. Ale sú jej po ruke a všetky požiadavky splnia.

Dana stále vypísaná doma, odstavená na izolovanú koľaj, si našla SMS-ku, že sa vrátil Stano do republiky. Prvý raz odkedy odišiel.

Chalan hneď po maturite vycestoval do Anglicka za strýkom a roky u neho zostal bývať i pracovať v grafickej firme. Potom šiel na skusy do Ameriky a pár rokov pendloval medzi NY a LA. Pred dvoma dňami sa vrátil, lebo mama doma chradne rakovinou a túži vidieť jediného syna.

To treba využiť! Dana chce Stana vidieť, nájsť iné myšlienky na chvíľu, zaspomínať na strednú školu.

Stano bol dosť prekvapený, kto mu volá a veľmi sa mu nechcelo prísť na grilovačku. Nevideli na skoro osemnásť rokov. Ale Dana si húdla svoje, toľké roky sa neukázal, len si občas napísali, zavolali, že nemá na výber a milého Stana čakajú podvečer túto sobotu.

„Panebože! Osemnásť rokov a ty ani jediný raz neukážeš nos v našom zapadákove,“ Dana afektovane viedla konverzáciu.

„Nič ma tu nedržalo, Dani... dostal som príležitosť vonku.“ Stano akoby sa ošíval.

„A čo ste tam robili?“

„Marion! Tykaj mi, som rovnaký ročník s tvojimi rodičmi.“

„Ok, Stano, čo si robil v Anglicku?“

„V reklamnej firme grafika, kresliča, písmomaliara... v animovaných štúdiách tiež kresliča, bábkoherca a podobne. Nárazová práca.“

„Ale len pre talentovaných,“ pousmial sa Bernard.

„Nie, Berni, nemám veľký talent... som skôr „nádený robotník, kresliar.“

Za bránkou sa mihli postavy. Nera so štekotom vítala dievčatko i Wystana.

Bernard uviedol svoju návštevu na druhý koniec záhrady, aby sa nerušili navzájom.

Ale keď sa míňali tak na tri metre, Stano otočil hlavu k Ralphine s Ixchel v náručí. Hľadela na neho dlhé sekundy, potom siahla po ruke brata. Danu absolútne prehliadala.

„Čo je, Fíí? Chceš odísť, keď je Dana vonku? Alebo ti vadí pán?“ Naklonil sa k nej, šepol.

„Nie. Panter, môžem si pána sportrétovať?“ Vzhliadla vysoko do hnedých dúhoviek.

„Ehm, spýtam sa, slniečko. Myslím, že hej,“ milo prekvapený aktivitou. 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 20. part :