OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 22. part

27.07.2014 (13:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 841×

„Wystan, vážne nie. Nenapúšťaj vaňu, nedokážem v kľude ležať... ja, ja musím ísť behať. Neboj, vrátim sa. Nie, ani nič jesť nebudem... nemôžem. Nera, bežíme,“ vynervovaný Bernard vytrielil zo záhrady Pettererovcov, pes za ním, ale po pár skokoch zapišťal a ostal stáť.

„Bože! Ešte aj ty si zranená, nestačí Ralphina? Ukáž.“ Pribehol späť, začal hľadať príčinu bolesti. Slabina citlivá na dotyk.

„Čo je s ňou?“ Wystan priskočil na pomoc.

„Neviem presne, okolo slabiny... asi narazené, možno ako Fíí spadla na ňu. Tak z behu nie je nič.“

„To rozhodne, ideme k zverolekárovi. Hneď. Ber ju k autu, idem pre kľúče,“ nariadil Wystan. Segra by mu odtrhla obe uši a musel by ich pred ňou zožrať, keby zanedbal zranenie jej miláčika.

Vyšetrenie neodhalilo žiadnu zlomeninu, len pohmoždený bok a to sa musí časom vstrebať. Nera dostala injekciu na bolesť, malú infúziu na podporu rýchleho hojenia. Nechali si ju na pozorovanie.

„Výborne, skoro pol noc, čo teraz?“ Bernard sa mrzuto rozhliadol nočným mestom. Ralphinu nechal v špitáli, Neru u zverolekára. Dnešný deň je odporný, na hovno.

„Čo by... o všetkých si sa postaral, je rad na tebe. Sadaj.“

Wystan si doviezol svoju platonickú lásku k sebe domov. Vrčiaceho Bernarda natlačil pod sprchu, narýchlo pripravil pár ľahkých sendvičov s horou čerstvej zeleniny a dva litre čaju. Sám sa skočil osviežiť a zmyť stres z nešťastí.

Berni len v kraťasoch prechádzal obývačkou hore-dolu. Jedla s pitím sa ani nedotkol.

„A dosť, takto by to nešlo, pán Kollár! Chceš si zarobiť na žalúdočné vredy? Sadnúť. Prosím, malá porcia na utíšenie nervózneho žalúdka.“ Chlapec vtisol tanier do klína, do ruky pohár čaju.

„Hm, díky... nemôžem, Wysty, stále myslím na slniečko. Ako sa má, či je v bolestiach, či niečo nepotr...“

„Psst, je o ňu špičkovo postarané a mamina tam určite volala. Má tam bývalých kolegov. Hej? Jedz, po troške... no tak, sprav mi radosť,“ milo sa usmial, pohladil vrásky napätia okolo smutných očí. Vzal sendvič, donútil ho odhryznúť a zapiť čajom. A opäť. Bernard kŕmený ako dieťa pomaličky nachádzal relatívny pokoj, ďalší už zvládol sám.

„Zasa ma hýčkaš?“ pousmial sa, hnedé dúhovky vplávali do zelených.

„Rád, veľmi rád. Takto sa mi páčiš, ľahni si na gauč, zavri oči, budem ťa hladiť, hm? Mal si ťažký deň, zaslúžiš si,“ zašepkal, polohoval telo pred sebou.

Prsty automaticky ískajú pramene vlasov, masírujú kožu ramien, krku.

Lampička na minimum, len tichý šum vetra v korunách stromov doliehal otvoreným oblokom.

„Hmmm, luxusné, nechám sa tebou uhladkať do bezvedomia,“ zavrnel po hodnej chvíli Bernard.

„He-he, to budeš môj prvý.“

„Vážne, Wysty, s tebou sa cítim akoby celistvejší. Si tak jemný, tichý, príjemný, galantný.“

„Som gay,“ zašvitoril a líca zaburácali nachom z vyznania boha dokonalosti.

Bernard pomaly natiahol ruku k červeni líc, poláskal ich. „Ja nie, Wystan.“

Chlapec zahľadený do tváre oproti pozdvihol kútiky v úsmev. „Keď myslíš.“

Wystan „uhladkal“ boha do spánku, sám zmizol vo svojej izbe a ešte dlhé minúty vychutnával dozvuky vlniek vzrušenia z dotykov.

Ďalší deň si dali do tela. Dlhú trasu na bicykloch v polovičke doplnilo kúpanie v jazere, pol hodinka plávania.

Domov sa dostali až k súmraku. Rýchla, výdatná večera od Wystana potešila oboch.

„Úplne grogy, zničil si ma, chlapče. Som už starší človek, zaslúžim si úctu i mierne zaobchádzanie,“ žartoval Bernard.

„Dobre, starček. Koľko máš rokov? Tridsať?“

„Fakt vyzerám na tridsať? Lichotíš mi... hech, nie, mám tridsaťštyri.“

„Ja devätnásť, tak beriem späť. Si starček.“ Wystan sa zaškeril.

„Ty! Nájdem ešte dosť sily na výchovný výprask,“ vrátil mu.

„Najprv povinnosti, potom zábava, starček. Napustím ti vaňu a medzitým sa sprchnem. Príď si zaliezť pod hladinu o pätnásť minút,“ so širokým úsmevom zmizol v kúpeľni.

Unavené svaly „starčeka“ priadli blahom. Bernard ponorený až po nos vychutnával bohatú mentolovú penu, horúcu vodu a ticho. Myseľ však oddych nepozná. „Ako sa má slniečko? Juliana ju navštívila, je všetko ako má byť. Ešte zajtra ráno skočím pre Neru, potom za Fíí. Dobre, Marion je po ruke Dane. Och, Wystan a jeho hladiace prsty, hm, vážne sú čarodejné. Červená sa roztomilo a stále si myslí, že som gay. Aj včera, ten jeho úsmev, he-he.“

Ticho narušilo otváranie dverí, svetlo v kúpeľni kamsi zmizlo, len malý prúd lúčov z pootvorených dvier padal na dlažbu pri prahu.

Bernard prekvapene ticho čakal. Wystan? Čo to robí?

Známe ruky nabrali kôpku šampónu s laškovnou poznámkou: „Môže byť trochu relaxačnej masáže, pane?“ A začali šetrne umývať vlhké vlasy muža vo vani. Bernard ohúrením ani neodpovedal.

Chlapcove ruky kĺzali v dlhých ťahoch po hlave a dráhu predlžovali na krk i ramená, zasa sa vracali.

Pomalá masáž, prenikavá vôňa mäty, horúca voda a nenechavé ruky klesajúce z ramien na hruď k brušku. Wystan stál za vaňou v predklone, letmo zavadil perami o ucho. Zostúpil po citlivom miestečku pod uchom, tepnou dolu krkom a horúci dych rozochvieval bunky Bernarda.

Prudko vydýchol, kŕčovito zavrel oči, lebo chlapcove ruky stále v masáži dosiahli pod pupok. Telom prebehol mrazík čo páli, zvoláva vlnky rozkoše, brnká na strunky slasti a Bernardovi sa v ten moment zastavilo vedomie, alebo logika... alebo niečo, čo ho doteraz urputne presviedčalo, že je hetero.

Lenže telo vravelo iné.

Masírujúce prsty už našli cestu späť do vlasov, Wystan mu jemne zvrátil hlavu vzad a bozkával oči, kĺzal na špičku nosa, cestičku lícami i bradou lemoval dotykmi pier. Už zasa spúšťal ruky cez krk, prsia, boky, vpred pod pupok.

Nová silná vlna vzrušenia prekvapila Bernarda, až vydesene zastonal, zdrapil chlapcove zápästia a zabránil im v ďalšom klesaní južným smerom. Narazili by na omračujúcu pravdu. Bernard mal gigantickú erekciu a také niečo ešte v živote nezažil.

„Už mi konečne veríš? Dokázal by som ťa ľahko zviesť, že?“ Wystan šepkal do ucha, bozkával hranu čeľuste. Neodolal, jazykom oblizol vrchnú peru Bernarda, do spodnej sa jemnučko zahryzol. Vtisol posledný bozk na vydesené pery muža, vymanil zápästia zo zovretia, ticho za sebou zavrel.

Svetlo opäť priletelo do kúpeľne i do zatemnenej hlavy.

Bernard osamel s dvoma výraznými pocitmi. Priam bytostne túžil, aby sa Wystan vrátil a pokračoval, ale zároveň ho vyháňal až na kraj sveta. Rozhodne až tam, bližšie ho neznesie!

„Celý život sa trápim v posteli so ženou, ledva sa mi pri nej postaví a teraz stačí pár dotykov od chlapca? Som gay?! Asi som! Kurva!“ zavyl zničene. Vzal do dlane mohutne stoporený penis tepajúci takmer bolesťou, pár ťahmi mu doprial uvoľnenie. Bože, tá slasť!

Telo bolo dokonale spokojné, no hlava sa búrila, prudko oponovala. „Nie! To nesmieš! Si predsa hetero! Máš záväzky, dieťa, starkých, ženu! Všetkých sklameš!“

Bernard zúfalo analyzoval svoj doterajší život, spomínal, triedil, skúmal, vyhodnocoval.

Wystan mu doprial veľa času, kým sa opäť stretli v obývačke. Už takmer svitalo. Prisadol obďaleč.

„Odpusť, prosím, nedal si mi inú šancu, iba ťa priamo presvedčiť. Hneváš sa?“

„J-ja neviem... asi nie. Nie... lenže, huch, neviem čo teraz? To nie som ja. J-ja to nemôžem, Wystan, nie. Mám rodinu, záväzky... bože, všetko sa mi rúca pod rukami, mení a bolí to,“ šepkal bojácne, vypaľoval očami dieru v koberci. Toľko šokov za pár dní.

„Som tu len pre teba, Berni, nezabúdaj.“

„Uhm, ty nemáš nikoho? Priateľa?“

„Už nie, s Matym som sa rozišiel na plavárni v deň, keď ťa zámerne zranil.“

„Hm?“

„On je minulosť, ale ty si moja prítomnosť a dúfam, že i žiarivá budúcnosť,“ nesmelo sa vyznal. Líca zružoveli.

Bernard nevedel čo povedať, len zaskučal frustrovane, zbrklo hlesol: „Musím pre Neru, ahoj.“ A zdrhol z pevnosti Pettererovcov.

Wystan nebránil úteku muža, chápal ho.

Spokojne zaliezol do pelecha. „Potrebuješ čas, láska, viem. Ty na to postupne prídeš, čo za zmiju si roky hreješ na hrudi. Kým je Dana naozaj i kým si ty. Kto si počká, ten sa dočká... hm, som trpezlivý a milujem ťa, môj boh dokonalosti.“

- - -

Ku podivu Stano ešte neopustil republiku, bol celkom ústretový voči Bernimu a čas schôdzky mu vyhovoval.

„Sem, sem, Bernííí!“ Stano už sedel v rohu baru, pred sebou vodku.

„Čau, si tu dlho? Sorry, bol som ešte v špitály za Ralphinou. Neuveríš, čo sa stalo...“ Bernard prisadol, zoširoka kamaráta oboznámil s nešťastím.

„Chúďa. Ale z boha šťastie, že si nezlomila nadanú ruku. Čo si dáš? Pozývam ťa.“

„Ehm, som autom, len minerálku a silnú kávu.“

„Pán vrchný, prosím tri vodky, dve minerálky a veľkého silného turka pre priateľa.“

O hodinku už vodky kolovali krvou Stana, pripitý úsmev nabádal Bernarda, aby konečne zaútočil, doposiaľ si len pripravoval pôdu.

„Och, takmer som zabudol... pri lúčení mi Fíí dala tieto dva obrázky. Na jednom si ty, aha a tu je Marion.“ Vytiahol maľby chránené vo fóliách.

„Doriti, Bernard! Večná škoda to dievča nechať zakrnieť. Do sveta s ňou, NY, Paríž, Barcelona! Všetci by jej ležali pri nohách! Ste banda tupcov, ona má študovať u najlepších svetových profesorov! Vidíš to?!“ Stano sa spravodlivo rozčúlil, strká mu portréty pred oči.

„Vidím, Stano vidím. A vieš čo ešte vidím?“

„Hm?“

„Vidím zarážajúcu podobu medzi mojou dcérou Marion a mojím bývalým spolužiakom Stanom!“ Vypálil rovno.

A opitá hlava je razom triezva. „No... č-čo? A-ako že... čo, podobu?“

„Presne. Stano, doteraz som mal len podozrenie a pochybnosti... ale tvoj face ma presvedčil,“ Bernard sťažka dodal.

Pripitý chlap schoval hlavu do dlaní a minulosť opäť stála vo dverách tak čerstvá a boľavá.

„A-ako?“ zasipel Stano.

„Ralphina na to prišla, hneď ako ťa zbadala, preto tvoj portrét.“

„Že ja chuj som sa vracal! Toľké roky utekám a teraz ma odhalí malé kurevsky nadané dieťa! Bernard, ja... nemôžem... ja, Dana... ona...“

„Ale môžeš, Stano, môžeš a musíš! Musíš mi sľúbiť, že sa to Marion nikdy nedozvie! Ja som jej otec, ja som ju mal po narodení prvý v náručí, ja som ju držal pri prvých krokoch, so mno šla do prvej triedy a je moja! Rozumieš? Ja som jej otec!“ Zúrivo si pritiahol Stana k sebe tvárou a štekal vety priamo do rozširujúcich sa zreníc oproti.

„Ok, je tvoja. Si otec.“

„Super a teraz syp pravdu.“ Stále ho držal za tričko pred sebou, číhal na pravdu osemnásť rokov skrývanú.

„Pred maturitou pár mesiacov som mal večierok u nás... zopár mojich kamošov z ulice a Dana prišla náhodou... mali sme spoločný projekt na matiku. Prišla, posedela, popila s nami... a... no mali sme aj trávu, éčko a tak... kurva, každý čo zohnal, no! Skrátka som bol dosť mimo a zatiahol som ju k sebe... nebránila sa veľmi. Lenže som ju pretiahol bez ochrany a zabudol! Ja som nič nevedel na druhý deň! Dana tiež nie, až keď meškala. Prišla ako veľká voda, že som ju nabúchal a všetko je len moja vina. Bránil som sa, že sme vinní keď tak obaja. Ja som si vzal, ona podržala! Decko som nechcel v žiadnom prípade, ale že ona si ho nechá a pekne to povie našim! Bernard, otec by ma zabil, už tak som to mal u neho nahnuté, načapal ma fetovať aj skôr. Bol som zúfalý a Dana na mňa tlačila, vydierala ma, hádali sme ako psi, dokonca sme sa pobili, teda ona vyfasovala pár faciek, ja kopancov. A potom prišla s diabolským nápadom... ježiš, Bernard, ja som nemal na výber! Pán vrchný, vodku!“ zhúkol na celý bar.

„Nie, vodku nenoste, len minerálku, musíme niečo vyriešiť. Ďakujem,“ Bernard zastavil kelnera. „A ty pokračuj!“

„Že sa to pokúsi na teba našiť, ale musím jej pomôcť. Chcel som vedieť, prečo si vybrala práve teba. Bolo mi proti srsti potopiť kamoša... boli a sme kamoši, nie?!“

„Zatiaľ ešte sme, ale keď to hneď nedokončíš...“

„Cielene si ťa vybrala, bol si najkrajší z triedy, aj školy, výstavný samec, vychovaný, šikovný, gentleman, zabezpečený, s budúcnosťou, bez vážnej známosti a pomerne submisívny. Sorry, Berni, ale Dana ťa mala prekuknutého do najmenších detailov. Vydierala ma... uhm, pomohol som jej. Pamätáš, ako si sa zobudil s opicou po maturáku? Hm, trošku sme ťa zdrogovali, Dana potrebovala sto percentnú istotu, že nič nepokazíš. Zaviezli sme ťa k nám, Dana si k tebe vliezla a ráno ťa presvedčila, že si s ňou niekoľkokrát spal. Pamätáš?“

„Na to prebudenie v živote nezabudnem. Lenže nikdy som si na nič nespomenul z tej noci!“ temne zašepkal.

„To bol cieľ. A zvyšok už vieš. Našila to na teba, ja som po mature zmizol, nedokázal som odhadnúť, čo sa stane, ak na to prídeš. A preto som sa už viac neukázal v republike... lenže matka je chorá, prišiel som, chuj! A ešte aj k vám. Nechcel som, ale Dana ma zase dostala!“

„Vitaj do klubu! Mňa dostala odhadom sto ráz do roka!“

Bernard odviezol opitého Stana domov s prísahou mlčania pred celým svetom. Pomaly sa vracal domov, slzy potupy tiekli do košele.

Nera nocou tíšila labou žiaľ muža, nechala sa objať, terasou znel tichý plač. Slzy vyplavili najväčšiu trýzeň duše, mozog opäť zasadol na trón, spúšťal myšlienky vôkol hlavy.

„Vieš, Nera, bol som vybraný. Vybraný Danou, aby som ju previedol životom, ako reprezentačný chovný býk, okrasný psík, poslušná mačička na hranie, huňatý zajko na muchlovanie, skalný orol na ochranu mláďat, pokladnička i zarábajúci mumák, ako jej originálna značka na oslnivú dokonalú rodinku veľkej zlatokopky Dany!“

Hoci boli takmer tri hodiny ráno, od plotu zaznel tichý hlas susedy.

„Pán Bernard, môžete na chvíľku k nám na záhradu?“

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 22. part :