OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 9. part

21.06.2014 (16:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 689×

„Som konečne doma! Kde ste, holúbätká moje?“

Desiata nočná hodina. Vedkyňa Juliana sa skrátka nemohla skôr vymotať z laboratórií, pretože posledný diel výsledného grafu sa nepáčil celému oddeleniu.

„Mamina!“ Štvoro smaragdových očí potešene zaškúlilo k dverám.

„Hm, to dobre voní! Čo to je? Aj ja si prosím.“

„Wystan myslel aj na teba, tam máš misku, vezmi si.“

„Jednoduchý ovocný šalát, ale pre zmenu som zálievku spravil z grepu, višní, so štipkou koriandru a lyžičkou medu,“ skromne špitol chlapec.

„Šikovný! Fantastické, osviežujúce, výživné a nápadité. Vitaj doma, Wystan. Poďte ku mne obaja, chcem vás vystískať.“

Po krátkom privítaní v objatí šťastnej matky a výbornej večernej bašte rozložili „táravý stan“ u Ralphiny v izbe.

„Ďakujem, že si prišiel skôr domov a popasoval si sa so skúškami i pred termínmi. Môžem ostať v tíme kolegov a keď vyriešime tento posledný problém, dostaneme tučné odmeny. S otcom sme sa dohodli, že ti právom patria, Wystan, potom ti ich pošlem na účet.“

„Ježiš, mami, prestaň. Nerobím to pre prachy, vieš dobre. Pre hafíka skočím aj na dno pekla. Ale aj tak dík. A ty ma prestaň biť, slečna, lebo sa postavím a zmaľujem ti zadok na fialovo.“

„Ralphina, meno moje! A najprv by si ma musel chytiť, šuter nemožný!“

Vypískla a hneď skočila na nohy, skryť sa za mamu.

„Stačí. Aký máte zajtra plán?“

„Doobeda, kým bude Fíí v škole, povŕtam sa vo svojom školskom projekte, potom pre ňu skočím, dáme obed, dajaký šport a neskoré poobedie si už Fíí vyhradila pre Neru a toho Bernarda. Budem s ňou.“

„Ok. Tekla mi dnes volala a od pondelka absolvuje ďalšie vyšetrenia srdca, takže ju pár dní neuvidíme. Povinnosti okolo domu si rozdelíme, vždy večer vám navarím na ďalší deň a vy už si poradíte.“ S tým opustila ratolesti. Povinnosti volajú.

„Môžem sa pozrieť na tvoje posledné skice? Po stenách máš Neru, že? Tamto je Marion a toto?“ Wystan postáva pred čiernou maľbou. Športová postava, vysoká, vypracované svaly v teplákovej súprave, hlava s krátkymi vlasmi, ale tvár chýba.

„To je prvý pokus Bernarda, teda Pantera. Potom som pokračovala v tomto bloku. Na, chytaj.“

Wystan obratne chytil skicár veľkosti A4 a sústredene, mlčanlivo listoval.

Vedel, že Ralphina sa časom zamerala na Bernarda, ale hneď upla na Neru.

Desaťročné dieťa s nadaním od Boha istými ťahmi vdýchlo život Bernardovi na bielych stránkach. Tu detail ruky, torzo hrude, obe nohy od kolien dole, polovičná postava od pása hore, pár obrázkov celého chlapa v rôznych situáciách. Podáva pohár, zohýna sa pre loptu, polieva trávu a podobne. A potom prišiel šok. Ralphina sa zamerala na tvár a maľovala vo veľkom detaile.

Krásnu tvár pomerne mladého muža, už nie chlapca, ešte nie starca. Sexi chlapa s podmanivým úsmevom, šibalstvom v očiach, ale je tam aj smútok i tiene. A Wystan prestával dýchať, vnímať džavotanie sestry, pretože sa vpíjal do podobizne Bernarda. Podobizne takmer fotograficky presnej.

Wystan vedel, že Ralphina maľuje dokonale a začal sa báť. Lebo ten pocit, čo kdesi v ňom začal klíčiť, podnietený čiernymi čiarami, sa dal nazvať mierne očarenie, záujem, zvedavosť. Nielen to.

Ralphina si predsa svoj úzky kruh spriaznených duší len tak ľahko nerozšíri. Prečo práve Bernard?

- - -

„Zatiaľ je všetko v norme, pani Kollárová, s výsledkami som spokojný, plod sa nám vyvíja podľa očakávania. Ako sa cítite?“ Profesionálny úsmev.

„Doposiaľ fajn, len posledných pár dní neustále zvraciam. Nie len ráno,“ posťažovala si a šľahla gynekológa vyčítavým pohľadom, akoby on za všetko mohol.

„Hm, to by mohol byť podráždený žlčník, bežná vec. Pozrieme na to a predbežne vynechajte ťažšie jedlá.“

Mrzuto opúšťala ambulanciu, ponáhľajúc sa domov.

Ťažoba sa opäť ozývala. Zaparkovala takmer na schodoch verandy domčeka Kollárových. 

„Čo všetko žena vytrpí pre blaho rodiny. Že, Dana! Znášaš už tretí mesiac chladného manžela, Marion je tiež divná a navyše tá denná nevoľnosť! Ale za to decko to stojí! Kruci! Zasa!“ polohlasne šomrala.

Pobehla na toaletu, za nepríjemných dávivých zvukov sa nedobrovoľne zbavila obeda. Vydýchala sa pri umývadle, upravila, našla stratenú rovnováhu. Kritické oko v zrkadle kleslo na bruško, ktoré sa už mierne rysuje a nový život dáva o sebe vedieť. Ešteže je sama doma a chvíľku je kľud. Zaľahne, spokojne zavrie oči, spánok ju takmer hneď vezme k sebe.

Obrovský nákladiak naložený kopcom drevenej guľatiny sa blíži ku bránke, šofér vyzrie oknom, zaškúli na menovku „Bernard Kollár“ a spokojne sa usmeje. Našiel to na prvý raz. Zazvoní. A zasa, pravda dlhšie. Nikto? Dá tretí pokus, najdlhší.

„Veď šéf povedal, že budú doma! Do mrne, naspäť sa s tým ťahať nebudem!“ zahundre nepokojne.

„Čo je?!“ prebudená Dana vybehla na verandu ako fúria.

„Ehm... piatok?“ nešťastne zavtipkoval chlapík.

„Zasa inteligent! Čo chcete?!“

„Priviezol som vám drevo, panička,“ ukázal palcom na korbu, „kam to zložiť?“

„Drevo? Aké drevo?! Nič nechceme! Zmiznite, lebo na vás zavolám fízlov!“ húkla, tresla dverami a bola preč.

Tak to sa mu ešte nestalo. Len vyvalil oči, ticho znechutene precedil „sučina“.

Vzal mobil, volá šéfa.

„No už si tam?“

„Som, šéfinko a stojím pred bránou ako cicka. Pani domáca tvrdí, že žiadne drevo nechcú a poštve na mňa zelených!“

„Čo? Čo je to za chujovinu? Si na správnej adrese? Sedí meno?“

„Áno! Nie som chuj, čítať už viem! Tak čo robiť?“

„Počkaj, overím si to, zavolám.“

Šofér využil pauzičku na cigárko, mohutný nákladiak blokuje takmer celú ulicu, ale jemu je to jedno. Nech si každý nájde svoju cestu. Telefón.

„Tak čo s fúrou, šéfe?“

„Je to správne. Sedí adresa aj meno, zlož to na ulicu a hotovo.“

„Ok, ale toho dreva je po kok... eh, teda veľa. Tá ježibaba sa už neukázala a nepustí ma do dvora.“

„Kto je šéf?! Ona, či ja? Kto ťa platí?“

„Vy.“

„Tak to tam zhoď a padaj späť do firmy, ešte máš dnes jednu fúru. Zákazník si zaplatil, má to tam, nech sa stará.“

Zahodil cigárko, nerozhodne sa poškriabal v rozkroku. Hrozba zelených sa mu nepáči, ale má príkaz od šéfa.

Skúseným okom šoféra zhodnotí situáciu, blysne mu zlomyseľnosť v očiach a už túruje nákladiak, natáča korbu a pomaly sype celým chodníkom ťažké drevo narezané na pol metrové klady. Ohromná, meter a pol vysoká kopa dreva sa s rachotom zahryzla do veľkej brány, rozvalila do pol cesty a úplne zatarasila vchod do domu Kollárovcov. Neprejde ani myška, nieto nasraná pani domáca, čo sa vyhráža políciou.

„Hech a teraz mi skoč na hrb, ochechula!“

Spustil prázdnu korbu, strácal sa v diaľke a zúrivá Dana nebola schopná spoza brány odčítať špz-ku.

Keď Bernard zatáčal na ich ulicu, musel dať prednosť veľkému nákladiaku, lebo by sa inak neobišli v úzkej uličke.

„Čo ten tu robil? Zasa ide dakto pristavovať?“ zabrúkal si pre seba.

Neveril vlastným očiam, vyskočil z auta, zízal na hradbu dreva, nemožnosť vojsť na vlastný pozemok a šalejúcu Danu za bránou.

„Čo čumíš?! Rob niečo! Volaj políciu, hasičov!“ štekala.

Bernard sa už konečne spamätal, naskočili mu kolieska do správnych drážok a hystericky sa rozosmial. Dana nechápavo hľadela na manžela a uvažovala, či mu radšej nezavolá sanitku.

„On to spravil! On to fakt spravil!“ Bernard sa chechtal, utieral slzy.

„Kto? Čo spravil?“

„Kolega. Dlžil mi prachy a včera povedal, že ich nemá, ale že mi ako kompenzáciu dovezie drevo. Ja som mu neveril, fakt nie.“ Bernard znova vyprskol smiechom.

„Výborne! A čo teraz? Chcela som ísť do mesta! Autom! Ktoré mám, mimochodom, zaparkované vo vnútri!“ štekala ďalej.

„Hlavne sa ukľudni. Dostanem ťa von a vezmeš si moje.“

Trvalo to pár chvíľ, Dana sa skutočne nachystala, Bernard si požičal malý rebrík od susedov, preliezol ponad múr k sebe domov, z vnútornej strany pristavil ďalší rebrík a pomohol Dane z väzenia.

Mizla ulicou v jeho aute s poznámkou, že sú pošahaní kreténi obaja s kolegom, keď robia normálnym ľuďom zo života peklo a že nech si teraz ten prúser vyžerie sám. Gumy zapišťali, vzali so sebou nervózny vzduch po Dane.

Bernardova hlavná starosť bola, aby váha dreva nepoškodila bránu. Podarilo sa mu otvoriť vráta bez úhony a teraz tam stál opustený, samučičký, nad kopčiskom dreva a Nera vyčítavo kňučala. Túžila po slobode, ale nebolo kadiaľ zdrhnúť.

„Kurva! Toto nespracem ani do rána! A ešte blokujem polovicu ulice,“ žundral Bernard, krivo gánil na nepriateľskú horu dreva, prešľapol z nohy na nohu a konsternovane si čechral tmavú šticu vlasov. 

- - -

„Ralphina, pozeraj na cestu, lebo sa vysypeš!“

„Nebuzeruj. Tadiaľto som ešte nešla.“

„Fakt? Už som ti o tejto skratke hovoril dávnejšie. Na konci sa napojíme na cestičku lesoparku. Zaber, kopček!“ Wystan postrčil sestrin bicykel hore briežkom.

Dnes si naplánovali pár kilometrov bicyklami okolím. Súrodenci vedia, že Ralphina musí každý deň vybiť energiu športom, inak sa zle cíti. Je to tak od malička a Wystan jej zvyšuje dávky záťaže, čo má skonzultované s maminou.

Po strednej škole Wystan šiel študovať do zahraničia, ale doma zabezpečil pár kamarátov zo školy a tí sa striedajú pri športovaní s Ralphinou. Dievčinka len ťažko prijímala nových ľudí, ale Wystan systematiky nútil ju i kamarátov k spoločným športom a dnes už má Ralphina okolo seba Dominika, Lukáša, Mateja, Eby a Zoju. Päť verných ľudí, ktorí ostali študovať, či pracovať v meste a striedajú sa pri nej. Niet nad úprimné priateľstvo.

Lenže Wystan bol vždy milý, ústretový, príjemný, za priateľa nastavil krk bez slova. Nezanedbateľným činiteľom je šport, ktorý všetkým menovaným spríjemňuje život, sú jeho nadšencami. A priznajme si, Ralphina je tiež zaujímavý „chrobák“, pre ktorého sa oplatí stratiť kus času osobného voľna.

„Kam mierime, Fíí?“ Žiadna odpoveď, iba popudený pohľad dievčatka.

„Hej! Slušne som sa spýtal.“

„Ale nie mňa! Ja som Ralphina!“

„Uch, nová taktika? Už nie buchnáty, ale ticho?“

„Vravel si niečo?“

„Aj hej. Kamže, kamže, mladá slečinka?“

„Za Nerou a Panterom. Včera si sa zoznámil s Marion, dnes so zvyškom, postarší pánko.“

„No dovoľ, som chlapčisko v najlepších rokoch! Sladkých devätnásť, drzá papuľka.“

„Tak nezapáraj, aby ti nezhorkli. Môžem sa o to postarať.“

„Vyhrážanie?! Akosi si za posledné mesiace mojej neprítomnosti zvlčila.“

„Sedí vec, som predsa Ralphina.“

„Neskutočné. Mám sa báť?“

„Doporučujem! Alebo prestaň do mňa vyrývať. No toto! Pomsta boha lesov? Ako sa dostanem k Nere a Panterovi? Čo to drevo?“

„No boha jeho, riadna kopa!“

Duo Pettererovcov zoskočí z bicyklov, postáva nerozhodne v strede cesty a naťahuje krky do dvora.

Bernard vzadu pri kôlni tvorí veľkú základňu pre uskladnenie guľatiny, cestu od brány po kôlňu vystlal doskami pre fúrik. Treba chrániť pestovaný trávnik.

Nera ho lenivo pozoruje z tieňa, ale razom sa vychytí, letí k bráne, štekotom víta dievčatko. Víta aj sa sťažuje, „sleduj, čo ten babrák Bernard zasa zosomáril, som väzeň, nemôžem k tebe“. A pokúša sa mohutné, chlpaté telo presunúť vyššie drevom, lež vratké kusy nespolupracujú, laby prepadávajú do medzier a pes sa môže akurát zraniť.

„Nera, nesmieš! Ku mne!“ Bernard spozornel, vyklusal za psom. Ešte stále má v pamäti desivé Vianoce, kedy Dana nechtiac zranila Neru a psisko zúfalý bolesťou kňučal a krvácal. Už to nechce nikdy viac zažiť.

Bernard dobehol až k bráne, umravnil psa, zaostril na postavičky pri bicykloch a na tvár sa nasťahoval široký úsmev.

„Ralphina, rád ťa vidím. Sorry za tento zmätok. Neplánovaný. Prosím, poďte dnu, ale rebríkmi. Pomôžem vám. Ty musíš byť Wystan, že? Konečne ťa spoznávam osobne.“

A potom sa zastavil svet. Wystanovi.

Vedel to už včera pri prezeraní jeho portrétov v skicári. Lenže teraz, keď stojí kúsok od originálu priam skoprnel. Omráčene hľadel na toho boha dokonalosti, na jeho vypracované telo, pohyby šelmy, ale s gestami milujúceho človeka, ktorý má v tvári a srdci vrytú lásku k Ralphine. Podvedome cítil, že jeho sestrička a Bernard sú spriaznené duše, akosi k sebe pasujú a to čo z Bernarda vyžarovalo by sa dalo nazvať aurou gentlemana, oddaného bojovníka, rytiera, ktorý by bol schopný pre Ralphinu zahlušiť svet holými rukami a skopnúť ho do pekla. 

Bernard medzitým mrštne preliezol múr, zastavil sa pred chlapcom. Pohotovo natiahnutá ruka. „Som Bernard, vitaj u nás.“ 

Wystan neschopný vysúkať zo seba jediné zmysluplné slovo, neschopný myslieť, hýbať sa. Paralyzovane zízal do hlbokých hnedých očí, klesal v nich na dno, utápaný očarením jemného erotického náboja. Bernardov hlboký zamatový hlas, podfarbený milotou a široký, zmyselný úsmev silou hurikánu pokorili emócie chlapca, vtiahli ho do sietí boha dokonalosti.

Pľúca odmietli poslušnosť, kyslík sa nedostával do krvi, Wystan strácal farbu z tváre a telom prechádzala mierna triaška.

„Si v poriadku?“ Bernard pristúpil tesne k nemu, v očiach otázka.

Predpažená ruka už nevítala, ale dlaň sa starostlivo obtrela o rameno.

Bolo to ako zásah elektrickým prúdom. V mieste dotyku Wystana pálila koža, chĺpky na zátylku povstali a mladým telom chlapca preletela vlna vzrušenia.

Konečne sa jeho mozog spamätal, uvedomil si celú situáciu a stud vohnal búrlivú červeň do líc. Uhol pohľadom. Musel sa urýchlene vymaniť z dotyku, cúvol o krok, napriahol ruku so zaškrípaním hlasiviek.

„Wystan..., ech, potešenie je na mojej strane..., hm a som v poriadku. Asi.“

„Určite? Striedaš farby ako chameleón.“ Ďalší exkluzívny úsmev Bernarda blysol ulicou.

Wystan zúfalo skryl oči za viečka, konečne nabral plné pľúca vzduchu.

A musel si priznať pravdu. Práve sa utopil, rozplynul, stratil v jeho osídlach.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 9. part :