OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Agenti - 1. kapitola

30.04.2011 (17:00) • LucyLee • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 750×

Sebastian:

Zbraň som pevne zvieral a bol som pripravený hneď vystreliť. Moje zvýšené reflexy mi zaručovali presnú mušku a rýchlu reakciu, no aj tak som v sebe živil zrnko strachu, žeby som niečo nemusel stihnúť. V mojej práci si nemôžem dovoliť zaváhať. Musím sa vedieť rýchlo rozhodovať a rýchlo reagovať. Strata jednej sekundy môže znamenať okamžitú smrť. Možno nie pre mňa, ale pre partnera áno.

Muž vyskočil spoza suda a ja som rýchlosťou blesku vystrelil. Ozval sa pridusený výkrik a muž sa zviezol k zemi. Spoza steny vyskočili ďalší dvaja a ja som ich do sekundy zneškodnil. Ozvali sa ďalšie výkriky. Jeden sa objavil na poschodí a ďalší traja vybehli z dverí. Strieľal som na všetky strany a “prekvapivo“ som ani raz neminul. Kolegov to už vyvádza z miery. Uzatvárajú stávky, kedy niekoho konečne netrafím. Zatiaľ nikto nevyhráva, keďže ja trafím vždy.

Zneškodnil som posledných troch a povzdychol som si. Ďalší nudný deň v práci. Chcelo by to nejakú akciu! Prečo som asi odchádzal od rodiny? Tu sa len nudím. Myslel som, že vďaka svojim schopnostiam budem môcť pomáhať ľuďom ako Henry, môj otec, a nie hrať debilné videohry!

Položil som zbraň na stolík a zložil som si 3D okuliare. Z druhej strany zvukotesného skla bolo vidieť ďalšiu hádku.

„Tak? Kto vyhral tentokrát?“ spýtal som sa so smiechom.

Vražedne sa na mňa pozreli. Len Jeff mal natešený výraz. „Jáá, ja, jáá!“ hulákal.

„Gratulujem!“ povedal som a podal som mu ruku.

„Minieš niekedy vôbec? Za chvíľu prídem o celú výplatu!“ kričala na mňa Kate.

Usmial som sa. „Nemám to v pláne. A pokiaľ ide o to druhé, nekážem ti, aby si uzavrela vopred prehratú stávku. A vôbec,“ hovoril som všetkým, „vaše stávky o mojej muške sa začínajú podobať gamblerstvu!“

Zasmiali sa. „To vieš, Niektorí stále nemôžu uveriť, že si taký dokonalý!“ povedal Jim, ďalší kolega, a tiež manžel Kate.

Vedel som, ako to Jim myslí. V našej päťke, ktorú som tvoril ja, Jim, Kate, Jeff a Melanie, sme boli jedine my dvaja upíri. Kate si za chvíľu tiež prejde premenou, ale ešte sa nedokázala na rok rozlúčiť s prácou, tak počkali.

„McKanzie, Winter, do kacelárie!“ ohlásil nás šéf.

Pozreli sme na seba. Nečakali sme a vbehli sme do jeho kancelárie. Mal opäť kamenný výraz, ktorým nám všetkým ukazoval, kde je naše miesto. Mal som sto chutí nakopať ho za to niekam, ale predsa len, je to môj šéf.

„Počul som, že sa nudíte,“ povedal. Naťukal niečo do notebooku a konečne sa na nás pozrel. „V tom prípade mám pre vás dobrú správu. Idete na misiu,“ povedal a ja som mal čo robiť, aby som od radosti nevyskočil. Jeff na tom nebol inak.

„Máte pravdu,“ povedal som, „to je vynikajúca správa!“

Pousmial sa. „Ale nie je to žiaden medlízať! Musíte byť opatrní a dávať pozor na krytie,“ poučoval nás, ako by sme boli malé deti. „No negúľajte tými očami, McKanzie! O Rusku ste toho istotne dosť počuli,“ povedal.

S Jimom sme sa na seba pozreli. „Rusko?“ spýtali sme sa jednohlasne.

Prikývol. „Je to o trochu ďalej, ale aj tak sa musíte najskôr zastaviť v Anglicku. Nachádza sa tam náš počítačový technik, preborník, maniak, parťák, macher... vyberte si. Proste je ten najlepší, čo sa týka techniky. Až potom letíte do stredu diania,“ oznámil nám.

Bol som celkom zvedavý na toho “machra“. Vedel som, že keby s Jimom chceme, boli by sme najlepší vo všetkom. Preto bude milé vidieť človeka v niečom skutočne vynikať. A tým skutočne myslím naozaj skutočne.

„A o čo sa vlastne jedná?“ spýtal sa Jim.

„Ide o veľmi podozrivú skupinu ľudí, ktorá sa už aj v minulosti vyhrážala americkej vláde. Hrozila možnými atentátmi, útokmi... Pokúsili sa aj o únos prezidenta, no ten sa im, chvalabohu, nezdaril. Avšak teraz, vraj, majú nejakú posilu. Doteraz sa skrývali, ale keď majú ju, neboja sa ničoho.“

„Ju?!“ spýtal som sa s prekvapením. To nás posielajú na koniec sveta kvôli žene?

„Možno vám to príde smiešne, pán McKanzie, ale táto kobra vie riadne hrýzť. Do siete Pentagonu sa nabúrala za päť minút. Skúsený a naozaj dobrý hacker by to zvládol asi len za dva roky. Tiež bez problémov zničila jednu družicu, ktorá pre nás však nebola nejako obzvlášť dôležitá k nášmu šťastiu. Ak dokáže toto, mali by sme začať s predbežnými opatreniami. Preto ju nepodceňujte. A nezabudnite, všetko mi musíte hlásiť!“ povedal a dal nám tým najavo, aby sme z jeho kancelárie vypadli.

Postavili sme sa a bez slova sme odišli. Jim to išiel oznámiť Kate a ja som sa pobral do svojej útulnej kancelárie. Snažil som sa dať si veci do súvisu, ale nenapadalo ma nič. Nenapadal ma jediný pravdepodobný dôvod, prečo svojich najlepších agentov posielajú do Ruska kvôli úbohej žene. Nemal som nič proti ženám, ale čo sa týka týchto vecí, muži sú jednoducho lepší. Sú rýchlejší, silnejší, dožívajú sa dlhšie, majú lepšie predpoklady na narábanie s akoukoľvek technikou, zbraňami... Jednoducho v tomto biznise majú navrch oni.

Ale na druhú stranu, musel som uznať, že to dievča má gule. Pentagon by som zdolal asi za päť a pol minúty. V tom má dievča navrch. A s tou družicou to muselo byť tiež ťažké... Možno mala len šťastie. Možno mala pri sebe ďalších tridsať technikov, ktorí jej s tým pomohli. Ale možno je naozaj taká dobrá...

Lucy:

Kráčala som úzkou chodbou. Opäť. Prešla som tadiaľto už miliónkrát, a stále sa mi to viac a viac hnusilo. Nenávidela som to tu. Nechápala som, kde som bola, keď som nastupovala do toho lietadla, keď som prijímala identifikačnú kartu, a keď som sa odvážila stať sa pravou rukou Nikolaja.

Nikolaj Vazovski je náš šéf, samotný čierny netopier. To on založil celý tento spolok čiernych netopierov. Založený chudobným, vedený bohatým. Presne tak. Keď bol Nikolaj na začiatku budovania tohto veľkého impéria, nemal ani rubeľ. Boli to len dvaja kamaráti, ktorí mali po krk americkej nadvlády. Ameriku z duše nenávideli a rozhodli sa urobiť niečo, aby ju zosadili z pomysleného trónu sveta. Dali dohromady vreckové a zobrali si do podnájmu malý domček na okraji Moskvy. Postupne sa začali objavovať ľudia s podobnými politickými názormi, a ani sme sa nenazdali, bolo nás tu cez sto a bývali sme v moderne zariadenej vile, ktorá bola vybavená len tou najlepšou technikou.

Avšak všetky priateľstvá sa končia. Nikolaj a Sergej, nerozlučná dvojica, sa rozbila. Nikolajovi to už proste všetko stúplo do hlavy a tak sa Sergej, jediná dobrá stránka celého tohto nezmyslu, stratil. Jednoducho opustil Rusko, zmenil si identitu, vzhľad... Nikolaj sa ho ani nepokúšal kontaktovať. Bol tak zaslepený nenávisťou voči Spojeným štátom, že sa zbláznil. Sergej chcel ísť na to pomaly. Chcel vybudovať veľké impérium a chcel rokovať. Nechcel vojnu, chcel o tom diskutovať. Ale Nikolaj bral vojnu všetkými desiatimi. Stále si niečo potreboval dokazovať. Chcel vidieť, ako sa zatvária ľudia, keď vyhrá. A tak sme teraz tu a snažíme sa zničiť Ameriku.

Ja s tým nesúhlasím. Sama som Američanka, avšak potrebovala som niekam patriť. Bola som osamelá stosedem ročná upírka, ktorá chcela mať miesto, ktoré môže nazývať domovom. Ale vybrala som si zle. Povedali: „Nebojte sa, sme ako rodina. Nerobíme nič nezákonné, len si užívame život plnými dúškami.“ Tá predstava sa mi páčila, a tak som to podpísala. Ten hnusný zdrap papiera, ktorý ma k tomuto miestu pripútal...

„Idem za ním. Máme dohodnutú schôdzku,“ povedala som ochranke pred Nikolajovými dverami. Kývli a bez slova otvorili honosné dvere.

Naskytol sa mi rovnaký pohľad, ako za posledné dva roky. Miestnosť predo mnou bola luxusná, zladená do zlato-biela. Strop bol vysoký, takže biele zamatové závesy mohli merať tak štyri metre. V strede boli zviazané zlatou gumičkou, ktorá pripomínala kvety. Podlaha bola z pravej mosadze, sedacia súprava z pravej kože, a na malom konferenčnom stolíku stála pravá ruská vodka.

„здоровья, Люси!,“ (Zdravím, Lucy.) pozdravil ma.

„Здравствуйте, Николай,“ (Zdravím, Nikolaj.) odzdravila som.

S obdivom sa na mňa pozrel. „Zlepšuješ sa,“ narážal na moju ruštinu. Na znak vďaky som prikývla.

„Chceli ste ma vidieť?“ spýtala som sa.

Zadíval sa na mňa. „Áno. Chcel som ti osobne pogratulovať. Dokázala si to!“ vykríkol, priskočil ku mne a objal ma. Nechápavo som naňho pozrela a dožadovala som sa vysvetlenia. „Podarilo sa ti zahnať myš do kúta. Amerika nás konečne začala brať vážne.“ Takže o toto išlo... „Si oficiálne najlepší člen tohto tímu. Rozhodol som sa preto zorganizovať oslavu na tvoju počesť,“ oznámil mi.

Prekvapene som naňho pozrela. „To nemusíš, Nikolaj. Bola to maličkosť,“ snažila som sa vyhnúť sa tomu.

„Nechcem počuť žiadne námietky!“ povedal rozhodne a uvoľnil ma.

Odkráčala som do svojho apartmánu a snažila som sa pripraviť na tú hrôzu, ktorá ma v nasledujúce dni čaká.Z tohto sa už tak ľahko nevyvlečieš, Lucy, povedala som a prekvapilo ma, koľko pravdy sa v týchto slovách skrýva. Na odchod nebudem stačiť sama. Nikolaj ma len tak ľahko nepustí a život na úteku tiež nie je bohvieaká predstava. Kiežby tak prišiel niekto, kto by mi zachránil život a odviedol ma z tohto pekla...

Autor: LucyLee, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Agenti - 1. kapitola: