Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 12 • OurStories.cz ~ naše povídky

Márne pokusy - no o čo presne?

03.09.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 441×

Kapitola 12

Ailis si najskôr myslela, že je to len súčasť sna.

Aj predtým ju prenasledovali nočné mory, v ktorých ju niekto náhle vyslobodil zo zajatia, no neskôr sa ukázalo, že to bola len ilúzia. Krutý žart, ktorý mal slúžiť na nalomenie jej vôle. Akoby niekto niečo také skutočne potreboval. Ailis bola väčšinu času len trepocúcim sa uzlíčkom rôznych druhov fóbií. Takže keď sa otvorili dvere jej cely a s tichým puknutím narazili do steny, ostala ticho sedieť a v tme sa snažila zachytiť akýkoľvek pohyb.

Netušila, čo presne to znamená. Uvedomovala si, že by bolo naozaj nesprávne prijať takýto druh pomoci. Pretože ju pravdepodobne príde ešte uhryznúť do zadku. Lenže potom sa striasla, keď si uvedomila blízkosť stien. Končatiny sa jej chveli, po čele jej stekal pot a hoci noc bola teplá, jej to pripadalo ako mrazivé ráno uprostred zimnej pustiny.

Ponuku mala odmietnuť. Mala skloniť hlavu a odvrátiť pohľad.

Lenže v živote takmer nikdy nerobila to, čo mala.

Tak sa postavila na roztrasené stuhnuté nohy. Prvých niekoľko krokov sa potácala ako čerstvo narodené žriebä. Kolená sa pod ňou podlamovali a nebyť blízkosti steny, asi by padla na zem. V čom videla istý druh skutočne vrcholne zábavnej irónie – keby totiž múry boli o niečo ďalej, nikdy by nepomýšľala na to, že tak náhle opustí ich vnútorné priestory.

V jej momentálnom rozpoložení logika vôbec nehrala úlohu.

Ak by ju dokázala použiť, došlo by jej, že toto všetko je príšerne zlý nápad.

Po chodbe, ktorú lemovalo ešte niekoľko dverí, urobila sotva pár krokov, keď začula ďalšie škrípanie. Očakávala, že sa oproti nej niekto vyrúti, aby ju zastavil. Takmer si priala, aby sa niekto naozaj ukázal, no jej nádeje boli márne. Zamkli ju do cely a keďže doteraz preukazovala agresivitu brokolice hodenej na rozpálenú panvicu, neobťažovali sa strážiť ju. Veď na čo by utekala, ak bola nevinná.

Asi nerátali s tým, že jej niekto skrátka otvorí dvere.

Mala ich zatresnúť. Mala sa tváriť, že to nevidí. Obdobné úvahy prišli neskoro. Pretože očividne existovalo viac vchodov do takmer podzemného väzenia a ona sa práve pozerala na jeden otvorený – ten smeroval do lesíka za domom. Pretože kde inde ako pod domom miestneho magického šéfa by sa nachádzali cely.

Vykukla von. Privítalo ju tiché cvrlikanie, občasné húknutie, no inak pokojné a ničím nerušené ticho. Okná v dome nad ňou boli temné. V blízkosti nezacítila ničiu prítomnosť. Na okamih sa pohrávala s myšlienkou, že by sa vybrala dovnútra. Nemusela predsa nutne utekať kamsi do divočiny, celkom by jej postačil priestor normálnej veľkosti. No rozhodnutie za ňu opäť urobil niekto iný.

Ailis zachytila najskôr šuchot. Ten čoskoro prehlušilo hlasné a očividne nasrdené vrčanie nejakej obrovskej šelmy. Napadlo jej, že sa proti nej postavil nejaký meničšský dozorca, ktorého prítomnosť si doteraz skrátka nevšimla. Lenže tento naštvaný chlpáč ju nechcel dostať dovnútra, hnal ju von. A keďže mala svoj úbohý kurací život v podstate rada, nechala si poradiť a rozbehla sa do lesa.

Bosá, bez bundy a bez poňatia, kam vlastne beží.

Mala by si sa vrátiť, kým je čas, radil jej hlas v hlave.

Ohrnula pery. S tou radou trochu meškáš! Teraz už nemám na výber!

Jazerná bytosť hundrala ešte čosi, ale nevýrazný hlások prehlušilo čoraz hlasnejšie vrčanie. Ailis si na chvíľu pomyslela, že sa ju chystá predsa len uloviť, ale vzápätí sa bytosť za ňou vzdialila. Predtým, než ju v nose stihla poštekliť jeho vôňa. Vedela, že patrí k miestnym meničom, ale skôr ako o istotu podloženú dôkazmi, sa mohla oprieť len o nestály vnútorný pocit.

Niekto ju vyháňal z územia a ona sa nechala.

Po takom dlhom čase sa vlastne nič nezmenilo. Čím viac sa snažila prebrať zodpovednosť za vlastný život, tým viac ju obmedzovali ostatní. Rozhodovali za ňu, hovorili jej, čo smie a ak sa náhodou vzoprela, našli si inú cestu, ako ju prinútiť robiť to či ono. Prebudila sa ako obeť, v opatere šialeného experimentátora svoj status len prehĺbila a teraz len upevňovala to, čo sa naučila predtým. Stačilo cvaknúť zubami a zakrádať sa temnou bezmesačnou nocou.

Mala by si rýchlejšie utekať! nabádal ju hlas.

Nestihla sa opýtať. Vlastne nemala ani len priestor pomyslieť si, čo tým asi myslí. Pretože vtedy sa jej myseľ, dovtedy zabratá do stratégie čo najrýchlejšieho úniku, pričom sa práve zaoberala nápadom utiecť do hôr, úplne vyprázdnila. Ako keď niekto zhasne svetlo v opustenej miestnosti, ako keď vyhladovaný návštevník zje posledný kus koláča. Lusknutím prstov sa jej vôľa premenila na ľahko tvarovateľný rôsol.

Ty sa sama dostávaš do problémov, zahundrala bytosť z jazera.

Ailis to vnímala len okrajovo. Pretože viac ako nejaký šum v okrajovej časti mysle ju zaujímalo ťahanie. Akoby ju niekto chytil do lasa a to si teraz priťahoval k sebe s odhodlaním vyhladovaného lovca. Veď aj začula to vrčanie...

Vtedy do nej s ohľaduplnosťou uvoľneného balvana narazilo čosi veľké a chlpaté. Nemala čas si to prezrieť, pretože zrazu ležala na chrbte v nepohodlnom podraste. Nad tvárou sa jej vznášali odhalené ostré zubiská. V nose ju pošteklil puch nevymytej papule mäsožravca. Bol tak blízko... Stačilo sa skloniť, zovrieť zuby okolo jej hrdla a mohol si z nej urobiť predjedlo, hlavný chod a ešte by mu ostalo na zákusok.

Jej to bolo očividne jeho. Hrozba sa jej nedotýkala. Vlastne sa teraz pokojne mohla pozerať na nejaký dokumentárny film o živote v divočine. Odpojená od vlastného tela si uvedomila len toľko, že sa začala zmietať, aby sa spod huňatého tela veľkého medveďa dostala. Pretože musela ísť. A musela ísť teraz.

Medvedie telo odletelo ako mucha náhodné zasiahnutá rukou v letku.

Nejako si zosilnela. Posilňovala si, odkedy sme sa nevideli? podpichol ju ktosi v hlave.

V odpovedi niečo zahundrala. Opäť sa rozbehla. Do tváre ju šľahali náhodné konáriky. Bičoval ju protivietor. Lístie šušťalo. Alebo to bol ten hlas. Nevenovala pozornosť ničomu z toho. Pretože vtedy pred sebou zbadala svoju obeť. Taký krásny, taký príliš živý. Stačilo sa natiahnuť a podrezať mu to krásne hrdlo. Ale kde mala nôž. Kde mala...

S prudkým výdychom žuchla na zem ako stoh mokrej slamy. V nohách zacítila tupú bolesť. Praskanie jej napovedalo, že sa jej smerom niekto blíži. Viac ako to ju však zaujalo, ako sa tam vlastne dostala.

Nepamätala si, že by sa niekam vybrala. Sedela predsa vo svojej cele, snažila sa nedotýkať stien, o ktorých by mohla odprisahať, že sa pohybujú, a zrazu sa zviecha z mokrej zeme niekde uprostred lesa? To, že bola pravdepodobne opäť námesačná, ju prekvapilo oveľa menej ako fakt, že sa naučila páčiť zámky.

„Ailis?“ ozval sa nad ňou hlas, ktorý mohol patriť jedine Lukeovi. „Čo robíš tu vonku?“

S chrčaním sa vyštverala na nohy. S Lukeovou veľkou pomocou, nakoľko sa pod ňou podlomili odreté kolená. Už vedela, ako trápne sa cítili všetky tie láskou udreté školáčky a naivky z filmov. A to sa u Lukea ani nezaujímala, pri Mabinom zadku. Aby sa naňho nemusela ešte pozrieť, poobzerala sa. Uvedomila si, že sa práve nachádzala kúsok od vysokého opracovaného balvanu. Bol na ňom vytesaný akýsi symbol, ale nechcelo sa jej ho skúmať. To miesto na ňu pôsobilo takmer až... pútnicky.

Tu na ňu chodia spomínať, napovedal jej hlas.

No na otázky, kto tam chodil na koho spomínať, už neodpovedal.

„Ailis?“ oslovil ju opäť Luke a ona si a ž vtedy uvedomila, že až pridlho zízala do prázdna.

Potriasla hlavou. „Prepáč, netuším, čo tu robím.“

„Často bývaš námesačná?“ vyzvedal počas toho, ako si vyzliekal bunku. Potom jej ju prehodil cez plecia. Nebola jej síce zima a chvela sa z úplne iného dôvodu, ale jeho prívetivé gesto ocenila neistým úsmevom.

Nech si myslí, že je zimomravá. Lepšie ako keby mu mala vysvetľovať, že v nej zápasila panika s hnevom, kombinácia, ktorú v nej dokázal prebudiť niekto, kto bol na míle ďaleko. Potichu si povzdychla. Muselo to byť úžasné nemusieť premýšľať o tom, ako dlho sa môže zdržať na jednom mieste predtým, než bude odhalená. Ešte krajšie by bolo, ak by ten obmedzený čas nemusela tráviť zatvorená v krpatej cele.

V reakcii na svoje myšlienky odpovedala o čosi prudšie. „Až doteraz som s tým nemala problém.“

„Toto miesto na každého pôsobí inak,“ zahundral a potiahol ju za sebou. „Mali by sme sa vrátiť a...“ Ustrnul. Naklonil sa k nej a zaňuchal, akoby zacítil čosi povedomé. Ailis zachytila len vône les a ešte niečo, to ale nepoznala. „Nestretla si... Ehm... asi to bol len vietor...“ Niekoľkokrát ešte zavetril, no nakoniec potriasol hlavou. „Mal by som ťa odviezť naspäť. Skôr, ako si všimnú, že si preč.“

Prikývla. „Hej, mali by sme ísť.“

Luke sa zachechtal. „Hovoríš to, akoby si sa práve nemala vrátiť do cely.“

„Ak by som mohla, s radosťou by som to tam podpálila,“ miernila jeho pobavenie Ailis. „Lenže... chápem, prečo to Toren robí. Čo neznamená, že mu nezlomím nos, keď sa mi dostane do rúk.“ Poslednú vyhrážku len nasrdene zamumlala, čo Lukea len viac pobavilo. „Ten váš zázračný Kongres by si mohol švihnúť.“

„Bude tu čoskoro,“ prisľúbil jej. „Ale z taktických dôvodov im radšej nepovieme o tomto tvojom malom výlete.“ Zahmkala svoj súhlas. „Mimochodom, čo si tam vlastne robila? Naozaj si na nič nespomínaš?“

Ailis pokrčila plecami. „Ja vlastne ani neviem, kde to tvoje ‚tam‘ je. Nepamätám si ani len to, že by som išla spať. Viem len, že som sa zrazu prebrala, keď som zakopla o ten strom. Alebo čo to vlastne bolo.“

„Buď rada, že ťa prebudilo zakopnutie. Pretože inak by si sa zobudila až vo vode. Jazero je takmer v strede rezervácie, takže kamkoľvek sa vyberieš, skôr či neskôr skončíš na jeho brehu. Z tejto strany by si ale spadla dole z útesov.“

„Lákavá predstava,“ zamumlala. „Ty si tam bol prečo? Chcel si si zaplávať?“

Zachechtal sa. „Ak by som si chcel zaplávať, tomu jazeru by som sa vyhol. Je... dosť zvláštne.“ Ailis si pomyslela, že to bol ešte dosť diplomatický spôsob, ako jazero opísať. Hlas z jazera mal však iný názor a ostro sa voči tým slovám ohradil. „Nie, na to miesto občas chodím, aby som si vyčistil hlavu. Mám to tam rád.“

„Vyzeralo to tam ako nejaké posvätné miesto,“ uvažovala Ailis.

„Vlastne ani nie si ďaleko od pravdy,“ zareagoval ihneď Luke. „Kedysi to vraj bolo miesto spomínania. Nie ako pohrebisko, ale miesto vyhradené dušiam, kam mohol ktokoľvek zájsť, aby sa mohol spojiť s duchmi predkov. Tá mágia síce nepatrí nám, ale dokonca aj ja tam cítim jej prítomnosť.“

Ailis napadlo, či to nezreteľné mravčenie predznamenávalo prítomnosť mágie.

Mohla by si to vedieť s istotou. Ak by si ma počúvala, zdôraznil hlas.

Odkašlala si. „Zdá sa, že som ťa vyrušila pri premýšľaní.“

„Nie je zdravé príliš sa ukrývať vo svojej mysli,“ odvetil a v jeho hlase počula úsmev.

Hovoriť s Lukeom bolo naozaj jednoduché. Vzbudzoval v nej hrejivý pocit, ako by sa poznali už celé roky a teraz sa po dlhom čase opäť stretli. Ako vkĺznuť do obľúbených topánok. Nevedela sa však rozhodnúť, či bol taký len preto, aby mohol získavať informácie pre Torena, alebo sa Toren skrátka rozhodol využiť jeho dobrosrdečnú povahu.

Cesta naspäť k domu bola prekvapivo krátka. Keby ju Luke nebol upozornil na ich blížiaci sa cieľ, ani by si to neuvedomila. Až dovtedy sa snažila nemyslieť na to, čo presne robila v tom lese a ako sa tam dostala. Predtým, keď bola námesačná, keď ju z postele vytiahlo jazero, vrátila sa len na miesto, ktoré predtým navštívila. Lenže tentoraz sa dostala niekam, kde predtým nebola, navyše cestou, o ktorej existencii ani len netušila. Takmer to vyzeralo akoby... tam išla priamo za Lukeom.

Už len z tej šialenej myšlienky jej behal mráz po chrbte.

Čo ak... čo ak v tom zase bolo nejaké prekliatie?

Čo ak mal byť Luke ďalšou obeťou a zachránila ho len jej nešikovnosť?

Keby si tak mohla spomenúť...

S potrasením hlavy vstúpila naspäť cez otvorené dvere do chodby a následne až do svojej cely. Ešte pred vstupom si dala dole z pliec Lukeov kabát. Ak sa nikto nemal dozvedieť o jej podivnom výlete, musela oželieť aj lákavý pocit tepla. Keď sa však dvere za ňou nezatvorili, zadívala sa na Lukea. Ten uprene sledoval zámok.

„Bolo otvorené.“

Ailis pohodila plecom. „Keď som zámok vylomila, asi so sa neobťažovala zatváraním.“

„Nie, nerozumieš,“ opravil ju. „Bolo otvorené. Niekto ti odomkol, no kľúč tu nenechal. Niekto ťa vypustil, nepokúsila si sa utiecť.“ Zadíval sa na Ailis s podozrivo zachmúreným výrazom. „Obávam sa, že o tomto tvojom výlete budem musieť Kongresu povedať. Pretože to vyzerá tak, že toto všetko niekto pripravil.“

„Veď som sa len prechádzala v lese!“ namietla.

„Predtým ťa niekto preklial, aby sme ťa našli pri mŕtvole. Teraz sa zase niekto postaral o to, aby si sa dostala von. A ty si nespomínaš, ako si sa odtiaľto dostala a prečo si odišla. Vlastne si nepamätáš ani len to, ako si kráčala!“ pripomínal jej naliehavo. „Možno ťa tá istá osoba opäť prekliala a všetko stroskotalo na tom, že si ma našla.“ Zazrela, ako pevne zatína ruky do pästí, no jeho hlas znel aj naďalej takmer pokojne. „Alebo si mala nájsť mňa a prebrala si sa len preto, lebo si zakopla.“

Keď to vyslovil niekto iný ako ona, nemohla to Ailis už viac ignorovať.

„Čo urobíš?“

Luke si povzdychol a začal si šúchať čelo. „Najskôr budem musieť zájsť po kľúče. A asi rovno nájdem aj Torena. O tomto by mal vedieť.“

„Naozaj je nutné ťahať ho do toho?“ uisťovala sa.

Prikývol. „Je to priam nevyhnutné,“ nástojil. „Pretože ty si toho vraha nielen upútala. Ten vrah sa ťa bojí. A chce sa ťa zbaviť čím skôr. Najlepšie ešte predtým, než sem dorazí Kongres.“

Ailis sklonila hlavu. Bolo by milé, ak by sa ten vrah obťažoval vysvetliť jej, prečo z nej má taký strach. Pre zmenu by vlastne bolo príjemné dozvedieť sa o sebe niečo nové. Aby si nepripadala ako obľúbená bábka často vystupujúceho bábkoherca.

Lenže jej život nikdy nebol o tom, čo chce ona.

Kapitola 11 ¤ Kapitola 13

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování