Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 16 • OurStories.cz ~ naše povídky

Dohody, ach, tie dohody

01.10.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 573×

Kapitola 16

Ailis prudko otvorila oči a strhla sa.

Od úst jej do mútnej vody uniklo niekoľko životodarných bublín. Očakávala, že sa čoskoro začne dusiť. Zahmlí sa jej videnie a hlava jej oťažie. No nič také sa nestalo. Skúsila sa nadýchnuť a zarazene si uvedomila dve veci.

Hoci bola pod vodou, jej pľúca sa nazdávali, že sú na vzduchu a fungovali normálne, no napriek tomu nemala žiabre. Očividne objavila ďalšiu svoju podivnú schopnosť. Bohužiaľ však zistila aj to, že jej zrak, akokoľvek ostrý v skutočnosti bol, nestačil na preniknutie do vodných tieňov. Tomu slovnému spojeniu by sa aj zasmiala, ak by necítila hrubé hladké chápadlo obmotané okolo svojho pásu.

Chceš si ma vychutnať? pomyslela si Ailis a bola prekvapená, ako veľmi sa vo vode rozliehal jej hlas, hoci ústa ani len neotvorila.

Hlas z jazera sa zachechtal. Keby som ťa chcela zabiť, už by som to urobila.

A predsa si urobila dohodu s Penelope. Požierala si jej obete. Kryla si jej krvilačnosť. Prečo by si pre ňu neurobila aj toto? Prečo by si neprijala ďalšiu obeť?

Pretože nie som jej otrok! skríkol hlas a Ailis mala chuť zakryť si uši.

Ale, premýšľala zaskočene, pomáhala si jej predsa. Požierala si tie telá.

A ty by si odmietla večeru, ak by ti ju naservírovali na podnose?

Ailis si pošúchala bradu. Niečo také ani len nezvážila.

Penelope je presvedčená, že jej pomáhaš.

Penelope ide o jej vlastný kurací život. Chce moc, chce mladosť a všetko, o čo ju pripravila bosorkina kliatba. Chce sa vyliečiť, no ja jej pomôcť neviem, tak si našla svoj vlastný spôsob a sleduje svoje vlastné ciele. No napriek tomu je pre ňu nepredstaviteľné, že niekto robí presne to isté.

Teda si ju len využila. Aby si sa... dostala ku mne?

Aby si mohla odčiniť to, čo si spôsobila! zahrmotal hlas a vtedy sa temnou vodou rozšíril ostrý lúč svetla.

Ailis si pred ním zaclonila oči. Pred sebou zazrela obrovské stvorenie. Postavou pripomínalo človeka, ak by dokázal dorásť do výšky aspoň piatich metrov. Ailis si zraz pripadala ako trpaslík, hoci práve ona často všetkých v miestnosti prevyšovala aspoň o hlavu. Stvorenie bolo krásne, s jemnými črtami a ladným telom tanečnice.

No bola to nebezpečná krása, taká, čo prináša smrť. Pretože z chrbta stvorenia vyrastali rôzne dlhé, no zároveň hrubé a silné chápadlá. Jedno z nich vlastne Ailis držalo na mieste, hoci to nebolo potrebné. Mohla dýchať pod vodou a zrazu jej došlo to, na čo sa v poslednom čase bála čo i len pomyslieť – že predsa len jestvuje niekto, kto by o nej niečo mohol vedieť.

Zrak jej padol na čosi lesklé.

Nemohla si byť úplne istá, ale vyzeralo to ako reťaze.

Niečo mi hovorí, že to nie je módny doplnok, uvažovala Ailis a až neskoro si uvedomila, že tu aj jej myšlienky majú svoj vlastný hlas.

To majú na svedomí tí, ktorí ťa sem poslali.

Pozornosť plne obrátila k stvoreniu. Reťaze môže skúmať aj neskôr.

Ty teda vieš, kým som?

Niečo Ailis našepkávalo, že by sa nemala len tak pýtať. Všetko má svoju cenu a cynická časť jej podstaty nastávala názor, že čokoľvek sa dozvie, nebude to zodpovedať tomu, čo pre to bude musieť odpovedať. Lenže príležitosť sa naskytla. Amalthea síce tvrdila, že jej žalárnik sa nikam nepohol a stále sa ukrýva, no to nemuselo nutne nič znamenať. Okrem toho všetci vedeli, že najnebezpečnejšia šelma je tá, ktorá trpezlivo vyčkáva v kríkoch.

Ailis si občas predstavovala, ako jej dochádza čas.

Aj teraz jasne počula to tikanie.

Podľa toho, ako sa voda okolo nej zachvela, usudzovala, že si stvorenie povzdychlo.

Tí, čo ma stvorili, vás volajú diwali. Nádoby. Lebo to ste. Len misky plné moci. Ailis nechcela nič hovoriť. Nechcela stvorenie nejako odradiť a to nakoniec pochopilo, že má pokračovať ďalej. Bola si tým, čo smrteľníci nazývajú chameleón. Schopná napodobniť moc kohokoľvek, kto sa ti priplietol do cesty. To ti malo pomôcť lepšie zapadnúť a hlavne to z teba robilo dokonalého vraha. Pretože si mohla svoju obeť poraziť ich vlastnou mocou.

Ailis sa však tej odpovedi nepotešila. Prečo ten minulý čas?

Pretože už nie si diwali, zhodnotila bytosť, akoby práve komentovala počasie. Akoby vôbec neprezrádzala niekomu, kto sám seba už považuje za kuriozitu, že ňou aj skutočne je. Zmenila si sa. Niekto zmenil tvoju podstatu. Tvoja moc je viac stála. No jej podstata sa nemení.

A čo je jej podstatou?

Zabíjať takých, ako som ja, skonštatoval hlas. Alebo len zabíjať. V tom vlastne nie je rozdiel.

Ailis chcela vykríknuť, že v tom je zásadný rozdiel, no tým by nič nedokázala. Stále netušila, kým je a akú presne má moc. Dozvedala sa len, kým bola a ak jej neprezradí aj zvyšok, nebude ani vedieť posúdiť, ktorá mágia jej ostala.

Pretože ju niekto upravil.

Presne vedela kto a keby mohla, s radosťou by ho opäť zapálila. Lebo sa jej potvrdila to, čo si myslela už aj predtým – to všetko, čo jej robil, bolo súčasťou väčšieho plánu. Vytvoril si z Ailis nástroj. Teraz už ostávalo len zistiť nástrojom čoho presne mala byť.

No s tými schopnosťami a odolnosťou... asi nezamýšľal založiť detský sirotinec.

Ailis si povzdychla, naoko vzdávala snahu dozvedieť sa viac. A kým si teda ty?

Nás volali gatiha, ozvala sa stvora po krátkom zaváhaní. Asi premýšľala, či by Ailis mala dôverovať. Ailis si odfrkla, hoci pod vodou to gesto nemalo želaný účinok. Akoby jej niekto veril, keby začala tárať o rozprávajúcich príšerách zo dna prekvapivo hlbokých jazier. Tie, ktoré bodajú. Sme vlastne navzájom protikladné. Ty zabíjaš a ja chránim.

Ak je mojou úlohou zabíjať a už sme sa stretli, ako je možné, že si ešte nažije?

Zasmiala sa. Ailis nadobudla pocit, že by sa jej ten výsmech mal dotknúť.

No stiekol po nej ako voda po skle. Pri tom prirovnaní sa zaškľabila.

Zdá sa, že si zlyhala. Lebo ten, čo ťa stvoril, asi nerátal so všetkým.

Možno to bolo vďaka nejakému konkrétnemu pohybu, alebo len skrátka konečne mala čas venovať sa detailom, no vtedy si všimla na bytosti... na gatihe ešte niečo iné. Krk jej objímala ozrutná obruč. Najskôr sa nazdávala, že ide o náhrdelník, no na čo by sa prehistorická vodná príšera potrebovala ozdobovať.

Nie, skôr to pôsobilo ako obojok pre psa. A bol to práve ten kus striebristého snáď kovu, z ktorého trčali záhadné reťaze, ktoré predtým zahliadla a začala ich tak okato ignorovať v mene získania odpovedí. Predpokladala, že jedno oko reťaze mohlo byť pokojne také veľké, ako jej hlava.

Takže ty tvrdíš, že ja som ti urobila.... toto? Rukou pohodila jej smerom, pričom sa nesnažila ukazovať na čokoľvek konkrétne. V snahe prinútiť ju hovoriť.

Ohrnula nos, keď jej až príliš nenápadná snaha vyšla navnivoč.

Ja to netvrdím, je viem, že si to urobila, opravila ju blahosklonne a Ailis to pripomenulo všetky tie filmové a seriálové scény, keď hlavnú hrdinku hrešila jej matka alebo stará matka. Tak ju videlo stvorenie? Ako neposlušného potomka? Lebo si to pamätám, akoby to bolo včera, hoci to bolo dávno predtým, ako sa v tejto pustine usadili prví smrteľníci. Bolo to v časoch, keď mágia bola nespútanejšia a za jej používanie sa platila vysoká cena.

Napriek tomu som ťa nevedela zabiť?

Alebo nechcela. Naozaj práve tá ozruta pokrčila plecami? Na to ale odpoveď budeš musieť nájsť sama. Ale najskôr ma vyslobodíš.

Ailis rozhodila rukami. Mala chuť odplávať, ale tušila, že by sa nedostala ďaleko.

Pokojne mohla byť zatvorená v klietke.

Ale ja neviem ako! skríkla pobúrene. O ničom z tohto neviem. Prišla som o spomienky.

Bytosť tie ponosy ani len neznepokojili. Voda si pamätá. A keby si mi dovolia už vtedy ti to vysvetliť, mohla si si ušetriť všetky problémy, uchýlila sa k opätovnému poúčaniu. Ak by na to Ailis poukázala, ostalo by z nej na konci rozhovoru dostatok, aby to vôbec mohli považovať za ostatky? Alebo by ju skrátka prehltla celú ako exotickú chuťovku na večierku?

Miesto toho sa rozhodla pre analýzu jej ostatného správania. Takže preto si ma nezožrala, ako chcela Penelope. Lebo ma potrebuješ. Neprišiel žiaden výsmech, takže Ailis uhádla. Napriek tomu sa mračila. No čo ti zabráni, aby si ma nezabila potom, keď ťa oslobodím? Ako ti môžem dôverovať?

Vyprskla, akoby už dávno nepočula lepší vtip. Dôvera je pre slabochov a smrteľníkov! Nakoniec sa ale na Ailis za dívala vážne... takmer až vypočítavo. Ako generálny riaditeľ spoločnosti pripravenej zhltnúť konkurenciu. Uzavri so mnou dohodu, bývalá diwali. Ale nech je to dobrá dohoda, inak si ťa dám ako zákusok.

Ailis spoznala prázdnu vyhrážku, keď ju udrela do tváre. Nad touto si odfrkla.

Čo až podozrivo pôsobilo, akoby sa začala topiť, tak to radšej neopakovala.

To si mohla urobiť už predtým, objasňovala jej prázdnu vyhrážku, ale predsa sa tak nestalo. Nie, ty odo mňa niečo potrebuješ.

Šikovný zákusok, zachechtala sa. No máš pravdu, potrebujem. Priznávala to neochotne, pretože to považovala za slabosť a svet mágie slabosti neodpúšťal. Ako som povedala, stvorili ma ako ochrancu. To je moja úloha. No nemôžem chrániť tých, ktorí ma nepočujú. Nemôžem ich varovať. Ty ma však počuješ.

Počuje ťa aj Penelope, pripomenula Ailis.

Keď si odfrkla tá ozruta, pôsobilo to gesto až veľkolepo. Tá bude čoskoro len žrádlom pre ryby. Odmlčala sa, akoby čakala na Ailisinu reakciu, no tá sa na žiadnu nezmohla. Tak krátky monológ pozvoľna pokračoval: Nie, ja nepotrebujem pyšnú naiádu. Potrebujem niekoho, kto bude mať podobný cieľ, ako ja.

Ailis nakrčila obočie a snažila sa predstaviť si, že by ony dve mali čosi spoločné.

Najskôr by ale musela vypiť niečo naozaj silné.

Nemáme rovnaké ciele! ohradila sa napokon.

Ale budeme mať, opravila ju s neotrasiteľným pokojom. Lebo chcem, by si tu ostala. A ak tu ostaneš, skôr či neskôr za tebou príde ten, pred kým sa skrývaš. Budeš potrebovať vedieť, keď sa tak stane. A ja dokážem vycítiť magickú bytosť aj keby bola na opačnom konci sveta. Len musím mať späť svoju moc.

To mám ostatných ohroziť? Len preto, aby si mohla zmocnieť?

Nemôžeš mať jedno bez druhého. Nemôžeš mať dobro bez zla. Len si musíš dávať pozor, aby misky váh vždy ostali v rovnováhe, prízvukovala a Ailis sa zrazu cítila ako mladučký žiak, ktorého poučuje prestarnutý učiteľ. Ak tu ostaneš, ohrozíš ostatných. No zároveň vďaka tomu získaš výhodu a možnosť dozvedieť sa viac o svojej moci. Potrebuješ trénovať. A v tejto komunite žijú skúsení bojovníci.

Ailis sa nepozdávalo, že ju dokázala tak dobre odhadnúť. Keď sem prišla, mohla by ju obviniť, že si niečo predstavuje, ale teraz si tým nebola taká istá. Pravdou bolo, že sa jej napriek všetkému zapáčilo žiť v komunite magických bytostí, aj keď sa jej žiadna nepodobala. Nenadchýnal ju život utečenca, hlavne ak neurobila nič, čím by si to zaslúžila.

Myšlienka, že by tu ostala, aby sa o sebe dozvedela viac a aby mohla trénovať svoju mágiu, jej napadla mimovoľne len niekoľkokrát. Zakaždým však ten nápad umlčala, pretože skrátka nechcela míňať potrebnú energiu na zbytočné fantazírovanie. No a teraz... keď mohla mať na svojej strane magický radar a po boku možno ďalších spojencov a aj Amaltheu...

Cítila sa, akoby stála na šmykľavke. Základy jej dobrovoľného pustovníčenia sa začali rozpadať ešte skôr, ako na nich stihla vystavať svoju budúcnosť.

Bez ohľadu na argument budeš mať vždy odpoveď, prskla napokon smerom k vodnej bytosti. Pretože to bolo jednoduchšie, ako priznať, že Ailis porazil nedostatok jej vlastných protiargumentov. Vlastne nemôžem odmietnuť.

Dohoda je dohoda. A každú dobrú dohodu dokáže zrušiť len lepšia dohoda.

Ailis si uvedomila, že práve poukázala na zadné vrátka, no ona sama ich nevidela.

Možno časom. Lenže budúcnosť nemohla mať prednosť pred prítomnosťou.

Ak je to tak... potom prijímam tvoj návrh, utrúsila nakoniec a sama sa čudovala, aké jednoduché to bolo a ako málo o tom v skutočnosti pochybovala. Vlastne sa jej uľavilo, že v tom všetkom bude mať ďalšieho spojenca – hoci sa tento spojenec kedykoľvek mohol zmeniť na nepriateľa. Môžeme uzavrieť dohodu.

Hlas v jej hlave sa opäť zachechtal. To sme predsa už urobili.

Vedela, že na svete jestvovalo veľa magických bytostí a mnohé si potrpeli na teatrálnosť.

Táto vodná obluda k nim očividne nepatrila. Čo jej pripomínalo...

Ako ťa mám ale volať? Sotva hlas z jazera alebo vodná... kreatúra.

Odfrkla si, akoby uhádla, že Ailis chcela pôvodne povedať niečo iné.

Môžeš ma volať Adahihi.

Voláš sa ako jazero?

Jazero je mnou a ja som jazerom, okomentovala takmer záhadne a Ailis vyvrátila oči. Tu je tá teatrálnosť, ktorú predtým nenašla. Isteže zdieľame to isté meno. A teraz sa sústreď. Čaká nás veľa práce. A ak tomu rozumiem správne, vy suchozemci nedokážete dlhodobo žiť vo vode. Určite by si nechcela prísť o... časti svojho rozkošného telíčka.

Ailis zodvihla obočie. Rada ti pomôžem. No ako som ti povedala, nič si nepamätám.

Nikto nie je dokonalý, zahriakla ju. Našťastie tejto nedokonalosti ťa dokážem zbaviť. Vopred ťa upozorňujem, že to nebude príjemné.

Nestihla sa na nič spýtať. V podstate sa nemohla ani len pripraviť. Pretože vtedy sa voda, obyčajná tekutina ticho splývajúca okolo jej tela, zrazu pohla, akoby mala svoju vlastnú vôľu a myseľ. Vrhla sa na ňu a uväznila ju nehmotnými, a predsa prekvapivo mocnými úponkami. Ústa sa jej proti vôli roztvárali a mokrý zabijak sa už razil cestu do jej vnútra.

Voda si pamätá, povedala Adahihi predtým.

Očividne ale najskôr zabíja.

Kapitola 15 ¤ Kapitola 17

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování