Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 17 • OurStories.cz ~ naše povídky

Dôležitosť nevysloveného

08.10.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 512×

Kapitola 17

Ailis sa možno mýlila a nakoniec nezomrie. Napriek tomu, že sa do jej vnútra vovalila voda, v podobe všetko ničiaceho cunami, nijako ju neobmedzovala. Najskôr si predstavovala nepohodlie, neskôr vlastne necítila nič. Akoby stála kdesi na súši a dívala sa do slnka – akákoľvek vlhkosť ostala len v predstavách.

Možno v skutočnosti všetko okolo nej predstavovalo len šikovnú ilúziu. Možno sedela v prachu pri ceste alebo ležala v bezvedomí kdesi za kríčkami. Tak či onak, keď teraz otvorila oči, vznášala sa vo vzduchu. No inak ako predtým. Z jej tela vychádzalo tlmené svetlo a keď si zodvihla ruku k očiam, s myknutím hlavy si uvedomila, že vidí skrz ňu. Takže si nakoniec svoju nádej len vyfabulovala a v skutočnosti ju Adahihi zabila?

„Nemalo by ma prekvapiť, že o mne pochybuješ,“ zasyčal hlas vedľa nej. S trhnutím sa obrátia, by zistila, že sa pozerá na vysokú postavu étericky krásnej magickej bytosti. Pokožka tmavšej farby Ailis pripomenula jej vlastnú pleť. Pre tú myšlienku sa zahriakla. Chcela vidieť podobnosť všade – tak zúfalo sa snažila dozvedieť pravdu o tom, kým skutočne je.

Odkašlala si. „Toto je tvoja podoba?“

Prikývla, no vzápätí trošku potriasla hlavou. „Áno a zároveň nie. Môžem vyzerať tak, ako len chcem. Hoci toto je podoba, ktorú mi dali moji stvoritelia. To, čo si videla pod vodou, je zase podoba, ktorú preferujem.“

„Myslela som si, že mi chceš ukázať minulosť?“ začala hádať Ailis po tom, ako sa opäť poobzerala a uvedomila si, že tam naozaj nič nespoznáva. Ak to malo byť pripomenutie ich spoločnej minulosti, nefungovalo to. „Ja však nič nespoznávam.“

Vlastne by bola ochotná hádať sa, že sa stále nachádzajú na tom istom mieste pod hladinou jazera. Čo svojím spôsobom dávalo zmysel – Ailis sa musela v istom bode ocitnúť vo vode, aby sa tam mohla osobne stretnúť s Adahihi a následne ju nejakým spôsobom prekliať. Alebo jej vyviesť niečo podobne ohavné.

„Povedala som ti, že voda si pamätá,“ pripomínala Adahihi a Ailis sa ešte stále snažila spamätať z toho, že jej slová vníma ušami a nepočuje ich ako ozvenu vo vlastnej mysli. „No dokonca ani ona ti nemôže pripomenúť spomienky, ktoré ti zobrali. Ja ti len môžem ukázať to, čo si sama pamätám. A navrhujem, aby sme neplytvali časom. Dokonca aj magickú bytosť je možné utopiť.“

„Dobre...“

Ailis nasledovala Adahihi a uvedomila si, že obe kráčajú, hoci teoreticky by mali byť pod vodou. Svoje telo však necítila – pravdepodobne preto, že Adahihi sa s pomocou vody podarilo oddeliť dve časti jej podstaty. Dúfala, že táto ich exkurzia prinesie želané výsledky a nebude ju musieť nikdy opakovať.

Z pocitu, že sa jej nadvláda nad vlastným telom takto vymyká spod kontroly, jej behal mráz po chrbte. Otriasala sa pod vplyvom spomienok, ktoré to v nej vyvolalo. Na operačný stôl a ostré reflektory, ktoré jej zabraňovali poriadne vidieť, no nedokázali ju prinútiť prestať cítiť.

Keďže jej väzniteľ považoval sedatíva za zbytočnosť. Druhou možnosťou bolo, že ich skrátka nepoznal. Mohol byť oveľa starší, než si pôvodne myslela. Lenže to bola úvaha na iný čas a hlavne iné miesto.

Zastavila sa vedľa Adahihi a zadívala sa na to, čo jej jazerná bytosť očividne plánovala ukázať. Zodvihla obočie, keď si v hlave pospájala, na koho sa presne pozerá. Bola to ona, Ailis, splývala v hĺbkach a oči jej žiarili neznámou mágiou. Ailis sa zdalo, že pôsobila akosi divokejšie, nespútanejšie. Vyplňovala priestor s istotou a veľkosťou, akú jej súčasné ja nepoznalo. O toto ju obrali strach a opatera šialenca?

Odkašlala si. „Takže som sa tu skrátka jedného dňa zjavila? Len tak?“

„Tvrdila si, že ťa za mnou poslali a ty nemáš na výber. Hoci si nevyzerala, že by ti to bolo ľúto.“ Ailis musela neochotne priznať, že v tvári jej dvojníčky z minulosti sa odrážalo len sústredenie a odhodlanosť. „Konala si veľmi rýchlo.“

Ailis nakrčila čelo. „Čo som to hovorila?“

„Neviem,“ pripustila Adahihi a Ailis sa až čudovala, že sa tými slovami nezadusila, ak neochotne ich vypúšťala z úst. „Obe sme prekliate schopnosťou rozoznať jazyky a porozumieť im. No tento pre mňa ostal záhadou. Možno je to jazyk, ktorý si si ty sama vymyslela. Alebo ťa chránila nejaká mocná mágia.“

Nereagovala ihneď. Miesto toho sa prizerala. Ak tomu správne rozumela, skrátka sem priplávala, predniesla to zaklínadlo a výsledkom bolo spútanie sily jazera. Mágia fungovala na miskách váh a každá sila mala svoj protiklad, ktorý ju neutralizoval. Takže každá kliatba sa dala odčiniť. Ailis však nebola dosť naivná na to, aby verila, že skrátka stačilo zopakovať tú istú formulku.

Aj keby jej nerozumela.

Nie, odpoveď musela byť niekde inde.

Voda si pamätá. Tie slová Adahihi skloňovala rada a opakovane a Ailis ich teraz premieľala na jazyku. Šomrala si ich popod nos, akoby sa vďaka tomu mohla rozostúpiť hladina v spomienke a ju by osvietil lúč náhleho poznania. Nemohla sa tu dozvedieť to, čo Adahihi nevedela, Išlo o jej spomienku. Lenže... mágia mala podivné spôsoby fungovania. Možno Adahihi nevedela, ale Ailisino bývalé ja muselo aspoň niečo tušiť.

A tak k nemu Ailis pristúpila a bez akéhokoľvek očakávania priložila ruku k hlave svojej minulej podoby. Celý čas si uvedomovala, že ju Adahihi nielen sleduje, ale striehne na každý prejav nepriateľstva alebo nebodaj snahy utiecť. Mohli uzavrieť dohodu, ale jazerná príšera ju bude dodržiavať len v prípade, ak sa Ailis osvedčí. Lenže ak Ailis nezistí pravdu a nenájde riešenie, bude pre Adahihi úplne zbytočná. Predpokladala, že potom sa z nej stane žrádlo pre ryby – čím nechtiac naplní Penelopine plány.

Prekvapilo ju, ako rýchlo sa jej myseľ zaplavila myšlienkami, ktoré jej úplne nepatrili. Stále nerozumela tomu jazyku, ale už o ňom niečo vedela – nevymyslela ho, patril bytostiam, o ktorých sa v týchto končinách veľa nevedelo a disponovali cudzou mágiou. To tá jej zabraňovala porozumieť daným slovám, hoci v istej časti mysle skrátka vedela, že súčasná nechápavosť je len následkom tej istej udalosti, ktorá ju pripravila o spomienky.

Okrajovo premýšľala, či si Adahihi uvedomovala, čo všetko Ailis ponúkla. Zobrala ju na výlet do minulosti a spoliehala sa, že Ailis na základe dávnej spomienky pochopí, čo presne urobila. Možno jej nenapadlo, že Ailis dokáže nadviazať spojenie so svojím minulým ja. No takisto o tom mohla vedieť a skrátka sa len spoľahla na Ailisinu zvedavosť.

O tom ale môže premýšľať aj inokedy.

Pretože v momente, ako sa dotkla mysle svojej predchodkyne, nadobudla pocit, akoby sa jej zmenšila hlava. Zrazu v nej cítila tlak. Príliš veľa informácií sa snažila napchať do primalého priestoru. Chcela sa pustiť a začať si šúchať spánky v snahe zbaviť sa nepohodlia. Miesto toho vytrvala.

Vedela, že nemôže obsiahnuť všetko naraz, tak sa zamerala na jediný okamih. Sústrediť sa pritom bolo náročné, cítila sa ako niekto postihnutý poruchou pozornosti, no nakoniec to predsa dokázala. Jej nepohodlie sa rozplynulo ako para nad vychladnutým hrncom. Obraz v jej mysli sa vyjasnil a v ušiach počula už len správnu ozvenu.

Našla, čo hľadala, následne sa rýchlo odtiahla. Dozvedieť sa viac bolo až príliš lákavé a jej by stačilo niekoľko hodín, aby našla niečo, čo by jej ukázalo, ktorým smerom sa ubrať. Kde nájsť tie správne odpovede. Lenže ona nemala niekoľko hodín. Ako jej prezradila Adahihi, aj magickú bytosť je možné utopiť a ona neobetuje život, aby sa dozvedela čosi, čo jej ako mŕtvej bude aj tak na nič.

Zastavila pred Adahihi. „Mám to, po čo sme sem prišli.“

„Tak rýchlo?“ uisťovala sa.

Ailis prikývla. „Povedala si, že máme málo času. Tak som sa snažila.“

Tvárila sa neutrálne, neuhýbala pohľadom a nesnažila sa o príliš kvetnaté slová. Nechcela, aby Adahihi uhádla, že jej niečo zatajuje. Lebo zatiaľ čo jej Ailis neklamala, nepovedala jej ani úplnú pravdu. Rovnako ako predtým Nate, ktorý klamal pravdou. Veľmi umne a opatrne využíval svoje slová – a Ailis si aspoň dočasne adoptovala jeho prístup a dúfala, že mu môže byť verná aj bez špeciálneho výcviku.

Dávala pozor, aby tak presne rozoznala prechod zo spomienok naspäť do prítomnosti. No napriek tomu, že sa nútila nežmurkať a odhodlane skúmala všetky detaily, predsa jej ten pravý moment unikol.

Vedela len, že sa dívala na svoje predošlé ja, ako preklína Adahihi z minulosti, a vzápätí už jej z otvorených úst prudko vytekala voda. Niekoľkokrát takmer nasucho zadávila, no obsah žalúdka ostal na svojom mieste. Keď ten príšerný okamih skončil, pričom mala pocit, že trvá snáď večnosť, pálilo ju hrdlo a v ústach mala pachuť smrti a rozkladu.

„Ak si myslíš, že budem prosiť, tak sa mýliš,“ vybafla na ňu Adahihi, keď si nesprávne vysvetlila jej mlčanie.

Jazerná bytosť očividne dokázala komunikovať aj konvenčným spôsobom.

Ale asi ju bavilo privádzať ostatných do šialenstva mrmlaním v ich mysliach.

Ailis si odkašlala. „Máme predsa dohodu, nie?“

„Máme. A ja svoju časť dodržím. Tak urob to isté.“

Prikývla. Nekomentovala odpovede jazernej bytosti, pretože to považovala za zbytočné, Miesto toho striehla na to, čo povedala – a hlavne na to, čo nevyslovila. Na chvíľku ešte zaváhala, no potom sa povzbudila. Rozhodla sa správne. Veď vlastne ani nemala na výber. Len si musela zachovať neutrálny výraz. Našťastie mala naozaj bohaté skúsenosti a keď navyše zatvorila oči, o to jednoduchšie sa jej sústreďovalo.

Adahihi by asi sklamalo, ak by sa dozvedela, že zrušiť kliatbu, čo ju zväzuje, je vlastne až žalostne jednoduché. Stačilo niekoľko kvapiek Ailisinej krvi. Nemienila to bytosti prezradiť. Pretože v tom prípade by celkom rýchlo mohla skončiť ako ďalšia mŕtvola uviaznutá na jazernom dne. Miesto toho v mysli našla tie správne slová, významu ktorých úplne nerozumela, a vyslovila ich. Z pohľadu Adahihi to muselo vyzerať jednoducho, no opak bol pravdou. Nešlo len o slová – ale o moc, ktoré Ailis ukradnú.

Ailis vedela, že mágia má svoju cenu. Jestvovalo mnoho druhov bytostí a každá z nich sa niečím líšila, no toto mali spoločné. Ak chceli vykonať veľké čary, museli pre to niečo obetovať. Aj preto si často najímali čarodejnice a občas aj bosorky. Radšej zaplatili iným, aby pre nich boli zraniteľní, ale sami to nechceli riskovať.

No Ailis to predsa urobila.

Cítila, ako sa jej moc vzpiera, ako sa jej drží a nechce ju opustiť. Zabárala do nej svoje pazúry, no Ailis ju vypudzovala, akoby išlo o nákazu. Telá magických bytostí tvorila z veľkej časti mágia a pripraviť sa o ňu znamenalo pokúsiť sa zabiť. Pud sebazáchovy bol v takých prípadoch veľmi silný – a v prípade Ailis zbytočne vytrvalý.

Škrípala zubami a zatínala ruky do pästí. Každým nádychom sa jej darilo vypudiť mágiu o ďalší kus smerom von. Nakoniec sa však prudko poddala jej želaniam. Ako keď bez varovania povolí lano, za ktoré niekto z celej sily ťahá. Ailis sa mykla, predklonila sa a bola si istá, že ak by práve nesplývala vo vode, telo by sa jej pod vlastnou váhou zrútilo.

To, že s jej podarilo niečo dosiahnuť, si uvedomila takmer okamžite. Jej smerom sálalo takmer neznesiteľné teplo, no hlavu zodvihla až vtedy, keď sa k nej podozrivo priblížilo. Nedotklo sa jej, čo Adahihi ocenila zasyčaním. Ak by mohla, určite by Ailis najradšej zaškrtila.

„Podviedla si ma!“ obvinila ju.

Ailis sa unavene usmiala. „Nepodviedla. Nesľúbila som ti, že sa nebudem chrániť. Rovnako ako ty si nesľúbila, že sa ma po zrušení kliatby nepokúsiš zabiť.“

„Aký šikovný malý zákusok.“

„Učím sa rýchlo.“

No nebyť skúseností posledných dní, nedávala by taký veľký pozor na to, čo Adahihi hovorí a čo zase nie. Pravdepodobne bude za to musieť Nateovi poďakovať – za predpokladu, že je ešte nažije. Lebo nebyť jeho výpovede, nedala by si Ailis pozor, nevložila by do kúzla aj ochranu sama pre seba a teraz by pozostatky jej tela mizli v hrdle obrovskej príšery.

„Ale nie dosť rýchlo!“ vysmiala sa jej Adahihi.

Ailis nemala dosť sily na to, by sa zaujímala o svoj osud. A tiež zabudla, že nie pred každým útokom ju môže chrániť mágia. Adahihi sa ju už nepokúsila zabiť – miesto toho ju zabalila do gule vody a tú doslova hodila do vzduchu. Ailis mohla len sledovať, ako sa približuje zem a ako dôrazne ju víta bolestným ťažkopádnym kamenným náručím. Ostala tam ležať ako ryba – s tým rozdielom, že sa nedokázala ani len pohnúť.

To bol zase deň.

Ale ešte nekončí, napadlo jej, keď začula zvuk približujúcich sa krokov.

Kapitola 16 ¤ Kapitola 18

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování