OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 2

18.06.2021 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 645×

Kapitola 2

Ailis nenašla útechu v presvedčení, že mala pravdu.

Sotva si stihla batoh hodiť na zem a rozhliadnuť sa po skromne zariadenom domčeku, kde bolo sotva dosť miesta, aby sa tam otočila jedna osoba, nieto ešte dve, ako mala naznačovať očividne manželská posteľ, keď sa ozvalo búchanie na dvere. V tom zvuku nebola žiadna úcta alebo zdvorilosť. Len dožadovanie sa splnenia rozkazu. Nech tam teda stále ktokoľvek, mal toto miesto na povel.

Snažila sa netriasť, keď otvárala dvere.

Muž stojaci pred ňou bol očividne Lukeov príbuzný. Mal podobne rezanú tvár, ale jeho črty boli omnoho výraznejšie. Tiež bol vyšší a hoci stála vo dverách a on pred tromi schodmi tvoriacimi schodisko, do očí mu mohla pozrieť až keď mierne zaklonila hlavu. Vlasy mal omnoho dlhšie, začesané dozadu, čím odhalil vysoké zachmúrené čelo, a padali mu minimálne pod lopatky. Zle sa to určovalo, nakoľko väčšinu prameňov mal zaviazaných vzadu, kde mu voľne padali, a tvár mu lemovali dva tenké vrkoče. Asi niečo znamenali, hoci netušila čo.

Bradu mal tiež hustejšiu a dlhšiu a jej koniec spletený do ďalšieho vrkoča. Nevidela to jasne, ale na konci mal nejaké korále, rovnako ako vo vlasoch. Len oči nemal hnedé, ale prekvapivo svetlosivé a premeriaval si ju od hlavy po päty. Nemal ani toľko slušnosti, aby sa snažil tváriť prívetivo.

Mračil sa a očividne sa Ailis snažil dať najavo, že jej preukazuje veľkú službu svojou návštevou. Zodvihla naňho obočie a založila si ruky na hrudi. Čo bolo oveľa odvážnejšie gesto, než na čo sa cítila. Mala chuť skrčiť sa pred ním, za čo si v duchu vynadala. Neurobil predsa nič, aby sa ním cítila ohrozená.

„Predpokladám, že čokoľvek sa tvoj brat odo mňa nedozvedel, prišiel si zistiť sám.“

Na okamih zovrel sánku. „Luke ťa sem mal len priviesť. Keby ťa považoval za hrozbu, nechal by ťa stáť na zastávke.“

Čím nepotvrdil jej domnienku, že bol Luke jeho príbuzný.

Mávla rukou. „Ak si sa prišiel rozprávať, poď ďalej. Nemienim tu stáť medzi dverami a robiť ostatným divadlo.“ Vzápätí odstúpila, aby mu dovolila prejsť.

Všimla si, že hoci má výzor dávneho barbara veliaceho víťazným armádam, oblieka sa vcelku moderne do riflí a jednofarebného trička. Usúdila, že síce vrčí, ale pravdepodobne to bude obyčajný chlap, čo sa nebojí vyhrnúť si rukávy – doslova i obrazne. Keď sa stratil v malej kuchyni, pohľadom preskúmala okolie. Nikoho nevidela, ale mohla by prisahať, že sa na ňu upiera niekoľko párov očí a hľadá slabinu v jej obrane.

Zatresla pred tou paranojou dvere. Čo jej síce nepomohlo cítiť sa bezpečnejšie v tomto očividne nepriateľskom prostredí, ale aspoň existovala tuhá prekážka medzi jej prechodným bydliskom a zvedavcami. Pocitu, že ju niekto neustále skúma, sa však nezbavila. Pravdepodobne v nej ostal zakorenený po tom, čo... Pokrútila hlavou. Musí sa upokojiť.

Prešla tie dva kroky a našla ho, ako sa opiera o kuchynskú linku.

Ak si doteraz myslela, že celý dom bol len zápalkovou škatuľkou, tak teraz pôsobil ešte o niečo drobnejším dojmom. Zastavila medzi dverami a napriek svojmu predchádzajúcemu komentáru o státí sa odmietla posadiť. Pretože potom by musela zakláňať hlavu, aby ho poriadne videla. Len z tej myšlienky ju bolel krk.

„Ponúkla by som ti kávu, ale ešte som nestihla nakúpiť,“ zapriadla sladko.

Čo bol eufemizmus hneď z niekoľkých dôvodov. Dom bol ako-tak zariadený. Boli tam taniere, šálky a príbory, ktoré medzi sebou neladili, a dokonca aj niekoľko hrncov a panvice. Prehistorická plechová kanvica a malá chladnička. Tá bola vypnutá, pretože bola prázdna. Rovnako aj všetky ostatné skrinky. Keďže mala obmedzenú hotovosť, začala sa pohrávať s myšlienkou na výlet k brehu údajne magického jazera. Ryby v ňom predsa museli žiť.

„Dosť bolo hier,“ zavrčal na ňu. V odpovedi prižmúrila oči. „Prečo si sem prišla?“

„Na dovolenku?“ V duchu sa prekliala, že sa jej neistota prejavila a nakoniec z jej slov vzišla otázka. To sa rovno mohla prevaliť na chrbát a ukázať veľkému, mrzutému a hriešne príťažlivému najkratšiu cestu k jej najzraniteľnejším miestam.

Odfrkol si. „Takže to mám brať tak, že nevieš, prečo si sem prišla.“

„Na dovolenku,“ odsekla a tentoraz znela aspoň trošku vážne. „Hoci v brožúre sa nepísalo o nepriateľských miestnych. Asi budem požadovať vrátenie zálohy.“

Prečo tak hrozne trepala?

„Takže si predsa len prišla na dovolenku.“

Pohodia plecom a ukázala naňho bradou. „Už trikrát si spochybnil moje slová a to si sa ešte ani nestihol predstaviť.“

Prižmúril na ňu oči, ale keď sa odmietala skloniť, čo ju stálo viac síl, než bola ochotná priznať, nakoniec si povzdychol a na chvíľu sa zadíval von cez malé okno nad umývadlom. Zaujímalo ju, koho tam asi videl a čo mu ukazoval, že na to reagoval nepatrným trasením hlavy. Keď sa pohľadom vrátil späť k Ailis, pôsobil o niečo uvoľnenejšie. Alebo sa len lepšie ovládal.

Kývol hlavou. „Som Toren a ako si uhádla, mám to tu na povel.“

Keď nevrčal, znel jeho hlas veľmi príjemne zachrípnuto.

„Ale nehovor, to by som neuhádla.“

Zodvihol obočie, ale nijako nekomentoval jej drzú poznámku.

Čo to s ňou bolo? Nemala vo zvyku zbytočne podpichovať mocnejšie bytosti.

„Ako ti už povedal Luke, v poslednom čase sme tu nemali veľa... dovolenkárov.“ Posledné slovo až neprirodzene zdôraznil. „Takže som mal chuť presvedčiť sa na vlastné oči, že sem zase niekto zablúdil.“

„Prišla som sem oddychovať a premýšľať o živote.“

Prišla sa sem skryť a konečne dostať odpovede.

Takže vyslovene neklamala, ale ani mu nepovedala konkrétnu pravdu.

„Toto miesto je hotel, nie útulok pre bezdomovcov,“ upozornil ju. „Ak si nemôžeš dovoliť platiť, dlh si odpracuješ.“

Tým si získal jej pozornosť. „Nevyzeralo to tak, že by tu niekto potreboval s niečím pomôcť. Mesto je prázdne.“

Zachechtal sa. „Možno táto štvrť. Za kopcom je zvyšok mesta. Tam žijú aj ľudia, fungujú tam podniky, prekvitá tam obchod. Ľudia až sem k jazeru väčšinou nezablúdia, odrádza ich magická bariéra. Takže od nich máme pokoj. Ale vďaka ich prítomnosti si môžeme slušne zarobiť.“

Ak tomu rozumela správne, celá štvrť s hlavnou ulicou a domami na kopcoch bola vlastne len predmestím zvyšku mesta, ktoré sa nachádzalo niekde za neurčitým kopcom. Čo bola výborná správa, keďže prácu naozaj potrebovala a ak bude môcť platiť za svoj pobyt, o to jednoduchšie sa jej plynie s prostredím.

„Práca by sa hodila,“ zašomrala, čím vlastne nepriamo potvrdila jeho domnienku, že sa z dovolenkárky plánovala zmeniť na dočasného obyvateľa.

Toren kývol hlavou. „V meste je jeden bar, v ktorom dlhodobo hľadajú čašníčku. Pracovala by si väčšinou po večeroch alebo v noci, ale je to práca.“ Siahol do vrecka a to, čo z neho vytiahol, položil na stôl medzi nimi. „Tu je vizitka majiteľa. Alebo ťa tam niekto zajtra zoberie.“

„Dobre,“ súhlasila.

Dúfala, že ten niekto bude mať auto alebo iný alternatívny prostriedok.

Ak tu bude chcieť plnohodnotne žiť, bude si musieť zaobstarať aspoň bicykel.

„Zajtra okolo piatej poobede po teba niekto príde,“ uzatvoril nakoniec a na jej veľké prekvapenie sa odrazil od pultu a bez slova prešiel okolo nej von.

Zmätene sa dívala na zatvorené dvere a naspäť na vizitku ležiacu na stole. Keď to pochopila, prudko sa nadýchla. Zovrela ruky do pästí a niekoľkokrát nimi zapumpovala vo vzduchu, predstavujúc si, ako ho udiera do tej arogantnej tajomnej tváre. Zohla sa, vyzula si tenisku a tú hodila do vchodových dvier. Tam len neškodne spadla na zem. Ten hod bol rovnako zbytočný ako celý jej hnev.

Ten chlap o nej všetko vedel. Nespýtal sa jej na meno. Vlastne sem len prišiel a dal jej možnosť narovinu mu prezradiť, prečo presne sem prišla. Keď to neurobila, chlácholil ju ponukou práce v nejakom bare. Domyslela si, že sa určite pozná s majiteľom, alebo je to niekto, kto ho na slovo počúva, alebo ešte niečo horšie – on sám ho vlastní. A aby toho nebolo málo, ešte aj súhlasila s tým, že ju budú jeho ľudia sledovať na každom kroku.

Vytočená svojou vlastnou sprostosťou sa celá roztriasla. Obula si topánky a vypochodovala von. Neobťažovala sa zamykaním. Prečo aj. Ak chcú prehľadať jej veci, nech si poslúžia. Aspoň zistia, aká je v skutočnosti úbohá a jej falošné doklady o nej prezradia len toľko, že sa volá Ailis Letiferová. Dve mená, ktoré jej aj tak nepatrili. Jedno dostala od muža, ktorý ju uväznil a to druhé od ženy, ktorá ju oslobodila. Ak im prezradia viac ako samotnej Ailis, možno by ich mali nájsť.

Otočila sa smerom k veľkému domu, kde najskôr Toren kraľoval, a zavrešťala: „Nepotrebujem pestúnku!“ Čo bolo rovnako neúčinné, ako to bolo detinské, ale na tom jej nezáležalo. Ak tu má fungovať dlhodobo, bude musieť určiť nejaké hranice, aj keby pri tom mala vyzerať ako labilné decko.

Vzápätí sa obrátila opačným smerom, než z ktorého ju Luke priviedol, a vykročila.

Možno tým prinúti sklapnúť hlas, ktorý ju lákal, odkedy sem prišla.

Z tranzu sa prebrala, až keď počula niečo čľupnúť. Niekoľkokrát zažmurkala a uvedomila si, že prešla celú dlhú cestu od svojej chatrče až po útes nad jazerom bez toho, aby si uvedomila, že vykročila práve týmto smerom. Obzrela sa. Podľa všetkého to bola vcelku často používaná lesná cesta, dokonca viac-menej rovná a široká, aby sa na vyhliadku dokázalo dostať aj auto.

Zadívala sa naspäť. Hladina bola pokojná, dokonca nepočula ani obvyklé škriekanie otravných vtákov, ktorých podobne vlhké miesta tak veľmi lákajú. Všade, kam sa pozrela, videla len rozľahlú vodnú hladinu, v ktorej sa odrážali krásy okolitých štítov a stromov. Dokonale pokojné miesto, stačilo len začať meditovať.

Naklonila sa ponad okraj skaly, na ktorej stála Možno odtiaľto niektorí odvážlivci skákali do vody, aby sa osviežili. Pôsobilo to tam ako dokonalý raj. Ale ona sa necítila pokojne. Mala chuť otriasť sa a ukryť. Akoby opäť nahá ležala na studenom vyšetrovacom stole, do očí jej svietilo ostré svetlo, aby nič a nikoho nevidela, no predsa sa z jej okolia ozývali tie prekliate upokojujúce slová o tom, ako sa nemá báť, pretože jej nechce ublížiť. Pričom jej telo bolo najväčším dôkazom o tom, ako veľmi klamal.

Ruka jej vystrelila k hlave, ale na polceste ju spustila na pôvodné miesto.

„Radšej by som ostala na skale, byť tebou. Voda je v tomto čase naozaj studená,“ ozval sa odkiaľsi prekvapivo jasný hlas.

Bleskovo sa obrátila a so zamračením si uvedomila, že zatiaľ čo skúmala cestu, po ktorej sa sem dostala, možno si mala overiť, či tu niekto nie je. Na vyhliadke neďaleko boli rozostavané tri lavičky. Medzi dvomi z nich sedela na vozíčku prastaro vyzerajúca žena. Jej telo bolo zošúverené ako nejaké zoschnuté ovocie. Ailis nedokázala rozoznať jej črty alebo pôvodnú farbu vlasov. Oči však mala jasné. Podišla k nej o dva kroky, aby to nevyzeralo, že na ňu kričí.

„Ospravedlňujem sa, nevedela som, že tu niekto je,“ zaševelila si popod nos, ale žena si ofrkla. Čiže napriek svojmu stareckému vzhľadu jej sluch slúžil dobre.

Podišla až k nej. Teraz rozoznala, že mala modrosivé oči.

Žena mávla rukou. „Vyzerala si, že nevnímaš svoje okolie. Pridupala si sem tak rýchlo, že si takmer utekala.“ Zachechtala sa. „Ak sa nemýlim, niekto ťa poriadne vytočil. Predpokladám správne, že ty si nový dočasný prírastok do komunity?“

Zodvihla obočie. „To je na mne až tak vidno, že som nová?“

„No, vlastne ani nie. Ale si riadne nasraná, takže predpokladám, že sa k tebe už dostal Toren. A keďže väčšinu z nás v poslednom čase necháva na pokoji, ty musíš byť jeho nová exotická hračka.“

Ohrnula pery. „Myslí si, že potrebujem pestúnku.“

Zasmiala sa na Ailisinom kyslom výraze. „Väčšinu času by ju skôr potreboval on,“ zhodnotila, „aby mu pripomenula, že sa má slušne správať.“ Vrelo sa usmiala a Ailis mala zrazu pocit, že spoza mraku vyšlo slnko. „Mimochodom, som Penelope.“

Kývla hlavou. „Ja som Ailis. Teší ma.“

Žena jej neponúkla ruku, takže ju Ailis nemusela urážať jej odmietnutím.

Penelope potľapkala rukou po lavičke vedľa seba. „Poď, poď, posaď sa na chvíľku ku mne. Aspoň sa budem môcť zase raz porozprávať s niekým, kto sa ma nevypytuje, čo ma dnes bolí.“ Zatvárila sa ako dieťa hryzúce citrón, čo Ailis rozosmialo. Vďačne prijala ponuku. Konečne niekto, kto sa snaží byť milý. „Väčšinou som tu sama. Je to jediné miesto, kde mi môj druh dopraje aspoň chvíľku pokoja bez dozoru.“ Povzdychla si. „Predpokladám, že mám ešte tak pol hodinu predtým, než ma príde odniesť domov. Odkedy som ešte viac zoslabla, nechce ma nechávať osamote. Dokonca už ani neodchádza za prácou ako kedysi. Teraz všetkých núti, aby za ním chodili sem.“

Ailis sa usmiala, no dívala sa pred seba. Ten obraz dokonalej prírody by ju mal upokojiť.

Stále však mala pocit, akoby ju niekto niekam ťahal.

Plus v nej stále pretrvával ten úžasne nechutný pocit prstov hrabúcich v jej hlave.

„To znie takmer romanticky,“ vydýchla. „Musí vás veľmi milovať.“

Penelope si odfrkla. „Bolo by to oveľa romantickejšie, keby som nevyzerala ako jeho babička.“

„Vy ste človek?“ začudovala sa Ailis.

„Ešteže čo?!“ prudko sa ohradila Penelope. „A pre Poseidonove chlpaté nohy, prestaň mi vykať. Potom si pripadám stará. Veď ešte nemám ani dvesto rokov!“

Ailis sa len na chvíľu pozastavila pri zmienke o Poseidonových chlpatých nohách.

Takže Penelope, podobne ako Amalthea, patrila ku gréckej frakcii bytostí.

Viac ako to ju zaujala už len zmienka o veku.

„Nikdy som nevidela magickú bytosť, ktorá by bola taká... šedivá?“

„Snažíš sa byť milá, to je od teba pekné.“ Jej hlas jasne vypovedal, že to nepovažuje ani za milé a už vôbec nie za pekné. „Ale som stará, len to povedz. Vyzerám ako zosušená slivka. Aj by som sa na tom zasmiala, keby to neznamenalo, že umieram.“

„Čo s vám... ehm...“ Zastavila sa, keď si Penelope odkašlala. „Čo sa... ti stalo?“

Penelope stíchla, akoby uvažovala, či sa jej o tom vôbec chce rozprávať.

Ailis dúfala, že predtým neznela príliš dychtivo. Potrebovala sa dozvedieť viac o tom, ako mágia funguje. Možno jej to niečo napovie o jej vlastnom pôvode. Amalthea síce robila, čo mohla, ale ona sa o podobné veci nezaujíma, takže jej príbehy boli skôr všeobecné. Akoby ľudia rozprávali o tom, čomu sa venujú ich rodičia, no ich to nezaujíma natoľko, aby o tom vedeli viac ako ostatní.

„Aspoň sa bude mať čím zabaviť,“ zamrmlala si nakoniec Penelope popod nos. „Ako vieš, my magické bytosti máme všetci jednu schopnosť, ktorú ľudia nemajú – dokážeme využívať a pracovať s mágiou, ktorá vytvorila túto planétu. Tá, ktorá sa ukrýva v jadre hlboko pod zemou a vyživuje celú túto zem.“ Odfrkla si. „A ľudia si myslia, že je to smrteľne nebezpečné miesto tvorené lávou. Nikdy si nedokázali všimnúť to, čo je očividné.“

Ailis sa snažila tváriť nezaujato. Nútila sa sledovať hory pred sebou.

Pretože by bolo podozrivé, ak by doslova visela na každom Penelopinom slove.

„Každý z nás vie používať iné množstvo mágie. Niektorí len malé zrnko, iní viac, ako by si zaslúžili alebo potrebovali. No a potom sú tu takí, ktorí by chceli viac a snažia sa to ukradnúť iným.“

Kývla. Tomuto rozumela. „Černokňažníci a bosorky.“

„A ďalší iní,“ zašomrala Penelope. „Bola som ešte mladá a hlúpa, keď som na jednu z nich narazila. Lenže ona bola tiež neskúsená. Nevedela, ako používa mágiu niekto ako ja.“ Zasmiala sa. „Som naiáda a ona bola príliš... nedočkavá zhltnúť moju moc, aby sa to snažila pochopiť.“ Ailis zazrela, ako si Penelope začala žmoliť ruky v lone. Ako rada by sa natiahla a upokojila ju, no nedokázala sa k tomu prinútiť. Nemôže riskovať. „Skončili sme obe nespokojné – ona nezískala moc a ja som odvtedy prekliata.“

„Tvoj druh.... ti nedokázal pomôcť?“

Penelope pokrútila hlavou. „Spoznala som ho až oveľa neskôr. A vtedy som už sama rozumela, čo mi urobila.“ Teraz sa aj ona dívala do diaľky. „Som naiáda, ktorá sa nedokáže spojiť so zdrojom svojej moci.“ Ak si Ailis spomínala dobre, naiády boli druhom nýmf, ktoré čerpali svoju moc zo sladkej vody – z riek, jazier a plies. „Podarilo sa jej premeniť ma na človeka. Som smrteľná.“

Ailis sa pristihla pri tom, že túžila po tom utešiť ju. Znela tak zničene a zatrpknuto. Možno preto, že ju niekto oklamal a pripravil o moc. Možno preto, lebo nemohla svoj dlhý nesmrteľný život stráviť s tým, koho milovala. Možno len mala pocit, že to nie je fér – to, ako ostatní môžu žiť ďalej a ona každým dňom viac slabne. Nech to bolo akokoľvek, Ailis vďaka tomu prišla o chuť vypytovať sa a len tam sedela.

„Jemu napadlo prísť sem,“ prezradila po dlhom tichu Penelope. Ailis nakrčila obočie, premýšľajúc, čo presne tým myslí. „Počuli sme o magických jazerách, tak sme sa rozhodli jedno nájsť. Nemali sme čo stratiť. Tak sme sem prišli.“ Zachechtala sa. „To bolo pred skoro tridsiatimi rokmi a ak niečo, tak som len rýchlejšie zostarla.“

Opäť tá trpkosť premiešaná s ľútosťou.

„Naozaj veríte, že to jazero dokáže liečiť?“

Penelope naklonila hlavu na stranu. V tom geste sa ukrývala únava.

„Možno kedysi,“ skonštatovala. „Všetci cítime mágiu tohto miesta. Upokojuje nás.“ Ailis sa čudovala, že niekto dokáže pocit akoby ju niekto neustále súdil, považovať za upokojujúci. Asi mala iné štandardy ako Penelope. „Ale ja sa na ňu nedokážem napojiť. Možno mi v tom bráni to prekliatie.“ Nakrčila čelo. „Lenže jazero neuzdravilo ani iných, ktorí to potrebovali. A za tie roky ich tu bolo... veľa.“

Keby niekto z vás počúval, ozval sa Ailis v hlave opäť ten nasrdený hlas. Lenže ste všetci hluchí a slepí a len sa sťažujete. A pritom je jednoduché to pochopiť.

Zažmurkala a napäla sa. Ale miesto toho hlasu sa ozval iný:

„Lebo toto miesto je preliate. Takže to nie je tvoja chyba,“ zavrčal nejaký muž, čo Ailis tak prekvapilo, že vyskočila na nohy. V chvate sa obrátila a zarazila sa. Čakala by čokoľvek, ale realita ju zaskočila.

Kým bola zahĺbená do rozhovoru, stihol sa k nim prikradnúť muž. Síce sa teraz skláňal k Penelope, ale Ailis vďaka strapatým vlasom a kabátu spoznala toho naštvaného chlapíka z potravín. Nate. On bol Penelopiným druhom. Čím sa vysvetľovala tá jeho zatrpknutosť, ktorá mizla len v momente, keď sa skláňal k Penelope a čosi jej šepkal do ucha.

„Poď, večera už je na stole,“ uzatvoril nakoniec ich tiché tokanie.

Vzápätí sa postavil za Penelopin vozík a začal s ním cúvať.

Penelope sa usmiala na Ailis. „Nechceš sa k nám pridať? Som si istá, že jednu porciu navyše by sme hravo dali dokopy.“

Ailis však nepozerala na Penelope. Pretože si všimla Nateov nesúhlasný pohľad. Tým jej jasne dával najavo, čo si myslí o jej prípadnom súhlase. A keďže nemala v pláne rušiť súkromnú intímnu chvíľu medzi zaľúbencami, rýchlo pokrútila hlavou.

Čo Nate ocenil strohým kývnutím. Akoby Ailis odmietla len preto, aby ho potešila.

Nafúkaný idiot.

„Možno inokedy,“ nadhodila Ailis nakoniec. Nech Natea pokojne aj roztrhne. „Dnes by som nebola dobrá spoločnosť. Najskôr sa musím poriadne vyspať.“

Penelope sa usmiala. „Nenechaj sa Torenom strhať. Síce vrčí, ale nehryzie. Čoskoro pochopí, že si neškodná a nechá ťa žiť pokojným a nudným životom.“

Ailis rozochvene zamávala svojej novej známej a chvíľu sledovala, ako sa vzďaľuje Nateov chrbát, ktorým jej takmer úplne zakrýval výhľad na Penelopin vozík. Nakoniec sa obrátila späť a dívala sa na jazero. Netušila vlastne, čo ju znepokojovalo viac – či ten podivný hlas, neznáma sila prehrabujúca sa jej mozgom, alebo miestny vodca odhadný urobiť jej zo života celu s dozorom.

Vedela len, že ak sa dozvie, prečo sem Ailis v skutočnosti prišla, s radosťou ju zabije.

Pochybovala totiž, že by na svojom území toleroval hrozby.

Kapitola 1 ¤ Kapitola 3

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 2: