Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 3 • OurStories.cz ~ naše povídky

Práca U Piráta

25.06.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 601×

Kapitola 3

Mala som radšej ostať v posteli.

To si Ailis opakovala celý neúspešný deň. Kedykoľvek narazila na nejakú prekážku, priala si, aby ostala ležať v značne nepohodlnej spráchnivenej posteli, ktorá na ňu útočila neposednými pružinami. Navyše sa nevyspala, pretože ju opäť prebudili sny. Dychčala, bola spotená a predpokladala, že ju opäť prebudil vlastný krik. Podvedome očakávala, že sa čoskoro otvoria dvere a dovnútra pribehne buď Amalthea, alebo aspoň Clarence.

Lenže potom si spomenula, kde presne je a zamračila sa.

Pochybovala, že Torenom vyslaná pestúnka bude taká pozorná, aby ju čičíkala ako malé decko vystrašené búrkou. Čiže radšej vstala, hoci bolo len krátko pred pol štvrtou, a vybrala sa na prechádzku. Vonku ju čakal Luke a netváril sa dvakrát nadšene. Navyše na ňu zazeral, akoby to bola jej vina, že musí chodiť po vonku a nemôže spať. Takže ho povodila po okolitých lesoch a odmietala sa vrátiť naspäť – až kým nezačalo svitať.

Správala sa malicherne. On predsa nemohol za to, čo mu prikázali iní, aby robil, ale bol najbližšou obeťou. A navyše jej odmietol pomôcť s nákupom. Čo na tom, že v tom čase sa vystriedal s niekým iným, kto mal Ailis strážiť. Ani ten jej pomoc neponúkol. Nepredstavil sa a na rozdiel od Lukea ho ani nevidela, ale cítila jeho pohľad. Ako dýku pripravenú kedykoľvek ju zabiť.

Navyše pohľad predavačky v obchode nebol o nič príjemnejší. Bola to pritom tá istá žena, ktorá sa na ňu včera tak prívetivo usmievala. Teraz si Ailis všimla, že od nej bola zhruba o hlavu nižšia, mala takmer až biele vlasy a ohromujúco tyrkysové oči. A neustále zdvíhala obočie. Akoby komunikovala len mimikou tváre, ale keďže sa nikto neobťažoval dať Ailis slovník s najpoužívanejšími miestnymi gestami, úplne tápala.

Pritom žena jej úslužne ukazovala, čo nájde na ktorej poličke. Ale nepovedala jej ani slovo. Žeby jej to zakázali? Jej keby niekto prikázal, aby nehovorila s ľuďmi, spravila by pravý opak. Možno táto žena skrátka len rada poslúchala. Alebo len nemala čo povedať. Napriek tomu sa s ňou rozlúčila ako s novou známou. Mala totiž aspoň toľko slušnosti, aby mala pripnutú menovku a tá prezrádzala, že sa volá Edimea.

Ovešaná nákupom sa vrátila do svojho prechodného domova. Stále vyzeral rovnako úboho a ona strávila zvyšok dňa jeho upravovaním, ale nebola veľmi úspešná. A keďže sa zabudla opýtať, či tu normálne funguje pošta, nemohla si ani nič poriadne objednať. Zapísala si to na zoznam vecí, na ktoré sa spýta Lukea. Odmietala čokoľvek riešiť s Torenom, aby nebola v pokušení hodiť po ňom topánku a tentoraz ho trafiť do tej nafúkanej tváre.

To by ju odtiaľto vypoklonkoval rýchlejšie, než by zistila, prečo ju k sebe toto miesto tak veľmi priťahovalo. Hoci teraz mala chuť zbaliť sa a utiecť. To neustále štuchanie neznámej moci začínalo byť značne nepríjemné. Vyrovnalo sa tomu len nepohodlie spojené s pohostinnosťou jej domnelého záchrancu. Zhruba na sekundu sa Ailis zaoberala tým, kde asi teraz je a či ju hľadá. Napokon sa zahriakla. Jasné, že ju hľadá.

Myšlienka, ktorá jej určite pomôže v noci lepšie spávať.

Prinútia sa zabávať niečím iným. Takže skončila tak, že vyfarbovala vymaľovánky v mobile. Neobťažovala sa volaním do baru, ktorý spomínal Toren. Aj tak ju tam budú čakať. Čo sa ukázalo ako správny predpoklad, keď oblečená a čiastočne pripravená čeliť svetu vyšla presne o piatej pred dom. O ozrutné modré auto sa tam opieral Luke a očividne na ňu čakal. Dokonca jej otvoril dvere. Skôr, ako ju vôbec pozdravil. Nevychovanec jeden!

„Mimochodom, ďakujem za obed,“ zašvitoril, len čo sa k nemu priblížila a začala sa štverať do auta. Mal jej asi pristaviť rebrík. Netušila, ako do podobného autá nastupujú nízki ľudia. To ich tam hodia?

„Rado sa stalo,“ zašomrala a nakoniec sa usadila.

Netušila, kto ju strážil. Ale vedela, že sa od nej najskôr nemohli pohnúť ani na krok. Takže naložila jednu porciu jedla na tanier a ten nechala položený na zábradlí na verande. Nikoho nevidela, ale cítila ich prítomnosť. Keď o dve hodiny vyšla von, našla obed nielen zjedený, ale dokonca aj umytý a utretý tanier a v jeho strede tmavočervený kvet. Netušila, čo to bolo za rastlinu, ale jej vôňa jej vyvolala sladký úsmev na perách.

Ten však vzápätí skysol, keď zodvihla pohľad a videla, ako sa na ňu díva Toren.

Ani sa nesnažil tváriť kajúcne, len zodvihol hrnček jej smerom.

Idiot. Mal radšej pripíjať na vlastnú zadubenosť.

„Vytiahol si si najkratšiu slamku?“ pýtala sa Ailis Lukea, keď naštartoval a zamieril kamsi cez kopec, poza veľké sídlo – kde pravdepodobne Toren ukrýval svoj zlatý trón.

Luke sa zasmial na jej opakovanom vtipe. „Niečo také,“ skonštatoval. „Mal som ťa strážiť cez deň, lenže potom si vstala tak skoro. Predpokladám, že je to pomsta za všetky tie dni, keď som spal až do obeda. Preto som požiadal Aleca, aby na chvíľu prevzal službu.“ Pri tom vysvetlení sa začala cítiť len trošku previnilo.

„Aj tak je to zbytočné,“ zabrblala polohlasne.

Luke sa zasmial. „To ani nehovor nahlas. Toren by si potom pripadal málo dôležitý.“

„Čo si myslí, že plánujem? Vyvraždiť jeho malú komunitu? Alebo že sa plánujem pasovať na kráľovnú priamo jemu pod nosom, a potom ho umučiť?“

„Predpokladám, že jeho predstavy vyzerajú nejako podobne.“

Zvraštila obočie. „To berie bezpečnosť tak vážne?“

„Ešte vážnejšie. Teraz sa snaží krotiť.“

Všimla si, ako sa pri tých slovách mračil. „Ty s ním nesúhlasíš?“

Povzdychol si. „Pozri sa, viem, prečo Toren robí to, čo robí. A tiež viem, že sa snaží krotiť, ale je rodený ochranca. Urobí čokoľvek, aby ochránil tých, ktorí žijú pri jazere.“ Uchechtol sa. „Ale ak chceš poznať môj názor, potreboval by sa trochu uvoľniť.“

To bol asi najdiplomatickejší spôsob, akým mohol povedať, že by si mal vybrať hlavu zo zadku. Usmiala sa tej predstave, ale stále po očku sledovala Lukea. Bol až podozrivo priateľský. Ostatní sa k nej správali ako k potenciálnej hrozbe, čo bolo otravné, ale logické. Nič o nej nevedeli, neprezradila im o sebe úplne všetko a navyše prišla do oblasti, ktorá fakt nie je ideálnou dovolenkovou destináciou.

Lukea akoby nič zo toho netrápilo. Čo znamenalo, že si bol buď taký istý tým, že by ju dokázali zastaviť, alebo to bola súčasť stratégie. Ponúkol jej dôveru a priateľstvo a dúfal, že mu z vďačnosti prezradí niečo o sebe a svojich úmysloch. Čo by s radosťou urobila – lenže by jej to vyslúžilo jednosmerný lístok do sveta, kde sa v každom tieni mohol skrývať nepriateľ.

Snažila sa nepredstavovať si Edimein úsmev, keď sama pred sebou priznávala, do akého nebezpečenstva práve dostávala miestnych obyvateľov. Napriek tomu sa nemohla len tak zbaliť a odísť. Musela zistiť, kým je a prečo... ho tak veľmi zaujíma. Okrem toho, ak by utiekla, minimálne Amalthea by ju nasledovala a tú chcela ohroziť zo všetkých najmenej. Zachránila jej predsa život, nemohla jej to oplatiť tým, že ohrozí ten jej.

Odkašlala si. „Takže dúfaš, že sem za mnou prídu nejaké problémy, aby ste sa mohli s ostatnými trochu zabaviť?“

„A prídu?“ vyzvedal a jeho tón bol úplne úprimný. Žeby bol až taký dobrý herec?

Pokrútila hlavou. „Ja som naozaj veľmi nudná osoba. Nemám priateľov a ani nepriateľov. Skrátka len rada žijem v odľahlých oblastiach. Ľudia ma znervózňujú.“ A okrem toho ešte primalé priestory. Otvorené priestory. Divné zvuky v tme. Kvapkanie vody. Nože. Náhle dotyky. Tma. A asi milión ďalších vecí. Fakt ukážkový príklad sériového vraha.

„Takže pred niekým... utekáš?“

Sklonila hlavu a pošúchala si čelo. Takže jej prehľadávali dom, zatiaľ čo bola pri jazere.

Pohľadom sledovala blížiace sa mesto. „Prečo sa nespýtaš na to, čo chceš naozaj vedieť?“

Luke hlasno vydýchol. Ale aspoň bol natoľko slušný, aby sa jej to nesnažil vyhovoriť.

„Tvoje doklady sú nové. Všetky vydané v ten istý deň len pred niekoľkými mesiacmi. Lenže predtým nikto s tvojím menom neexistoval. Žiadne záznamy, žiadne účty, žiadne pokuty... skrátka nič. Akoby si dovtedy ani nežila. Alebo si žila niekde inde pod úplne iným menom.“

Amalthea ju upozornila, že tento moment príde. No predsa zovrela ruky do pästí.

„Meno aj doklady sú nové, pretože predtým som bola niekým iným.“ A možno aj nikým, keďže netuším, kým som a odkiaľ som sem prišla. Alebo prečo. „Miesto, kde som žila, niekto podpálil.“ Podpálila som ho ja, aby som odtiaľ utiekla. „Ledva som vyviazla.“ Keby ma nenašla Amalthea, bola by som tam uhorela a bola by som za to vďačná. „Kamarátka mi pomohla s novou identitou.“ A tiež ma nasmerovala sem, pretože som na toto miesto ukázala na mape, na ktorej ani nebolo zakreslené. Pretože dúfam, že tu nájdem odpovede.

Luke zahvízdal. „Tak dúfam, že sa ten podpaľač dostane až sem. Už dávno sme nelovili.“

Po chrbte jej prebehol mráz. Keby tak vedel, že sa s ním práve rozpráva.

Vtedy však vošli do mesta. Očakávala, že zamieri niekde do centra, no miesto toho sa rýchlo obrátil do protismeru a zastavil na veľkom priestranstve. S veľkou dávkou fantázie sa to dalo označiť za parkovisko, hoci tam bolo odstavených len niekoľko áut. Nahla sa cez Lukea a všimla si osamotenú tehlovú budova a nad ňou žiaril gýčový pútač, ktorý by potreboval vymeniť niekoľko žiaroviek.

„Fakt U Piráta?“

Luke sa zasmial. „Keď stretneš majiteľa, pochopíš.“

„Nejaký Torenov známy?“

„Možno.“

Vydýchla a narovnala plecia. „Mali by sme ísť dovnútra, nie?“

Pokrútil hlavou. „Len ty. Ja mám ešte nejakú... prácu.“

„Takže ma prídeš vyzdvihnúť, keď skončím?“ podpichla ho.

Na jej prekvapenie opäť pokrútil hlavou. „Faye ťa dovezie.“

Výborne. Ďalšia pestúnka. Mala to očakávať.

Bez slova vystúpila. Teda, snažila sa urobiť to ako-tak dôstojne, ale takmer vypadla. Luke mal aspoň toľko slušnosti, že sa jej nevysmial. Len ju nemo sledoval, keď obchádzala predok auta a mierila k dverám baru. Vtedy stiahol okienko, tak sa k nemu obrátila.

„Neboj sa. Nechceme ti blížiť.“

Tie slová ju tak prekvapili, že sa na chvíľu prestala ovládať.

Trhla sa dozadu, zvraštila tvár a dokonca sa zatackala. Zastavila sa po druhom kroku.

Vedela, že si to Luke všimol. A tiež vedela, že do večera o tom budú vedieť ostatní. Takisto ako o všetkom, čo mu prezradila. V duchu si vynadala a prinútila sa otočiť. Lenže tie slová jej stále zneli v hlave. Neboj sa, nechcem ti ublížiť. To jej neustále opakoval. Pritom jediné, čo jej kedy dal, bola bolesť. Utrpenie také presvedčivé, že aj teraz počula jeho ozvenu v kostiach. Podvedome zodvihla ruku, aby sa dotkla ľavej časti hlavy. Ale opäť sa zarazila. Aj tak vedela, čo tam nájde. A hlavne to, čo tam chýba.

Spomienku na jeho presladený hlas narušila až hlasná hudba.

Na prvý pohľad podnik vo vnútri pripomínal treťotriedny pajzel, aké Ailis vídavala v starých filmoch z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ktoré rada pozerala Amalthea. Ale drevená podlaha bola vyleštená, stoličky a kreslá s pohovkami v boxoch k sebe ladili, ovzdušie napĺňal zvuk starej osvedčenej hudby a napriek tomu, že bolo len pred šiestou, bol bar takmer plný.

Snažila sa veľmi neobzerať a rovno zamierila k pultu, ale aj tak ju premohla zvedavosť. Ju si síce nikto nevšímal, zato ona videla naozaj zaujímavé indivíduá. Boli tam magické bytosti a rovnako aj obyčajní ľudia. Čo ju však prekvapilo najviac, boli upíri. Tých, aspoň podľa toho, čo jej vysvetľovala Amalthea, nemali ostatní veľmi radi, nakoľko predstavovali najslabší článok komunity. Ich lovenie vo svete ľudí predstavovalo hrozbu pre tajný život magicky obdarených. Pritom ani nepili krv, ako si to predstavovali ľudia. Len sa živili energiou ostatných.

A očividne sa rozhodli nájsť si večeru v tomto konkrétnom bare.

„Predpokladám, že ty budeš ten nový prírastok,“ oslovila ju barmanka.

Ailis sa nenechala úplne oklamať jej priateľským úsmevom. S krátkymi vlnitými hnedými vlasmi a veľkými modrými očami vyzerala naozaj krásne. Guľatý noštek a jamky v lícach jej zase dodávali až detsky nevinný výraz. Lenže na pleci jej sedela veľmi šikovne vytvorená ilúzia miniatúrneho draka a podľa toho, čo z nej vycítila, patrila žena k miestnym meničom.

Čiže ďalšia pestúnka. Amalthea Ailis kedysi predpovedala, že podstatou jej schopností je zisťovať kto používa akú mágiu. Pred niekoľkými mesiacmi jej neverila, nakoľko nedokázala zistiť ani len to, kým je sama. Očividne ale tie schopnosti platili len na ostatných. A silneli. Takže sa bude musieť veľmi snažiť, aby si to nikto neuvedomil.

Odkašľala si. „Takže Veľký a Mrzutý dal vedieť, že prídem?“

Dotyčná sa zasmiala. „To nemusel. Hovorí sa o tebe už odkedy sme dostali echo, že sem prídeš. Okrem toho som ťa tu nikdy predtým nevidela a doviezol ťa sem Luke. Nikdy by nedovolil, aby tú jeho krásku,“ pri tom slove pretočila očami, akoby to bolo slovo, ktoré používal sám Luke, „šoféroval niekto iný.“

Na chvíľu sa zachmúrila. Veď nikto nebol... Aha, jasné.

Meniči mali veľmi dobrý sluch. A vlastne všetky zmysly.

Čiže o jej nočných morách bude čochvíľa vedieť celý okres. Fakt super.

„Hej, som tá nová, záhadná a nebezpečná, ktorá očividne potrebuje pestúnku,“ skonštatovala prehnane sladkým a nadšeným hlasom. „Skrátene Ailis.“

Bruneta sa natiahla ponad bar a podala jej ruku. „Ja som Faye. A tento malý zázrak,“ ukázala na ilúziu dráčika, „je Fiodor. Darček od priateľky čarodejnice. Myslí si totiž, že ma tu všetci túžia obchytkávať.“

„A túžia?“ vyzvedala Ailis.

Pohodila plecom a narovnala sa. „Nezaujímajú ma. Mňa môžu obchytkávať iba iné ženy.“

To záverečné žmurknutie Ailis napovedalo, že Faye predtým hovorila skôr o partnerke čarodejnici, nie o najlepšej priateľke. Ailis sa poobzerala. Teraz mala pocit, že sa všetci len tvária, ako veľmi jej nevenujú pozornosť. Magická komunita bola určite zvedavá na najnovší prírastok. O to viac, že sa jej svoju pozornosť rozhodol venovať aj miestny alfa.

Čo jej pripomínalo... „Toren tento bar len vlastní, alebo tu aj pracuje? Aby som vedela, či sa mám pripraviť na to, že ho z času na čas budem môcť obliať pivom.“

Faye sa zachichotala. „Vedela som, že sa mi budeš páčiť,“ zašvitorila a úprimne sa pri tom usmievala. „Ale v jednom máš pravdu – Toren to tu len vlastní. O chod podniku sa stará Wade.“

To bude určite ten, ktorý jej má pomôcť pochopiť, prečo sa to miesto volalo U Piráta.

„Takže ten pirát je Wade?“ usúdila Ailis.

„Nie úplne,“ namietla Faye a celý čas sa doslova vyškierala. „Koluje historka, že sa vraj Toren a Wade kedysi dávno stretli na pirátskej lodi a skamarátili sa.“ Vyprskla, keď si všimla Ailisin nechápavý výraz. „Nebuď taká prekvapená. Každý z nás bol pred rokmi niekým iným. Každý z nás viedol iný život.“

Práve toho sa Ailis desila zo všetkého najviac – že raz zistí, kým bola predtým.

Ak si na nič z toho nespomínala a odmenou za jej minulé skutky bolo zahrabanie a následne nájdenie tichým šialencom, potom možno ani nechcela vedieť, čo všetko vyvádzala. Možno by mala za všetkým urobiť hrubú čiaru a začať odznova. Lenže to by sa musela trochu sústrediť na to, čo robí v tento moment.

Prekliaty otravný hlas. Akoby nemohol ísť šepkať do inej hlavy.

Potriasla hlavou. „Takže kde nájdem pána manažéra?“

„Teraz tu nie je. Ale vráti sa zajtra, ak sa mu chceš predstaviť.“

Zamračila sa. „Tak prečo som mala prísť už dnes, ak tu nie je šéf?“

Faye sa zarazila a zvraštila obočie. Vzápätí akoby konečne pochopila, o čom Ailis hovorí, a potichu sa zasmiala. Ailis nakrčila čelo. Aj ona by sa rada smiala, hoci aj na vlastný účet. Bolo by to príjemnejšie ako pocit, že jej po tele prechádzajú studené ruky. Nejaký šum jej narušoval myslenie. Smeti... čo však mal ten záhadný hlas spoločné so smetiakmi, to fakt netušila.

„Nemusíš ísť za šéfom, aby ťa prijal. Ak ťa sem poslal Toren, chce, aby si tu pracovala.“

„Aby ma mal na očiach.“

Faye pokyvkala hlavou. „A aby ti pomohol. Je to síce ustráchaný zadubenec, ale vždy je ochotný pomáhať komunite. Len ho musíš presvedčiť, že si naozaj taká nudná, ako sa tváriš.“

„Nudná?“

„Ak by si robila niečo zaujímavé, už by sa ku mne dostali klebety.“

Ailis sa nevedela rozhodnúť, či je dobré alebo zlé, že sa o nej neklebetilo.

Vyvrátila oči do stropu a sprudka vydýchla. „Tak kde mám teda začať?“

Ukázala ruko za seba. „Najskôr mi pomôžeš preniesť debny do skladu. Pred chvíľou ich tu nechal jeden z miestnych. A potom ti ukážem, ako to tu chodí.“ Opäť sa zasmiala. „Neboj sa, je to tu dosť jednoduché. Chodia tú tí istí a po čase sa naučíš spamäti recitovať ich objednávky. Problémom sú ľudia, tí jednému dokážu zamotať hlavu a stále sa sťažujú, keď na niečo musia čakať.“ Pretočila očami. „Tak poď, nech to máme za sebou,“ vyzvala ju.

Napriek svojej očividnej priateľskosti a otvorenosti Ailis naznačila, aby išla pred ňou. Čo znamenalo, že jej ani v najmenšom neverila a netúžila ju mať za chrbtom. To isté mohla povedať Ailis o nej a musela škrípať zubami celú cestu až k zadným dverám. Tie možno rozrazila až trochu príliš rázne, ale túžila mať tú frašku za sebou.

Možno pre tú naliehavosť sa zatackala, keď na ňu náhle zaútočil niečí pocit spokojnosti. Smetiaky... Skôr, ako sa sama seba stihla spýtať, čo presne to má znamenať, udrel ju do nosa nezameniteľný zápach krvi a hrôzy. A potom si všimla nohy trčiace z jedného zo smetiakov.

Očividne sa teda mýlila. Problémy ešte len začínajú.

Kapitola 2 ¤ Kapitola 4

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování