OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 4

02.07.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 582×

Kapitola 4

Ailis mala podozrenie, že predpojatý vodca miestneho magického cirkusu dokáže čítať myšlienky. Pretože keď sa o niekoľko krátkych minút objavil, zavrčal na ňu niečo v zmysle, že ešte len prišla a už sa začínajú problémy. Osobne by mu najradšej skočila na nohu, ale keďže z dlhodobého hľadiska bolo výhodnejšie správať sa slušne k niekomu, kto by mohol nariadiť jej popravu, tak radšej mlčala. Aspoň teraz, pretože to bola práve ona, kto našiel to mŕtve telo.

Hoci to pokojne mohla byť aj Faye, keby dokázala zniesť niekoho, koho práve spoznala, za svojím chrbtom. Tiež tu bola možnosť, že o tele v smetiach vedela a nastražila to tak, aby ho našla práve Ailis. Problém bol v tom, že Fayino prekvapenie pôsobilo až priveľmi reálne – navyše jej malý dračí strážca začal v istom momente chrliť fatamorgánové plamene, aby svoju paniu ochránil a niečo podobné sa nedalo zahrať.

Presvedčivo a ani nijako inak.

Čo znamenalo, že Faye bola obeť, rovnako ako Ailis. Rozdiel bol v tom, že Faye patrila k miestnym, a tým pádom dostala viac priestoru na obranu ako Ailis. Pretože Faye každý poznal a odmietal uveriť, že by mala niečo spoločné s vraždou. Na druhej strane, Ailis tu bola nová, nikto o nej nič nevedel, mala nové doklady, pravdepodobne novú identitu a navyše sa mŕtvola objavila krátko po tom, ako sa nasťahovala. To všetko kričalo „vinná“ ešte hlasnejšie ako obviňujúce pohľady zúčastnených členov miestnej svorky.

Vždy to boli zadubenci, ozval sa opäť hlas v jej hlave. A hoci Ailis upokojilo, že aspoň niekto verí v jej nevinu, len sotva sa bude môcť odvolávať na niekoho, koho nikto nevidí a navyše nepočuje.

Dúfala, že niekde v tomto inkvizičnom procese, ktorého cieľom bude dokázať, že Ailis je šialená krvilačná vrahyňa, jej dovolia aspoň si zatelefonovať. Teraz by sa jej hodila rada dobrej právničky a našťastie jednu mala na svojej strane. Škoda len, že bola na opačnom konci krajiny.

„Ešte si len prišla a už si našla mŕtvolu,“ zamručal Toren, keď ju odtiahol trochu stranou, aby ju mohol náležite vypočuť. Pretože to práve teraz robil, hoci sa pri tom snažil byť čo najmenej desivý.

Možno keby menej zatínal päste a prestal škrípať zubami.

Ailis pokrútila hlavou. „Ver mi, ak by som si mohla vybrať, rozhodne by som nenašla mŕtvolu vo vašich odpadkoch. Ale očividne niekto zabudol, že mŕtvoly sa nedajú recyklovať.“

Bol to nehorázne nevhodný čas na pokus o vtipkovanie?

To rozhodne. Ale aj tak ju to nezastavilo.

„Mal by som teda veriť, že si v tomto všetkom len náhodná obeť?“

Mala chuť prikývnuť alebo mu inak názorne dokázať, že má pravdu.

Miesto toho si odkašlala. „Spýtaj sa mojich pestúnok, čo som robila od momentu, keď som sem prišla. Som si istá, že ti dajú presný časový harmonogram aj toho, koľkokrát som si odgrgla.“

„Nezabili ho tu a teraz.“

Rozhodila rukami. „Takže som ho čo? Uniesla a odvliekla neznámo kam, kde som ho zabila a mimochodom som mu vytrhla srdce z hrude a s tým potom urobila ktovie čo,“ mohla si to srdce zjesť, aby si prijala silu toho, koho si zabila, čo bola myšlienka taká náhla a prekvapivá, že ňou ani nestihla byť znechutená, „a aby som všetkých prítomných poštvala proti sebe, tak som potom telo pohodila do kontajnera, aby som ho tu neskôr našla, pričom v závese som mala ďalšiu z tvojich pestúnok? Zdá sa mi to, alebo v tejto tvojej teórii chýba niečo úplné základné?“ Napríklad logika, dodala, ale to si nechala pre seba. Miesto toho čakala na odpoveď, ktorú jej odmietol dať, tak ju vyslovila miesto neho: „Aký by som mala na toto všetko dôvod?“

Hlavou pohodil k miestu, kde na zemi ležalo teraz už prikryté telo z kontajnera a okolo neho pochodoval niekto tváriaci sa ako patológ zo seriálu. Ailis nemala čas sama si mŕtvolu prezrieť, pretože rovnako ako vtedy, aj teraz sa musela veľmi ovládať, aby sa nepotácala z toho všadeprítomného smradu krvi. Stačil by jediný pohľad na telo a všetkým by jednoznačne a bez prípravy ukázala, prečo práve ona nemohla byť vrahyňa.

„Sú stvorenia, ktoré sa živia mŕtvym mäsom.“

To, čo naznačoval, bolo vskutku šokujúce. Až tak veľmi, že vyprskla smiechom.

„Tvoja teória ma značné nedostatky. Veď ak sa živím mŕtvolami, prečo by som sa obťažovala nakupovaním a následným varením? A okrem toho, prečo by som plytvala jedlom a vyhadzovala jeho telo do smetiaku? Alebo chceš naznačiť ešte aj to, že som vyberavý jedák a jeho mäso mi skrátka nechutilo, tak som sa ho zbavila spolu s odpadkami?“

Nakrčil obočie, akoby nevedel, ako na niečo podobné odpovedať.

Tak sa jej pokúsil vysvetliť, prečo presne ju vlastne podozrieva.

„Máš novú identitu, ktorú si prijala len krátko predtým, ako si sem prišla,“ poukázal.

Čo len opäť dokázalo, že sa jej skutočne prehrabovali vo veciach a navyše sa o nej pokúsili všetko zistiť a narazili na rovnaký problém ako Ailis sama – skrátka o nej neexistovali žiadne informácie. Dokonca ani tam, odkiaľ ju vyhrabal jej nie práve citlivý opatrovník, ktorý ju naučil len všetkého sa báť a zo všetkého najviac práve jeho a potom seba samej.

Povzdychla si. „Hovoríš to tak, akoby si nikdy nič podobné neurobil.“

„Máš pravdu, nikdy som nevyhodil mŕtvolu do smetí.“

Nesnažil sa ale poprieť, že nikdy nezabíjal. To by si mala zapamätať.

Pokrútila hlavou. „Nie,“ opravila ho. „Mala som skôr na mysli to, že sme magické bytosti. Každý z nás chce pre niečo zabudnúť na minulosť a začať odznovu.“

„A aký dôvod máš ty?“

Vedela, že jej tým dáva príležitosť. Hoci ju celý čas prakticky obviňoval z toho, že to ona zabila dotyčného zo smetiaku, ani raz sa ju nepokúsil násilím alebo inak prinútiť hovoriť. Len na ňu vrčal, ale nijako ju nenapadol – ak nerátala ten prvý moment, keď ju schmatol za ruku a odtiahol stranou. Čo bolo vlastne zbytočné, pretože všetci prítomní mali dostatočne dobrý sluch na to, aby počuli každé slovo.

Ale ocenila aspoň tú ilúziu súkromia, ktorú sa snažil navodiť.

Ruky si vopchala do vreciek, aby nebolo vidieť, ako veľmi sa jej trasú.

„Pozri sa na to logicky. Ak som prijala novú identitu a prišla sem, urobila som to preto, aby som začala odznovu. Vážne si myslíš, že by som to všetko ohrozila tým, že by som niekoho zabila a potom jeho telo pohodila na mieste, kde ho môže ktokoľvek nájsť?“

Prikývol, čím uznal jej argument, a ona sa pristihla pri tom, ako sa podvedome uvoľňuje.

„Tak prečo si sem prišla?“ vyzvedal ďalej.

Čo mu mala povedať? Že sa sem prišla ukryť pred niekým, kto by ju najradšej pri plnom vedomí rozkrájal na kúsky, aby sa jej pri procese uzdravovanie mohol pýtať, ako sa cíti? Že sem prišla pátrať po odpovediach? Že hľadala miesto, kde by mohla predstierať, že sa ničím neodlišuje od ostatných stratených magických bytostí? Všetko to boli odpovede, ktoré by len prilákali viac otázok, na ktoré nemohla a ani nevedela odpovedať.

Našťastie ju však pred tým osudom zachránila Faye – keď pristúpila k Torenovi a poklopala mu po pleci. Čo Ailis prišlo ako úplne zbytočné gesto, nakoľko Toren aj tak dávno vedel, že sa k nemu niekto blíži a určite aj tušil, prečo za ním išla, keďže sa nespokojne zamračil. Akoby sa mu nepáčilo, že niekto prerušil ich družný rozhovor.

Ailis, na druhej strane, mala chuť oslavovať.

„Prišla Hazel.“

Vtedy Toren niečo zavrčal, niečo čo až podozrivo pripomínalo slová „kto ju zavolal“, a odpochodoval smerom, kde sa objavila drobná žena v očividne policajnej uniforme. Bez pochyby bola človekom, no napriek tomu mala istý druh exotickej krásy. Zabezpečila jej to kombinácia krátkych svetlohnedých vlasov, tmavé oči ako vystrihnuté z mačacej tváre a široké, no plné pery.

Amalthea tvrdila, že to nebolo tak, že ľudia neboli príťažliví. Boli a niekedy viac, než bolo potrebné. Napriek tomu nad nimi mali magické bytosti navrch – pretože bez ohľadu na druh mágie, väčšina z nich boli lovcami a tí potrebovali lákať potenciálnu korisť. A čo lepšie priláka pozornosť budúcej večere, než dokonale úchvatná tvár.

Ailis naklonila hlavu na stranu. „Bývalka?“ spýtala sa Faye, ktorá ostala stáť vedľa nej.

To, že ju zároveň pravdepodobne aj strážila, si odmietala pripustiť.

Faye sa zasmiala. „Vyzerá to tak, že?“ Narážala na fakt, že Toren a Hazel stáli oproti sebe a obaja prudko gestikulovali rukami. Ailis sa tvárila, že nepočuje šum hlasov, pretože bolo slušné predstierať, že nemá dostatočne dobrý sluch na to, aby počula každé ich slovo. „Ale asi to tak len vyzerá. Ale ktovie. Keď som sa na to Torena pýtala, povedal mi, aby som nestrkala nos tam, kde nepatrí. Ak sa ti podarí zistiť viac, určite mi daj vedieť.“

Takže v komunite bol ten prísny, ktorý sa ani nesnažil zapierať, že ju sleduje.

Potom ten, ktorý bol poslaný ako jej strážca, no snažil sa pôsobiť ako priateľ.

No a nakoniec budúca kolegyňa, ktorá z nich chcela urobiť klebetných sprisahancov.

Zasmiala by sa, keby cieľom všetkých troch nebolo vytiahnuť z nej informácie.

„Ako sa držíš?“ pošepla zrazu Faye jej smerom a Ailis by mohla prisahať, že znela úprimne.

Pohodila plecom. „Nestáva sa mi každý deň, aby som našla v smetiaku mŕtvolu,“ začala, čím sa snažila vysvetliť, že ju to prekvapilo asi ako každého, „takže som viac ako čokoľvek iné hlavne prekvapená. Je to niekto z miestnych?“

Možno Faye bude dostatočne klebetná na to, aby jej aj niečo prezradila.

Toren bol ako jednosmerný telefón – chcel počúvať, ale sám nehovoril.

Faye okamžite zosmutnela. „Je to Fred. Nevidela som ho síce, ale viem, že je to on.“ Do celej záležitosti sa začali pliesť ľudia a tí mali radi presné postupy, takže určite nechceli, aby mŕtvolu niekto očumoval. „Žil sám uprostred lesa a s ostatnými sa veľmi nestýkal. Bol samotár. A predsa niekoho naštval tak veľmi, že ho zabil.“

„Dokonca krvavo,“ zaševelila Ailis, len napol si uvedomujúc, že to skutočne hovorí.

Ten puch krvi ju stále viac znepokojoval. Dlho už nebude vedieť predstierať pokoj.

„Myslela som, že si nevidela viac ako jeho nohy.“

Ailis potriasla hlavou. „Stačilo mi cítiť tú krv a strach, nemusím to vidieť.“

To, že si pravdepodobne nedávala dostatočne veľký pozor na to, čo hovorí, jej nedošlo, až kým nebolo neskoro. Vtedy pevne zovrela pery a ruky si založila na hrudi. V duchu sa samej seba pýtala, či na tom vlastne záleží. Ak existuje čo i len malá šanca, že niekto z miestnych bude vedieť, čím alebo kým je, možno by mala otvorene hovoriť o sebe a svojich šialených schopnostiach.

Hoci asi nebolo vhodné vyťahovať to prakticky nad mŕtvolou.

Policajtka Hazel to niekedy v tom čase skrátka vzdala a prešmykla sa popri Torenovi. Nepokúsil sa ju fyzicky zastaviť, len šomral o všetečných ženských. Čo vypovedalo o tom, že síce vrčal, ale väčšinou nehrýzol. Alebo len nehrýzol na pohľad bezmocné ľudské ženy a svoj hnev si vylieval na tých, ktorí sa pomocou mágie dokázali rýchlo vyliečiť.

„Dobrý večer,“ pozdravila žena až prekvapivo hlbokým hlasom. „Som Hazel Wrightová z kancelárie miestneho šerifa. Vy ste našli telo?“

Ailis úkosom pozrela na Torena, ale ten tam len stál a nejavil známky záujmu.

Čo v preklade znamenalo, že Ailis nebude chrániť a pokojne ju nechá zožrať vlkom.

Povzdychla si. „Áno, ja som ho našla.“

Hazel zahmkala. „Poznali ste obeť?“

„Len včera som sa sem nasťahovala, takže tu nepoznám takmer nikoho.“

„To je zvláštne,“ reagovala okamžite so zdvihnutým obočím. „Podľa výpovedí hneď niekoľkých svedkov ste čas bezprostredne po nájdení tela strávili pochodovaním v kruhu a opakovaním slov ‚zase to urobil‘. Nechceli by ste teda na tú otázku odpovedať ešte raz?“

Takže preto ju Toren tak dlho vypočúval. Pretože sa to dostalo až k nemu.

Ailis si úprimne nespomínala na to, že by sa prechádzala alebo niečo hovorila, ale tú možnosť nevylučovala. Keď puch krvi stačil na to, aby sa začala knísať na vlastných nohách a hrozilo, že omdlie, určite bolo možné, že sa prepadla do vlastnej paranoje a hovorila o tom, čo sama zažila. Lenže vysvetľovať to ľudskej policajtke, vlastne vysvetľovať to komukoľvek v tomto meste, sa jej naozaj nechcelo.

Stačilo jej, že na to musí neustále myslieť.

„Nepamätám si, že by som čokoľvek z toho povedala alebo urobila,“ priznala otvorene. „Možno by teda bolo lepšie, ak by sme si pohovorili neskôr.“

V duchu ďakovala Amalthei za to, ako neustále rozprávala o právach a povinnostiach.

Inak by ani len netušila, že má právo odmietnuť vypovedať.

Hazel už taká očarená nebola. „Dobre, môžeme si pohovoriť aj neskôr.“ Jej tón ale vypovedal o tom, že by ju najradšej grilovala v ten moment. „Dáte mi telefónne číslo, na ktorom vás zastihnem, aby sme sa dohodli?“

Ailis mierne potriasla hlavou. „Ešte nemám telefón,“ zaklamala okamžite a vyzývala pohľadom Torena, aby sa tej policajtke čo i len pokúsil naznačiť, že telefón nielenže má, ale dokonca ju počul niekoľkokrát niekomu volať, „ale rada sa v priebehu zajtrajška zastavím u vás na stanici.“ Hneď potom, ako mi Amalthea pomôže vymyslieť presvedčivé vysvetlenie vlastného správania.

Policajtka sa nakoniec nechala presvedčiť, aby Ailis dopriala trochu pokoja.

Čo sa nedalo povedať o Torenovi a Faye. Vedela, že teraz ju budú ešte viac strážiť.

Možno by mala urýchlene zistiť, čo sa dá, a skrátka odísť.

V odpovedi na plánovaný útek sa v Ailisinej hlave ozvalo: Bez toho, aby si odčinila to, čo si spôsobila?

Kapitola 3 ¤ Kapitola 5

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 4: