Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 6 • OurStories.cz ~ naše povídky

Na dobrej ceste stať sa až príliš zaujímavou

16.07.2021 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 437×

Kapitola 6

Ailis vedela, že neurobila nič zlé.

Iste, mala svoje tajomstvá a nemienila o nich hovoriť nahlas, ale okrem toho nikoho nezabila a nikomu neublížia. Aspoň nie nikomu, kto by si to nebol zaslúžil. Napriek tomu, keď sa oproti nej posadila policajtka, o ktorej Toren tvrdil, že patrí k magickej komunite, podvedome si začala žmoliť ruky. Hazel, ako si správne spomenula, pritom nevyzerala ako nejaká magická kreatúra.

Musela sa veľmi sústrediť a naozaj svedomito ovoniavať vzduch, aby si všimla to, čo predtým ignorovala – a bol to skôr pocit, ktorý si dokázala uvedomiť len preto, že po ňom pátrala. Hazel bola čistokrvný človek, ale niekto z jej pradávnych predkov patril k magickej komunite. Amalthea jej to vysvetľovala, lenže ona jej toho hovorila až príliš veľa v príliš krátkom čase, takže väčšinu v mysli označila za nepotrebnú a nepremýšľala o tom.

Teraz si sťažka spomínala. Hazel bola potomkom niektorého božstva strážiaceho spravodlivosť. Títo potomkovia síce boli ľudia, ale mali zvláštny cit pre mágiu. Dokázali vidieť to, čo iní prehliadali a navyše boli ochotní uveriť, že existuje niečo väčšie ako oni sami.

V praxi to boli tí výstrední šialenci, ktorí dokázali uveriť predpovedi nejakej veštice alebo spolupracovali s ľuďmi, ktorí sa rozprávali s duchmi. Ak Hazel patrila k podporovateľom duchov, mala by sa začať Ailis skutočne obávať. Ona sama duše mŕtvych nevidela, nebola potomkom žiadneho boha smrti, aspoň sa teda nazdávala, že nebola, ale vedela dosť na to, aby si ich prítomnosť na určitej úrovni uvedomovala.

„Za posledných dvadsaťštyri hodín sa už druhýkrát stretávame na mieste činu,“ skonštatovala policajtka, keď bolo očividné, že nad Ailis nevyhrá v súťaži o to, kto dlhšie vydrží zízať na toho druhého.

Dva roky strávila tým, že na ňu niekto neustále hľadel – bez ohľadu na to, čo robila. Čo znamenalo, že stratila zábrany a vo väčšine situácií nepociťovala hanbu, ale takisto dokázala zniesť skúmanie ostatných. Teda, až na Torena. Keby sa pán miestnych magických príšer nikdy nepozrel jej smerom, možno by mu dokonca kúpila kyticu.

Ailis si odkašlala. „Verte mi, mňa to znepokojuje viac ako vás.“

Policajtka Hazel nepôsobila ako niekto, kto by mal v práci zmysel pre humor.

„Dnes mi odpoviete na otázky?“

Ak by odpovedala „nie“, prišiel by k nej Toren a donútil ju poslúchnuť?

Keďže sa jej nechcelo riskovať, len prikývla.

„Povedali ste, že ste sa nedávno prisťahovali a teda tu nikoho nepoznáte. Ale z praxe viem, že do rezervácie,“ čudovala sa, že za to považujú ľudia osadu pri jazere, „neprichádzajú náhodní cestujúci. Niekto vám pomohol dostať sa sem.“

Ailis pohodila plecom. Toren o tom už vedel. „Mám kamarátku, ktorá má styky a pomohla mi dostať sa sem. Pretože som hľadala pokojné a odľahlé miesto, kde by som mohla žiť.“ Pohľadom prečesávala okolie, na ktoré mala z terasy dobrý výhľad. Nikoho síce nevidela, ale mohla by prisahať, že v ich blízkosti je minimálne päť bytostí s dostatočne dobrým sluchom, aby počuli každé slovo. „Zdá sa, že som si radšej mala nájsť pokojné miesto, nielen odľahlé.“

„Ubezpečujem vás, že väčšinou je to tu až príliš nudné,“ zašomrala policajtka a Ailis sa takmer zasmiala, keď v jej slovách zaznela nielen obrana, ale aj výčitka. „Trváte teda na tom, že tu nikoho nepoznáte?“

„Nie dostatočne dobre na to, aby mi tu niekto chcel nechať takýto... krvavý darček.“

Hazel si niečo zapisovala do notesa. Ailis uvažovala, či si skutočne robila poznámky, alebo len chcela pôsobiť profesionálnejšie. Tak či tak si ju nechcela znepriateliť ešte viac tým, že by sa na to pýtala. Ako jej Amalthea vždy opakovala, niektoré otázky nie je dobré vyslovovať nahlas.

„Torena ste sa pýtali, či srdce patrilo mŕtvemu z kontajnera.“

Nakrčila obočie. „Áno...“

„Ako ste to zistili? Čuchom?“

„Povedali mi, že ste jednou z nás,“ pri tých slovách ju počastovala zvedavým pohľadom, vyzývajúc ju, aby to nejako spresnila, ale Hazel len pevnejšie zovrela pery, „tým pádom si určite uvedomujete, že väčšina magických bytostí má vynikajúci čuch.“

„Neodpovedali ste na otázku.“

Povzdychla si. „Áno, zistila som to čuchom. Ale čo to má spoločné s krvavým prekvapením na mojom kuchynskom stole?“

Hazel kývla hlavou a niekoľkokrát poklopkala perom o notes. „Podľa prvotného skúmania miesta činu sa nám podarilo zistiť, že pach v celom dome patrí vám. Dokonca je jediný, ktorý je v blízkosti srdca.“

Mala som odmietnuť s ňou hovoriť, nadávala si v duchu Ailis.

Akoby nevedela, že voda zmýva všetky pachy, okomentoval hlas v Ailisinej hlave.

„Na čo sa pýtate?“ vyzvala ju miesto toho, aby sa skrátka zodvihla a odišla.

„Keď ste našli telo v kontajneri, opakovali ste ‚zase to urobil‘, čo naznačuje, že minimálne poznáte identitu toho, kto to urobil. Z vášho správania neskôr a aj na základe toho, že vás našli v bezvedomí,“ Ailis netušila, či bolo vôbec potrebné pripomínať jej vlastnú slabosť, „usudzujem, že sa dotyčného minimálne desíte. Otázkou teda je, kde ste našli srdce obete a prečo ste si ho položili na stôl.“

Je to šikovná policajtka, ale ešte stále sa nenaučila pokladať tie správne otázky, ozval sa Ailis v hlave takmer až znudený hlas.

Musela s ním neochotne súhlasiť.

„Máte vskutku veľmi živú fantáziu. Som si istá, že nadriadení to ocenia pri čítaní hlásenia,“ skonštatovala, ani nezakrývajúc fakt, že na takýto druh obvinenia neplánuje odpovedať.

„Neodpovedali ste mi,“ obvinila ju policajtka.

Ailis rozhodila rukami. „Pretože je to totálne šialené obvinenie a vy to veľmi dobre viete.“

„Prišli ste sem len nedávno. Navyše ste nedávno dostali novú identitu a očividne niečo skrývate. Tiež je faktom, že tieto problémy sme tu nikdy nemuseli riešiť a objavili sa až keď ste sme prišli. Navyše ako dôkaz postačia aj vaše slová.“

„Slová ženy, ktorá niekoľko minút predtým objavila mŕtvolu v kontajneri. Obe vieme, že to ako dôkaz nestačí.“ V duchu si opakovala, že by sa jej možno nemala vysmievať.

„Poznáte toho, kto to telo mohol nechať v kontajneri?“

Ailis sa odmlčala, pretože si to potrebovala premyslieť. Pravda nepripadla do úvahy. Nemohla jej povedať, že jej to telo bez srdca pripomenulo niekoho, kto ju dlho väznil a najradšej jej jedlo nosil v podobe mŕtvych zvierat vždy bez srdca. Netušila, prečo to tak robil a nezaujímala sa o to, čo robil s tými srdcami. Smrť toho muža jej to však pripomenula.

Nie, to jej nemohla vysvetľovať. Nebolo to bezpečné.

Tak sa rozhodla pre druhú najlepšiu možnosť.

Pravdivý predpoklad.

„Pripomenulo mi to prípad, o ktorom som čítala v novinách,“ priznala a v podstate neklamala, hoci si až doteraz naň nespomenula. „Vlastne to bol článok o niekoľkých prípadoch. Vyšetrovatelia pátrajú po nebezpečnom masovom vrahovi, ktorý svojim obetiam vyrezáva srdcia a ich telá necháva pohodené na verejne prístupných miestach. Akoby sa posmieval tým, čo ho naháňajú a vravel, že ho nikdy nemôžu nájsť.“ Tie slová si požičala priamo z článku, aby to znelo vierohodnejšie. „A ja som našla mŕtvolu. V kontajneri. Očividne bez srdca. Tak prepáčte, že som si hneď pomyslela, že ide o toho istého šialenca.“

Policajtka bola dostatočne profesionálna na to, aby sa tým slovám nevysmiala.

Možno preto, že odhliadnuc od všetkého, to pôsobilo ako práca toho istého vraha.

„Kde ste o tom čítali?“

Ailis vyvrátila oči, premýšľajúc nad názvami. Dokázala si spomenúť len na dva.

Nie je tu predsa na to, aby za políciu robila všetku prácu.

„Preveríme to,“ Ailis bolo jasné, že v skutočnosti hovorí o sebe, keďže ide o magickú komunitu, „ale upozorňujem vás, že vám to nepomôže. Stále mi dlžíte odpovede.“

„Pozrite sa, slečna Wrightová,“ nepoužila jej policajnú hodnosť skrátka preto, že si ju nepamätala, ale policajtka to očividne zobrala ako pokus o urážku, „nechcem vám klamať. Áno, máte pravdu v tom, že mám istú minulosť. Rovnako ako každá magická bytosť. Zároveň vám však hovorím, že tá mŕtvola s tým nesúvisí.“ Hoci jej to pripomenulo jej niekdajšieho krutého opatrovníka. „Ak by ma totiž moje problémy nasledovali na toto miesto, momentálne by ste vypĺňali papiere o nezvestnej osobe.“

Čo bol úplne najdiplomatickejší spôsob, ako jej svoju situáciu opísať.

Ailis si uvedomovala, že jej čas na tomto mieste sa kráti. Nebude tu môcť ostať dlho, pretože skôr či neskôr sa on spamätá zo zranení, ktoré mu pri úteku spôsobila, a rozhodne sa ju nájsť. A keď ju nájde, odvlečie ju naspäť, aby do nej mohol pichať a rezať, a postará sa, že mu už nikdy neutečie.

Po odchode policajtky ešte niekoľko minút nečinne sedela na terase. Bohužiaľ ju ani posledné udalosti a nechutný darček na stole neospravedlňovali z práce, takže sa bude musieť v určitú hodinu ukázať v bare s profesionálnym úsmevom na perách. Navyše ju teraz budú sledovať ešte pozornejšie a k už tradičnej pestúnke možno pribudne aj ďalšia. Dokonca aj teraz počula a cítila, ako sa k nej sťahujú bližšie – ako búrkové mračná pripravené zasiahnuť ju svojou pozornosťou.

Bude potrebovať naozaj dlhú sprchu.

Potriasla hlavou a vybrala sa dovnútra.

Niekto mal toľko slušnosti, že odstránil srdce. Hoci pravdepodobne si ho len odniesla Hazel, aby ho mohli policajti skúmať a zistiť o ňom všetko, čo sa dalo. Už niekto úplne iný sa snažil utrieť krv zo stola a možno by sa to dotyčnému aj podarilo, ak by sa aspoň trochu snažil. Ailis stále cítila ten nechutný pach a mala čo robiť, aby prinútila svoj žalúdok prestať plávať. V sústredení jej nepomáhal ani otravný hlas záhadnej bytosti, ktorá jej radila, aby kuchyňu preventívne vytopila – pretože voda dokáže vymyť všetky pachy.

Čo sa ukázala byť pravda, ale trvalo to dlho a nakoniec sa pod prúdom zo sprchy doslova triasla od zimy. Alebo za to mohol ten živý obraz nechutného krvavého pokrmu naaranžovaného uprostred stola. Pochopil by Toren, ak by ten stôl skrátka vyhodila, alebo by na ňu zazrela pre plytvanie použiteľným nábytkom?

Keď nakoniec začal zvoniť telefón, takmer mu poďakovala ešte predtým, než vôbec zodvihla slúchadlo. No až keď si ho približoval k uchu, začala si uvedomovať, že by možno ten hovor prijímať nemala. Veď svoje číslo nikomu nedala a okrem toho číslo telefónu v domu vlastne ani neoznala. Aj keď Luke jej hovoril, že je napísané niekde na kuchynskej linke na papieriku.

„Haló?“ ozvala sa napokon, pretože niečo už musela povedať.

„Čo keby si zobrala svoj zadok a dovliekla ho ku mne?“ pustil sa do hej zhurta hlas na druhej strane.

Ailis zvraštila obočie. „Penelope?“

„A kto iný?“ uistila ju naiáda. „Som si istá, že po tom, čo sa stalo ráno, by si najradšej nestrávila príliš veľa času v dome. Tak príď ku mne. Dáme si raňajky a ja medzitým k tebe pošlem jednu svoju priateľku. Dokáže odstrániť úplne akékoľvek škvrny.“

„Zdá sa, že reči sa tu šíria veľmi rýchlo.“

„Rýchlejšie ako požiar,“ prisvedčila. „Ale dosť bolo rečí. Príď za mnou. Ja musím ísť strážiť praženicu, inak budeš mať na raňajky spáleninu.“ Už rýchlejšie jej vysvetlila cestu k svojmu domčeku a Ailis prekvapilo, že boli prakticky susedky. „Pri odchode nezamykaj, Edimea sa o to postará.“ Edimea? Tá čudná tichá dievčina z potravín?

Ailis nemala chuť na socializáciu, ale nechcela ani ostávať v tom príšerne smradľavom dome, kde hrozilo, že každú chvíľu skončí na zemi. Tak sa len prezliekla a pri ceste von schmatla mobil, o ktorom tak vehementne klamala, že ho nemá. V hlave sa jej rojil plán a niečo, vlastne väčšinou hlas z jazera, jej pomáhalo dávať si dokopy niektoré detaily, ale ničomu z toho nerozumela. Možno nakoniec zavolá Amalthei, aby požiadala Clarencea o pomoc.

Cesta k Penelope domov bola krátka. Vlastne žila len o niekoľko domov ďalej uprostred rovnakého riedkeho lesa ako ona. Len Penelopin dom bol dvojposchodový a očividne bol určený pre viacerých nájomníkov. Ailis sa už-už chystala zaklopať, keď si uvedomila, že dvere sú odchýlené a spoza nich na ňu Penelope kričí, aby sa nevyzúvala.

Topánky si aspoň dôkladne ošúchala na rohožke.

Pri prechode cez predsieň si všimla vozík zaparkovaný v rohu.

Predpoklad sa jej potvrdil, keď našla kuchyňu a v nej Penelope, ako stojí na vetchých nohách a snaží sa naložiť raňajky na taniere. Bez toho, aby sa obzrela, jeden podala Ailis. „Daj ho tomu tĺkovi, čo ťa dnes stráži.“

Keď otvorila vchodové dvere, na terase už sedel jej strážca.

Bol to ten, čo ju v noci zachránil pred utopením v blate. Kývnutím mu poďakovala a postavila pred neho tanier s praženicou a slaninou. Penelope jej však nedala príbor, tak mu chcela naznačiť, aby chvíľku vydržal, ale on ju predbehol – tým, že z nejakej zásuvky asi priamo pod stolom vybral vidličku. Penelope mala nevítaných hladných hostí často.

Keď sa Ailis tentoraz dostala do kuchyne, Penelope už sedela za stolom a sťažka dýchala. Usmiala sa na naiádu a posadila sa oproti. Jej dom na ňu pôsobil veľmi príjemne a útulne. Nebolo to výzdobou, ale skôr pocitom. Akoby v jej dome bol vždy každý vítaný. Pri pohľade na raňajky si však okamžite spomenula na pach krvi a tanier od seba mierne odtlačila.

„Prepáč, ale nemôžem jesť.“

Penelope však niečo podobné neprijala a potisla tanier naspäť k Ailis. „Predsa ti chuť do jedla nezoberie nejaké malé bezvýznamné srdiečko.“ Potľapkala ju po ruke. „Nenechaj sa zdeptať ľuďmi, čo ťa odtiaľto chcú vyhnať.“ Keď jej ešte dvakrát strčila do taniera, s povzdychom si zobrala vidličku a aspoň trošku ujedla. Bola to praženica, bola teplá a Ailis bola skutočne hladná – ale prehĺtala namáhavo, akoby sa pokúšala zjesť sklo.

Pohľadom blúdila po kuchyni, až sa zastavila na hrncoch na sporáku.

„Očakávaš veľkú návštevu?“ podpichla naiádu.

„Hm?“ zodvihla hlavu Penelope. „Och, tie hrnce. Vieš, to som nevarila ja. To pripravil Nate, ďalší z jeho úžasne výživných pokusov. Varí to špeciálne pre mňa z nejakých tajných ingrediencií. Tvrdí, že by mi to malo dodať sily. Ponúkla by som ťa, ale ak by zistil, že som tým niekoho nakŕmila, asi by nám obom odtrhol hlavy,“ zachechtala a sa a ktovieprečo Ailis po chrbte prebehol mráz.

„Niekam odišiel?“ vyzvedala Ailis, pretože nikde necítila jeho nepriateľskú prítomnosť.

Penelope sa zasmiala. „Išiel niečo vybaviť. Ale ak naznačuješ, že som počkala, kým vypadne, aby som ťa pozvala k sebe, tak sa mýliš. Nate môže prskať koľko len chce, ale toto je aj môj dom a mám právo pozvať si sem priateľky.“ Päsťou udrela po stole, takže to bola hádka, ktorú s Nateom viedla pravidelne. „Okrem toho som ti chcela dopriať pár minút pokoja v trošku voňavejšom prostredí – zatiaľ čo ti Edimea uprace kuchyňu a hlavne ten stôl.“

Ailis nakrčila obočie. Klebety boli jednou vecou, ale také detaily?

Poznala sa snáď Penelope s Hazel? Alebo mala svojho informátora inde?

Pretože Ailis pochybovala, že Toren by niekomu hovoril také podrobnosti.

Odkašlala si. „Edimea je teda upratovačka?“

„Ale čo ti to napadá!“ vysmiala ju Penelope. „Je to čarodejnica.“

„Čarodejnica?“

Penelope zodvihla jedno šedivé obočie. „Čo sa tak pozeráš, nikdy si žiadnu nestretla?“

Vlastne nestretla. „Nie. Len... nehovorila si, že čarodejnica je zodpovedná za to, ako si skončila? Len ma prekvapilo, že jednu z nich považuješ za priateľku.“

„To bola bosorka, nie čarodejnica.“ Ailis sa zamračila. Amalthea jej vysvetľovala rozdiely, ale naozaj si na ne nespomínala. Pretože čarodejnice nemali vo zvyku zasahovať do života v magickej komunite, skrátka im magická komunita nevenovala pozornosť. „Záleží na ich afinite, teda na tom, z čoho čerpajú moc.“

Ailis si pošúchala bradu. „Takže ak má niektorá z nich afinitu na bolesť, tak je z nej automaticky bosorka?“

„Nie úplne. Ja som kedysi poznala čarodejnicu, ktorej afinita bola bolesť, a nikdy sa bosorkou nestala. Miesto toho pracovala v centre, kde pomáhali ľuďom vyrovnávať sa so smrťou blízkych. Lenže potom jej niekto vytrhol srdce z tela a jej mŕtvolu pohodil v areáli toho centra, takže ho zavreli.“ Ailis spozornela. Vytrhnuté srdce? Magická bytosť? Mala tušenie, že to nejako súvisí s mŕtvolou v kontajneri, ale nebola detektív, aby to spojenie odhalila. „Nikdy som sa jej nepýtala, ako presne to funguje a prečo ona bola čarodejnica a iné sú bosorkami. Rozdiel by ti asi najlepšie vysvetlila čarodejnica.“

„Skúsim sa spýtať Edimei.“

Penelope sa zasmiala. „Tak mi daj vedieť, čo ti povedala.“ Ailis sa zamračila. Naznačovala snáď Penelope niečo? „Edimea totiž nerozpráva.“

„Nerozpráva?“ čudovala sa Ailis. „Je nemá?“

„To nikto z nás nevie.“ Penelope ukázala na tanier, čím Ailis naznačovala, aby jedla. S povzdychom ju poslúchla, pretože tušila, že ak by to neurobila, nedozvedela by sa viac. „Keď sem pred asi tridsiatimi rokmi prišla, všetci sme ju obletovali, ale Edimea je záhadná. Len Faye sa s ňou skutočne zblížila. No a potom aj ja. Spoločnými silami sme sa dozvedeli, že Edimeu vykopli z rady čarodejníc. Ja som hádala, že možno aj kvôli jej orientácii. Edimea totiž prišla sama a až tu si našla družku – Faye. Faye ale tvrdí, že to nie je také jednoduché.“ Penelope pokrčila plecami, akoby sa ani sama doteraz nerozhodla. „Snažili sme sa preto uhádnuť, prečo vlastne nehovorí. A ver mi, teórií bolo toľko, že miestni začali uzatvárať stávky. Ale Edimea nikdy nič z toho nepotvrdila, takže doteraz nemáme odpoveď.“ Naiáda sa uškrnula. „Ak sa ti niekedy podarí zistiť pravdu, určite sa o ňu podeľ. Doteraz mám odložené peniaze pre víťaza tej stávky.“

Opäť ukázala na Ailisin tanier. „A teraz už konečne dojedz tie raňajky.“

Ailis sa uškrnula. „Ty asi rada komanduješ ľudí, čo?“

„Zistila som, že keď chcem, aby niekto niečo urobil, musím sa o to postarať sama. Pretože čakať na pomoc je dlhé a zbytočné.“ Ailis vycítila, že sa v tých slovách ukrýva nejaká trpká skúsenosť, ale Penelope jej nedala príležitosť spýtať sa. „Ale ty mi predsa rozumieš, nie? Tiež si sem prišla hľadať odpovede.“

„Ako si na to prišla?“

Penelope sa usmiala. „Ale no tak, to mám veriť, že si sem prišla na dovolenku?“ spochybnila jej predchádzajúce tvrdenia. Ailis sa snažila tváriť čo najnevinnejšie. „Toto jazero je miestom mágie, hoci niekto ho pred rokmi... zničil a teraz nežije nikto, kto by to dokázal napraviť. Ale možno tu nájdeš odpovede, ktoré hľadáš.“ Zodvihla ruku, akoby jej dávala najavo, že jej práve čosi napadlo. „Edimea má skutočne dobre zásobenú knižnicu. U nej nájdeš odpovede na všetky otázky.“

Ailis o tom trochu pochybovala, ale nič na to nepovedala. Len mlčky dojedala svoje raňajky. A nevrátila sa k tomu ani neskôr, keď sedela za stolom a švitorili s Penelope o všetkom a zároveň o ničom. Celý ten čas sa pritom nevedela zbaviť pocitu, že Penelope ju sem zavolala z určitého dôvodu a Ailis stále unikal. Tie slová, informácie, návrhy – všetko to bolo vykonštruované a vyslovené s istým zámerom. Lenže ten Ailis zatiaľ unikal.

Vedela len, že Penelope dokáže manipulovať ostatným dosť dobre na to, aby ich prinútila robiť presne to, čo chce ona. Otázkou však bolo, čo vyžadovala od Ailis a či by Ailis radšej rovno nemala odmietnuť. Ešte skôr, ako sa dostane do problémov.

Ak si sa chcela vyhnúť problémom, nemala si tam chodiť, vysmial sa jej hlas.

Kapitola 5 ¤ Kapitola 7

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování