Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 9 • OurStories.cz ~ naše povídky

Niektoré rozhodnutia sa menia až príliš rýchlo

13.08.2021 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 426×

Kapitola 9

„To nie je dobrý nápad.“

Ailis tie slová v posledných dňoch opakovala tak často, až sa z nich stala takpovediac jej mantra. Reagovala nimi takmer na všetko, čo jej navrhovali a prikazovali, od Torenovho vrčania o tom, že by sa mala nasťahovať k nemu, aby ju mohol lepšie ochraňovať, alebo skôr aby ju mohol o čosi svedomitejšie sledovať, cez Lukeovo hádanie, čo by mohla Ailis skúsiť so svojimi schopnosťami, až po Penelopino nástojenie, že by ju Ailis mala častejšie navštevovať.

Všetko len pre jedno telo, ktoré pomohla nájsť a pre stenu vody, čo vytvorila len silou myšlienky. Dohady, kým vlastne bola a čo všetko dokázala, teraz nemali konca-kraja. Ailis nepomáhalo ani to, že sa sama zhrýzala pochybnosťami a vrčala na hlas, ktorý jej čosi šomral v hlave. Kvalita jej sústredenia klesala úmerne tomu, ako veľmi sa s ňou jazero snažilo hovoriť. Alebo skôr niekto, kto tú prekliatu vodnú plochu obýval a bol rovnako tajomný, ako šéf miestneho magického cirkusu.

Prechodne sa dokonca pohrávala s myšlienkou, že by do toho jazera proste skočila a nechala sa v mene získania informácií pritopiť, ale rázne to zamietla. To rozhodne nebol dobrý nápad. Tak sa aspoň dohodla s Edimeou, že k nej zajtra zájde a pohľadá niečo v jej rozsiahlej knižnici. Pretože bez ohľadu na bežne preferovaný predpoklad tejto doby, niekedy skrátka nestačilo zadať do vyhľadávača správnu kombináciu slov a preklikať sa cez prvých desať najvyššie umiestnených odkazov k tým správnym fóram a blogom.

Ailis to napriek tomu neúspešne skúsila.

Dúfala, že zaprášené knihy jej ponúknu viac útechy.

Jej nesústredené myšlienky zrazu narušil hlasnejší krik. Povzdychla si a položila na pult pohár, ktorý leštila možno aj niekoľko minút. Dnes sa v bare ukázal aj tajomný pirátsky šéf Wade. Výškou sa ponášal skôr na dieťa, ale na to sa príliš mračil a mal pridlhú ryšavú bradu, ktorá splývala s ešte dlhšími kaderami podobného odtieňa a spoločne vytvárali podivnú takmer hrdzavú helmu.

Ailis popravde očakávala, že bude žiariť. Miesto toho čosi zahundral, sotva svojej novej pracovníčke podal ruku. Napriek prvotnému predpokladu však nebol zakríknutý, ale rád kričal. Za zatvorenými dverami na konci chodby a potom za ďalšími dverami. Ailis ho napriek tomu počula.

Keď sa znovu obrátila smerom, odkiaľ prichádza jeho krik, Faye sa zasmiala.

„Povedala som ti, že má veľkú osobnosť.“

Aj tak sa dal opísať krpatý zavalitý chlapík, ktorý mal obrovské pľúca a jeho nadávková kreativita sa prejavovala variáciami „Ódinovho slepého oka“ alebo „Thórovho spráchniveného kladiva“. Čo potvrdzovalo Ailisin predpoklad, že pochádza kdesi zo severu. Jeho nátura na to bola dosť chladná.

„Skôr je to hašterivý starý chlap,“ zahundrala Ailis pri ďalšom šéfovom výbuchu.

Ktokoľvek bol na druhej strane toho telefonátu, musel byť už hluchý.

Faye sa zasmiala. „Radšej nech ťa nepočuje to hovoriť, inak sa bude hádať aj s tebou,“ upozornila ju, ale v jej slovách nebolo vyslovene varovanie. Žartovala snáď? „Wade má skrátka len... dominantnú osobnosť. Toren vždy vrčí, že si o sebe Wade príliš myslí. Čo bude najskôr pravda, keďže jeho civilná podoba akoby z oka vypadla Gimlimu.“

„Gimli? To je nejaký jeho príbuzný? Takých, ako je Wade, je viac?“

Vtedy k nej Faye pristúpila a poťapkala ju po líci mokrou rukou.

Čo bolo pomerne humorné gesto, keďže Faye bola od Ailis o poriadny kus nižšia.

„Och, ty moje malé nevzdelané kuriatko. Raz ťa pozvem k sebe na filmový večer. Musíme doplniť chýbajúce medzery v tvojom vzdelaní.“ Ailis si spomenula na filmové večery s Amaltheou a Clarenceom. To aby sa pripravila na zástup polonahých modelov. „Wade považuje svoju civilnú podobu za vtip. V skutočnosti je oveľa... obrovskejší,“ podotkla Faye nakoniec.

Ailis mala pocit, že jej to slovo má niečo napovedať, ale bola príliš ponorená vo vlastných myšlienkach na to, aby sa ďalej vypytovala. Tak ju Faye nechala osamote, no naďalej ju pozorne sledovala. Nepomohlo ani to, keď sa Ailis otočila Faye chrbtom v každej možnej chvíli. Našťastie bol bar plný, keďže tento večer sa konalo čosi, čo Faye nonšalantne označila ako „spevavý štvrtok“, takže to v preklade znamenalo, že im tam práve falošne zavýjali rôzne skupinky ľudí, ale aspoň to znamenalo, že má dostatok práce.

Faye mala napriek tomu dostatok priestoru, aby Ailis pozorne sledovala. Nakoniec to nevydržala a počas utierania pohárov zrazu tresla utierku na pult, zvalila sa na zem a tam sa s očami vyvrátenými kamsi dohora začala zmietať. Pomyslela si, že pre efekt by ešte mohla začať slintať, ale to by sa musela ísť prezliecť a to sa jej vážne nechcelo.

Jej spoločníčka si odkašlala. „Ehm... Ailis? Čo presne robíš?“

Ailis prestala so zmietaním, no ostala ležať na zemi, ukrytá za barovým pultom, čiže ju nikto nevidel, a opretá o lakte sa zadívala na Faye. Tá ju sledovala zo zodvihnutým obočím a dokonca aj drak Fiodor ju pretínal vyčítavým pohľadom s mierne zvýšeným záujmom. Teda, ak niečoho takého bol schopný magický konštrukt.

„Sledovala si ma, akoby mi narástla druhá hlava. Tak som si povedala, že by som ti na to mala dať dôvod.“

Faye sa so smiechom sklonila a vytiahla Ailis na nohy. „Ospravedlňujem sa. Ale neviem si pomôcť. Si taká...“

„... záhadná? Tajomná? Divná? Čarovná?“ ponúkla Ailis odpovede, keď sa Faye odmlčala.

„... hm... iná,“ ukončila nakoniec Faye. „Nikdy som nestretla nikoho, ako si ty.“

Ailis sa zachechtala. „To je škoda. Ak by si stretla, vyriešila by si môj problém.“

Faye sa na tom takisto zasmiala.

Natiahla ruku a poškriabala Fiodora pod krkom, a ten naklonil hlavu v geste napodobňujúcom mačku. Hoci bol dráčik len výsledkom magickej ilúzie a bežní ľudia ho nevideli, nebol ani úplne nehmotný. Ailis sa domnievala, že na istej úrovni bol skutočný, ale nerozumela tomu úplne. Doteraz žiadnu čarodejnicu nestretla a Edimea nebola dvakrát zhovorčivá.

Okrem toho Ailis mala aj dosť iných otázok, na ktoré potrebovala odpovedať.

Niekedy v tom okamihu, keď Ailis vykrivila pery pod náporom tej ťaživej predstavy, že na ňu čaká ešte dlhé pátranie, si Faye uvedomila, čo presne sa deje. Musela si všimnúť, že Ailis nežartuje a jej druhotnou reakciou na to uvedomenie bolo zodvihnutie obočia a pošúchanie čela.

„Počkaj, ty to myslíš tak, že si nikdy nestretla nikoho iného, kto by bol ako ty?“

V duchu uvažovala, či by o tom mala vôbec hovoriť, ale skôr či neskôr by sa tieto informácie aj tak dostali k obyvateľom rezervácie – vrátane šéfa magickej komunity. O čo iné teda bude, ak to prizná nahlas jednému z jeho ľudí? Možno on má nejaké odpovede.

Povzdychla si a pokračovala v utieraní pohárov, no popod nos si šomrala: „Ak som niekoho takého stretla, neviem o tom. Čo je dosť hlúpe, pretože ak by som niekoho takého stretla, ušetrilo by ma to od celého tohto pátrania.“

„Čo tým presne myslíš?“

Tentoraz Ailis zodvihla obočie.

Faye očividne tiež dokázala predstierať nechápavosť v snahe dozvedieť sa viac.

„Presne to, čo som povedala.“

„Naznačuješ, že si sem prišla preto, lebo netušíš, kým si a dúfala si, že tu nájdeš odpovede?“

Ailis pohodila plecom. „Ako hovoríš.“

„To si mala skôr zamieriť na AMU,“ navrhla jej Faye. Ailis sa pri tom názve otriasla a jej výraz bol určite minimálne prázdny, pretože nechcela veľa prezrádzať o svojich myšlienkach, a Faye to pochopila ako prejav nevedomosti. „Akadémiu magických umení.“ Ailis mala chuť skríknuť, že tú prekliatu inštitúciu pozná a doteraz ľutuje, že ju nepodpálila. „Tam sa zaoberajú výskumom mágie. Tuším minulý rok objavili nejakú vyhynutú kreatúru a otvorili potulnú výstavu, aby sa s objavom pochválili celej komunite. Bolo to dosť výstredné podujatie. Niekto im za to dokonca podpálil stan a z toho stvorenia urobil pečené kura.“

Paradoxne práve táto príhoda jej ukázala, že ľudia žijúci pre výskum a skúmanie jej nepomôžu pochopiť, kým je a prečo sa dostala do problémov. Ich záujmom je možno pochopiť, ale bez toho, aby sa snažili aj ochrániť to, čo skúmajú. Nezaujíma ich, ak niečo zomrie alebo je to zničené – všetko v mene ďalších poznatkov.

Amalthea ju varovala a Ailis jej neverila. Keď sa objavila reportáž o podpálenom stane a výpoveď tej, ktorá ten požiar založila, tak Ailis uverila. Vo svetle zhonu a vyšetrovania sa nikto nečudoval, že zrušila dohodnuté stretnutie – a nikto nemal čas skontrolovať, či si naozaj dohodla ďalšie.

„Mám dosť výskumov a prieskumov a iných vecí. Radšej budem pátrať sama,“ uzavrela nakoniec a jej tón bol ostrý a rezolútny, až Faye zodvihla ruky v univerzálnom geste naznačujúcom, že as vzdáva.

„Veď nakoniec,“ dodala Faye chlácholivo, akoby bola Ailis rozzúrené nebezpečné zviera, „v pátraní si dobrá. Zober si, ako rýchlo si dokázala nájsť to telo pri jazere.“ Och, áno, opäť toto. Akoby jej Faye potreboval pripomenúť, prečo ju celý čas sleduje, akoby jej narástla ďalšia hlava. „Máš teóriu, kto by mohol byť za to zodpovedný?“

Niekomu, kto s Faye nestrávil veľa času a stretol sa s ňou možno po prvýkrát, by uniklo takmer dokonale zamaskované napätie v jej hlase. Teda si musela uvedomiť to, čo už niekoľkokrát napadlo Ailis.

Luke jej pri príchode vysvetlil, že do rezervácie sa dostanú len tí, ktorým to dovolia. Čo vylúčilo možnosť, že išlo o nejakého náhodného okoloidúceho. V skutočnosti hovorili o osobe, ktorej dovolili prístup na toto miesto. Dokonca to mohol byť niekto, kto tu žil. A viac ako vraždenie susedov je znepokojivé, že vrahom je niekto, s kým sa miestne magické stvorenia veľmi dobre poznajú.

Ailis to však nechcela hovoriť nahlas. Pretože Faye si to určite tiež domyslela.

Miesto toho povedala niečo, čo bolo rovnako pravdivé a o niečo menej desivé.

„Musí to byť niekto, kto rozumie vode,“ nadhodila a vzápätí sa zachmúrila nad nepresnosťou svojich slov. „Teda, vlastne niekto, kto vodu počuje.“

„Kto počuje vodu?“ zarazila sa Faye.

Ailis prikývla. „Áno, kto počuje vodu. Vy si myslíte, že jazero je len voda, ale mýlite sa. Obýva ho nejaká sila. Nejaké stvorenie a to stvorenie žije vlastným životom. A ten vrah ho buď sám počuje, alebo pozná niekoho, kto ho počuje a dáva mu informácie.“

Páni, to je takmer správna odpoveď, ozval sa ostro hlas v Ailisinej hlave.

No rovnako rýchlo, ako sa objavil, sa aj vytratil.

„Prečo si to ale myslíš?“ naliehala ďalej Faye.

Ailis si povzdychla. „Pretože len niekto, kto jazero počuje, by vedel, že stačí nechať telo niekde na brehu a to bude veľmi rýchlo... odpratané. Pretože jazero je vyhladované. A keď nie je telo, nie je ani zločin a keď nie je zločin, nikto ťa nemôže... hm... potrestať?“ Od Amalthei vedela, že magická spravodlivosť bola drsná a konečná. Prípadného vraha by pravdepodobne zabili, ale z nejakého dôvodu sa Ailis priečilo tie slová vysloviť nahlas.

Vlastne, ona presne poznala dôvod, prečo ich nevyslovila.

Ale myslieť sa jej na to nechcelo.

„Prečo by niekto zabíjal magické bytosti a ich telá nechával nejakej sile v jazere? Prečo im vrah berie len srdcia? Aký má na to dôvod?“

Cítila, ako jej na okraji mysle poletuje istá verzia odpovede. Ako motýľ, príliš vystrašený, aby skutočne pristál v strede lákavo rozkvitnutého kvetu. Pritom už predtým na to myslela. Lenže bola príliš zbabelá, aby si to pripomínala. Takže si to nemohla pospájať, aspoň nie úplne a v celistvosti. Ospravedlňovala to tým, že to skrátka nie je jej problém. Magické bytosti obývajúce rezerváciu neboli jej priateľmi. Nemala s nimi nijaký vzťah. Boli to len náhodní známi, ktorých opustí hneď, ako sa dozvie pravdu o sebe. Neboli pre ňu ničím. To si prízvukovala.

Ale mohli by byť niečím, posmieval sa jej hlas.

Ailis potriasla hlavou. „Ktovie, čo poháňa vraha?“ zahuhlala, aby nejako uzavrela rozhovor s Faye. Pretože o tom nechcela hovoriť. Nechcela sa domnievať. Nechcela prehlbovať vzťahy s niekým, koho bude musieť opustiť. Pretože skôr či neskôr bude musieť odísť a čím menej priateľov bude mať, tým bezpečnejšie tu budú môcť žiť.

V rozpore k tomuto odhodlaniu pleskla mokrú utierku na pult.

„Prepáč na chvíľku. Musím si zavolať.“

Nečakala na dovolenie. Skrátka sa doslova otočila na päte a cez zadné dvere prešla von. Vďaka tomu sa ocitla na mieste, kde v smetiaku našla prvé telo. V tej zvláštne irónii osudu cítila hlbší význam, ale tú symboliku radšej bližšie neskúmala. V duchu si sľubovala, že jeden telefonát predsa nič neznamená. Išlo len o paranoidné podozrenie, ktoré si potrebovala potvrdiť. Alebo vyvrátiť.

Vedela však, že to robí preto, lebo skrátka potrebovala konať.

Príliš dlho bola uväznená v spoločnosti niekoho, kto jej nedával na výber.

Nadýchla sa a vytočila číslo, ktoré poznala už spamäti. Zvuk odchádzajúceho hovoru utíchol uprostred prvých tónov, keď osoba na druhej strane bleskovo prijala hovor. Pretože vtedy, s najväčšou pravdepodobnosťou, sedela pri telefóne a hlasno si šúchala ruky, pripravená schmatnúť slúchadlo.

„Amalthea,“ začala bez pozdravu, „potrebujem, aby si pre mňa niečo urobila.“

Kapitola 8 ¤ Kapitola 10

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování