Ako hlasno zakričíš...? 1 • OurStories.cz ~ naše povídky

Sebastián a Savannah, ich životné situácie, spoznáte ich rodiny a taktiež zaujímavé stretnutie Savannah so Zoe ( sestra Sebastiána) prajem ničím nerušené čítanie:)

21.09.2009 (16:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 781×

1 – „ Spoznám ťa!“

Sebastian:

Už sú to dva mesiace....dva mesiace od mojej ....“nehody“ . „Nehody“, tej zvrátenej, odpornej, neodpustiteľnej, týrania hodnej „ nehody“. S rodinou sme putovali po všetkých mestách, oni hľadali prijateľné podmienky pre mňa a ja som čím ďalej tým viac túžil po smrti...tomu sa jednoducho nedá povedať inak... ako krásna večnosť.

Ľudia povedia....že každý sa môže pošmyknúť...ale to nie je také jednoduché...oni to nechápu? Alebo ja to nechápem? Nechápe nik, že každú chvíľu vidím pred sebou, toho krásneho blonďavého anjela...ktorému som vzal život iba kvôli potešeniu? Potešenie...nezaslúžim si žiť...prečo som sa vlastne stal tým čím som? Mohol som pokojne zomrieť a byť šťastný...nikoho neraniť...nikomu nevziať blízku osobu... a nesklamať vlastnú rodinu... a to len pre jednu dôležitú chybu...nadýchol som sa pri love...

Grace...teda mamke sa strašne páčilo mesto Kearney v Nebraske... Povedala že to by bol vhodní domov pre nás...pre nich možno. Takže z iba prechádzania cez toto mesto, sa nakoniec vykľulo sťahovanie do nového domu....o ktorom som vlastne ani nevedel. Ešte stále sťahujú a ja len tak ležím ako zbabelec na dlážke...opieram sa o posteľ, hľadím pred seba a rozmýšľam... Nad čím? Veď predsa nad dôležitými vecami...ako napr... Dokáže sa upír predávkovať? Alebo si prerezať tepnu? Či pomocou bomby vybuchnúť... a zomrieť? Zomrie keď ho potrasie prúd? Keď mu odrežú hlavu? Môže dostať nejaké dosť náchylné ochorenie? A vlastne keď sme už v Kearney, zabilo by ma tornádo?

Ani neviem ako to tak rýchlo stihli, stále som sedel v tej izbe na zemi. No okolo mňa už nebolo prázdno...bola to pekne zariadená izba...

Ale mne to mohlo byť fuk...nechápem na čo tu mám tú posteľ. Asi počítali s tým že moja , podla nich takzvaná „ depresia“ rýchlejšie pominie keď budem v posteli. Omyl...len mi to urobia ešte ťažšie...pretože ja si tú posteľ nezaslúžim. Nezaslúžim si starostlivosť nikoho, ani aby sa o mňa niekto zaujímal...takže tá posteľ asi pôjde späť do predajne.

Dvere vrzli, ukázala sa v nich moja kedysi usmievavá sestra Zoe...

Potichu zavrela a podišla ku mne. Stúlila sa v mojom náručí a čo najviac sa ku mne pritisla. Rukami mi hladila tvár a očami prehľadávala moju mŕtvu tvár.

„ Sebi...chcem aby si sa vrátil“

Zašeptala potichu a pritlačila sa ešte väčšmi ku mne. A mne vtedy asi len zázrakom doplo. Zabiť sa, mi nikto nedovolí, a nechcem byť taký sebecký hlupák, že kvôli môjmu chovaniu bude trpieť celá rodina i moja Zoe. Príde zmena...veľká zmena...ale pre iných budem ako nepriestrelná skala, cez ktorú už nikdy nik neprejde. Pobozkal som moju malú princeznú do vlasov a rozhodne jej odpovedal.

„ Neboj sa Zoe...ja sa už vraciam...len to trošku trvá“

Pousmial som sa a Zoe sa šťastne zavrtela a čo najviac sa ku mne pritisla.

„ Chýbal si mi....moc, môj veľký brat“

Zašvitorila šťastne a oddychovala v mojom náručí.

„ I ty mne, princezná“

Hoci Zoe má 15 a pol... je...taká...taká zraniteľná, ako 10 ročné dievčatko... a ona je vlastne upír. Opatrne som ju vzal na ruky a preniesol ku posteli. Ľahol som si a jej pomerne malé telíčko si položil na seba. Spokojne si vzdychla a zaryla svoj zrak do mojej košele.

Rozmýšľal som nad tým, ako to bude zajtra. Rodičia... chcú aby som už šiel do školy...no ja sa na to moc necítim. Túžia po tom aby som odznovu začal...ale ..vlastne... ja musím tam ísť...už len kvôli nim. Budem silný, odhodlaný a oddaný syn... ktorý neurobí žiadnu chybu... Priznávam...bojím sa... bojím sa že tam bude niekto ako ona... a že náhodou budeme robiť laboratórne práce... a že len tou náhodou sa poraní a ja sa na ňu vrhnem, tam pred všetkými. A potom budem musieť zabiť každého kto tam bol...lebo inak by vedeli naše tajomstvo. Ale nebudem môcť odtiaľ odísť...lebo by vedeli že som to bol ja...nik iný by nechýbal...čo by som potom urobil?

Tak to bol teda môj ružový pohľad na zajtrajší deň. Som hlupák, úplne si to privolávam. Zoe...mi verí... i Mama s Otcom... chcem ich sklamať? Stojí mi to za jednu kvapku úžasnej lahodnej krvi? Nestojí! A koniec debát. Ja nemám rozdelenú osobnosť iba na dve strany...ale myslím si že aspoň na tisíce strán...lebo vždy mám milióny spôsobov ako nejakú vec vyriešiť....ale ktorý spôsob si vybrať?

Príbeh:

Prišiel...zase...a ona zase nezvládala, sa mu pomstiť... nedokázala ho zabiť a preto trpela jeho tyranské praktiky. Pri poslednej sa zobudila. Iba sa pokrivene usmiala...nie...nebolo jej to smiešne...iba sa smiala nad svojím životom...aké úbohé.

Vstala a zamierila si to do kúpeľne, kde jej ľadová voda, pomáhala zabudnúť na dotyky na jej tele. Na ľavej strane, jej chudého boku, sa nachádzala červená rozškrabaná rana. Bola od neho. Napľula mu priamo do tváre a on jej zahryzol do boku, ktorý bol najbližšie. Bola to jediná, nemiznúca spomienka na toho hajzla. Často krát ju škrabala, drhla, nechcela ju, chcela sa jej zbaviť, alebo prekryť ju druhou ranou, no nedarilo sa.

Odmerala si hladinu inzulínu a vpichla si toľko, koľko potrebovala aby dnešok prežila bez ujmy...i keď...taký malý šok, ktorý by ju zabil, by jej nevadil. Rozmýšľala v myšlienkach. Oči si trochu zvýraznila na čierno. Obliekla si hnedé tričko a čiernu sukňu a išla do školy. Jej otec už bol dávno v práci a ona nikdy nemala potrebu raňajkovať. Mala svoje čierne Audi RS4.

Otec jej ho kúpil, a dúfal v to, že sa možno niečo zlepší.. ale nie.. skôr horšie. Ešte menej býva doma ako pred tým. Rýchlo naštartovala a už sa rútila ku škole, ktorá sa tiež rýchlo zaplňovala. Bola tretiačka, a v škole ju už veľa ľudí poznalo. No začal sa nový školský rok a ona vie, že i tento rok, sa nájde aspoň jeden človek, čo ku nej príde a osloví ju. A ona mu odpovie ako každému.

„ Nemám záujem, odpáľ“

Už verne naučená veta, ktorá zväčša pomohla, a ak nie, tak ešte dodala pár sprostých slov a každý to vzdal.

Prešla preplnenou chodbou, hľadiac na každého, ako na špinu ľudstva až prešla ku svojej triede. Zhlboka sa nadýchla a rázne prešla triedou, ku svojmu miestu, v strede radu pri oknách. Niektoré dievčatá na ňu zakývali, niektorí ju dokonca pozdravili, no ona len zavrčala niečo ako.

„ Čau“

A sadla si za lavicu. Neprítomne sa dívala na toho hlupáka, ktorý každý rok predvádzal neuveriteľný výkon, a to, pokúšal sa zmeniť bandu pubertiakov, o áno, ich úctivý triedny profesor. A stále, čosi tam žvatlal. Pravdaže Savannah „nadšene“ počúvala, jeho príbehy z dovolenky a z toho ako sa tvárila jeho žena, keď jej dal na dekolt kraba.

Len tak bezvládne a unudene sedela a dívala sa von oknom. Dúfala že ju aspoň tam niečo zaujme, ale nič sa tam nedialo. Zatiaľ ich profesor skončil a začali si brať knihy. Po vyzvaní nezaujato vstala, podišla ku kôpke kníh, schytila ich do rúk a po 3 krát si ich prevzala. Polovicu s knižiek cez prestávku nahádzala do skrinky a ostatné statočne brala domov. Hneď ako vyšla von s dverí do nej narazil nejaký chalan.

„ Dement“

Skríkla cez celé parkovisko. Pomerne malá a útla dievčina s kučeravými, hnedými vlasmi, jej zbierala knihy. Savannah na ňu vzhliadla.

„ Prečo sa dotýkaš mojich knižiek?“

Pýtala sa vyčítavo a hľadela na to dievča. Vytrhla jej knihy z rúk, všetky pozbierala a naštvaná odišla ku svojmu autu. Keď si dávala knihy do auta, cítila na sebe niekoho pohľad. Otočila sa a pri nej stálo znovu to dievča.

„ Ja...prepáč ak som ťa nejako urazila, neskúsime to od začiatku, ja som Zoe“

Usmialo sa na ňu milo to dievča a chcelo jej podať ruku. Savannah jej po nej pleskla a zavŕtala svoj pohľad na ňu.

„ Nepotrebujem...odíď...a už neotravuj, ešte raz ťa uvidím pri mne, tak to neskončí dobre“

Zavrčala jej priamo do tváre a potom sa od nej odklonila a skvelo ju ignorovala. Dievča malo slzy na krajíčku a rýchlo odbehlo preč. Savannah sa víťazoslávne pousmiala, nasadla do auta a s vedomím, že ju už hádam nik nebude otravovať, odchádzala preč. Nie domov...ak sa to ta dalo nazvať. Ani nevedela kam ide...ale jedno vedela. Isto chce byť tisíc míľ od ľudí, spiť sa do nemoty, a vzrušovať sa nad tými malými trpaslíkmi, ktorí sa jej vždycky objavujú keď sa napije.

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování