OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ako hlasno zakričíš...? 10 + Epilog

10. Koniec?!

Rozprávač:

Najkrajšie obdobie života.... to práve zažívala Savannah... nemyslela na žiadne jazvy, žiadne zlé spomienky, nebola mrzutá, krutá, či zlá, bola šťastná, lebo mala po boku Sebastiána. Na škole sa stali najkrajším párom a všetci im závideli ich úprimnú lásku. Často Savannah aj Georga, brával Sebastián na výlety. Nechcel aby pán Great bol stále iba sám doma. Niekedy vzal i svojho otca Jeremiaha, aby sa mohli s Georgeom rozprávať, zatiaľ čo on so Savannah si budú užívať blízkosť toho druhého.

Bolo to ako zaujímavá, spočiatku smutná, ale tentoraz už veľmi veselá rozprávka. Obaja sa tak neskonalo milovali, že každý, kto ich videl spolu, si myslel, že ich už nikdy, nič nerozdelí.... ale ľudia sa môžu mýliť....

Sebastián:

So Savannah som už rok, práve si už bude vyberať výšku... všetko je také....neobyčajne krásne, že sa mi to ani nechce veriť. Ale je tu jeden háčik. Ja som upír, Savannah iba človek, mohol by som ju premeniť... ale to by mi ona neodpustila a ani ja sám by som si to neodpustil... Teraz je šťastná, ale ja budem musieť odísť z jej života... keby sa dozvie, čo som zač... ona by sa z toho zrútila, lepšie bude keď odídem, a čím skôr, tým lepšie.

Môj plán znel jednoducho, odídem, nik o mne nič nebude vedieť. Savannah sa z toho určite raz dostane, len jej treba dať čas... z toho najhoršieho je už preč.... do riti! Ale ja to nedokážem! Ja ju milujem.... lenže, čo keby jej to poviem, a s nej by sa stal blázon? Čo keby si kvôli tomu nejako ublíži... to zase nemôžem dovoliť... radšej odídem, ona raz zabudne... a bude šťastná s ... s niekým... iným... aké je zrazu ťažké, čo i len na niečo také pomyslieť...

Rozhodol som sa... Odídem ešte dnes... bude.. to, to najlepšie.... Nič si nevezmem... jednoducho bez rozlúčenia odídem... Ale ja sa chcem so Savannah ešte rozlúčiť. Dnes bola sobota, takže Savannah bude istotne doma. Rýchlo som sa obliekol, nasadol do auta a šiel za ňou. Pred domom som prudko zastavil a už aj sa rútil ku zvončeku. Dva krát som zazvonil a netrpezlivo čakal. Otvoril mi George, ani nestačil nič povedať a Savannah mi už skákala do náručia... tak moc sa zmenila....

„ Ahoj anjelik“

Zašeptal som jej do uška a potom som ju pobozkal.

„ Ahoj“

Usmievala sa na mňa...tento úsmev vidíš posledný krát...

„ Môžem si ťa teraz ukradnúť?“
Spytoval som sa skôr Georga, ako jej. Ten len prikývol. Savannah okamžite vyštartovala nahor sa obliecť, George ma zatiaľ pozval dnu.

„ Vieš, Sebastián...“

Začal George, keď som si sadal na pohovku.

„ Ja... ja som ti nesmierne vďačný za všetko, pozri sa na moju dcéru. Vyrástla z nej krásna, dobrá a hlavne veselá žena... a za to všetko, skutočne vďačím len tebe... ďakujem“

Len som prikývol... slová mi došli... čo mu mám povedať? Prepáč George, ale som upír, nechcem tým ublížiť tvojej dcére a tak radšej odídem? Prečo je to tak strašne ťažké....

„ Môžeme ísť“

Zavýskala šťastne moja láska, keď prišla dolu v krásnych letných šatách, pravdaže na ňu nemali.

„ Si prekrásna“

Zašepkal som a pevne ju objal. Rozlúčili sme sa so Savannah a nastúpili do auta.

„ Kam ideme?“

„ Nepoviem ti“

Usmieval som sa.

„ Ha! Týmto si sa prezradil, ja už viem kam ideme“

Bola skvelá, naozaj skvelá. Zastavili sme zase pred vodopádmi, prešli sme cez ne a vyšli na našej lúke. Chvíľu sme kričali len tak do vetra ako moc sa milujeme a potom sme to začali prejavovať i bozkami. Bol som tam, s mojou láskou,... NAPOSLEDY. Skutočne to bol čarovne krásny deň, ktorý nemal skončiť, ale skončil... Náš posledný bozk, bol ten najčarovnejší...

Odišiel som...

Rozprávač:

Savannah, sa zľakla, keď sa jej v nedeľu Sebastián neozýval. Pýtala sa na neho Zoe, ale i tá jej odpovedala do telefónu, že nevie kde je. Prešiel týždeň a nikto, nič nevedel o Sebastiánovi. Začalo sa pátranie po lesoch... po meste... hocikde. Savannah pátrala, nevzdávala sa, hľadala až kým neodpadúvala.... ale nenašli ho.

Po mesiaci vyhlásili, že Sebastián, je už istotne mŕtvy. Jeho rodina tomu nechcela veriť... nechápali to a Savannah to zase zlomilo. Pohreb sa konal 6. júla. Bolo tam strašne veľa ľudí, Savannah počas obradu 4 krát omdlela, ale stále odmietala ísť preč, chcela to pre neho spraviť, pre svoju lásku... A vtedy jej vykvitol ten nápad. Otcovi napísala len jediné „ Ďakujem, milujem ťa, prepáč“.

Most bol dosť vysoko, nemala šancu, a ona práve to chcela. Chcela sa s ním stretnúť a navždy s ním ostať. Priam sa na to tešila a tak s neskrývanou túžbou a úsmevom skočila z mostu. Na mieste bola mŕtva. Ešte v ten večer ju našiel jeden zamilovaný pár, ktorý sa blízko rieky prechádzal. Jej otca to totálne dostalo. Mozgová mŕtvica sa dostavila tak neuveriteľne rýchlo, že mu policajt nestačil ani povedať podrobnosti....

Pohreb bol 12. júla, a všetci ľudia si ho pamätajú... bolo to niečo hrozné... výkriky zúfalstva, ten plač, tá bolesť... Prichádzal večer, tma, až noc. Na tmavom nebi sa len sem tam blískali malé hviezdičky. Mladý chlapec kľačal pred hrobom a spytoval sa pri pohľade na čierne nebo.

„ Ktorá z týchto hviezd si Savannah?“

No odpoveď mu neprichádzala. Chlapec začal revať, vykrikovať, kričať. Kričal odpusť mi, milujem ťa, prečo si mi to spravila. A ten anjel, ktorému to bolo venované, sa len nešťastne díval z neba. Mala na neho už len jedinú otázku, ktorú mu dovial vietor.

„ AKO HLASNO ZAKRIČÍŠ....?!“

-
--
---
----
------ ĎAKUJEM VÁM! -----