Ako hlasno zakričíš...? 3 • OurStories.cz ~ naše povídky

Savannah a Sebastián, stretnutie, vrátenie pera, smútok, večerné potulovanie, stretnutie s Rickom, ďalšia nočná mora, záchrana od Sebastiána, a BOZK...príjemné čítanie

23.09.2009 (15:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 769×

3. Myslela si si, že som s tebou skončil?

Príbeh:

Savannah po 10tich minútach otvorila oči, pár krát zamrkala, lebo sa jej zdalo že pred sebou vidí anjela...anjela, ktorý by ju vzal s tejto temnoty. No nebol to anjel, ale chlapec...či muž, ktorý sa moc na anjela ponášal. Vzhliadla mu do tváre, tie rysy boli také dokonalé, no potom sa zobudila, znovu nasadila vražednú masku a priam mu rozkázala.

„ Pusti ma“

Sebastián ihneď od dievčiny odskočil. Savannah ho druhý krát zabíjala pohľadom a Sebastián absolútne nechápal jej správanie. On ju videl ako strápeného anjela, ktorý sa chce dostať preč z tohto sveta. No keď ju videl takto, bral ju ako nafúkanú dievčinu, ktorá má len pár vybratých ľudí, s ktorými sa baví.

„ Prepáč“

Zašeptal. Savannah sa rýchlo otočila, nasadla do auta a uháňala tak rýchlo, že skoro pri cúvaní zrazila Sebastiána. Jazva znovu začala bolestivo štípať a ona bola tomu rada, dúfala že havaruje ,rozplesne sa o nejaký strom a už jej bude dobre. Ale ona mala až primoc veľké „šťastie“ a tak sa jej nakoniec nič nestalo. Prišla domov...pravdaže otec ešte nebol doma, väčšinou pracoval do ôsmej.

Rýchlo vybehla schody. Tašku zhodila naštvane na zem. Oprela sa o dvere a prerývane oddychovala, po tvári sa jej zviezla jedna jediná veľká slza a ona sa zrútila na zem s tvrdým „bum!“. Bolo jej jedno, že asi najskôr si zlomila prst, bolo jej jedno že sa poškrabila na stehne a teraz jej s tadiaľ vyteká červená tekutina. Priam sa začala dusiť vzlykmi...spomínala na minulosť, ona nechcela...no vždy ju dohnala.

S mŕtvym výrazom v tvári asi po 15nástich minútach vstala a šla do kúpeľne. Vzala leukoplast a prelepila si ranu na stehne. V tom zazvonil zvonček. Myslela, že možno otec, si zabudol kľúče. Ale nie nebol tam otec. Keď otvorila dvere, stál tam zase ten anjel. Rýchlo zabuchla dvere, nadýchla sa, raz, dva tri...a ideme na to.

Otvorila rýchlo dvere a škaredo pozerala na Sebastiána, čo asi môže chcieť?

„ Ja...prišiel som ti vrátiť pero“

Podával jej ho, rýchlo ho schmatla, zašeptala niečo podobné ako „ďakujem“ a znovu mu pred nosom zabuchla, odišla do izby. Posadila sa na posteľ a dívala sa na to pero, všetko sa okolo neho točí...všetko, celý jej život. Vždy len ono. Mala pocit, že to pero, je dôležitejšie ako ona sama.

„ Vypadni!“

Skríkla a hodila pero o stenu. Pero sa rozbilo na malé čiastočky a ona si len povzdychla. Vytiahla zo šuflíka, kde ich bolo ešte minimálne 30, ďalšie pero a zase ho hodila o stenu. Potrebovala sa mu nejako „ odvďačiť“ za celý jej život. Ďalšie vzala do ruky a začala ho z čo najväčšou silou trieskať o zem. Vzlykala a plakala, nahlas plakala....aj tak by ju nik nepočul. Malé čiastočky z pera sa jej zarývali hlboko do kože, no ona stále, stále, tĺkla a tĺkla.

Dvere sa rozleteli...stál v nich jej otec. Rýchlo pribehol ku svojej strápenej dcére. Pokľakol a vzal si ju do náručia. Plakala, vzlykala, škrabala ho, chcela preč, chcela odísť....zabiť sa a už nikdy sa nenarodiť. Otec ju hojdal v náruči a ona už len povzlykávala. Potom sa rýchlo postavila, tvrdo si zotrela jednu slzu a s prázdnym výrazom šla do kúpeľne.

Klieštikmi si povyberala kusy z ruky. Poumývala ju a obtočila uterákom. Uterák bol po pár minútach celý krvavý.

„ Savannah...to bude chcieť zašiť“

Zašeptal na ňu jej otec, po tom, čo sa na ňu celú dobu pozeral, ako sa pokúša zachrániť niečo, čo ona nedokáže.

„ Nie, netreba...ono to už prestáva“

Otrčila ku nemu ruku a naozaj jej s rany vytekalo len pár kvapôčok krvi. Otec len zatriasol nesúhlasne hlavou a odišiel z jej izby. Savannah si zasvietila nočnú lampu, posadila sa na stoličku a pracne si začala robiť domáce úlohy a aj sa niečo poučila. O 9viatej už bola hotová, poobliekala sa a šla von, ako každý večer. Na otca len vrhla niečo ako „ idem von“, no to mu ani nemusela hovoriť...on to už vedel...ako vždy...

Vyšla rýchlo z domu, vzala si auto a šla do svojho baru, kde bola každú možnú chvíľu. Nikoho tam nepoznala a nik tam nepoznal ju. Vždy tam len prišla, dala si tequillu a šla von, bezmyšlienkovito rozmýšľať nad svojím životom. Zastavila pred barom, s nápisom „ Opitá mŕtvola“ a vošla dnu. Zase sa všetci ku nej otočili, prešli zrakom po jej tele a otočili sa späť. Savannah absolbovala kurz sebaobrany, takže sa vôbec nebála pri týchto opilcoch. Posadila sa ku pultu. Čašník jej nalial automaticky tequillu a ona ju priam s radosťou hrkla do seba a čakala, čo sa bude diať.

Posadil sa ku nej nejaký mladík a ona ho odbila tým že zaplatila, nevrhla na neho ani pohľad a šla von. Vonku trochu mrholilo...no jej sa zdalo, že je takto život krajší...zahalený do tmy...a miestami pretrhaný príjemným studeným dažďom. Šla pomaly čiernou uličkou, a zase raz rozmýšľala nad tou nocou...keby on nechcel...alebo keby sa mu ona odovzdala...možno by boli šťastní a Mark by teraz žil... Myslela si...ale bolo viac než jasné...že je to hlúposť.

I keby sa mu odovzdala...i tak by sa bolo našlo niečo, čím by jej ublížil a chcel ju zase zabiť. Za ňou sa niekto hlasno zarehotal a už len počula rýchle kroky smerom ku nej. Okolo pleca sa jej obtočila niečia ruka a vlastenecky si ju privinula ku svojmu, alkoholom smrdiacemu boku. Rýchlym pohybom ju striasla a toho človeka prikovala ku stene. Prekvapene zistila že ten kto sa na ňu oplzlo usmieva je Rick Carletoon.

Na chvíľu sa od neho oddialila a potom zavrčala.

„ vypadni...alebo chceš ďalšie odmietnutie?“

Koniec vety preniesla skôr do zvodnej otázky. Carletoon sa usmial a vzal jej ruku do svojej.

„ Si krásna, keď si naštvaná“

Savannah, mu už chcela vraziť päsťou do tváre...no zrazu sa v chlapcovi zobrala nevídaná sila a on ju tentoraz prikoval na stenu. Slizkým jazykom jej prešiel po tvári a on ho opľula.

„ Chutíš lepšie...než som si predstavoval....som zvedavý či aj inde tak chutíš?“

Rukou jej obhmatával prsia a nakoniec zašiel až dole ku jej nohavičkám. Savannah mu chcela vraziť nohu do slabín, no on ju s úškrnom zastavil a jej nohu si obmotal okolo pasu. Priblížil si ju až nebezpečne ku sebe. A pobozkal ju. Ihneď ako jeho jazyk vkĺzol do jej úst, od neho zahrýzla a malú časť i odhrýzla. Rick sa rýchlo odtiahol a Savannah vypľula ten kúsok. Pozrela sa na Ricka, ktorému po zuboch i po brade stekala krv...bolo to ako z hororu.

„ Ver tomu, že týmto si si to posrala“

Zašeptal a pohryzol ju na krku. Cítila ako jeho tupé zuby pomaly pretrhli jej kožu a ona s príšerným kvílením zvreskla. Rick sa oddialil a teraz bol ešte väčšmi krvavejší a desivejší. Savannah sa bezvládne zviezla po murovanej stene, sedela a dívala sa do jeho zabijackej tváre. Mohla to spraviť....mohla vybrať to inzulínové pero, ktoré ju nepríjemne tlačilo na zadku...ale ona už nemohla dovoliť aby sa opakovala minulosť. Vlastne sa i začala usmievať...konečne bude mŕtva a vlastne aj šťastná.

„ Zabi ma prosím“

Skríkla na neho.

„ To nebudeš mať také ľahké, kočičko moje“

Zašeptal jej blízko tváre. Povyzliekal jej oblečenie a Savannah sa už nebránila, nechcela, vedela že ho môže zabiť...no ona nechcela...radšej zomrie ona ako on...i keď je odporná sviňa.. Rozopol jej podprsenku a láskal sa z jej prsiami, bolo vidieť že ho baví do nich hrýzť ako zviera. A potom prešiel až ku jej nohavičkám. Rýchlo si i on dal dolu nohavice. Bolestne jej roztiahol stehná a utopil sa v jej podbrušku. Bavilo ho to a moc...ale prirážal moc silno a Savannah mala pocit, že jej pretrhá všetky svaly. V rukách pučil jej stehná a pri tom ich aj láskal. Trhol moc silno a Savannah zavrieskala.

„ Zabi ma už! Sakra ! Zabi ma! Zabi!“

Nariekala, no Rickovi to robilo ešte väčšiu rozkoš...Jej rukami sa dotýkal svojho údu a robil si dobre...Savannah ho celú dobu len mŕtvo sledovala a v duchu dúfala že čoskoro ju už zabije...

Sebastián:

Dnešný pokus so Savannah...dopadol.. viac než hrozne. Keď som jej doniesol pero, ešte som chvíľu stál pred ich domom a potom som sa rýchlo „nenápadne“ vyšvihol na strom, ktorý bol blízko ku jej oknu. Bola tam, sedela na zemi, opretá o dvere a vyzeralo to že sa dusí vzlykmi...chcel som jej aj pomôcť... no ona sa potom zodvihla a začala rozbíjať inzulínové perá...bola taká...strápená...nikdy som nič horšie nevidel. Už, už som chcel ísť za ňou. No v tom sa jedna , dosť veľká časť pera, zapichla Savannah do ruky a ona stále mlátila. Zacítil som jej krv a rýchlo ušiel, aby som jej neublížil.

Doma som dlho nad ňou rozmýšľal, bol som si istý, že zažila niečo strašné, také strašné, že si to ani len neviem predstaviť. Tá jej nenávisť ku ľuďom, ku všetkému živému, nespoločenskosť, a ten jej mŕtvy výraz v tvári. Chcel som byť pri nej a pomôcť jej čo i len tým, že ju budem hýčkať v náruči. Nikto nesmie takto trpieť... a ona už vôbec nie.

Nadišiel večer a ja som chcel ísť skontrolovať, či je v poriadku, bolo to zbabelé, že som od nej ušiel...ale na druhej strane lepšie, ako sa neovládnuť...a...a... To sa nedá na to ani pomyslieť... Potichu som vyšplhal po strome a díval sa jej do izby, nebola tam. Potom som šiel do kúpeľne, kuchyne i do obývačky...nikde nebola. A vlastne... veď tu nebolo ani jej auto...

Šiel som teda do mesta a dúfal, že ju tam niekde nájdem. Bezúspešne.... pozeral som všetky hlavné cesty, dokonca sa na ňu spýtal a vtedy to ku mne zavanul vietor....vôňu, vôňu jej krvi. Bože! Ona nemôže byť...byť... To je jedno... Rýchlo som sa za tou vôňou rozbehol. Neváhal som a rýchlo sa vrhol na muža, ktorý ju znásilňoval. Nakoniec som zistil, že to bol Rick, Rick z našej triedy. Tak ten za to zaplatí...ale hlavná je Savannah.

Bola celá nahá... v tvári zase ten mŕtvy výraz. Na krku, mala veľkú ranu, ako uhryznutie. A vlastne krvácala aj odspodu....ten parchant. V mysli som videl tisíc spôsobov ako ho zabiť. Oklepal som sa, a pozrel na Savannah. Zaregistrovala ma, natiahla ku mne skrvavené ruky a dokonca sa na mňa usmiala, tá už musí blázniť. Dal som si dole tričko a opatrne jej ho obliekol. Pomaly som si ju vzal do náručia. Obtočila okolo mňa ruky a potom urobila niečo čo mi skoro vyrazilo dych. Pozrela sa mi do tváre a pobozkala ma....opatrne, nežne, precítene, jednoducho ako ozajstný anjel... a ja som len myslel na ňu a na mňa...ako na pár...ako na jedno telo a dušu.

„ Ďakujem“

Zašeptala, pohladil som ju po tvári a rozbehol sa veľkou rýchlosťou smer nemocnica. Pevne som dúfal že to prežije a že si bude pamätať čo urobila...dúfal som v zmenu v jej živote...

shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování