Ako hlasno zakričíš...?4 • OurStories.cz ~ naše povídky

Pobyt v nemocnici, Sebastiánov krik, strata pamäte, čo sa stane Savannah? Savannin anjel, plač a zase krik, spomínanie si, savannin otec George, celá pravda, a nezapomenuteľný bozk! Príjemné čítanie:) a ospravedlňujem sa za dlhé čakanie

29.09.2009 (09:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 642×

4. Ľudia, sa menia pre to aby žili.....a nežijú preto, aby sa menili.

Príbeh:

Sebastián doniesol Savannah do nemocnice...pravdaže sa tam skôr cítil ako v cirkuse..pretože najprv všetci na nich čumeli a potom sa rozbehli do všetkých strán, trvalo asi 5 minút, kým ku nim dobehol nejaký doktor... a Sebastián už rozmýšľal nad tým že ju zoperuje sám. Doktor ju ihneď naložil na nosítka a šli na operačnú sálu.

Sebastián rýchlo vyletel z nemocnice, do najbližšieho lesa.

„ Do riti!“

Zavrieskal až sa zem zatriasla. Vytrhol strom a hodil ho o ďalšie dva, ktorý s rachotom povalil. Dopadol ťažko na kolená a búchal zúrivo päsťami do zeme, kde po buchnutí ostávali veľké diery.

„ Bože! Ona nesmie umrieť! Nesmie! Prosím!“

Kričal do tmy noci a dúfal v to že Boh ho bude počuť...už jedna zomrela...jeho rukou...no táto nesmie...nesmie....nesmie...nesmie... V mysli sa začal smiať nad tým...ako môže také monštrum ako je on, prosiť Boha o niečo. Bol zúfalý, ztrhaný....chcel si to s ňou ihneď vymeniť,....chcel tam namiesto nej ležať a bojovať o život...i keby prehrá...bolo by mu to jedno...hlavne...že by ona žila.

„ Prosím!“

Zakričal z plných mŕtvych pľúc a dúfal že ho i Boh bude počuť. Pozviechal sa zo zeme a šiel späť do nemocnice... za Savannah. Dúfal, pevne dúfal, že mu Boh pomôže a nenechá ju zomrieť...taká bytosť nesmie zomrieť...teraz isto nie! Vbehol dnu a ihneď sa na ňu pýtal. Sestrička mu ohlásila, že je v poriadku a že v izbe č. 333 na neho čaká doktor aj zo Savannah. Len prikývol a bez rozlúčenia bežal za ňou.

S prudkým trhnutím vošiel dnu a díval sa na tú bytosť, čo ležala nehybne a posteli. Opatrne ku nemu podišiel doktor a chytil ho za plece.

„ vy ste jej príbuzný?“

„ ehm....priateľ“

Vykoktal zo seba.

„ Slečna Great, bude asi čiastočne trpieť stratou pamäte a je neplodná...“

Dodal doktor skôr šeptom a rýchlo odišiel. Zbabelec jeden...pomyslel si Sebastián a prisunul si stoličku ku Savannah. Polovicu krku mala oblepenú štvorcom obväzu a z rúk jej trčali konce ihiel, ktoré boli napojené na trubice. Bol to žalostný a bolestivý pohľad. Sebastián si ku nej sadol a hlavu si zložil na jej bruško. V duchu prosil o odpustenie, mohol prísť skôr, mohol tam byť skôr, mohol ju zachrániť...neprežila si už i tak toho veľa?

V tom pocítil na vlasoch niečí dotyk. Neodvážil sa hlavu zdvihnúť, tak sa iba opatrne otočil. Bola tam...a dívala sa na neho...dívala sa na neho s láskou v očiach a rukou ho hladila najskôr po vlasoch a potom po tvári. Roztrasenými prstami prechádzala po obrysoch jeho tváre, zachádzala na viečka a potom sa zas vyhupla na nose. Opatrne prešla po jeho pootvorených perách a on jej venoval nežný bozk na prsty. Savannah sa roztúžene usmiala a láskyplno zašeptala.

„ Anjel“

Keby len Sebastián vie...že ona nevie kto je pred ňou, vidí tam len krásneho anjela...ktorý ju odvedie konečne preč...myslí si že je mŕtva a je tomu nesmierne rada....Má to svojho anjela čo ju bude navždy chrániť a navždy budú spolu šťastný...čo viac si priať. Sebastiá sa na ňu usmial a pohladil ju po tvári. Dievča zastenalo a v tom sa zdesene dívalo okolo seba. Až teraz si všimlo, že nie je v nebi, že Sebastián nie je anjel a že ju všetko bolí. Začala si vyťahovať horlivo ihly.

„ Savannah! Nie! Počkaj!“

Rozkričal sa Sebastián a chytil jej ruky jednou rukou a druhou si podopieral jej telo o bok aby nemohla zo sebou hádzať. Po chvíli sa ukľudnila a z očí jej vybehli slzy, vznášali sa po obrysoch jej tváre, ktorá mala teraz viac než bolestný výraz...vyzerala ako by sa nemôže nadýchnuť...nemôže uveriť, že je to realita...že nie je mŕtva ale zase živá. Zrazu prestala plakať a nechápavo sa pozrela na Sebastiána, ktorý jej ešte stále držal ruky nad hlavou.

„ Prepáč“

Zašeptal a pustil jej ruky. Stále sa na neho tak zarazene dívala a on nevedel nájsť správne slovo, čo jej má povedať...prepáč? odpustíš mi? Nechcel som? Mám ťa rád? Bál som sa? Mal som prísť skôr? Či? Všetko je to moja vina?

„ Kto ste?!“

Priam vyštekla zo seba a zdesene sa dívala na Sebastiána.

„ Ja...ja... Savannah ja ti to vysvetlím“

„ Kto je Savannah? Kde som to? A vlastne kto som ja? Tak kto? Ste ma uniesli? Kde bývam? Kto som? Čo som? Nie som blázon? Prečo neodpovedáte? Prečo mlčíte? Kto som sakra!“

Vykríkla piskľavo na neho a oči sa jej zaliali slzami zúfalstva. Rýchlo sa ku nej natiahol a pevne ju objal. Nechty mu zaryla do kože a zúfalo plakala na jeho ramene. Nič nevedela o sebe...bolo to príšerné...nič nevedela... pripadala si, ako keby sa práve narodila. Vzlykala až tak že sa celá v jeho náručí natriasala a pokúšala sa nasať vzduch do pľúc...no bolo to skôr niečo ako dusenie, a nie dýchanie.

„ Kľud, kľud Savi...to bude všetko fajn, neboj sa spomenieš si“

Sebastián:

Vravel som tie slová, ale ani sám som si tým nebol istý, som zbabelec, nedokážem si to ani sám priznať, tak prečo to budem nahovárať jej. Opatrne som ju objímal v náruči a ona mi neustále vzlykala až som sa bál aby sa jej nezhoršil stav. Pomaly som sa od nej odtiahol. Vložila si tvár do dlaní a vzlykala do nej. Dal som jej preč z tváre ruky a zadíval sa jej do tváre.

„ Savannah... zvládneme to... uvidíš... ja ti všetko poviem... ak teda budeš chcieť“

Iba nemo prikývla a čakala čo sa bude diať. Chcel som už pustiť jej ruky, ale ona ich pevne schytila a trochu sa na mňa pousmiala. Skoro som zošelel z toho rýchleho prívalu radosti. Poriadne som sa nadýchol a začal rozprávať.

„ Tak... voláš sa Savannah Great a bývaš v Kearney... aj teraz sme v nemocnici v Kearney. Nemáš žiadneho súrodenca, ako viem a bývaš v dome len s otcom. My dvaja sa poznáme zo školy som Sebastián, si tretiačka a inak už viac o tebe neviem... je mi to ľúto... a čo sa týka toho prečo si tu... „

Nádych, výdych...ideš na to.

„ Poviem ti to na rovinu... Znásilnil a zbil ťa tvoj spolužiak, bol opitý. A ... poškodil ti vaječníky, takže nebudeš môcť mať deti... ale strata pamäti, je podľa doktora len dočasná.“

„ Ja nebudem mať deti?“

Zašeptala skôr sama pre seba a zase sa jej spustil vodopád sĺz, ale bez vzlykania. Nežne som jej postieral všetky slzy a ďalej sa venoval už len jej. Hladil som ju po tvári i po rukách a ona po chvíli prestala plakať a smutne sa na mňa pozrela.

„ Prečo?“

Bože! Neviem prečo! Do riti! Neviem to! Nebudem to vedieť! Sakra neviem!

„ Neviem, je mi to ľúto, moc ľúto“

„ I mne“

Zašeptala a potom znovu vzhliadla na mňa.

„ My...ty...my sme spolu?“

Trochu som sa zachichotal....tak toto bude trapas.

„ Teda...ako sa to vezme... dnes som od teba dostal bozk...ale neviem či si bola pri zmysloch?“

Pozrel som sa na ňu a ona sa na mňa nežne usmiala.

„ Mohla by som to zopakovať? Nepamätám si naň“

Povedala zo sklopenou hlavou a ja som videl ako sa zlato červená. Posunul som sa ku nej, opatrne som jej pomohol posadiť sa. Jednou rukou sa oprela o moju hruď a druhou ma chytila za krk. Ja som jej ešte stihol zotrieť slzu, ktorá jej blúdivo kĺzala po tvári. Jednu ruku som jej dal na rameno a druhú jej položil opatrne na líce.

Medzi nami ostala len malinkatá medzera. Rýchlo a pri tom opatrne ma pobozkala...naše pery sa len o seba optrely, oblízla si pery, usmiala sa a druhú ruku spojila s tou čo bola za mojím krkom. Pokrčil som sa a tentoraz som ju ja pobozkal. Bol to bozk na ktorý celú večnosť nezabudnem. Bolo to, ako keď sa dva motýle o seba optierajú, tancujú zrýchľujú a spomalujú a vpred ich ženie iba láska... mňa tiež hnala láska...láska ku tejto žene...

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování