OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Aria a Raven Harrisonové - Dva svety... Dve sestry - 1. kapitola

31.01.2011 (14:00) • medastron • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 528×

1. kapitola

Niekde v diaľke som počula pípanie, asi počítača alebo nejakých prístrojov.

No potom som si spomenula čo sa stalo a čo hovorila tá žena. Že sa o mňa postará... zavezie ma do nemocnice... viac si už nepamätám.

„Aria!“ hovoril niekto. Trochu som sa zamračila. Uvedomila som si, že mi niekto drží ruku a mačká ju. „Zobuď sa Aria!“ hlas naberal na intenzite.

Otvorila som oči.

Prvé čo som videla, bola biela stena nado mnou. Pod nosom som mala nejakú hadičku. Chcela som si ju dať dole, no ľavá ruka ma bolela a pravú mi niekto držal.

Obzrela som sa po miestnosti.

Ležala som v bielej presvetlenej malej miestnosti na veľkej posteli a vedľa mňa niekto sedel na posteli. Pozrela som sa na dotyčného.

„Raven!“ usmiala som sa a pošepla som.

„Aria! Som taká rada, že si už hore,“ usmiala sa. Trochu som sa nadvihla. Pravú ruku mala v sadre a položenú v šatke, ktorá bola zaviazaná za krkom. Na hlave mala veľký biely obväz a na ľavom líci leukoplast.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa prekvapene. Raven posmutnela a sklonila hlavu. „Raven?“ opýtala som sa jej, stískajúc jej ruku od strachu.

„Havarovali sme. Vyrútil sa proti nám nákladiak,“ hovorila úplne ticho.  Miestami som mala pocit, že ju nepočujem.

„Mama a otec?“ chcela som vedieť. Živo som si pamätala mamin výkrik pred nárazom. „Mama kričala...,“ povedala som nahlas. Spýtavo som sa pozrela na sestru.

„Neboj sa, bude v poriadku,“ povedala po menšom mlčaní.

„Ocko?“ chcela som vedieť celá napätá. Na tvári jej prebleskol trochu smutný úsmev. Nechápala som to.

„Nemusíš sa báť. Budú v poriadku.“ Chytila mi ruku do svojej.

Do miestnosti zrazu z ničoho nič prišiel muž so šedivými vlasmi v bielom dlhom plášti.

„Dobré ráno,“ usmial sa na nás priateľsky.

„Dobré ráno,“ prehovorili sme so sestrou naraz. Trochu som sa pousmiala, ale hneď ma to aj prešlo kvôli mojim bolestiam.

„Som doktor Marrvin,“ hovoril ďalej a popri tom sa venoval nejakým papierom čo držal v ruke. „A vy ste Aria a Raven Harrisonové, je to tak?“ pozrel sa na mňa.

Nemo som prikývla. „Aria...,“ niečo si zaznačil a hneď potom vyzeral, že sa bude už venovať iba nám. „Aria, ako sa cítiš?“Pozeral sa na mňa s trochu bolestivým výrazom.

Moc som ho nevnímala, stále som bola ešte niekde pozadu.

Podišiel k mojej posteli a s malou baterkou mi zasvietil do očí.

„Bolí ťa niečo?“ opýtal sa.

„Ehm...,“ zachrapčala som. „všetko,“ vydala som zo seba zvláštny zvuk.

„Prežili ste ťažký deň a máte veľa zranení. A keď už sme pri tom Raven, nemala by si náhodou ležať vo svojej posteli a odpočívať?“ Prišiel bližšie ku mne a jednu ruku mi položil na čelo. Skontroloval mi teplotu a keď sa mu asi zdalo, že je v normále, krátko sa usmial a založil si ruky. To isté urobil aj Raven, len na ňu sa trochu zamračil síce trochu žartovne, ale aj tak. „Chvíľu si vás tu necháme na pozorovanie a potom vás pustíme... domov.“ Pri poslednom slove mierne zaváhal. Skoro by som si to ani nevšimla, len zrazu vyzeral tak neisto.

„Ako je na tom mama?“ opýtala sa ešte s roztraseným hlasom Raven. Zadržala som dych čakajúc na jeho odpoveď.

„Má menšie poranenia...,“ nechal visieť vetu vo vzduchu.

„Pokračujte prosím.“ Poprosila ho staršia sestra. Zrazu mi pripadala o desať rokov staršia.

„Teraz musí veľa odpočívať,“ povedal a dokončil tým vetu.

„Ja pôjdem, keby sa niečo stalo zavolajte ma. Aria musí odpočívať. A ty tiež Raven, choď si ľahnúť,“ povedal ešte posledný krát, pred odchodom.

Cítila som ako sa posteľ vedľa mňa pohla. Otvorila som oči.

Raven zoskočila z mojej postele a šla si sama ľahnúť do tej svojej.

„Ďakujem Raven,“ pošepla som.

„Pospi si sestrička,“ pousmiala sa a prikrívajúc sa, zavrela oči.

Poslúchla som a naozaj som zatvorila oči a snažila sa zaspať. Bola som naozaj unavená. Bola som rada, že je mama s ockom v poriadku. Už sa nemôžem dočkať, kedy pôjdeme domov.

Už neviem, čím som sa ešte zaoberala, ale hneď nato som zaspala.

„Aria!“ počula som ako na mňa z diaľky kričí niečí známi hlas. „Aria!“ znovu.

Trochu som sa pomrvila, ale nereagovala som.

Niekto so mnou prudko zatriasol. Okamžite som otvorila oči. Nado mnou sa skláňala nízka detská postava mojej sestry.

„Čo sa deje Raven?“ opýtala som sa jej ospalo.

„Čo sa deje?! Veď si kričala zo spania, si celá spotená a...“ chrlila zo seba vystrašene. Mala pravdu, cítila som ako zo mňa tečie pot. Utrela som si jednou rukou čelo.

„Ako dlho si ma už budila?“ chcela som vedieť, stále trochu ospalo a dezorientovane.

„Neviem, asi pätnásť minút,“ pokrútila hlavou. Prekvapene som na ňu ostala zízať.

„Ďakujem Raven. Choď si ľahnúť, si určite unavená.“ Trochu som sa pousmiala.

„Si v poriadku?“ opýtala sa ma skúmajúc.

„Áno som, neboj sa.“ Pohladila som ju po ruke, čo mala položenú vedľa mňa na posteli.

„Dobre, ak ma budeš potrebovať. Som tu,“ usmiala sa a od cupitala si späť ľahnúť do svojej postele.

Chvíľu som ju sledovala ako sa zakutrávala do periny a ako zaspáva.

Stále som nechápala prečo som kričala zo spania a prečo som bola taká spotená. Nepamätám si čo sa mi snívalo. Možno niečo z tej autonehody. Neviem, ale dúfam, že ma nebudú prenasledovať nočné mory.

Otočila som sa na druhý bok a snažila sa znovu zaspať.

Zobudil ma až nejaký šuchot pri okne. Otvorila som oči a všimla si mladú sestričku v bielom oblečení ako odostiera záclony na okne.

Trochu som sa pomrvila na posteli a pretočila som sa na druhý bok. Ešte sa mi nechcelo vstávať tak som znovu zatvorila oči. No nie na dlho.

„Dobré ráno dievčatá,“ ozvalo sa z dverí. Ospalo som sa pozrela tým smerom. Stál tam doktor Marrvin s priateľským úsmevom.

Raven vedľa mňa sa tiež moc nechcelo vstávať, ale premohla sa a posadila sa na posteli aby ju mohol doktor skontrolovať. Napodobnila som ju teda a pozrela sa na doktora.

Vlastne včera som nemala možnosť si ho poriadne prezrieť.

Zase mal na sebe ten dlhý známi lekársky biely plášť so svojou menovkou na ľavej strane plášťa.

Okolo krku mu viselo niečo zvláštne čo si teraz stiahol z krku. Dva konce s malými striebornými vecami si strčil do ucha a druhý koniec mi položil na hrudník. Vyzeral ako keby niečo počúval a mne vtedy došlo, že počúva ako dýcham. Neviem ako presne sa ten prístroj volá, ale už som to videla.

Doktor sa zatváril milo a tú vec si zložil naspäť na krk.

Prešiel k sestre a tiež počúval ako dýcha a bije jej srdce. Potom si sadol na jej posteľ a založil si ruky na kolene vyloženom na posteli.

„Vyzerá to tak, že zajtra už môžete ísť domov. Dnes si ale trošku odpočinte.“ Usmial sa od ucha k uchu.

„Ďakujeme,“ povedala Raven tiež s úsmevom.

„Zajtra pustíte aj našich rodičov?“ opýtala som sa dychtivo. Už som sa strašne tešila keď ich znovu uvidím.

Doktor sa trochu zdráhal s odpoveďou.

„No ich si tu necháme ešte trochu dlhšie,“ dpovedal nakoniec. Zmätene som sa pozerala na sestru, no ona mala sklonenú hlavu a nič nehovorila.

Niekto zaklopal na dvere. Všetci sme sa pozreli tým smerom.

„No ja už pôjdem. Nechám vás tu,“ hovoril doktor rýchlo a do miestnosti vošla asi tridsať ročná blonďavá žena.

Obe so sestrou sme vážne prikývli. Dvere za doktorom sa zavreli. V izbe som bola iba ja, moja sestra a neznáma žena.

„Kto ste?“ zase ma raz predbehla sestra s otázkou.

„Ahojte, volám sa Melinda Stenfordová a som zo sociálneho úradu,“ usmiala sa na nás a prišla si k nám sadnúť na stoličku medzi mojou a Raveninou posteľou.

****

Živo som si to všetko pamätala, akoby sa to stalo iba včera. Ale pravda je opakom. Je to už päť rokov a ja aj so sestrou sme vo veľmi milej rodine, trochu starších ľudí.

Adoptovali si nás, aj keď vedeli čo sme zažili a neboli sme zrovná najmilšie. Vtedy to pre nás bolo ťažké.

Naša adoptívna mama sa volá Eva a otec Robert. Eva má už okolo päťdesiatky a jej manžel je od nej o šesť rokov starší.

No a v poslednej dobe, sú dosť napálený. Raven má už štrnásť a myslí si, že si môže robiť čo chce. Je na začiatku puberty a už teraz je ako sto čertov. Nedokážem si predstaviť, ako sa bude správať o dva roky. Mamu to dosť štve a otec sa tomu iba prizerá. A ako keby toho nebolo dosť, mama má rakovinu. Už nezvláda Ravenine výstrelky, stále sa iba hádajú.

Nemôžem si pomôcť, ale bojím sa, že nás dve s Raven rozdelia. Ak by sa to stalo, neprežila by som to. Najskôr rodičia a potom ona.

Radšej nato nebudem ani myslieť.

„Raven, kde si bola?“ počula som zdola mamin rozčúlený hlas.

„Vonku,“ odpovedala bez záujmu. Mohla by sa niekedy správať slušne.

„S kým?“ chcela vedieť mama, stále viac a viac nazlostená.

„S kamarátmi,“ zachechtala sa Raven posmešne. „Som snáď  na výsluchu?“ opýtala sa.

„Takto so mnou hovoriť nebudeš,“ kričala mama.

„Prečo nie?! Nie si moja skutočná mama!“ rozkričala sa Raven. To robiť nemala.

„Okamžite sa zbaľ a odíď z môjho domu! Už ťa tu viac nestrpím, nech sa ťa ujme niekto iný,“ počula som ako niečo spadlo na zem a vzápätí nato Raven utekala hore schodmi a zavrela sa vo svojej izbe.

Dúfam, že to mama nemyslela vážne. Nemôže ju predsa len tak vyhodiť.

Opatrne, tak aby to nikto nepočul som otvorila dvere svojej izby, hneď vedľa tej Raveninej a šla sa pozrieť dolu do kuchyne.

Nezišla som ani tri schody a počula som tichý rozhovor medzi Evou a Robertom.

„Neboj, to bude dobré.“ Utešoval ju.

„Nebude! Ja už ďalej nemôžem, nestrpím ju v tomto dome. Robí si čo chce a úplne nás ignoruje. Okrem toho sme už dosť starý a dve deti, ak budú obe v puberte nezvládneme. Navrhujem aby šla Raven niekam inam.“ Plakala, ale aj tak ma jej slová zasiahli priamo do srdca.

Otočila som sa na päte a šla do izby. No pred ňou som sa zastavila a zaklopala na Raveninu.

„Raven?“ šepla som.

Neozývala sa, tak som nakukla dnu. Ležala na posteli s hlavou otočenou k oknám a plakala.

„Neplač.“ Prisadla som si k nej na posteľ a pohladila ju po vlasoch. „Nás nikdy nerozdelia.“ Otočila sa na mňa a smutne sa na mňa usmiala.

„Nikdy,“ zachraptila. Objala som ju.

Spolu sme zaspali v jej izbe a celú noc sme sa držali za ruku. Ráno som sa zobudila na zvoniaci zvonček pri vchodových dverách. Raven ešte spala a tak som ju nechala spať.
Ja som sa šla pozrieť dole, kto k nám prišiel tak skoro.

Zliezla som dole po schodoch a zbadala mamu ako sa rozpráva na chodbe s Melindou, ktorú som vídala pomerne dosť často.

„Prečo si sem prišla?“ chcela som vedieť napäto.

„Ahoj Aria. Vieš...,“ začala, ale ja som ju nenechala dokončiť, pretože mi to hneď všetko došlo.

„Nie! Nie, Raven a ja sa nikdy nerozdelíme. Sľúbila si mi to!“ kričala som na ňu ako malá. Prišiel ku mne adoptívny otec.

„Aria, upokoj sa. Všetko bude v poriadku.“ Tíšil ma, ale vôbec to nepomáhalo.

„Sľúbili ste mi to. Povedali ste, že nás necháte navždy spolu aj keby sa malo stať čokoľvek. Čokoľvek!“ stále som opakovala ako zaseknutá.

„Aria, prosím ťa upokoj sa,“ hovorila smutne Melinda.

„Sľúbili ste to,“ šepla som sa. Vytrhla som sa Robertovi a vybehla hore do svojej izby.

Ľahla som si na posteľ a plakala, tak ako včera Raven.

Raven, moja staršia sestrička. Ešte včera sme si povedali, že nás nikto a nič nerozdelí a dnes zrejme pôjde do inej rodiny, to je irónia.

Zrazu mi niekto zaklopal na dvere, zrejem Raven.

Pomaličky som sa postavila z postele a s ešte uslzenou tvárou som jej šla otvoriť.

„Aria,“ šepla a objala ma tak ako včera. Zavrela som dvere.

„Melinda to sľúbila,“ opakovala som plačlivo.

„Ja viem.“ Pohladkala ma po temene hlavy. „Musím odísť,“ hovorila monotónne. Odtrhla som sa od nej.

„O čom to hovoríš?“ zapozerala som sa jej do tváre. „Pôjdem s tebou!“ vykríkla som.

„Počula si čo hovorila Eva.“ Nikdy si nezvykla hovoriť jej mama. „Ja pôjdem do Brazílie, ale môžeme sa hocikedy navštevovať,“ usmievala sa smutne.

„Ale veď je to tak ďaleko,“ namietala som vyplašene.

„Ja viem Aria,“ šepla a ja som vzlykla. Zrazu sa postavila a nechala ma sedieť samú na posteli. Zarazene som ju sledovala, ako si utrela jedinú slzičku na tvári a otvára moje dvere. „Budeš mi chýbať sestrička,“ šepla a odišla.

Autor: medastron, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aria a Raven Harrisonové - Dva svety... Dve sestry - 1. kapitola: