OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Aria and Raven Harrisonové - Dva svety... Dve sestry - Úvod

24.01.2011 (20:00) • medastron • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 583×

Prológ

„Aria! Raven! Poďte už!“ zakričala na nás mama zdola.

Ja a Raven sme si ešte v našej spoločnej izbe balili veci na cestu.

Keďže Raven mala už deväť rokov a chodila do tretej triedy v škole, rozhodla sa, že si so sebou nebude brať svoje bábiky. Zbalila si iba knihu a niečo na kreslenie.

Ja som o dva roky mladšia a teraz končím iba prvý ročník. S kamarátkami zo školy sa rady hráme s bábikami a malými koníkmi, tak som si teraz jednu zobrala.

Skočila som na svoju posteľ, bližšie pri okne, a zobrala som si svojho obľúbeného medvedíka.

„Už ideme mami!“ zakričala späť Raven. „Si hotová?“ Otočila sa na mňa s úsmevom, držiac malú tašku na jedno plece a knihu v ruke.

„Áno som,“ odpovedala som.

„Čo tam tak dlho robíte? Tatino nás už čaká v aute,“  znovu na nás zakričala mama. Bolo počuť, že sa usmieva.

Okamžite som sa rozbehla dolu schodmi. Raven mi bola hneď v pätách. Už som bola skoro na poslednom schode, keď ma predbehla a ja som videla, ako za ňou vejú jej dlhé čierne rovné vlasy.

Ja som mala presne také isté akurát, že moje boli čisto blonďavé.

„Som prvá,“ nadšene zvýskla.

„No poďte už, vy moje šidlá.“ Zasmiala sa mama v hale držiac jednou rukou vchodové dvere.

„Sedím naľavo,“ skríkla som. Na nič som nečakala a plnou rýchlosťou som sa rozbehla k autu. S trochou námahy som si otvorila zadné dvere na mieste za vodičom a vyskočila som do mojej autosedačky s vankúšom.

Raven si o chvíľu sadla vedľa mňa z druhej strany.

„Zlatko,“ povedal polohlasno tatino smerom k mame, ktorá ešte zamykala vchodové dvere.

Auto bolo naštartované, a tak keď si mama už sadla, iba sme sa rozbehli na cestu k starej mame.

Medvedíka som si držala na kolenách a sledovala som ubiehajúcu cestu za oknom.

Tak, ako skoro každý mesiac aj teraz sme si spravili predĺžený víkend, aby sme mohli navštíviť starú mamu.

Manžel jej zomrel, keď som mala iba tri roky, takže si starého otca vôbec nepamätám.

No stará mama Matilda je skvelá. Býva na vidieckom trochu väčšom sídle.

Má krásny biely dom s asi dvoma poschodiami a prenádhernými oknami. Za domom je veľký výbeh pre kone a ich stajňa.

Cez prázdniny tam so sestrou často chodíme na koňoch na dlhé vychádzky. Mohla by som povedať, že sme s Raven v jazdení najlepšie.

Stará mama hovorí, že sme to zdedili po starom otcovi Johnovi.

Tatino pustil nejakú veľmi peknú pesničku, na ktorú si začal po chvíľke pohmkávať.

„Volala som so starou mamou. Povedala mi, že má pre vás prekvapenie.“ Otočila sa zrazu na nás mama s úsmevom.

„Aké prekvapenie?“ predbehla ma Raven. Natiahla som sa cez jedno sedadlo, aby som ju mohla štuchnúť do pleca.

„To mi nechcela prezradiť, ale je si istá, že sa vám bude veľmi páčiť.“ Otočila sa späť dopredu.

Všimla som si, ako sa chytila s tatinom za ruku.

„Čo si myslíš, že je to za prekvapenie?“ šepla som sestre plná očakávania.

„Neviem, ale ako poznám starú mamu, bude sa nám to páčiť.“ Zasmiali sme sa.

Raven a ja sme tie najlepšie kamarátky. Chodíme do tej istej školy a niekedy, keď skončím neskôr v škole ako ona, počká ma, aby sme mohli ísť spolu domov.

Sme si dosť podobné.

Obidve sme veľmi chudé, no stará mama sa nás snaží vždy keď k nej prídeme vykrmovať.

Ako som už povedala, Raven má dlhé čierne rovné vlasy. Ja ich mám dlhé blonďavé rovné. Mám tmavo  modré oči a kde tu je tam aj trochu fialovej. Raven má tmavé skoro až čierne oči a tiež tam má trochu fialovej. Mama s otcom tvrdia, že je to krásne a že je to náš dar.

„Ideme si zaspievať?“ opýtal sa s radosťou tatino, lebo hrala naša obľúbená pesnička.

Všetci sme si začali pospevovať ako tá najšťastnejšia rodinka, čo sme aj boli.

Akurát sme stáli na červenej. Hrali refrén, po chvíľke sme sa zase rozbehli, no zrazu sa zo zákruty na nás vyrútil nejaký nákladiak.

„Tati!“ zakričali sme vystrašene naraz so sestrou. Mama sa na nás otočila, akoby nás chcela chrániť vlastným telom.

Pred nami som videla dva veľké svietiace reflektory. Svietili mi rovno do očí, musela som ich zavrieť. No ako som ich zavrela, počula som mamin výkrik a zacítila som prudký náraz. Hodilo ma to dopredu, hlavou som vrazila do tatinovho sedadla.

Stále som mala zavreté oči, ale cítila som, ako sa so mnou všetko točí. Nevedela som, čo sa to deje.

Počula som sa kričať, nemohla som prestať. Medvedík mi vypadol z ruky, no teraz ma to skoro nezaujímalo.

Niečo mi neuveriteľne silno vykrútilo ruku a noha sa mi zakliesnila medzi mojou sedačkou a tatinovým sedadlom.

Stále som sa bála otvoriť oči, no počula som rozbíjajúce sa sklo a škripot pneumatík na asfaltovej ceste.

Stále som kričala, stále som sa cítila ako na kolotoči. Všetko to bolo ako v spomalenom filme. Myslela som si, že to nikdy neprestane. Neuveriteľne som sa bála. Čo je s Raven? S maminou a tatinom? Sú v poriadku?

Pokúsila som sa otvoriť oči.

Podarilo sa mi to, no prvé čo som videla, bolo ako sa rovno na mňa rúti ten obrovský nákladiak. Šmýkal sa, šofér asi nevedel zabrzdiť.

Naše auto bolo prevrátené a nákladiak, čo sa na nás rútil, som videla obrátene. Cítila som bodavú bolesť v hlave aj v nohe.

Nákladné auto konečne zabrzdilo pár centimetrov odo mňa, no spredu to do nás pekne napálil. Auto, v ktorom sme boli, sa začalo šúchať ďalej po ceste, až prudko na niečo narazilo.

Stále sme boli v prevrátenom aute a pomaly som strácala pojem, čo sa okolo mňa deje. Počula som nejaké syčanie, ktoré som nevedela poriadne zaradiť, k čomu patrí, ale už ma to netrápilo. Zavrela som oči. Bola som nesmierne unavená.

„Mami...“ počula som ako vedľa mňa zašepkala Raven slabým hláskom. „Tati...“ Už som to viac nevnímala. Nechcelo sa mi. Chcelo sa mi spať.

Nič som necítila, a tak som sa poddala spánku. Bola som v úplnej tme.

Znovu sa mi podarilo nabrať vedomie a otvorila som oči.

Stále som bola v tej istej polohe v prevrátenom aute. Nič sa nezmenilo. Aj keď som bola stále tak veľmi unavená, vydržala som mať otvorené oči a cez rozbité okno vedľa mňa som si všimla ľudí, čo chodili okolo nášho auta.

Niektorí mali v ruke hadice s tečúcou vodou, iní zase červené tašky s bielym krížom.

Tiež tam stáli dve požiarne autá, z ktorých vychádzali ďalší muži.

Za autami bola žltá páska a za ňou stáli ďalší ľudia s hrôzou v očiach, s rukami pritisnutými na ústach alebo so skrivenou tvárou.

„Pomôžte im niekto!“ zakričal niekto z ľudí. Ďalší zase vzlykali.

„Je tam dieťa,“ hovoril niekto iný.

Blízko pri mne stáli nejakí dvaja muži. Jeden mal červeno biele nohavice a druhý čierno žlté. Obidvaja mali čierne topánky a to bolo asi všetko, čo som im videla. Rozprávali sa. Snažila som sa zachytiť o čom.

„Muž v kamióne to neprežil,“ oznamoval jeden. Veľmi som tomu nerozumela.

„A tí v tom aute?“ pýtal sa druhý.

„Ešte nevieme. Zatiaľ sme iba hasili motor,“ odpovedal predošlí.

Zrazu sa rovno predo mňa niekto postavil. Postava si čupla a strčila ku mne hlavu s bielou prilbou.

„Tu je jedno dieťa. Je nažive!“ zakričal za seba. Hneď k nemu pribehli ďalší dvaja.

„Si v poriadku? Bolí ťa niečo?“ pýtal sa ten, čo čupel. Chápala som, čo sa ma pýtal, ale nejako som nevedela pohnúť ústami. Akoby sa zasekli.

„Asi utrpela šok. Musíme ju vytiahnuť,“ hovoril niekto s hlbokým hlasom. Pomaly sa mi zase začali zatvárať oči.

„Nemôže zaspať.“ Počula som, ako hovoria.

Niekto odtrhol dvere od auta na mojej strane. Oči som mala zavreté a nechcelo sa mi ich otvoriť.

Cítila som, ako mi niekto položil ruku na čelo a na hrdlo.

„Tep má stabilný,“ stále hovorili, teraz už trochu spokojnejšie.

„Raven...“ zašepkala som. Bol to skôr chrapot, ale oni ma počuli.

„To je asi to druhé dievča,“ povedal muž napravo odo mňa.

Cítila som, ako mi odopínajú bezpečnostné pásy na sedačke. Dve ruky mi podobrali telo a snažili sa ma vytiahnuť. No zrazu som ucítila prenikavú bolesť v pravej nohe a ľavej ruke. Vykríkla som.

„Opatrne. Asi má zlomenú ľavú ruku a pravú nohu,“ skonštatoval niekto trochu ďalej odo mňa.

„Noha je zakliesnená medzi sedadlom vodiča a jej sedačkou,“ oznamovali.

„Hlavne musí zostať pri vedomí,“ hovorili cez seba. „Ako sa voláš?“ opýtal sa niekto veľmi blízko pri mne a chytil ma za ruku.

Bolela ma hlava, no nakoniec sa mi podarilo otvoriť oči a pozrieť sa na toho muža.

Bol to mladý chlapík so špinavou tvárou a bielou prilbou na hlave. Otvorila som ústa, že odpoviem, ale nič z nich nevyšlo. Zavrela som ich teda a skúsila to ešte raz.

„A... Aria,“ pošepla som po dlhej chvíle.

„Dobre Aria. My sa ťa teraz pokúsime odtiaľto dostať,“ prihováral sa mi ďalej. „Bolí ťa niečo?“ pýtal sa.

„Ruka... a... noha.“ Podarilo sa mi zo seba dostať. Prehltla som naprázdno. Mala som sucho v ústach. Bola som strašne unavená.

Zase som zavrela oči, teraz ich už, ale neotvorím. To som vedela.

Cítila som, ako ma niekto opatrne a veľmi ľahko zdvihol zo sedačky a chytil ma do náručia. Noha ma síce aj s rukou veľmi bolela, ale zrazu som cítila aj neuveriteľnú bolesť v hlave. Zamračila som sa. Chlap ma niekam niesol a so mnou to len natriasalo. Nerobilo mi to veľmi dobre. Všetko ma bolelo.

Hlava mi nadskakovala, no o pár minút ma na niečo položil. Nebolo to moc mäkké, ale celkom dobre sa na tom ležalo.

Vedľa mňa sa ocitol ešte niekto iný. Niekto mi stisol jemne zápästie a potom mi zasvietil malou baterkou rovno do oka. To mi pripomenulo tie dva obrovské svetelné reflektory a rýchlo som odvrátila hlavu na druhú stranu.

„Má zlomenú pravú nohu a asi aj ľavú ruku. Na hlave ma veľkú ranu,“ oznamoval muž, ktorý ma sem asi priniesol.

„Dobre odvezieme ju do nemocnice a tam sa o ňu postaráme,“ prehovorila zrazu nejaká žena.

Ešte som počula, ako buchli nejaké dvere a už som zase upadla do tej temnoty čo pred chvíľou.

Autor: medastron, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aria and Raven Harrisonové - Dva svety... Dve sestry - Úvod :