OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Between two points - Predslov + 1. kapitola

20.11.2011 (20:00) • FayeCH • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 757×

Moje nové a tu aj prvé dielo. Prosím, povedzte mi svoje názory aby som vedela či mám pokračovať. Vopred ďakujem a príjemné čítanie. :)

Predslov

„Je to ako film... alebo spomienky vložené do mojej hlavy a ja ich neviem prinútiť odísť. Neviem či už šaliem... či som si to celé vymyslela. Jednu vec viem určite. Tá žena, to dievča v mojich snoch, vyzerá ako ja... alebo ja vyzerám ako ona.“

Konečne som to vyslovila. Všetka tá ťažoba, úzkosť, zvierajúca moje vnútro, povedala som jej o tom. O tých snoch. Ale o tom hlase poviem určite neskôr. Keď budem pripravená, alebo keď zistím, čo mi hovorí. Určite sa ale nechcem vrátiť k psychológovi. Som si istá, že to zvládnem. Kto vlastne potrebuje rodinu? Hlúpa otázka. Musím sa riadiť predsavzatím. Vrátim sa do školy, doštudujem, pôjdem na vysokú, budem spisovateľka, vydám sa za blonďavého právnika s čokoládovými očami a budeme mať dieťa. Sophie. Už deväť mesiacov, od decembra, si opakujem môj životný plán, ktorý uskutočním. Vyjde mi to. Musí. No niečo mi hovorilo, šepkalo, že sa to nikdy nestane. Že to bude úplne inak. Kiežby som vtedy vedela ako. No osud neoklamete, nie? Môžete mu utekať, skrývať sa, predstierať, že nevidíte, čo je také očividné, no on je tam. Počká na vás, a keď to budete najmenej čakať vás nájde, dobehne, a ukáže presne to, čo je vám predurčené. Vaše sny, ale i nočné mory, o ktorých tajne dúfate, že keď zatvoríte oči, zmiznú. Ale oni si vás nájdu, zrazia na kolená a zničia budúcnosť, ktorú ste si vytvorili sami.

„A toto je vaša izba,“ povedala s nadšeným úsmevom na perách, ktorý som jej nevedela oplatiť. Vošla som do dverí a rozhliadla sa. Bola to klasická dievčenská izba s rúžovými stenami, pri ktorých oproti seba stáli dve drevené postele s nočným stolíkom a komodou. Zaujal ma čerešňový toaletný stolík, ktorý sa vôbec nehodil k bledému drevu okolo neho. Akoby bol vystrihnutý z inej doby.

„Patril Babičke,“ vysvetlila, keď zbadala kam smeruje môj uprený pohľad. Sadla som si na mäkkú posteľ pre jedného a vzdychla si. Tak, už sa to začína. Nikdy som príliš nemilovala sťahovanie. Nové, prázdne miestnosti bez spomienok. No dom, do ktorého som sa sťahovala ich už mal, bolo ich veľa a neboli moje. Patrili mojej Tete, Ele, a jej dcére, o rok staršej odo mňa, Faye. Rodinnú podobu by ste spoznali okamžite. Tak ako mne, aj jej tvár lemovali tmavohnedé rovné vlasy, o pár odtieňov tmavšie než tie moje, a zdieľali sme tie isté čierno-hnedé oči. Faye sa nevyznačovala jemnou krásou, no nádhernou ju robili výrazné lícne kosti, zeleno-hnedé oči mandľového tvaru a hlavne úprimný žiarivý úsmev na plných perách. Ale ako veľká časť ľudí si to ani neuvedomovala. „Plichtila“ sa do miestnosti so zbytkom mojich vecí. Pánske modré tričko s nápisom „Čierna ovca rodiny“ jej bolo priveľké, tak ako aj bledé rifle s dierami na kolenách. Položila kufor vedľa mňa a zvalila sa na posteľ.

„Uf,“ vzdychla si nahlas a pozrela na mňa šibalským pohľadom. „Tak čo? Zabývanie sa alebo strávenie večera nad najlepšou pizzou v Štátoch?“ nadhodila.

Zaškľabila som sa.  Lepšie sedieť medzi toľkými ľuďmi ako sama, zaoberať sa so všetkými možnými spomienkami. Ukázali mi príjemnú pizzeriu Grill, ktorá bola okrem reštaurácie aj barom a zábavným centrom keďže, predpokladám, že v tomto meste nikto nič lepšie neotvorili. Objednali sme si obrovskú syrovú pizzu a Ella rozprávala o histórii mestečka, o ľuďoch, tradíciách, slávnostiach, do ktorých sa určite musím zapojiť. Ja som skôr scanovala starších aj mladších ľudí, čo nebolo veľmi ťažké. Všetci sa na mňa očkom pozerali. Akoby hľadeli na nejaké úbohé stvorenie v ZOO.  Nič nie je horšie ako súcitné pohľady a stále opakujúce sa slová ako: „Bude to dobré, neviem si predstaviť aké to je, ako to znášaš?“. Tie vám ubližujú oveľa viac ako samotná strata. Uchechtla som sa pri predstave, čo by moja staršia sestra, Allison, na toto povedala. Vždy som to robila.

„Aha,“ vyrušila ma z dumania Faye. „Tam je Stefan Salvatore. Sám ako vždy. Škoda, že tu nie je jeho brat. Keď ti on pripadá sexy, počkaj až uvidíš toho druhého,“ šepkala so vzrušeným leskom v očiach. Chalan, o ktorom hovorila bol naozaj príťažlivý. Rozkošne strapaté bledohnedé vlasy a pod hustým obočím skryté premýšľavé oči s pohľadom, ktorý si predstavujete pri hrdinoch z románov červenej knižnice. Rozhodne bol príťažlivý, no nebola som si celkom istá či by som si niečo začala.

Zrazu sa jeho pohľad, predtým uprený do dialky, stočil ku mne. Ako som mu prvý pozrela do tváre, ktorá už nebola celkom skrytá v tieni, bolo mi jasné, že je to on. Ten zo sna. Vyzeral síce trochu inak. Tam mal vlasy padajúce do čela a na perách mu hral šibalský úsmev, no bol to on. Prestala som dýchať. Ako je to vôbec možné? Nikdy predtým som ho nevidela. Neviem kto to je, okrem jeho mena.A v ten istý moment som si uvedomila, že aj on spoznal mňa. Videla som ako sa rozšírili oči a ústa vytvorili niečo ako O.

Znova som to pocítila. Pocit, akoby mi mala praskúť hlava a zase som ju počula. Ten jej, môj, roztopašný chichot. Vyskočila som na nohy a utiekla do dverí s nápisom Ženy. Zamkla som za sebou dvere a lapala po dychu. Tentokrát som ale rozoznala, čo mi hovorí.

„Nedá sa na neho zabudnúť, však?" zašepkala tichým zamatovým hlasom. Cítila som kvapku potu raziacu si cestičku po mojom chrbte.

„Čo odo mňa chceš?!" vykrikovala som stále dookola, až som mala pocit, že mi skutočne odpovie. No ona stíchla. Zostal len zvuk môjho prerívaného dychu, dokonca aj jej chichot ustal. Stála som na tmavej toalete a nemohla popadnúť dych. S hrôzou som naskočila, keď sa za mnou otvorili dvere kabínky a z nich vyšla blondína v mojom veku. Chvílu na mňa čudne hľadela, no potom sa zvrtla a prešla k umývadlu, najviac vzdialéného od toho môjho. Už som exot aj tu. Zakázala som si na to myslieť. Vyšla som z toaliet a vďaka mojej tupej zamyslenosti som vrazila rovno do neho. Do Stefana.

„Katherine?!" vyjachtal zo seba a hľadel na mňa ako na na mŕtvolu, ktorá pred ním práve ožila.

„Ehm...zlý tip, vlastne sa volám Elena," snažila som sa z toho urobiť vtip. Katherine? Potriasol hlavou a vydýchol vzduch.

„Pardon, len si mi niekoho pripomenula," neisto sa usmial. „Nechceš... nechceš niečo piť?" opýtal sa po chvíli s váhaním.

„Nie ďakujem, som tu s rodinou," vysvetlila som a radšej sa rýchlo poponáhľala k nášmu stolu.

„To bolo dlhé," zasmiala sa Faye. Kývla hlavou k Stefanovi. „Asi sa mu páčiš," zahuhlala na mňa s plnou pusou a pokračovala v jedení syrovej pizze.

V tom som si všimla, doteraz skrytú v tieni, postavu postávajúcu pri bare. Hneď mi znova bolo jasné, kto to je. A keď k nemu zamieril Stefan, bola som si na sto percent istá. Jeho brat. Uhľovočierne vlasy mu neposlušne padali do očí, ktoré by sa dali prirovnať k huskymu. Vedela som to, pretože som do nich očarene  hľadela nespočetne veľa ráz. No on vôbec nevyzeral prekvapený. Skôr nazlostený. Prepaľoval ma s planúcim pohľadom, až mi naskočili zimomriavky. Radšej som sa odvrátila. Myslím, že som sa úplne zbláznila.

Neskôr, keď som ležala v novej posteli a po veľkom snažení nezaspať sa mi to nepodarilo, znovu som ich videla. Stáli v hlúčiku starších mužov, v oblekoch typických pre devätnáste storočie a smiali sa. Ich melodický, veselý smiech mi doliehal k ušiam a ja som si pomyslela aký sú v realite rozdielni Pozrela som na seba, hľadiac na nich, zatiaľ čo som postávala pri kozubovej rýmse. Zdala som sa sama seba veľmi pôvabná, spod čiernych hriešne dlhých mihalníc vykúkali veľké zmyselné oči a pár lokien sa mi vlnilo pri tvári. No zrazu sa môj pohľad stočil ku mne a moje, jej, červené pery sa zvlnili do diabolského úsmevu. S výkrikom som sa posadila na posteli a odhrnula som si potom zlepené vlasy z tváre. Faye sa na druhej strane izby nespokojne zavrtela.

Rovnako ako existujú dve verzie príbehu, rovnako sú aj dve strany človeka. Jedna, ktorú odkrývame svetu, a druhá, ktorú ukrývame v sebe. Dualita riadená svetlom a temnotou. Vnútri každého z nás je miesto na dobré a zlé. Neexistujú dobrí alebo zlí ľudia, ale strana, ktorú ste pri nich mali možnosť vidieť. No najmocnejší sú tí, ktorí dokážu zmazať deliacu morálnu čiaru.

Autor: FayeCH (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Between two points - Predslov + 1. kapitola: