Bláznom patrí svet - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Lee a Dee sú dve nerozlučné priateľky, ktorých najväčším koníčkom je bláznovstvo. Milujú svoje zážitky, svoje vtipy, svoje životy, a pevne dúfajú, že život na strednej bude najlepšími rokmi ich života. Veľa si od nej sľubujú, no osud má pre ne iné plány.
V prvý deň školy sa Lee stane malá nehoda,o ktorej však netuší, že jej navždy zmení život. Stretnutie s ním je síce minimálne romantické a bolestivé, no vďaka tomu začína poznávať, aká tenká hranica je medzi láskou a nenávisťou.
Ponorte sa aj vy do tých klasických pubertálnych problémov, kde sa neriešia dane, splatenie účtov či nové záclony, ale obyčajné veci, nad ktorými sa nám často rozum pozastavuje.

06.11.2011 (17:00) • Lilianne • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 834×

Neverím, že je to tu. Neverím, že konečne začínam žiť život, o ktorom som doteraz len snívala. Hoci som si stále pretierala oči, či naozaj dobre vidím, no aj tak som veľmi dobre vedela, že je to tu. Že stojím pred dverami môjho nového druhého domova na budúce štyri roky. Začínam dýchať, začínam žiť... Je tu stredná!

Možno sa pýtate, prečo toľká ceremónia okolo toho. Nuž, keby ste vyrastali v rodine, akou je tá moja, tiež by ste sa v tento deň cítili parádne uvoľnene a slobodne. Moji rodičia sú totiž... Eh, ako to povedať... Žeby som si postačila so slovkom cvoci? Asi áno, aj keď si nemyslím, že si pod tým predstavíte to, čo tým chcem naozaj povedať. Nebojte sa, nevyrastám s bláznami, to nie. Oni sú len... Sú to proste zákonní zástupcovia tej najmladšej Liptákovej, jej ochrancovia, bodyguardi, tí, čo sa jej počas celej základky snažili znepríjemniť život.

Viete, aký hrozný pocit máte, keď sú vaši kamoši v zábavnom parku, jazdia na rôznych atrakciách, smejú sa a zabávajú, a vy zatiaľ sedíte doma s tým, že už o deviatej ste mali pekne poslušne sedieť doma na zadočku a venovať sa štúdiu? Možno niektorí z vás áno; niektorým z vás je tento pocit pravdepodobne dôverne známi. Ale aj tak ho nepoznáte tak ako ja. Ja s ním totižto kráčam ruka v ruke už nejaký ten piatok.

Nehovorím, že by som ich za toto všetko nenávidela. Nie, ja svojich rodičov naozaj milujem, sú mojimi vzormi vo všetkom, čo robia. A tiež viem veľmi dobre, že ma chcú len chrániť, že ma milujú rovnako, ako ja ich, a preto sa o mňa boja zakaždým, keď vystrčím päty z domu. Lenže predsa len som ešte v puberte, takže mi tie ich zákazy naozaj prekážajú. Preto dúfam, modlím sa, aby zmenili tú svoju ochraňovateľskú taktiku, keďže som už veľká stredoškoláčka. Síce meriam len 168 centimetrov, ale aj tak som veľká...

Školský dvor bol plný deciek, ktoré mali pravdepodobne rovnaké túžby ako ja. Väčšina z nich o niečom živo diskutovala, a ostatní sedeli na schodoch a pozerali na hodinky. Bol tu asi všetok tovar, čo som kedy videla. Modeločky, ktorých otravný smiech ma pomaly doháňal k zúfalstvu. Športovci, ktorí mali síce naozaj obdivuhodne vyvinuté svalstvo, ale ich mozog už na pohľad vyzeral... Čoby, ani nebol vidieť, taký bol malý. Tiež sa tu našli nejakí bifľoši, ktorí si dôkladne zapisovali všetky informácie z tabule pred školou. Vzadu pod stromami som si všimla aj "temnú" skupinku deciek. Veď viete, čierne vlasy, ofiny na pol tváre a kamenný výraz.

Nech som sa však akokoľvek rozhliadala, nikde som nenašla nejakého blázna, ktorý by sa aspoň trochu podobal mne. Dokonca ani Dee tu nebola! Dohodli sme sa na pol ôsmu, kde teda trčí?

„Stavím sa, že vo svojej mysli ma už vraždíš najmenej tridsiatimi spôsobmi," ozval sa jej hlas, keď som prijala prichádzajúci hovor.

Pousmiala som sa. „Je fakt neuveriteľné, ako dobre ma už poznáš!" Vážne, kto by si pomyslel, že práve ja by som myslela na niečo takéto...

„Hihi. Prepáč, zdržal ma Matúš. Ale už som na ceste, za pár minút budeš môcť uskutočniť svoje temné plány, Lee," povedala so smiechom a položila.

Dee, alebo teda Dominika, je moja dlhoročná najlepšia kamoška. Poznáme sa prakticky od škôlky, na základke sme pravidelne sedávali v jednej lavici a celých deväť rokov sme používali tie isté fígle na opisovanie. Čuduj sa svete, nikdy nám na to neprišli. Keby nebolo jej, asi by som posledný ročník so samými nedokončila. Tiež vie o mne veci, ktoré som sa nikomu inému v mojom živote neodvážila povedať. A naopak - ona sa mi tiež nebojí zdôveriť aj s jej najtajnejším tajomstvom. Za tie roky sme si medzi sebou vybudovali nesmierne silnú dôveru, vďaka ktorej sme si neskutočne blízke. Dopĺňame si navzájom vety, vieme, na čo tá druhá myslí, každá sa tiež vyzná v úplne iných oboroch, takže si vždy vieme poradiť. Niekto by povedal, že je to až divné, no ja som rada, že mám niekoho, ako je ona. Aj keď mi niekedy kvalitne skracuje trvanlivosť mojich úžasných nervov.

Vedela som, že jej pár minút je v skutočnosti taká štvrťhodinka, a to minimálne. Porozhliadla som sa po najbližšom voľnom mieste na sedenie, no všetky lavičky boli zabraté. Sadla som si teda na schody pred vchodom, lakťami som sa podoprela a tvár som nastavila prekvapivo horúcemu septembrovému slnku. Cítila som, ako lúče ohrievajú každý milimeter mojej pokožky a ako ma príjemne hladkajú. Milovala som leto a slnko a vodu, ale zima mala pre mňa tiež svoje čaro. A nie, pán v červenom kožuchu to nebol.

Ďalej som si vychutnávala slasti slnka, až pokým som nezacítila tlak na moje nohy. Otvorila som oči a prvé, čo som videla, bol akýsi padajúci chalan, z ktorého úst sa rinuli štipľavé poznámky. A čo bolo príčinou jeho pádu? No, nôžky moje, tešte sa na výprask!

Rýchlo som k nemu priskočila a uisťovala som sa, že je všetko v poriadku. Ten pád bol totižto naozaj škaredý a nepotrebujem mať na krku – teda vlastne na nohách – trestné oznámenie za ublíženie na zdraví.

„Preboha, si v poriadku?“ spýtala som sa so značnou dávkou starostlivosti. Človek by čakal, že bude milý, odpustí mi a každý si pôjde svojou cestou, lenže tento bol iný. Jeho diabolský pohľad bol len predzvesťou niečoho strašného.

„Čo si sa zbláznila?!“ vykríkol na mňa až mnou myklo. „Kto ťa učil mať nohy roztiahnuté na celé schody? Máš od nich snáď kúpnu zmluvu?!“ Jeho hnev naberal na intenzite, a hoci pud sebazáchovy jasne radil stiahnutie sa, moja býčia povaha sa chystala do útoku.

„A teba kto učil chodiť do zadu?“ Uznávam, chabá odplata, lenže v tej chvíli ma naozaj nič lepšieho nenapadlo.

Pozeral na mňa, ako by som z višne padla, no nevzdávala som sa a nahnevaný výraz som z tváre nezosadila.

„Šibe ti? Skoro sa na tebe zabijem, a ešte je to aj moja vina! Ty si úžasná!“ vrešťal na všetky strany. Pozor, chlapče, ešte si infarkt privodíš!

„Ďakujem, to si nemusel. A áno, je to tvoja vina, drahý. Máš sa pozerať pred seba. Teda, pardon, v tvojom prípade skôr za seba,“ žmurkla som naňho a s hraným úsmevom som kráčala na roh uličky. Ďaleko od tých pobavených pohľadov, ďaleko od tých osudných schodov, ďaleko od toho idiota.

Modlila som sa, aby keď zahnem za roh, uvidím Dominikinu rozosmiatu tvár, ako ku mne kráča, a zabudnem na toho hnusného nevychovaného imbecila s oceánovo modrými očami, čiernou hrivou a úžasne vyšportovanou postavou. No nepozerajte tak na mňa! Keby ho vidíte, pchááá! Sánka dolu, šéfe.

Privrela som oči a dúfala som v zázrak, no ani moja vôľa tomu moc nepomohla. Nahnevane som vytiahla mobil a vytočila som Deeino číslo. Ozvalo sa prvé zvonenie, druhé, tretie... Do pekla, neberie to! Čo ju autobus zrazil?!

„Prepáááč!“ ozvalo sa mi od chrbta.

Nahnevane som sa otočila a šibla som po nej vraždiacim pohľadom, ktorý už dôverne poznala. „O-ou, kto ťa takto z rána nasral?“

Prekvapene som na ňu pozrela. „No ešte sa aj pýtaj, princezná!“ Snažila som sa zakryť to väčšie rozhorčenie, ktoré nevyvolal jej neskorý príchod, ale moja raňajšia zrážka s pánom dokonalým.

„Lee, snáď vieš, že za tie roky ťa poznám lepšie ako svoju vlastnú izbu,“ zadívala sa na mňa tým svojím vševidiacim pohľadom.

„Vážne nič, len som sa nepohodla s nejakým namysleným chmuľom. Keď ho spoznáš, pochopíš,“ povedala som s úsmevom a neskrývaným pohŕdaním. Len nado mnou pretočila očami s poznámkou, že ja si už hneď v prvý deň musím búrať aj tie ešte neexistujúce základy priateľstva na novej škole. Čéče, mala by z nej byť psychologička.

Vstupné dvere sa už otvorili, a tak sme neváhali a vydali sa k tým hnusným schodom. Pred nami sa tvorila doslovná kolónia, tak sme si bez problémov počkali, kým bude priechod čistý. Jeho som už nikde nevidela, čo mi prinieslo obrovskú úľavu.

Nevedeli sme, kam máme ísť, kde čo je, ani sme tu nepoznali nikoho z učiteľského zboru.

„To je tak, keď sa nejde na DOD, že, Lee?“ poznamenala s najväčšou dávkou irónie moja najlepšia priateľka.

Pozrela som na ňu očami alá anjelik. „Ja som snáď mohla za to, že nás nechali po škole?“ spýtala som sa dotknuto. Jej odpoveďou bol len pohľad, ktorý mi naháňal ozajstnú hrôzu. „Pokoj,“ utišovala som jej nervózne nervičky, „to nájdeme, nemaj strach. Zas taká obrovská tá škola nie je.“

Pozerala som sa na všetky dvere, či niekde neuvidím naše krásne mená, až sa mi pri jedných prišťastilo a uvidela som mená Liptáková a Ševčíková. Tešila som sa, čo zas za pohromu to bude, keď sa dovalíme dovnútra.

„Keby dačo, je to na tebe, Lee,“ povedala so zdvihnutým ukazovákom Dee a odhodlane zaklopala. Opatrne potiahla kľučkou a nakukla dnu.

„Prepáčte mi, pani profesorka, ale...“ Nenechala som ju radšej dohovoriť a rovno som do toho skočila: „Ale tu Dominike bolo trošku zle, tak som s ňou radšej išla na WC.“ Vykúzlila som oslnivý úsmev a modlila sa, nech mi na to skočí. Sme predsa nové, nemôže vedieť, kedy blufujeme. Teda, pokiaľ nestretla našu bývalú triednu. To by sme teda mali po ptákach.

Našťastie sa ukázalo, že ešte namal možnosť spoznať ju a s chápavým pohľadom sa starostlivo spýtala: „Ale samozrejme. Tušila som, že sa asi niečo stalo, keď ste meškali. A je ti už dobre, zlatko?“ Pozrela sa na Dominiku, ktorej líca postupne naberali jemne červený odtieň. Bolo mi jasné, že za toto mi rozhodne nepoďakuje, ale aj tak môže byť rada, že sme z toho vyviazli. Akurát že urobila to, čo urobí vždy, keď má klamať. Zasekne sa a nedostane zo seba nič. A potom je to všetko na mne. Samozrejme, oslnivá Lee sa hlási k novej úlohe, kapitán!

„Ale áno, pozrite, už sa jej aj vracia farba. Mali ste ju vidieť ráno. Biela ako stena. Asi tréma z novej školy,“ vysvetľovala som a ignorovala som Deein nahnevaný pohľad. Ostatní nás už, samozrejme, prekukli, takže z toho mali kvalitnú srandu, no profesorka bola milá a láskavo nám na to skočila. Vyzerá byť správna. Štve ma, že som jej hneď v prvý deň musela klamať, no keby povieme, že sme sa stratili, akurát by sme sa spoločensky potopili.

„Dobre. Tak sa teda posaďte, aby sme sa mohli konečne predstaviť,“ povedala a ukázala na poslednú voľnú lavicu v rade pri okne. Úplne vzadu, dokonalé!

Trochu som nechápala tomu “predstaviť sa“. Mala som zlé tušenie, že pôjde o prvácke rozprávanie, kto čo rád robí, ako sa volá a podobné veci. Nie, ďakujem, neprosím!

„Tak,“ začala na úvod, „ja som vaša triedna profesorka. Moje meno je Anna Michalidesová a budeme mať spolu dejepis. Vopred upozorňujem, že moje metódy sú trochu iné, ako bežných učiteľov. Ale nebojte sa, nikto sa nesťažoval, ba práveže každý si ich obľúbil.“

Nebola som si istá, čo myslela pod tými inými metódami. Dosť som sa toho obávala. Učiteľka na základke bola klasická, skúšanie, písomky, nudné hodiny plné faktov z histórie, z ktorých polovicu si nepamätám. Takže aj celkom rada uvítam iné metódy. Som rada, keď si aj niečo zapamätám z toho, čo sa učím, takže dúfam, že sa Anička predvedie.

„Teraz by ste sa mohli popredstavovať vy, čo vravíte?“ spýtala sa úplne veselá. Asi si myslela, že sa budeme doslova prekrikovať, len aby sme sa mohli predstaviť prvý, lenže nie. Triedou sa ozvalo nesúhlasné zašumenie a mnohým padla hlava na lavice.

„Ale no ták, decká, toto mi nerobte! Buďme predsa normálny kolektív! Nepodporujem myšlienku “skupinkovej triedy“. Chcem, aby sa každý s každým už od začiatku poznal a aby ste medzi sebou vychádzali dobre. Budete spolu štyri roky. Síce chápem, že to nie je ako tých deväť na základnej, ale tu ste už praktický dospelí, vnímate všetko a všetkých okolo seba inak. Takže nerobte ako sprostí pubertiaci a do toho!“ Po jej pomerne dlhom príhovore som ju aj celkom začala mať rada. Síce som nemala v pláne vystúpiť a predstaviť sa, no chápala som ju, páčili sa mi jej názory a jej rozhodnosť. Myslím, že lepšiu triednu sme dostať nemohli.

„Ehm,“ ozvalo sa triedou a všetky pohľady sa stočili na prvú lavicu pred katedrou. Postavilo sa akési dosť slušne oblečené dievča. Okej, slabé slovo, vyzerala, akoby išla kandidovať do kongresu. „Ja sa volám Miška Donutilová, mám, samozrejme, šestnásť, teda, skôr pätnásť a pol, ale je to prakticky šestnásť, keďže to zaokrúhlime...“

„Miška, to je jedno, pokračuj,“ zastavila jej úvahy profesorka. Vďaka Bohu!

„No, hih, pardon. Takže, moje meno je Miška, mám šestnásť a mojim koníčkom sú knihy, hlavne tie odborné, hilstorické filmy a môj psík Arnie. Je to mladučký yorkshirák, ktorého by som za nič na svete nevymenila. Tak, to je tak všetko o mne,“ dopovedala a s úsmevom si sadla späť do lavice. No, bifľošku by sme mali.

Niektorí len tak-tak zadržiavali smiech, no mne prišli smiešni skôr oni. Veď nepovedala nič zlé, je to len vzorná žiačka, ktorá to v živote určite ďaleko dotiahne a potom sa rovno do tváre zasmeje im. A ja budem rada pri tom.

„Výborne, Miška. Rada ťa spoznávam a vítam ťa na našej škole,“ povedala jej s úsmevom profesorka a otočila pohľad späť do triedy. „Tak, kto ide ďalší?“

Všetci nahodili vydesené výrazy a radšej sa stiahli. Až na jedného. Ten neváhal a zapojil sa do diania.

„Ale, pani profesorka, uisťujem vás, že sa všetci veľmi dobre poznáme. Veď sme polhodinku stáli pred školou, času na zoznámenie bolo mnoho. Som si istý, že toto nie je nutné,“ povedal dotyčný a ja som sa pri jeho hlase donútila pozrieť sa naňho. Sakra! Akurát ja som musela dostať toho debila do triedy!

„Kriste, Dee, to je ten macher z rána!“ pošepkala som jej a pozorne si ho prehliadla.

Musela som uznať, nebol zas až taký krásny. Mal svoje nedostatky, len som o nich ešte nevedela. Jedno však bolo isté, jeho povaha bola prechádzka peklom.

„Daniel, Daniel,“ zalomila rukami profesorka. „O tebe som toho počula veľa. Na základnej si možno s učiteľmi vybabral, no nečakaj, že aj ja ti na tie reči skočím. Bola som včas informovaná,“ žmurkla naňho a zasmiala sa nad jeho stuhnutým výrazom a vypleštenými očami. Ha, jedna nula pre Aničku. Konečne mu niekto zrazil ten hrebienok z hlavy!

„A keď už sme u teba, predstav sa nám ty. Mne ani nemusíš, skôr spolužiakom.“ Tak toto si naozaj rada vypočujem.

Postavil sa, teatrálne si dal ruku na srdce a začal: „Daniel Valach, narodený 29.4.1995, hrdý a čestný občan Slovenskej republiky, a jediné, čo si želám, je svetový mier!“

Každý v triede vybuchol do smiechu, no môj úsmev skôr znamenal: „Ty si ale trápny!“ A Dee so mnou len súhlasila: „Mala si pravdu, je to pako.“

Usmiala som sa. „Toho najväčšieho kalibru.“

V triede sa však urobilo akési zvláštne ticho. Všetci sa pozerali na nás dve a smiali sa ešte viac. Dopekla, oni to počuli! Síce som sa trochu bála jeho výrazu, no nehodlala som byť zbabelá a s úsmevom som svoj pohľad natočila smerom k nemu. V tvári bol červený od hnevu ako rak a ruky pevne zatínal v päsť.

Dee do mňa jemne drgla a perami naznačila: „To sme tomu teda dali.“

Nemôžem viac než súhlasiť. Cítila som, že toto bude jedna veľká vojna s obrovskými stratami na nervoch, no vždy som všetko dotiahla do konca. Mama hovorí, že nie je robotník robotníkom, ak začne a nedokončí, ale ak začne a dotiahne to do cieľa. A ja sa nevzdám, dokedy víťazstvo nebude moje. Teš sa, Daniel Valach, tento rok bude tvoj najhorší.

Autor: Lilianne (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování