Born to die - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Taká menšia babská bitka v škole. Z Bree sa stáva zúrivá čertica. Rae sa pokúsi vyhľadať neznámeho krásavca, ktorý na ňu už čaká. A čím ďalej, tým viac má v tom väčší zmätok.
Prajem príjemné čítanie.

11.02.2013 (20:00) • Channina • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1183×

Kapitola druhá

Kto je, dočerta, Mary Proudlock?

Netrvalo dlho a došlo mi, že je veľmi dôležité ako vychádzate s Mary Proudlock. Dievčatá by chceli vyzerať ako ona, chalani by chceli byť s ňou. Jediný, kto o ňu neprejavil záujem bol Zeke a preto bol pre ňu taký dôležitý. Nebozkával jej nohy ani nič podobné ako väčšina – predstavoval pre ňu nedosiahnuteľný cieľ, ale niekde vo vnútri seba vedela, že ho raz dostane. A potom prestane byť zaujímavým. Zaradí sa k ostatným. Možno práve toto si Zeke uvedomoval a nechcel ju. Do cesty som jej vošla ja. A nebola sama, ktorá si všimla, že o ňu prejavuje ešte menší záujem ako predtým. On sa zameral na mňa. Všimla som si to aj ja. A prečo nie? Zeke bol milý, pekný a skutočne sa zaujímal o mňa. Mohla som mu povedať čokoľvek. Poznám ho pár dní, ale príde mi to ako celý život. Viem, opakovaná fráza v knihách, ale cítim to tak.

A v tom bol ten problém. Stal sa mojim priateľom. Prečo by sme mali priateľstvo pokaziť láskou a zničiť ho? A čo budem potom, ak nám to nevyjde?

To jednoducho nemôžem dovoliť. Príliš mi na ňom záleží.

Z prúdu myšlienok ma vytrhol krik. Na chodbe stáli oproti sebe Mary a Bree. Kričali a vyzeralo to tak, že sa to schyľuje k poriadnej babskej bitke. Ťahanie za vlasy a tak podobne.

Mary odstrčila Bree a tá vrazila do skrinky.

„Skončila som s tebou!“ vykríkla Mary tak, aby to každý počul. Otočila sa jej chrbtom a zberala sa na odchod. Bree sa rozbehla a potiahla ju za vlasy z celej sily.

„Au!“

„Od seba!“ skríkla nejaká profesorka s prísnym pohľadom. Bree cúvla a frajersky sa oprela o skrinku. Neodpustila si a ukázala Mary prostredný prst, kam patrí. Mary oduto odišla a opäť búrala strop i steny.

Pribehla som ku Bree a ľútostivým pohľadom sa pozrela na ňu.

„Čo sa stalo?“ Snažila som sa nahodiť ten najmilší tón, aký som vedela.

„Vyčítala mi, že sa s tebou bavím a určite máme nejaké plány, ako jej zobrať Zeka. Čo nie je možné, keďže ho nevlastní. A... už som si nechcela od nej nechať rozkazovať. Bree, toto tričko nenos, Bree tieto šaty musíš nosiť...“

„Prepáč, nechcela som, aby ste sa hádali kvôli mne,“ ospravedlnila som sa.

„Žartuješ? Je to vypočítavá štetka, ktorá má niečo za lubom.“ Odtrhla sa od skrinky a vlasy jej začali elektrizovať. Vyzerala vážne ako zúrivý lev.

„Ja mám tiež svoje plány. Všetko si vyjasním so Zekom a budeme len kamoši a... posnažím sa byť milá k Mary, nech vidí, že proti nej nič nemám.“ Au. Vlepila mi facku, ale že to bola poriadna facka! Pošúchala som si červené líce a dívala sa ako jej biela ruka úderom zružovela.

„Prepáč! Taká silná nemala byť. Len ma rozhnevalo, že už aj ty sa chceš stať jej vlezdoprdelkou. Chcela som, aby si sa spamätala.“

„Jej čo?“

„Ale ale, pristane ti to, Bennetová, keď si nahnevaná,“ ozval sa nejaký chalan, ktorý nás obchádzal. Odnekiaľ mi je povedomý. Ale odkiaľ? Pohodil svetlými hnedými vlasmi s blond melírom a žmurkol na Bree. Nemohla som prehliadnuť jeho vypracované telo. Bude to futbalista. Určite.

„Bree Bennetová! Kto to bol?“ Začervenala sa až po korienky vlasov.

„Nick Vega.“ Tak to mi teda veľa hovorí... Počkať... to musel byť ten chalan z triedy, čo sa tak naposledy zabával pri otvorených oknách.

„A kto je Nick Vega?“

„Nikto.“ Blysla som po nej nahnevaným pohľadom a znovu si pošúchala boľavé líce.

„Ako deti sme sa hrávali. Potom... si našiel kamošov a na mňa sa vykašľal. Nebavím sa s ním a nič...“

„Ale chcela by si,“ skočila som jej do reči. Jej červená tvár a mlčanie nasvedčovali tomu, že by chcela. A veľmi.

„Teraz budem tá najneobľúbenejšia osoba na škole,“ zamrmlala po chvíli.

„Prečo?“

„Nevšimla si si akú moc má Mary? Ak sa niekto nepáči Mary, nepáči sa nikomu. A to len preto, že má bohatého ocinka a nosí sa po škole akoby bola kráľovnou!“ Všetok jej hnev sa vylieval na povrch. Asi ho v sebe už dlho dusila.

„Tak mi teda povedz, prečo si sa s ňou vôbec bavila?“ spýtala som sa s výčitkou v hlase.

„Jediná kamoška.“

„A Zeke?“

„Áno, ale s ním sa nemôžeš rozprávať o tom, aké to bolo prvý krát a podobne. Chápeš nie?“ Videla som na nej, že aj napriek všetkému mala Mary aspoň trošku rada.

„Už máš kamošku.“

Objala ma.

A ja som bola rada, že mám kamošku. A že to kamoškou je práve ryšavá Bree.

„Nemôžu mať všetci radi Mary...“

„Rae, oni ju nemajú radi. Oni jej len nechcú odporovať,“ odvrkla.

„Kto je jej otec?“

„Starosta,“ zafrflala a odvrátila pohľad na okoloidúcich.

„Ou.“

„Ou! Lepšie by som to nevystihla.“

Chcela som naďalej vyzvedať ohľadom Mary, ale moje myšlienky ma zase zaviedli ku chalanovi pri bare.

Mne sa do hlavy nedostaneš, zlatko.

Hmmm. Najlepšie to asi vystihuje skratka WTF?

Je možné, že existujú ďalší, čo to dokážu? A vedia sa brániť? To znamená, že môžu obmedziť i myšlienky druhých. Musím zistiť ako. A zistím to tak, že nájdem toho chalana s hlbokými čiernymi očami.

„Bree, pôjdeme dneska ku Dickovi?“ spýtala som sa až priveľmi vzrušená.

„Chceš?“

„Ty nie?“

„Ale hej, môžeme. Ale iba my dve. Žiadny Zeke, okej?“ Prikývla som.

Dúfam, že ho tam nájdem. Musí tam byť!

***

A on tam bol. Sedel pri bare. A ja som vedela, že dnes sa ho musím na to opýtať.

Aké kočkyyy, pomyslel si jeden mladší chalan zo školy, ktorý už mal čo-to v sebe.

Vyzeral odporne. Jeden z tých chalanov, ktorým sa radšej vyhýbate.

„Rae, musím ísť na vécko. Kúp nám zatiaľ kofolu. Či chceš niečo iné?“ spýtala sa ma Bree.

„Nie. Kofola je v pohode.“

V rohu som zbadala Nicku Vega ako sa zabáva so svojimi kamošmi a jedným okom pokukuje po Bree. Možno by som mu mohla nazrieť do hlavy.

Aj keď si myslím, že jeho city k Bree sú úplne jasné. Tvári sa frajersky, ale má ju rád.

Uf. Tak do toho.

„Dvakrát dva deci kofoly,“ povedala som barmanke čiernej pleti.

„Ja som vedel, že prídeš,“ ozval sa hlas blízko mňa. Na tvári mu pohrával ten ironický úškrn.

Zamračila som sa.

„Poznáme sa?“ Okej, celkom inteligentná otázka.

„Myslíš?“ vrátil mi otázku.

„Myslel som si, že tu budem jediný,“ povedal, keď videl, že odpoveď odo mňa nedostane.

„Jediný, čo?“ spýtala som sa a nahodím zmätený výraz.

Teraz sa zmätene tvári on. Dopekla, o čo tu ide?

„Nerob sa hlúpučkou. Viem, že si sa mi chcela hrabať v hlave. V tej tvojej sa dá tak ľahko,“ usmial sa a prstom si omotal moju kučeru okolo prsta a ja som sa začervenela. Musím byť červená aj na pätách.

„Hm. Ako to robíš?“

„Čo máš na mysli?“ zatváril sa hlúpo.

„Ako si mi v tom zabránil?“ Odhrnul mi vlasy a naklonil sa ku mne úplne blízučko.

„To je tajomstvo,“ zašepkal mi do ucha. Tŕplo mi celé telo. Cítila som ako horím.

„A navyše – ako je možné, že to nevieš?“ pozrie sa na mňa ako na nejakého idiota.

„Hej, doteraz som si myslela, že to viem jediná!“ zamračila som sa na neho a on nadvihol tak vysoko obočie, že sa mu ukrylo niekde v tých hustých vlasoch.

„To nemyslíš vážne!“ zasmial sa.

„Kto ťa premenil?“ spýtal sa.

A teraz som už vážne bola zmätená. Otvorila som ústa a... len otvorila.

„Čo?“

Naklonil svoju tvár centimeter od tej mojej. Vyzeralo to tak, akoby vo mne listoval.

Kde je, dočerta, Bree.

A potom obrovská bolesť hlavy.

« Předchozí díl

Autor: Channina (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Born to die - 4. kapitola:

4. Channina přispěvatel

18.02.2013 [8:58]

Možno by som ti to aj zazlievala, keby som nerobila to isté. Očumovať naháčov, slintať si po monitore a klávesnici, to je mi tak známe.
Ty si vážne poklad. Až tak to zohrieva pri srdiečku, keď človek vie, že sa niekomu jeho tvorba páči. Možno si to trošku všetko prikrášlila lebo až také super to nie je, ale ja o tých chybách viem a snažím sa ich napraviť. A som si vedomá, že tento nápad sa nezdá priveľmi origoš, ale ten dej sa musí rozvinúť. :)
A ďakujem!

3. seBbey přispěvatel

17.02.2013 [15:02]

Bože, prepáč mi, že som taká neschopná a píšem ti komentár až teraz. Viem, aký je to hrozný pocit, keď ich máš málo. Sú ako droga. :D
Teraz k veci... Keďže som sa konečne odtrhla od zkouknito a očumovania sexi chlapov, ktorý sa aj tak zabuchnú do tých, ktoré už majú rady niekoho iného, a tie voľné, pobehujúce okolo nich ako na gumičke, ignorujú, môžem sa tu vyliať z dojmov. Najprv som si to opäť prebehla očami, nech viem, že čo sa vlastne deje a idem ti napísať veľmi dlhý komentár, keď som ti už žiaden nenapísala k tretej kapitole. (Aspoň sa oň pokúsim.) Ty rozhodne patríš medzi ľudí, ktorí si to zaslúžia.
Nedokážem ani slovami opísať, ako sa mi to všetko páči. Vždy sa mi tvoje poviedky páčili, aj keď ma dosť sklamalo, keď si v nich nepokračovala, pretože všetko, čo napíšeš je jedinečné umelecké dielo, ktoré by si zaslúžilo aj koniec. Dúfam, že tento príbeh ho od teba dostane. Emoticon
Začínam pochybovať o tom, že sa ešte môžeš v niečom zlepšiť, lebo tvoje texty sú už také perfektné, že by som nenašla žiadnu poriadnu vec, ktorá by sa hodila zmeniť. Viem, že "mnohým" ľuďom tvoj štýl nesadol, že majú pocit, akoby si bola len jedna z mnohých ďalších.
Dobre, možno si vyberáš námety spracované odpredu aj odzadu, ale zastávam názor, že do všetkého sa dá vložiť štipka originality. Ty si ju tam rozhodne vložila a za tú štipku môžem považovať celú hrsť.
Aj keď je to z môjho uhla pohľadu (možno aj tvojho) nezmysel, som hrdá na to, aký talent si v sebe objavila, a ako si ho dokázala rozvinúť.
Ak ti niekto hovorí, že sa mu nepáči, ako píšeš, nepočúvaj ich. Podľa mňa je tvoje písanie jedinečné a strašne mi sedí. Číta sa mi to ľahučko, dokážem sa pri tom smiať, možno aj plakať a doslova čumieť na monitor očarená.
Prajem si, aby bolo viac autorov ako ty, a taktiež si želám, aby si nikdy neprestávala. Viem, že život býva ťažký, prekvapujúci a možno na písanie jednoducho nebudeš mať čas alebo príležitosť, zaslúžiš si nájsť čas na písanie. Potešíš tým mnoho ľudí. Emoticon