Bratstvo tieňov: Červený tribunál - II. • OurStories.cz ~ naše povídky

Po unáhlenej teleportácii sa Bratstvo tieňov ocitá v opustenom dome, ktorý plánujú využiť ako dočasný úkryt. Po výstupe Červeného tribunálu o nich totiž mesto nemá najlepšiu mienku.

29.08.2019 (10:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 426×

Po prepade portálom som ucítil ostrú bolesť v ľavom ramene. Tá sa spolčila s krvácajúcou ranou na bruchu a prinútila slzy v mojich očiach, aby sa odtiaľ pratali a našli si lepšie miesto niekde na podlahe tmavej miestnosti.

Z ľavého boku som sa prevalil na chrbát a so syčaním som sledoval kamenný strop. Hodnú chvíľu nebolo vidieť nič, no zrovna vtedy, keď si moje oči začali privykať na okolité prítmie, zaplavilo miestnosť akési zelené svetlo.

Svetelná guľa sa dostala do môjho zorného poľa, keď sa pomyselne dotkla stropu. Výhľad mi však zaclonila tvár Dul’thira, ktorá sa nado mnou zjavila.

Zrak som mal rozostrený, nedokázal som rozoznať výraz ani žiadne iné emócie v nej. V hlase sa mi však zopár obáv identifikovať podarilo:

„Arden?! Si celý, priateľu?“

Po chvíľke ticha som sa sám seba spýtal, prečo neodpovedám. Moje vlastné chrčanie sa mi stalo odpoveďou.

Kňaz sa zamyslel a nervózne prikývol:

„Dobre, dobre... Máme dve možnosti, môžem počkať, kým sa mi trocha zregeneruje energia a vyliečim ťa na jeden šup. Alebo môžeme s liečením začať ihneď, no budem musieť robiť menšie prestávky, čo uprostred procesu nemusí byť príliš príjemné. Je to na tebe.“

Dve zeleno žiariace bodky mi hľadeli do očí, potom im to došlo.

„Aha, jasné, ty mi to asi nepovieš... Skúsime to...“

‚Takto,‘ ozvalo sa mi v hlave. ‚Počuješ ma, Arden?‘

S ťažkosťou som prikývol, potom Dul’thir pokračoval:

‚Nenamáhaj sa. Som v tvojej hlave, to znamená, že mám prístup k tvojim myšlienkam.‘

‚Čože?‘ pomyslel som si vydesene.

‚Ale neboj, nemám žiadne zlé úmysly,‘ pocítil som v jeho hlase úsmev. ‚Ako si teda praješ pristúpiť k liečbe?‘

‚Ja neviem,‘ vykoktal som. ‚Ty si liečiteľ, rob, čo uznáš za vhodné.‘

O čelo sa mi obtrel vzduch unikajúci z jeho nozdier. Po zadumanom vzdychu sa vzpriamil a otočil sa za seba.

„Všetci v poriadku? Fajn. Maximus, choď sa pozrieť hore, prosím. Ix, ty môžeš ísť s ním. Marnidel... pre teba nemám asi žiadnu úlohu. Môžeš však zatiaľ premýšľať nad našimi ďalšími krokmi.“

Okolo mňa prešiel Maximus s Ixom na pleci. Zachytil som rozmazanú tvár goblina a zazdalo sa mi, že si jeho klasický drzý výraz vzal dovolenku.

‚Žeby sa o mňa bál?‘ napadlo mi.

‚Je to možné,‘ zapojil sa do vnútornej debaty Dul’thir. Od ľaku mnou trhlo a on ustarane vychŕlil: ‚Och, prepáč, prepáč.‘

Zdvihol ruky nad moje telo a zeleno-modré svetlo sa mu zjavilo v dlaniach. V bruchu som pocítil zvláštne chvenie, ktoré sa v okamihu zmenilo na ostrú bolesť. Tá náhle pominula, aby sa vrátila ešte silnejšia.

Chvenie môjho tela som už nemal viac pod kontrolou, preto k nám pribehol Marnidel a pokľakol naproti Dul’thirovi. Z ľavej strany ma teda pridŕžal, kým sprava na mňa pôsobila liečivá mágia.

Odrazu bolesť prestala. Už som ju necítil. Necítil som vlastne nič. Pohľad mi začala zastierať čiernota.

----------------------------------------------------------------------

Keď som sa prebudil, zdalo sa mi, že strop miestnosti sa ku mne o trochu priblížil. Naklonil som hlavu naľavo, potom doprava a tam som zbadal Dul’thira.

„V poriadku?“ spýtal sa.

„Áno,“ vydýchol som a pocítil som úľavu keď som si uvedomil, že odpoveď vyšla priamo z mojich úst.

Dul’thir prikývol: „Dobre. Tak si ešte odpočiň,“ vstal, „potom ťa čakáme hore.“

„Hore?“ spýtal som sa a sledoval som, ako jeho postava mizne na schodoch.

Akokoľvek rád by som chvíľu len tak ležal a odpočíval, predsa len, po porazení Dargnuda som na niečo také žiadnu príležitosť nemal, zvedavosť ma prinútila zobudiť ruky a využiť ich na posadenie sa.

Keď už som sedel vzpriamene, všimol som si, že som ležal na stole. Odrazu mi čierne fľaky opäť zastreli obraz. Na chvíľu som sa zľakol a chcel som zavolať na Dul’thira alebo na hocikoho iného. Keď sa mi však začal zrak vracať, upokojil som sa.

Opatrne som zoskočil zo stola a riadne som si obzrel miestnosť.

Bola celá postavená z kameňa – podlaha, steny i strop. Stôl, na ktorom som sa prebudil, stál presne v strede miestnosti. Obďaleč sa stále vznášalo Dul’thirovo zelené svetlo, zrejme ho tu nechal, aby som doslova netápal v tme.

V jednom rohu sa nachádzali schody z kameňa vedúce hore a v rohu naproti ležalo vedro s vodou. Nazrel som doň.

Voda vyzerala čistá.

‚Prečo nie,‘ pomyslel som si a ponoril som doň ruky. Nabral som trochu vody do dlaní a opláchol som si tvár.

Bol to dobrý pocit. Vlhkými prstami som si ešte pretrel oči. Otrepal som si ruky nad vedrom a vykročil som ku schodom.

Vystúpal som po nich a ocitol som sa v ďalšej miestnosti, tentoraz drevenej. Keď som sa obzrel a zbadal som dvere a okno vedľa nich, došlo mi, že som v chodbe nejakého domu. Teda, ako sa to vezme.

Dom nemal žiadne izby, len túto veľkú halu. Bola plne zariadená, aby sa dala využívať ako obývacia miestnosť i ako kuchyňa a jedáleň. Koberce, stoly, stoličky, nič z toho nechýbalo. Miestnosť bola taktiež osvetlená lustrom so štyrmi sviecami, visiacom v strede zo stropu.

Podlaha nado mnou zavŕzgala.

‚Je tu ďalšia miestnosť,‘ pomyslel som si a keď som na prízemí nikoho nenašiel, začal som pátrať po ceste.

Zistil som, že nad schodmi, ktoré ma doviedli sem, sú ďalšie, tak isto umiestnené, len z dreva. Predtým ako som po nich vykročil som sa naposledy obzrel po miestnosti. Až vtedy som si všimol, že vchodové dvere sú zabarikádované drevenými doskami a podobne na tom bola väčšina okien.

Začudoval som sa a pokračoval som v hľadaní mojich priateľov.

Už na pol ceste po schodoch som začul hlasy a útržky konverzácie. Zachytil som slová červení, našili a my.

Nad posledným schodom sa zjavil Maximus. Bez slova na mňa kývol a naznačil mi, aby som si švihol.

Začal som schody brať po dvoch a doslova som vletel do Ixa, nervózne chodiaceho hore-dole po povale.

Na rozdiel od dolnej miestnosti sa v tejto nenachádzalo okrem rozhádzaných krabíc a pavučín temer nič. Na rozdiel od predošlých miestností, táto sa nachádzala priamo pod strechou, teda plochý strop zmizol a nahradil ho akýsi pomyselný hranol.

Dul’thir sedel na zemi s dlaňami na kolenách, Maximus sa posadil vedľa neho. S Ixom sme vstali zo zeme a pridali sme sa ku kruhu. Poobzeral som sa po Marnidelovi a zbadal som ho v kúte s hlavou skrytou medzi nohami.

Napadlo mi zavolať naňho, prerušil ma však Dul’thirov hlas.

„Dobre, takže.. Ehm. Obzrel som situáciu v meste. Nič sa nezmenilo, naše plagáty sú stále všade po meste. Ulice sú strážené ešte viac než pri mojej poslednej obhliadke. Našťastie si ma nikto nevšimol.“

Pohľadom obehol každého z nás a zastal na mojej zmätenej tvári.

„Oh, prepáč, Arden. Vieš... Na Červený tribunál si iste pamätáš.“

Pri tom slovnom spojení sa vo mne prebudili všetci čerti, ja som však len mlčky prikývol.

„Dobre, no... Určite si aj pamätáš, ako sa najprv označili za našich spojencov. A aj keď to potom sami vyvrátili, ľudia si ich slová vzali k srdcu a začali na nás poľovať.“

„To znamená, že sme v Tristeme uväznení,“ dodal Maximus.

Zamyslel som sa.

„No dobre, ale predsa... Nedokážeš nás teleportovať?“ obrátil som sa na Dul’thira. Ten len bezmocne potriasol hlavou.

„Ja... Zdá sa, že moje portály už nie sú také účinné, ako bývali. Z popraviska som nás teleportoval na úplne náhodné miesto, moja požiadavka bola bezpečné a osamelé.

Keď som však použil portály na prieskum mesta... Nevedel som, kde som sa ocitol. Skúsil som si predstaviť konkrétne miesto, aj tak ma portál dostal úplne inam. Nebolo by preto bezpečné spoliehať sa na mňa... Kľudne by sme mohli vpadnúť rovno do rozzúreného davu.“

„Ako je to možné?“ zamračil som sa.

Dul’thir len pokrčil plecami, zato Marnidel mi poskytol stručnú odpoveď.

„Sme mŕtvi. Preto!“

„O čom to hovoríš, elf?“ otočil sa naňho Ix.

Lučištník vstal a vkročil medzi nás. Uzatvoril kruh a pokračoval:

„Aj so mnou sa niečo deje... Nedokážem strieľať,“ pri poslednom slove sa zajakal a všimol som si slzu tlačiacu sa z jeho oka.

Všetci naňho zhrozene hľadeli, ja som sa však ponoril do svojej hlavy. Mal som tušenie, o čom Dul’thir s Marnidelom hovoria. Sústredil som a skúsil som vyvolať môj odraz.

Ten sa len mihol vedľa mňa a zasa ho nebolo. Skúšal som to ešte párkrát, no na tretí pokus sa neukázal vôbec. Ostatní na mňa celý čas hľadeli. Zhlboka som sa nadýchol.

„Dobre... Musím vám niečo povedať.“

----------------------------------------------------------------------

„Čože si spravil!?“ prerezal Ix šokované ticho ostrým zavrčaním. Sklonil som hlavu.

„Musel som...“

„Nemusel,“ vzdychol Marnidel s rukami založenými na prsiach a odkráčal naspäť do svojho kúta. Oprel sa chrbtom o stenu a zviezol sa na zadok.

„Čo ťa presvedčilo o správnosti tohto nápadu?“ spýtal sa Dul’thir neutrálnym tónom.

„Ja... Bál som sa, že prehráme.... A že vás stratím.“

Dul’thir prikývol, Ix si len odfrkol. Maximus sa ma potichu spýtal: „Čo to pre nich znamená?“

„Že sme pokazení,“ odpovedal mu Ix. „Predtým-“

„Predtým si sa nevedel zneviditeľniť,“ skočil mu do reči Dul‘thir. Tým Ixa odzbrojil, načo sa rozhodol pre prechádzku po povale.

„Akoto, že ja nemám žiadne schopnosti?“

„Tvoju dušu nebolo treba rozpoltiť. Nebol si zranený,“ vysvetlil som mu.

On len potichu prikývol a vykročil k Marnidelovi. Zdvihol som zrak k Dul’thirovi, ktorý stál na schodoch. Otočil sa na mňa a rukou mi naznačil, aby som ho nasledoval.

Zostúpili sme spolu na prízemie. Barikády opäť upútali moju pozornosť, kým si ju neukradol Dul’thir.

„Dobre, Arden. Rozumiem tvojmu počínaniu, i keď je pravda, že nad svojimi portálmi strácam kontrolu, alebo som stratil, dúfam, že už sa to nezhorší, každopádne – ďakujem.“

Po vlažných reakciách som zostal jeho názorom zaskočený, zároveň som však pocítil istú úľavu.

„Mimochodom... Kto všetko má... Veď vieš, koho duše bolo treba... rozpoliť?“

„Tvoju, Ixovu, Marnidelovu a moju,“ odvetil som.

Prikývol. „Vieš, Arden, zdá sa, že na každého z nás to malo nejaký dopad. Môj poznáš, na Ixovi som si zatiaľ nič zvláštne nevšimol, ty sa tiež zdáš v poriadku, no Marnidel... Nedávno sa mi zveril s... Tvrdí, že mu nie je dobre.“

Predstavil som si obraz Marnidela schúleného v kúte.

„Máš na mysli... Depresie?“

Kňaz len pokrčil plecami: „Budeš sa ho musieť spýtať sám. Viem len toľko, koľko mi on sám povedal, a to isté už vieš aj ty odo mňa. Mimochodom,“ povedal po dlhšej odmlke, „chcel som sa ťa ešte spýtať, či máš nejaký plán.“

„Plán?“

„Áno. Vieš, keď sme teraz hľa-“

Prerušilo ho zaklopanie na predné dvere. Oboch nás strhlo. Obmotal som prsty okolo rukoväte meča a Dul’thir sa rozbehol hore po schodoch.

Nehybne som stál a hľadel na dvere. Boli sme prezradení? Alebo snáď niekto len tak klope na dvere opusteného domu? Samozrejme, že nie, Arden, spamätaj sa.

„Kto tam?“ zjavil sa vedľa mňa Ix.

Moja ľavá ruka vystrelila po jeho ústach, nebola však taká rýchla ako odpoveď. Preniesol ju mužský hlas v smiešnom nárečí. Trpasličom nárečí.

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování