Bratstvo tieňov: Červený tribunál - IV. • OurStories.cz ~ naše povídky

Bratstvo tieňov sa spolu s novou posilou vydáva pátrať po Marnidelovi. Z prenasledovania sa však stane skutočný lov, keď vpadnú do brlohu nebezpečnej beštie.

20.09.2019 (10:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 545×

Elf zahalený v červenom habite stál na ostrom okraji lesného útesu. Jeho zrak sa upieral na mesiac, ktorý sa na nebi posiatom hviezdami predvádzal v celej jeho okrúhlej kráse.

Uši pozorovateľa však boli nastavené na pozorný odposluch okolia. Keď sa im podarilo zachytiť zvláštny šum za majiteľovým chrbtom, bol prinútený otočiť sa.

Mrzelo ho, že musí pohľadom skĺznuť z prekrásneho mesiaca, na druhú stranu však musel svoje sluchové orgány pochváliť za vypátranie skrytého útočníka.

Ruky sa mihli vo vzduchu a hrot šípu nasadený na tetive dlhého loveckého luku ukazoval medzi stromy a husté kríky.

„Potkan,“ zavrčal elf v červenom.

„... prehovoril,“ dokončil jeho vetu červený elf z Bratstva tieňov.

„... práve teraz,“ pokračoval v hádke držiteľ nabitého luku. „Zrejme som ťa precenil... Mesiac musel vyskočiť na oblohu, aby si ťa mohol obzrieť.“

„Nuž, čo ti na to povedať... Ponáhľam sa len za tými, na ktorých mi záleží.“

„Pff,“ odfrkol si posmešne strelec, „na kom už len tebe záleží?“

Po chvíľke ticha si sám odpovedal:

„Hádam len nemáš na mysli tých trapákov v čiernom? Ty jediný máš svoj štýl. Páči sa mi tvoje oblečenie. Prezrádza, že si toho veľa zažil a vieš sa o seba postarať. Takí by sa nám hodili.“

„Hej, lenže ak to ešte nevieš, bol by som vám zbytočný, keďže máš všetky moje schopnosti. Až na jednu...“

Z kríku v kútiku elfovho ľavého oka vyletel šíp. Jeho hrot sa odrazil od skaly tesne pred jeho nohami.

Na bruchu pocítil tvrdý úder dvoch plochých predmetov. Ich sila ho odhodila dozadu, až kým nestratil pevnú pôdu pod nohami.

Gravitácia ho sťahovala z útesu voľným pádom. Jediné, čo ho na celej situácií tešilo bol fakt, že útočiaci elf padá s ním.

----------------------------------------------------------------------

Pod zadkom mi praskla vetvička, keď som spolu s ostatnými doslova vypadol z Dul’thirovho portálu. Podobne skončil Maximus, ktorému na tvári pristál Ix. Zliezol z neho až po pár sekundách bláznivého smiechu.

Buli skončil na chrbte a pomáhať mu musel Dul’thir, ktorý ako jediný po premiestnení stál pevne na nohách.

„Kde to sme?“ lietali Ixove oči z jedného vysokánskeho stromy na druhý.

„Na lovisku,“ načiahol sa Buli za chrbát po pušku. Pevne ju uchopil a vykročil do neznáma. Nám neostávalo nič iné, než ho nasledovať.

Dul’thirov portál bola jediná možnosť, ako sa nepozorovane dostať z Tristemu. Akokoľvek riskantná kvôli jeho dezorientácií bola, po Marnidelovom náhlom zmiznutí sme nemali na výber.

„Viete... Som vážne jediný, komu príde portál na náhodné miesto na svete- čoby na svete, možno aj vo vesmíre, ako najdebilnejší spôsob, ako po niekom pátrať?“ rozhadzoval goblin rukami vo vzduchu.

„Né ak je štescí na tvé strane. Kukaj – stopa!“ kľakol si Buli na jedno koleno, aby mohol zdvihnúť zo zeme veľký ostrý tesák.

„Medveď,“ zašomral.

Maximus sa načiahol po meči, zatiaľ čo sa Dul’thir pustil do hlbokej úvahy.

„Medveď... Nuž, sme v lese, čiže na nejakého medveďa rozhodne natrafiť môžeme. Ja však poznám ešte niekoho iného, kto sa pýši takými tesákmi.“

S úškrnom pristúpil k Bulimu a vystrel dlane na zem pred neho. Odrazu mu z nich vyplávalo jasné svetlo a odhalilo plytké stopy tenkých nôh strácajúce sa v húští pred nami.

„Môžeme?“ obrátil sa na nás Dul’thir. Zatiaľ čo kráčal vpred, Buli sa na nás šokovane obrátil.

Jeho výraz nás pobavil a mne neostávalo nič iné než pokrčiť plecami a vydať sa za vodcom výpravy.

Ten sa medzitým stihol stratiť v hustých kríkoch. Rukami som si zakryl tvár a predral som sa nimi za ním.

Na druhej strane ma čakala holá plocha slúžiaca ako predsieň veľkej jaskyne.

Pred jej vchodom sa na zemi váľal kus červenej látky osvetľovaný ranným slnkom. Rozbehol som sa a zdvihol som ju z prachu.

„Aej,“ začul som vedľa seba. Nasledovalo cvaknutie a Buliho slová: „Brloh beštie, vážení.“

Ďalšie cvaknutie sprevádzalo návrat plného zásobníka do pušky. Trpaslík sa vystrel a vykročil do šera jaskyne.

„Počkaj!“ skríkol Maximus. Buli stŕpol a pomaly sa za ním otočil.

„Có?“

„Vyčkaj, priateľu,“ priblížil sa k jaskyni Dul’thir. S pomocou mágie vyvolal malé svetielko. Jeho farba bola jemne modrastá a na rozdiel od tých predošlých svietilo trocha slabšie.

Dul’thir švihol spojeným ukazovákom a prostredníkom do jaskyne a svetlo ho poslúchlo.

Potom dal znamenie nám a vykročili sme.

Už na prahu som ucítil vlhkosť vzduchu. Napadlo mi, či by jaskyňa prípadne nemohla skrývať v svojom srdci jazero.

Buli náhle zdvihol dlaň, čím nám naznačil, aby sme zastali. Počúvli sme ho a nastražili sme uši.

Zazdalo sa mi, že som začul niečo ako chrápanie. Pozrel som na Buliho.

Prikývol a podvihol pušku k brade. Sám sa vydal k rohu, za ktorým naše svetlo zastalo.

So zatajeným dychom sme sledovali, ako si trpaslík kľakol na pravé koleno. Ľavým lakťom sa zaprel o stehno ľavej nohy a nahliadol cez puškohľad.

Pravidelný pohyb jeho brucha náhle zastal. Kľačal tam nehybne so zadržaným dychom.

Všimol som si pohyb jeho prsta na spúšti. Jaskyňou sa rozľahla pekelná rana nasledovaná ozrutným revom.

Rozbehli sme sa k Bulimu a nazreli sme za roh. Jeho obeť nebolo ťažké nájsť – obrovitánsky medveď s dvoma rohmi na čele a mnoho menšími ostňami lemujúcimi chrbát po celej dĺžke trieskal labou do kameňa pod ním.

Zbesilo zatriasol hlavou a obrátil zrak na nás. Na chvíľu stíchol, zvraštil tvár a poslal nám rev, z ktorého drkotali zuby.

Zvuk sa odrážal od stien a mne sa podlomili kolená z náhlej bolesti hlavy. Pristál som na chrbte a uvidel som rozmazanú siluetu goblina, ako ku mne zo strany pribieha.

„Arden? Vstávaj, ty magor! Tí traja ho zabávajú, no neviem, ako dlho sa im podarí udržať jeho pozornosť od mäska na striebornom podnose. Presne tak, hovorím o tebe! Neváľaj sa tu ako vrece zemiakov a podaj mi ruku, než bude neskoro!“

Dve dlane mi vleteli do zorného poľa. Vystrelil som po jednej, ktorá sa však ukázala ako imaginárna. Znova som zdvihol ruku k druhej dlani.

Tá bola tentoraz správna a na jej veľkosť prekvapivo silná. S jej pomocou som sa posadil na zadok. Chytil som sa za hlavu a jemne som ňou potriasol.

Okolie sa postupne zaostrovalo. Zreteľne som videl tri vzpriamené machule bojujúce s obrou hnedou škvrnou lietajúcu hore-dole po jaskyni.

Jedna z machúľ sa odrazu sfarbila do jasnooranžova. Maximova plamenná čepeľ poskytla mojim očiam dostatok svetla na to, aby som sa kompletne vrátil do reality.

Najrýchlejšie, ako som vedel, som vstal. Zbadal som Ixa kryjúceho sa v rohu a hodil som sa k nemu.

„Čo to do čerta je?“ spýtal som sa.

„Neviem, ale je to pekne nas-“

Prerušil ho ďalší ostrý rev, ktorý dal mojim ušiam poriadne zabrať. Zvuk sa zmenil na ostré pískanie. Sklonil som hlavu. A dostal som nápad.

V mysli sa mi vynorila tichá spomienka na súboj s Dargnudom. Vybavil som si, ako som ho zdvihol za hlavu, ktorá mi ostala pevne prilepená na dlani. Spomenul som si, ako som objavil svoju novú schopnosť.

Tri razy som si poťukal po boku hlavy. Pískanie celkom neprešlo, no zoslablo. To som využil na tasenie zbrane. Rozbehol som sa k stene naproti a po ceste som sa obzrel na bojujúce trio.

Medvediu príšeru držali pekne obkľúčenú. To mi vyhovovalo.

Pár metrov pred stenou som sa skĺzol po zemi. Keď moje chodidlá narazili na pevný vertikálny povrch, spravil som rovnaký pohyb ako na vodorovnej zemi.

Stena sa mi začala pod nohami posúvať a ja som hladkým oblúkom prešiel zo steny na strop. Mal som šťastie, pretože mi v ceste nezavadzali žiadne jaskynné útvary. Keď som sa nad tým tak zamyslel, jaskyňa bola celkom holá.

Bežal som po strope a mieril som priamo nad medveďa. S mečom v ruke som z neho nespúšťal zrak.

Keď som bol priamo nad ním, odrazil som sa a prešiel som do voľného pádu. Medveď ma zrejme zacítil, pretože zareval a trhol sebou do strany.

Nebol však dostatočne svižný na to, aby sa uhol celý. Pri jeho manévri sa mu meč zarezal do chrbta a nakreslil mu dlhú krvavú ryhu na ľavom boku.

Tvrdo som dopadol na chrbát. Snažil som sa lapiť dych a popri tom som kútikom oka sledoval rozzúreného medveďa.

Ten sa otriasol, zareval a otočil sa na mňa. Zadupal prednými labami a rozbehol sa na mňa.

Nebyť rýchleho prevalenia sa, bol by ma privalil jeho mohutnými labami. Uhol som doprava na brucho a rovnakým smerom znova na chrbát, pričom som mohol vidieť ozrutné telo letiace ponad mňa.

S žuchnutím pristálo kúsok naľavo a podlomili sa mu nohy. Zvalilo sa na brucho a ja som si všimol šíp vytŕčajúci mu zo spodnej časti chrbta.

Švihol som zrakom na opačnú stranu a zbadal som ho tam kľačať – Marnidel s lukom pevne v ruke sa načahoval za chrbát po ďalší šíp.

V rýchlosti ho nasadil na tetivu a ihneď vystrelil. Medveď bol zasiahnutý do oka, z ktorého začal vypúšťať ohromné množstvo krvi.

Dvíhal som ruky na ochranu uší, zdalo sa však, že medveď nedokáže vydať ani hláska. Namiesto revu len bezmocne zachrčal a hlavou pohodil k zvyšku tela na chladnú zem.

Rýchle som vstal, pričom som zo zeme zdvihol svoj meč. Rozbehol som sa k medveďovi s cieľom zasadiť mu smrtiaci úder, predbehla ma však Buliho lovecká puška.

Výstrel sa ešte pár sekúnd ozýval jaskyňou, zatiaľ čo bezvládne telo beštie úplne znehybnelo. Z diery uprostred čela vychádzal temer neviditeľný pásik dymu.

Zhlboka dýchajúc som naňho pozeral. Inokedy by som cítil ľútosť za každého padnutého tvora, tu to však tak nebolo.

Namiesto ľútosti sa vo mne začal hromadiť hnev. Sklonil som zrak k prstom pravej ruky, ktoré sa čoraz pevnejšie omotávali okolo rukoväte meča.

Mal som chuť zahnať sa ním po medveďovi a robiť tak, kým by hnev celkom nezmizol.

Moju pozornosť upútal zvuk noža prechádzajúceho mäsom. Pozrel som hore a zbadal som Marnidela, ako kreslí netvorovi hlbokú čiaru po obvode krku.

Až teraz som si uvedomil, že nemá svoju medvediu pokrývku hlavy. Jeho plány preto nebolo ťažké odhadnúť.

Šikovnými pohybmi si vyrobil novú trofej, ktorú si nasadil na hlavu. Dva špicaté rohy blízko uší jej dodávali ešte hrozivejší výzor, než akým sa pýšila tá predošlá.

Marnidel sa otočil mojím smerom. Moju pozornosť upútal kus červenej šatky hojdajúcej sa na jeho opasku.

„Odkiaľ to máš?“ spýtal som sa nahnevane a čudoval som sa, kde sa vo mne toľká zúrivosť pobrala.

„Je mŕtvy,“ prehlásil, odpútal červenú látku a zdvihol ju všetkým na zrak. „Telom som nakŕmil macka.“

„Takže macka!“ skríkol Buli a dupol. „Takže on nakŕmel macka! A potom se div, prečo po nás tolik besňá!“

„Prepáč, Bulivard.“

Buli k nemu pripochodoval so vztýčeným prstom.

„Pre teba... som Buli. Ďekujeme za záchranu,“ schmatol elfovu pravú dlaň a silno mu ňou potriasol. „Nabudóce dávaj pozor, keré zvíratka krmíš!“

Marnidel so smiechom prikývol.

„Hej. Odkedy sme sa naposledy videli si sa... zmenil. Celý žiariš!“ poukázal Dul’thir na jeho dobrú náladu.

„Samozrejme,“ zadíval sa s úsmevom do zeme. Potom pozrel do kňazových očí: „Je to pravda. Keď ich zabijeme, vráti sa nám stratená polovica duše. Aspoň u mňa to fungovalo,“ dodal na koniec.

Dul’thir nadšene prikyvoval. Ix vyskočil na medveďa, aby mohol dočiahnuť. Potľapkal ho po pleci so slovami:

„No super! Tak na čo čakáme? Poďme tie svine pochytať!“

„Ale... Koho najskôr? Podľa toho, čo som vytiahol z toho elfa, sú roztrúsení kade-tade,“ poznamenal Marnidel.

„Nuž,“ odkašľal si Dul’thir, „myslím, že s možnosťou rýchleho cestovania to pôjde ľahšie...“

„No jasné! Takže naznačuješ, aby sme šli po ich kňazovi. Ja som za!“ postavil sa k nemu Maximus.

Ix preskočil z medveďa rytierovi na plece, zatiaľ čo sa k nim pridal i Buli s puškou upevnenou na chrbte.

Zostal som už len ja s Marnidelom. Vykročil k nim a na pol ceste sa za mnou otočil:

„Ty nejdeš?“

„Mal by som?“ odvrkol som, no nie tak celkom z vlastnej vôle.

Zvyšok skupiny zostal rovnako zaskočený ako ja sám. Buliho tvár prešla z prekvapenia cez zamyslenie až do podozrenia. Všimol som si jeho pravačky, ako sa pozdĺž jeho pravého boku nenápadne načahuje za puškou.

S cvengnutím som vytasil meč a čepeľ som namieril k jeho tvári, i keď som stál vyše dva a pol metra od neho.

„Ani sa nehni, trpaslík!“

Bolo to zvláštne. Nič z toho som nechcel povedať ani urobiť, no nemohol som robiť nič proti tomu. Stratil som kontrolu nad svojím správaním. Bol som ako divák sledujúci zúfalé činy konané mnou samým sprevádzané cudzími slovami vychádzajúci z mojich úst.

„Má ešte niekto nejaký... problém?“ zasekol sa prúd slov, keď som sa pokúsil vzdorovať.

Odrazu som však ucítil ostré bodnutie v hlave a stratil som všetky zvyšky kontroly, ktoré som vtedy nad svojím telom mal.

Bez možnosti zasiahnuť som sa díval, ako ku mne zboku vo výškovej úrovni môjho krku letí ostrá čepeľ Maximovho meča.

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování