Bratstvo tieňov: Z popola - I. • OurStories.cz ~ naše povídky

Štyri roky po udalostiach poviedky Bratstvo tieňov sa nevídaná trojica na čele s archivárom Ardenom Newtom odhodlá založiť nové bratstvo, aby spoločne mohli čeliť nebezpečnému čarodejníkovi a jeho temným plánom.

02.02.2019 (14:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 748×

Ponad spustošenú krajinu vypálenej dediny sa prehnal obrovitánsky tieň. Tieň čierneho draka, smerujúceho na vrchol kopca obďaleč. Po dosadnutí sa zohol na všetkých štyroch, aby jazdec mohol pohodlne zosadnúť. Bola to postava menšieho vzrastu zahalená v plášti a kapucni. Jediné čo spod kapucne vyčnievalo, bola dlhočizná brada siahajúca mužovi až po pás. Opierajúc sa o drevenú palicu, v ktorej bolo vtesaných množstvo magických rún, vybral sa na miesto, ktoré nebolo úplne pokryté stromami. Tam sa zohol a vyhrabal chvejúcimi sa rukami malé, čierno-čierne semienko. Opatrne ho vsadil do jamky a znova zasypal. Vstal, spojil ruky a začal odriekať zaklínadlo. Po malej chvíli sa zemina nad skrytým semienkom začala chvieť, až sa stalo niečo neuveriteľné. Zo zeme vytryskol lúč fialovo-čierneho svetla, úplne prerazil zem a vyšľahol až k oblohe. Čarodej trocha ustúpil, aby sa mohol pozrieť čo najlepšie. Z úst sa mu vydral chrapľavý smiech. Otočil sa na draka so slovami: „Sme doma, Fargo."

Volám sa Arden Newt a som... Nie, nie, takto to nepôjde. Zdravím, mohol by som... Nastal hlboký vzdych. Začínalo pršať a o nič dlhšie sa mi nechcelo stáť pred krčmou a vymýšľať spôsoby, akými dosiahnem aspoň maličkú zľavičku. Archivárovi by sa to predsa len podarilo len ťažko.

Uchopil som ťažkú oceľovú kľučku a otvoril dvere. Krčmička bola menším, no útulným miestom. Uprostred pravej steny od vchodových dverí bol postavený krb, pred ním dve kreslá potiahnuté diviačou kožou a na zemi ležal kožuch z lesného medveďa. V stene oproti vchodovým dverám boli vstavané troje dvere – jedny viedli na mužské toalety, druhé na ženské a tretie zrejme delili krčmu od skladu. Napravo bol potom bar.

Vykročil som teda priamo k nemu a sadol si na vŕzgajúcu stoličku. To pritiahlo pozornosť barmana, ktorý vyšiel zo skladu, v ruke nesúc neotvorenú fľašu trpasličej medoviny. Popod husté fúziská sa na mňa usmial: „Tákže, čo si dáme?"

Pohrabal som sa vo vreckách kabátu a vyložil na stôl 30 strieborných: „Čo mi môžete naliať za toto?" Barman sa na chvíľku odmlčal a začal sa hrabať v skrinke za ním. Vybral fľašu čierneho piva, spopod pultu vytiahol veľký pohár a vyprázdnil doň obsah fľaše.

Položil pohár predo mňa, vzal si dvadsaťpäť strieborných a päť mi vrátil so slovami: „To je dobré." Pomaly som sa napil. „Vonku poriadne mrzne, čo? Mimochodom, odkiaľ prichádzate?"

Odtiahol som pohár od pier, utrel si ústa rukávom a odvetil: „Z Kadgaru."

„Oh, pane, to je mi moc ľúto," odvetil ustarane barman.

Zarazil som sa: „Prečo? Čo by vám malo byť ľúto?"

„Aha, takže k vám sa to ešte nedostalo..." zakoktal sa barman. „No, viete... Len hodinku dozadu tadiaľto prechádzala skupinka prchajúcich kňazov... Kňazov prchajúcich z Kadgaru."

Ruka, v ktorej som zvieral pohár piva, sa začala nebezpečne triasť, tak som pohár radšej položil a ruku uvoľnil vedľa tela: „Viete, prečo utekali?"

„No... vraveli, že celá dedina bola vypálená... drakom. Čiernym drakom!"

Čiernym drakom... to ale nedáva žiaden zmysel. Čierni draci síce sú tí najhorší a najnebezpečnejší, no na ľudí len tak neútočia. Kedysi zvykli útočiť, no po tom, ako kráľovské obranné légie pri veľkej dračej vojne väčšinu z nich zabili, stiahol sa tento druh do hôr a do jaskýň v nich. Tam sa skrývajú, a na ľudí majú bolestné spomienky, boja sa nás. Kedysi som mal spolubývajúceho drakológa, ten o tom vedel narozprávať!

„Ale to je hlúposť! Ako by to mohol byť čierny drak, keď tých sme zahnali na juh?"

Barman len neisto pokrčil plecami: „Povedal som vám všetko, čo som počul. Ak chcete vedieť viac, budete sa-“

Jeho rozprávanie prerušil príchod nového zákazníka. Bol to vcelku nezvyčajný hosť. Do krčmy vkráčal mŕtvy jazdec. Mŕtvi jazdci sú nemŕtvi rytieri, ktorí zahynuli v boji na koňoch. Prísaha, ktorú zložili pri nástupe do kráľovského vojska, z nich po smrti robí služobníkov smrti. Jazdia na miesta, kde zasiahla smrť, a odtiaľ prenášajú mŕtvoly do sveta mŕtvych. Ten, ktorého som stretol v krčme, mal čierne brnenie chrániace celé jeho telo, a na hlave čiernu helmu s rohami, všetko z rovnakého materiálu, čiernej ocele, ktorú ťažia len trpaslíci z Čiernych hôr. Jediný otvor na prilbe bol na oči, a z toho bolo možné zazrieť dva modré plamene namiesto očí. Šiel z neho strach a rešpekt, preto som sa trocha posunul na stoličke smerom doľava.

V krčme boli len tri stoličky, ja som sedel na prvej zľava. A čo čert nechcel, jazdec si sadol priamo vedľa mňa. Hodil na pult mešec peňazí a spod prilby prehovoril mohutným hlasom: „Za misku mlieka, prosím."

Premýšľal som, načo to práve on potrebuje, no moje pivo sa začínalo otepľovať, tak som si znova usrkol. Zabehlo mi, keď na mňa jazdec prehovoril: „Ty, Arden, nechceš si trocha privyrobiť?"

Keď už bol kašeľ na úrovni takej, až mňa samého desil, že ma zabije, priložil ruku k dielu i jazdec a pobúchal mi mohutnou rukou po chrbte.

Cez moje pridusené vďaka spustil: „Dopekla, kamarát, prepáč, neuvedomil som si, že by ťa to mohlo vydesiť..."

„Odkiaľ... odkiaľ poznáš moje meno?!"

Jazdec sa trocha zdráhal mi to povedať, no napokon mi prezradil: „Vieš, Arden, smrť ti kráča v pätách. Vzhľadom na tvoj vek a život ti nedokážem povedať prečo, no vidím to jasne a zreteľne... Je mi to ľúto."

Tu sa do debaty zamiešal barman: „Nemôže to mať niečo spoločné s... Kadgarom?"

„Ty si z Kadgaru?" chopil sa slova opäť jazdec. „Tam práve smerujem. Vraj celá dedina ľahla popolom. Poviem ti, máš šťastie že si si zrovna skočil na pohárik." Zmĺkol, keď si všimol utrápený výraz na mojej tvári. „No, každopádne... ako som už vravel, idem tým smerom, takže ťa tam prípadne môžem zviezť..." pozrel na pohár lacného piva predo mnou, „zadarmo."

Smutne som sa naňho usmial: „Vďaka. Ak ti to nenarúša časový plán, mohli by sme vyraziť hneď?"

„Iste, iste..." Pozrel súrivo na barmana a ten mu podal jeho misku mlieka.

„Vďaka. Drobné si nechajte." Barman prikyvoval a ja som do seba prevrátil zvyšok obsahu pohára. Vykročili sme ku vchodovým dverám.

Vyšli sme do zimy a pred dverami jazdca čakal jeho verný tátoš. Bol vcelku podobný jeho majiteľovi. Žiadne mäso či koža, len kosti. Nosil konské brnenie z toho istého čierneho materiálu ako jeho jazdec. Namiesto očí mal taktiež plamene, tento však viacej zelenkavé. Jazdec podišiel k nemu, pohladil ho po hlave a priložil mu k ústam misu mlieka.

Zvedavosť ma po chvíli premohla: „Počuj... ako vlastne pije, keď je vlastne celý... no, vieš... z kostí?"

Jazdec sa úprimne zasmial a odvetil: „Pod prilbu mu nevidíš. A asi je to tak lepšie..." Pozrel na misu a videl, že je celá prázdna. Položil ju pred vchodové dvere krčmy a trikrát na ne päsťou zabúchal. Otočil sa na mňa: „Nasadať!"

Vyrazili sme po cestičke smerom ku Kadgaru, môjmu rodnému a domovskému mestu. Bola to pravda – z mesta ostali len tlejúce trosky.

Požiadal som môjho nového priateľa, aby ma zviezol na námestie. Prišli sme k pomníku Cornelliusa Inka. Ten jediný stál celý. Aspoň chvíľku. O pár sekúnd z druhej strany do pomníka udrela magická moc a v strede sochu rozpolila, pričom vrchná časť odletela kamsi za nás. Nervózne sme zosadli z koňa a hľadali sme pôvodcu mágie.

Pribehol som ku zvyškom monumentu s cieľom pozrieť sa zaň, či tam neuvidím protivníka no ten sa po chvíli ukázal sám.

„Ard...“ ozvalo sa mi za chrbtom. Zvrtol som sa a tam môjho spoločníka držala nad zemou pod krkom zahalená postava. I keď nebola nejako extra vysoká, držala jazdca zhruba 10 centimetrov nad zemou. Jazdcovi sa pri vzdorovaní podarilo strhnúť postave kapucňu.

Bol to plešatý starec s dlhou bradou. Na holom čele mal vytetované znamenie podobajúce sa magickým runám. To sa rozsvietilo, keď si začal niečo mumlať popod nos. Bolo to kúzlo, ktoré ma odhodilo od pomníka až na samý kraj dediny. Chvíľu som sa spamätával, a zrazu už pri mne starec stál a spod plášťa vyťahoval drevenú palicu. Jazdec nebol nikde nablízku, aspoň ja som ho nevidel.

„Koniec tvojej cesty je tu, priamo v tvojej domovine, Temný brat!"

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování