Bratstvo tieňov: Z popola - II. • OurStories.cz ~ naše povídky

Arden s Jazdcom sa stretávajú s nezvyčajnou ženou, ktorá ich okrem schopností zaujme aj svojím záujmom o padlé Bratstvo tieňov.

23.04.2019 (11:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 599×

Starý mág nebezpečne dvíhal palicu nad hlavu a chystal sa zaraziť jej dolný špicatý koniec priamo do môjho brucha. Beznádejne som odpočítaval posledné sekundy môjho života, keď vtom moju pozornosť upútal zvláštny jav.

Priamo za starcovým chrbtom sa začali hmýriť častice čierneho dymu. Pohybovali sa stále rýchlejšie, až kým sa na ich mieste nezhmotnila štíhla postava v čiernom habite s plášťom a kapucňou. Palica, ktorú ešte pred dvoma sekundami zvieral starec v rukách, dopadla kúsok vedľa mňa. Čarodej ostal stŕpnutý, keď mu z brucha vyliezla čepeľ zabodnutá zozadu.

Jeho bezvládne telo sa zvalilo na mňa. Tajomná postava ho zo mňa ihneď zvrhla. Pozrela sa na mňa červenými očami, ktoré mala na tvári ako jediné odhalené. Kúsok nad očami jej spod kapucne trčala ofina čiernych vlasov. Ústa a nos mala zakryté čiernou šatkou so zvláštnym zlatým ornamentom.

Chvíľu sme na seba zízali, no po chvíli zdvihla pravú ruku a stiahla si ňou šatku z úst. „Takže... temný brat, hej?“ Prehovorila typickým ženským hlasom, v ktorom sa jej nepodarilo skryť vzrušenie.

„Prepáčte, my sa poznáme?“ odvetil som neisto, snažiac sa postaviť zo zeme. Ruka sa mi podlomila a ona mi ihneď podala svoju na pomoc.

Pomohla mi vstať a pokračovala: „Osobne nie. Leliana Ortalová, kľudne ma volajte Lelia,“ načiahla ku mne ruku a ja som ňou s úsmevom potriasol. „Ard-.“

„Oh, ja viem kto ste!“ skočila mi zbrklo do reči. „Vy ste Arden Newt, jediný preživší z Brat-,“ okolo krku sa jej omotala ruka v čiernom brnení. Spoza jej hlavy vykukol môj prvý spoločník: „Obťažuje ťa táto dáma?“

Leliana neotáľala a vykopla dozadu, mieriac Jazdcovi na rozkrok. Keď jej čižma zarinčala o brnenie, Jazdcom to ani nemyklo. Zahanbene behal očami zo mňa na Leliu: „No, viete... Eheh... Mŕtvoly...“

Na Leliinej tvári bolo zreteľne vidieť úsilie zadržať smiech.

„Pusť ju,“ požiadal som ho. Zachránila mi život. Okrem toho, zdá sa, že vie niečo o Bratstve tieňov.“

„Bratstvo tieňov?“ zamyslel sa. „O tom som nikdy predtým nepočul.“ S Lelianou sme si vymenili pohľady.

„Mám chalupu v lese tu neďaleko. Pozývam vás na čaj...“ Súhlasne som prikývol. Pozrel som na Jazdca: „Priveď koňa. Všetko ti vysvetlíme po ceste...“

Cesta našťastie netrvala dlho, no moc si z nej aj tak nepamätám. V druhej polovici ma začala premáhať únava, až som zrejme napokon zaspal. Zobudil som sa na mäkkej posteli, v drevenej miestnosti vykurovanej krbom.

Pretrel som si oči. V prvom momente som si to neuvedomil, no o chvíľku ma už ukľudnila skutočnosť, že sa nachádzam u Leliany doma.

Bol som takmer nahý. Oblečenie som našiel prevesené na stoličke oproti krbu. Nebolo to však moje oblečenie... Jediný pohľad na tieto šaty vo mne vyvolal temné spomienky. Spomienky, ktoré neboli moje.

Rukou som sa dotkol hebkej látky, z ktorej bola ušitá čierno-čierna košeľa. Bola to látka šitá jedine v kráľovstvách černolesných elfov. Na povrch hebká, no nábojmi, šípmi či šípkami nepriestrelná. Obliekol som si ju, a siahol som po nohaviciach.

Tie boli nemenej podobne čierne, z rovnakej látky. Obuv pochádzala od rovnakých remeselníkov, podrážka nepremoknuteľná, potiahnutá tou istou látkou ako zvyšok obleku. Nielenže boli vďaka nim topánky pohodlné, boli tiež absolútne tiché.

Okolo pása som si pripol kožený opasok určený na všetky zbrane. Zatiaľ som, samozrejme, žiadne nemal. Natiahol som ruky za chrbát a nahmatal som čiernu kapucňu. Zatiaľ som však nemal potrebu nasadzovať ju.

Plne vybavený som vykročil ku dverám vedúcim do kuchyne. Tam sa, na moje vlastné prekvapenie, veľmi priateľsky zhovárala Leliana s Jazdcom. Jazdec ku mne sedel chrbtom, no keď zračil užasnutý výraz na Leliinej tvári, donútilo ho to otočiť sa.

„No páni! Keby som mal pery, aj by som zapískal!“ rozosmial sa Jazdec. Leliana ku mne vykročila, krátko ma rukou pohladila po pleci so slovami: „Sadaj, fešák. Čaj je hotový!“

Sadal som si užasnutý pohodlnosťou oblečenia. „Kde je to staré?“ pozrel som smerom na Lelianu. „Čo?“ vraví bez toho, aby sa otočila.

„No... oblečenie.“

„Aha, myslíš tie staré handry? No tak, myslím si, že tie už teraz nepotrebuješ,“ žmurkla na mňa zvesela a pribehla s mojou šálkou čaju. „Vďaka,“ zdvihol som hlavu. Ochutnal som. „Perfektný,“ chválil som ponad stôl, „no na môj vkus troška horúci.“

Hodnú chvíľku bolo v kuchyni ticho, čakajúc na vychladnutie nápoja som si prezeral kuchyňu. I keď bola Leliina chalúpka malá, musel som uznať, že je veľmi útulná.

Po chvíľke prerušil ticho Jazdec: „Takže, to bratstvo... ako si mi vravela Leliana...“

„Áno?“ pozrela naňho.

„Máš už premyslený ten plán, o ktorom si mi hovorila?“

„Aký plán?“ vyzvedal som zaujato, prikladajúc si šálku k perám. „Vieš,“ začala, „napadlo ma, že toho čarodejníka neporazíme sami...“

„O čom to hovoríš?“ zasmial som sa. „Je predsa mŕtvy. Sama si ho zabila, pamätáš?“

„Nie, Arden, ty si to nevidel. Keď sme odchádzali, jeho telo sa... rozplynulo. A myslím že dobre vieš, koho telá sa po smrti rozplývajú...“

„Klony,“ zamračil som sa. Doprial som si poriadny dúšok teplého nápoja.

„Presne tak. No, a ako som už vravela... Napadlo mi teda, že potrebujeme pomoc... A teda že by sme mali znova založiť Bratstvo tieňov-„

Čaj sa mi v ústach neudržal a vyletel na stôl i na Lelianu.

Šokovane som na ňu ponad stôl pozeral: „Čože ti napadlo?“

---------------------------------------------------------------------------------------------

„Aj keby sme do toho šli, na celé Bratstvo predsa potrebuješ, neviem... VEĽA ľudí! Nie len troch...“ vravel som Leliane keď už bolo všetko v kuchyni poutierané a jej plášť sa sušil pri kozube.

„Neboj sa,“ vyhŕkla nadšene a odbehla niečo hľadať do spálne, „o toto som sa už postarala!“

S Jazdcom sme si vymenili zmätené pohľady. Lelia vtrhla do miestnosti s malým papierikom a položila ho na stôl predo mňa. Všimol som si na ňom 4 mená. Identifikoval som meno goblinskej rasy, elfa i jedno ľudské, no posledné som nedokázal priradiť žiadnej rase.

„Tu máš zoznam potenciálnych zakladajúcich členov nového Bratstva! Vybrala som tých najlepších.“

„A podľa čoho si vyberala, ak sa smiem spýtať?“

Sadla si oproti mne. „Podľa svižnosti. Vražednosti. Obratnosti, inteligencie-"

„Fajn,“ dovolil som si prerušiť ju. Potreboval som chvíľku na rozmyslenie. „Takže ty navrhuješ, aby sme našli týchto ľudí, porazili s nimi čarodejníka a založili nové Bratstvo?“

Leliana len zbesilo prikyvovala: „Takto aspoň uvidíš, či sú hodní stať sa nasledovníkmi legendárneho spolku.“

„Dobre,“ prikývol som nakoniec. Aj tak nemám čo stratiť. „A kde chceš začať?“

„Oh, to je len na tebe, mentor.“

Keď to povedala, v hlave sa mi vynorili spomienky na nášho starého mentora, toho zradcu, ktorý pri úpadku členov Bratstva zaplnil naše rady klonmi. Keď zistil, že väčšina klonov je omnoho spoľahlivejšia ako skutoční členovia z mäsa a kostí (zopár len z kostí), začal ich po jednom vyvražďovať. Na mňa sa však akosi zabudlo, a tak som sa nejakú dobu skrýval. Keď som však ostal ako posledný, zbabelosť ma premohla a odišiel som prebrať otcov archív.

Opäť som uprel zamyslený pohľad na zoznam a až teraz ma upútala istá zvláštnosť. Pred menom, ktorého majiteľovu rasu som nedokázal identifikovať, som si všimol slovo otec, napísané v našom jazyku.

„Odkiaľ vôbec všetkých týchto „ľudí“ poznáš?“ musel som sa spýtať.

„Nepoznám,“ odvetila ledabolo, „len som počula príbehy. A niektorých som videla v akcii.“

„Videla v akcii?“

„No, heh, to je taká maličkosť... Dvoch z nich som videla spolu bojovať.“

„Bojovať, akože v nejakej aréne?“

„Nie... mali menší- no, menší... troška väčší rozbroj na veži Traiganského hradu.“

Nahodil som spýtavý pohľad: „Ako to myslíš, väčší?“

„No... približne dosť veľký na to, aby na chvíľu otvorili na oblohe obrovský portál, z ktorého sa na hrad spustili neznáme tvory s nepriateľskými úmyslami...“

Jazdec sa tu zapojil do rozhovoru: „Cha! Tak to by som chcel vidieť!“

Keď videl, ako sa naňho dívam, povedal: „Teda, chcel som povedať, zaujímalo by ma, ako sa to stalo. Taká hrozná vec!“

„Každopádne... vráťme sa k téme,“ ukázal som opäť na papier, a prstom som vypátral meno, ktoré ma predtým zaujalo. „Čo mi vieš povedať o tomto otcovi?“

Lelia si založila ruky na stôl a spustila: „Je to horský troll, žijúci v Askarhashských horách. Je tiež kňaz, najmladší v histórií trollov. No vedomostí má raz toľko, čo času do úmrtia.“

„A prečo vlastne potrebujeme kňaza?“ spýtal som sa, načo sa na mňa pozrela ako na žobráka, ktorý sa pýta, na čo sú mu peniaze.

Pousmiala sa nad mojím dotazom a odpovedala s nemiznúcim úsmevom: „Kňazi sú na bojiskách hlavné liečiteľské jednotky, myslela som, že to vieš?“

„Nie,“ odvetil som zahanbene, „myslel som, že hlavné liečiteľské jednotky sú liečitelia...“

Nasledoval smiech zo strany Jazdca, a Leliin pohľad na nástenné hodiny.

„Dobre,“ začala, „ak chceme ísť za otcom Dul’thirom, mali by sme si švihnúť. Jeho služby sa začínajú od desiatej hodiny večernej.“

Ukázala prstom na hodiny: „A práve nám odbilo 21:15. Čas vyraziť!“

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování