OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Bratstvo tieňov: Z popola - III.

29.05.2019 (14:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 469×

Lelianina silueta sa už týčila na vrchole kopca, ktorý sme my s Jazdcom len ťažko prekonávali opatrnými krokmi. Nepomáhal nám ani sneh šľahajúci nám do tvárí (i keď neviem povedať, ako to má taký mŕtvy kostlivec s plamennými očami), a armáda vločiek mi chvíľami zastierala pohľad na veliteľku našej výpravy.

Netrvalo však dlho a už som bol na dosah jej načahujúcej sa ruky. Chytil som sa jej, a pri tom, ako mi pomáhala, mi povedala:

„Vám to teda trvalo, chlapi.“

„Však počkaj, keby som mal svojho koňa, nemohla by si sa takto škeriť skrz všetok sneh, ktorý by sa ti z jeho kopýt dostal do úst!“ zareagoval Jazdec, na čo sa obaja začali smiať.

„Nie každý váži päťdesiat kíl s topánkami...“ povedal som, kým som si oprašoval sneh z kabátu. „Okrem toho, nie každý ovláda teleportáciu.“

„Molekulárnu transportáciu,“ opravila ma s úsmevom. „A čo tvoje schopnosti? Na dediča legendárneho spolku si sa zatiaľ moc nepredviedol.“

„To vieš, moja schopnosť je moja inteligencia a výborná pamäť.“

Začalo to chrčiacimi zvukmi, no po chvíli už nikto z mojich spoločníkov nedokázal zadržať smiech.

„Ako pasívna schopnosť môže byť,“ potľapkala ma Lelia so smiechom po chrbte, „no v otvorenom boji ti to len ťažko zachráni krk.“

Kým som stihol odpovedať, upútal našu pozornosť opakujúci sa zvuk zvona. Pripomínal mi zvuk kostola v našom mestečku. Keď som bol malý, mama ma zvykla ťahať do kostola na bohoslužby. Sprvu ma to moc nelákalo, no s pribúdajúcim vekom a starosťami som vo viere nachádzal určitý pokoj. Je však pravda, že naposledy som kostol navštívil ešte pred pádom Bratstva tieňov.

„Otcova služba začína.“ Poznamenala Lelia a poobzerala sa, akoby hľadala zvukové vlny vo vzduchu. „Zdá sa, že to prichádza z tohto smeru,“ povedala a ukázala mierne na severozápad. „A zdá sa, že to nie je ďaleko.“

Nasledovali sme jej mierne neisté kroky, no nakoniec sa jej priestorový sluch ukázal ako chválitebný, čo sme mohli potvrdiť pohľadom na menšiu dedinku horských trollov.

Hneď sme zbadali kostolnú vežu, ktorej zvon oznamoval všetkým obyvateľom začiatok ich každodennej omše. Do kostola, ktorý sa, usudzujúc podľa studne a niekoľkých stánkov v okolí, nachádzal priamo na námestí, sa hrnuli občania horskej dediny.

Dvere chrámu sa zatvorili, a ja, Jazdec a Leliana sme boli jediné živé tvory stojace na kraji osady. Zvuk zvona utíchol. Obzrel som sa navôkol.

Dedina bola vskutku malá, okrem kostola na námestí pozostávala z len asi piatich až šiestich stavieb pripomínajúcich naše obytné domy, a dve poschodové budovy, ktoré zrejme slúžili ako ubytovne pútnikov a dobrodruhov.

„Dobre,“ otočila sa na nás Leliana, keď skončila s jej vlastným prieskumom. „Otec Dul’thir by mal slúžiť dnešnú omšu, takže teraz pôjdeme do kostola. Verím, že to, čo uvidíte, zodpovie väčšinu vašich otázok a eliminuje všetky pochybnosti o jeho schopnostiach. Nesmiete zabudnúť, že sme u horských trollov, ktorí nemajú neohlásené návštevy príliš v láske, takže kapucne na hlavu a minimum hluku, prosím vás. Aspoň spočiatku musíme byť nenápadní. Akékoľvek narušenie omše sa tu berie ako vážny priestupok. Taktiež, viera horských trollov je trocha iná ako tá naša, takže ak sa máte čudovať, robte tak potichu.“

Nasadila si na hlavu kapucňu a vyčkala, kým jej krok zopakujeme. Keď sme tak vykonali, spokojne sa otočila a vykročila ku kostolu. Zrejme nechcela príliš strácať čas, pretože išla veľmi rýchlo. Rozhodli sme sa s Jazdcom držať krok, preto sme prešli do mierneho poklusu.

Tak ako sme sa rozbehli, sme však aj zastavili pred dvojkrídlovými dverami kostola. Lelia chytila kľučku, otočila sa na nás s ukazovákom priloženým na perách a otvorila dvere.

Už pri poodchýlení ľavého krídla dverí som si všimol pestrofarebné lúče svetla dopadajúce na jej tvár, avšak pohľad na celý obrazec sa mi naskytol, až keď sme vošli dnu.

Zatiaľ čo za nami Lelia zatvárala dvere, ja som s nekontrolovateľne padajúcou sánkou sledoval, ako sa slúži omša u horských trollov.

Obecenstvo sedelo v laviciach a so zopnutými rukami sledovalo kňaza, ktorý bol podľa všetkého nami hľadaný Otec Dul’thir, ako robí svoju mágiu. Ten stál pred niečím, čo bol zrejme oltár, a spoza chrbta mu do vzduchu prúdili rôzne prúdy energie a mágie. Tieto prúdy mali rôzne farby, ktoré presahovali spektrum dúhy, a vytvárali rôznorodé obrazce. Keď som sa na ne pozornejšie zadíval, napadlo mi, že možno rozprávajú nejaký príbeh.

Jazdcova chladná ruka na mojom predlaktí ma vytrhla zo zamyslenia a naznačila mi, že máme nasledovať Lelianu do lavice. Ťažko som z kňaza spúšťal pohľad, stáť som však ostať nemohol. Preto som potichu vykročil a nasledoval mojich spoločníkov na nimi zvolené miesta.

Keď som si sadol, vrátil som sa pohľadom na Dul’thira. Až teraz som si všimol jeho odev. U kňaza by som čakal tuniku alebo sutanu, avšak jediné, čo mal otec na sebe, boli modré nohavice. Na zemi stál holými nohami, a podobne nahá bola jeho tyrkysovo modrá hruď pomaľovaná červenými čiarami, ktoré sa krížili s tenšími bielymi serpentínami.

Svetlá naraz zmizli a ja som si až vtedy všimol, že na kostole nie sú žiadne okná. Osvetlenie zariaďovala kňazova mágia a sviečky, ktoré sa náhle zapálili po tom, ako jeho oči blikli načerveno.

Pozrel som sa na mojich spoločníkov. Jazdcove plamenné oči boli takisto upreté k oltáru a Dul’thirovmu umeniu. Chvíľu som mal pocit, že plamene v jeho očiach blčia o niečo divokejšie, mohlo to snáď znamenať nadšenie? Avšak Leliana bola stále pokojná, čo mi po jej nadšení v jej chatke prišlo trocha čudné. Napadlo mi, že niečo také možno nevidí prvý raz.

Zrazu sa všetci návštevníci kostola postavili a začali odriekať niečo v trollštine. Ako archivár som rozumel mnohým jazykom, no z trollských kmeňov som ovládal len reč klasických trollov a trollov z roklín. Predsa sa mi však podarilo zachytiť zopár slov, ktoré sa podobali tým z iných kmeňov, a vytušil som z nich, že božstvo horských trollov nepozostáva len z jedného boha.

Akoby mi čítala myšlienky, ozvala sa na tému prúdiacu v mojej hlave šeptom Leliana:

„Horskí trollovia uctievajú štyroch bohov. Dvaja z nich padli v pradávnej vojne, tretí sa podľa všetkého ukrýva a štvrtému práve spievajú chválospev. Je to boh všestrannosti, ktorý vie zachádzať s mečom tak dobre, ako s jazykom, život prináša i ničí a ľuďom pomáha aj škodí. Dá sa povedať, že sa ho trollovia z hôr boja, preto sa takto stretávajú každý deň a uctievajú si ho, aby zažívali priaznivejšie účinky jeho moci. Najčastejšie slúži Dul’thir, pretože je-“

Naraz, akoby boli Lelianine slová vypočuté trollím božstvom, sa dvere kostola rozrazili a dnu vstúpila asi dvanásťčlenná skupina zvláštnych tvorov, z ktorých okrem odporného pachu bol priam cítiť zlý úmysel.

Skupinu nasledoval tvor im podobný, len väčší a s párom rúk navyše. Nebolo ťažké usúdiť, že ide o ich veliteľa. S mečmi v dvoch rukách sa predieral svojím oddielom a pomaly pristupoval k oltáru. Zvyšok netvorov sa rozdelil na šesťčlenné skupiny, ktoré sa postavili čelom k laviciam a strážili osadenstvo. Keďže sme sedeli v poslednej lavici, jeden z nich stál priamo pri tej našej. Nenápadne som si kapucňu pretiahol ešte viac cez tvár.

Zvedavosť však bola silnejšia než opatrnosť, preto som kapucňu nastavoval primárne tak, aby som mohol sledovať scénu pri oltári. Tam už odporný náčelník ohyzdov zvyšoval hlas na výzorom pokojného Dul’thira, ktorý ho nehybne sledoval. Štvorrukému narušiteľovi sa to zrejme nepáčilo, pretože jedna z jeho rúk náhle vystrelila po Dul’thirovi.

Ako však letela, odrazila sa od vzduch asi tri centimetre pred kňazovou tvárou. Príšera sa nestačila čudovať, spamätala sa však pomerne rýchlo a útok zopakovala. Keď po odrazení tretieho úderu dostala úder vlastnou rukou, zavrčala, až to bolo počuť k nám dozadu. Rukou s mečom spravila ťah mierený na Otcove nohy.

Podľa všetkého trafila, pretože sa Dul’thirova pravá noha podlomila. To ohyzd využil a bleskovo schmatol kňazovo hrdlo do pravej hornej ruky. Ohromnou silou ho nadvihol asi pol metra nad pevnú zem a tvárou sa nebezpečne priblížil k tej kňazovej.

Vedel som si živo predstaviť sliny dopadajúce na kňazovu tvár, a keby som sa nestihol ovládať, striaslo by ma z tej predstavy. Ja som sa však ovládal a naďalej som sledoval scénu.

Okolo ruky zvierajúcej Dul’thirovo hrdlo sa začal utvárať akýsi svetelný kruh. Keď už bol jasne viditeľný a neprerušený, bleskovo sa stiahol, čo spôsobilo odseknutie ohyzdovej ruky. Ten od ľaku a bolesti skríkol a ustúpil o niekoľko krokov vzad. Kňaz čas využil na odtrhnutie ruky od svojho krku, a keď bol konečne voľný, zmizol.

S ním by si Leliana rozumela, pomyslel som si a pozrel som sa jej smerom. Ona však na svojom mieste nesedela. Zmätene som sa začal obzerať. Po chvíli som ju našiel stáť uprostred uličky medzi lavicami, priamo uprostred príšer. Tie si ju však vďaka ich natočeniu nevšimli, čo dievča v rýchlosti využilo. Nie som si istý, čo presne Lelia urobila, iste viem len potvrdiť jedno padajúce netvorove telo za druhým.

Lelia sa náhle zhmotnila vedľa Jazdca, a kým stihlo dopadnúť telo posledného netvora, povedala: „O pol minúty sa stretneme pred dverami!“

Hneď ako dopovedala, zmizla medzi časticami temnoty a my s Jazdcom sme sa nezmohli na nič iné, len zmätené pohľady.

„Tvoj názor?“ spýtal som sa ho pri vstávaní z lavice.

„Snáď len – wow.“

Rozumel som jeho strate slov, preto som radšej pokračoval v rýchlom potácaní sa na koniec lavičky. Tam som prekročil telo príšery a ešte som sa rýchlo obzrel smerom k oltáru.

Tam sa mi odhalil Leliin plán – videl som ju, ako stojí za náčelníkom netvorov a chystá sa ho prebodnúť dýkou. Ten sa však už spamätal, a zdalo sa mi, že sa chystal na úder lakťom, či dokonca vývrtku a zásah mečom. Scénu som však nestihol dopozerať, pretože ma zrazu strhla Jazdcova ruka. Vytiahol ma von a povedal:

„Teda poviem ti, načo je nám bratstvo, keď máme ju?!“

„Len aby sme ju ešte mali,“ odpovedal som ustarane s pohľadom stále blúdiacim ku dverám.

Už-už som chcel otočiť hlavu pre lepší výhľad, no zrazu som začul akési divné iskrenie či praskanie vo vzduchu. Poobzeral som sa, a naraz som pocítil dve ruky okolo pása. Pozrel som na Jazdca, ktorého taktiež dačo objímalo zozadu. Naraz som ucítil, ako ma náruč strhla dozadu, a ja som padol na tvrdú, kamenistú zem.

Vstal som a oprášil som si zo zadku malé kamienky. Sledoval som zem, na ktorú dopadali. Prekvapilo ma, že je červená. V dedine horských trollov boli predsa dláždené chodníky a trávnaté plochy, nie červené skaly. Zdvihol som hlavu, a prvé, čo upútalo môj zrak, bola silueta Leliany ležiacej na zemi a ďalšej, vysokej postavy, ktorá jej podávala ruku.

Za nimi práve zapadalo slnko, čo bolo síce pekné, no ja som potreboval vidieť mojich spoločníkov, preto som k nim opatrne vykročil. Keď som sa dostal dostatočne blízko, aby sa siluety zmenili na jasné tváre, uvidel som Lelianu s veľkou jazvou, ťahajúcou sa od pravého ucha až k dolnej pere. Ten, kto jej pomáhal vstať, sa na mňa otočil, a ja som v ňom spoznal Otca Dul’thira.

Z posledných pár minút som bol mierne vykoľajený, a slová sa mi nachádzali len ťažko. Jazdec mi s týmto však pomohol. Spoza môjho chrbta som začul hlas plný zmiešaných pocitov:

„Mám pár otázok.“

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov: Z popola - III.: