Bratstvo tieňov: Z popola - V. • OurStories.cz ~ naše povídky

Vyšetrovanie v Orgnare pokračuje, najprv sa však treba postarať o Ardenove schopnosti.

20.06.2019 (12:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 459×

Hukot vravy a spevu bolo možné začuť už predo dvermi Orgnarského hostinca. Keď sme teda s Dul’thirom vchádzali, nemali sme ďaleko od úplného zaľahnutia v ušiach.

Trpasličie piesne zneli jedna cez druhú, čaše sa pozdvihovali raz pri tom stole, inokedy pri druhom a čašníčky s výstrihmi siahajúcimi hlbšie než brady väčšiny trpasličích mužov lietali z jednej strany na druhú.

Na malú chvíľu som ostal omámený pachom alkoholu a dymom z cigár, stačilo však potriasť hlavou a zbadal som Lelianu s Jazdcom hrať karty naproti pri bare.

Bez slov, ktoré by uprostred tohto veselia boli zbytočné, som sa otočil na Dul’thira a ukázal prstom na bar. Prikývol a ja som ho nasledoval.

„Dul’thir!“ skríkla nadšene Leliana, keď ho zbadala a hodila sa mu okolo krku.

Spýtavo som pozrel na Jazdca, ktorý len zdvihol malíček a palec si priložil k ústam.

So smiechom som si k nemu prisadol a kým sa Lelia v náladičke snažila trafiť na stoličku, podával mi pohárik:

„Prvá dáma Bratstva nemusí byť jediná, kto sa dnes večer zabaví, nie?“

„A čo ty?“ spýtal som sa skôr, než som si uvedomil možné ťažkosti pitia (nielen) alkoholu u kostlivca.

„Prepáč,“ vypustil som potichu a prevrátil štamperlík do seba.

Položil som pohárik na stôl a spamätávajúc sa z nakopnutia trpasličou medovinou som premýšľal, či má nejaký zmysel pýtať sa teraz niečo Leliany. Nakoniec som to však skúsil, a ako odpoveď na otázku, čo o tomto meste zistila, som dostal:

„Majú tu domy a steny a cesty a všelijaké super veci! Také vonku v púšti nenájdeš!“

Po dohovorení ani nezatvorila ústa, aby mala ďalšia dávka nápoja otvorenú cestu, kňaz však dodávku prerušil jemným chytením Leliinej ruky a pomalým vytrhnutím pohárika z nej.

„Mala si dosť,“ povedal s úsmevom a na chvíľu sa na pohárik zadíval.

„Abstinent?“ spýtal sa so smiechom Jazdec.

„Tak nejak,“ odvetil Dul’thir, „konzumácia alkoholu je pre mňa veľmi nevhodná. Ak sú jeho temné účinky pravdivé, mohla by byť priam nebezpečná.“

Nie som si istý, koľko z kňazovej odpovede Jazdec zachytil, pretože krátko po začatí opisovania poháriku medoviny ako elixíru splodeného z temnej mágie sa na mňa otočil a divoko sa chichotal.

Smiech kostlivého bojovníka ma pobavil a i ja som musel o chvíľku položiť hlavu na stôl a vypustiť všetky emócie.

Keď som ju zdvihol, Dul’thir stále zadumane otáčal pohárik v ruke, zatiaľ čo Leliana ležala podobne opretá na bare.

„Zdá sa, že pán alkohol ju zložil,“ zachechtal sa Jazdec. „Barman?!“

„Anó?“ ozvalo sa a my sme videli plešinu cestujúcu hore-dole za barom, ako sa zastavila pred nami. Niečo na druhej strane pultu buchlo a o chvíľku sa nám díval do očí mladý barman.

„Koľko za izbu?“ spýtal som sa a rukou som začal šmátrať pri opasku.

„Toš, záleží...“ začal a obzrel si naše kvarteto, „koľo ľudé tam sceš napratat...“

Naklonil som sa k Jazdcovi, aby sme sa poradili ohľadom financií a izieb na dnešnú noc. Už-už som sa chystal nadiktovať barmanovi požiadavku, keď mi z druhej strany do ucha prehovoril Dul’thir:

„My dvaja dnes v noci spať nepotrebujeme. Chcem ti niečo ukázať.“

Nad jeho slovami som sa na chvíľku pozastavil. Barman však nemohol čakať večne, tak som mu oznámil:

„Poprosil by som jednu izbu s dvoma posteľami, oddelenými.“

Trpaslík vytiahol spod pultu malý zápisník a skontroloval dostupnosť izieb. Načiahol sa po ceruzke a niečo v ňom zaškrtol.

„Jedna rúma, dve poscele, jedna noc, toš robí 35 zlatých na jednoho.“

Jazdcova ľavá ruka zastavila moju pravačku odopínajúcu mešec peňazí spoza opaska, zatiaľ čo jeho vlastná položila na stôl Orgnarskú bankovku v hodnote 50 zlatých a ďalších 20 doplatil v minciach.

„Pre návštevníkov majú v zmenárni zľavu,“ šepol a žmurkol na mňa.

Majiteľ krčmy v ruke prerátaval mince a Jazdec zatiaľ mne a Dul’thirovi povedal:

„Choďte. Ja sa už o ňu postarám,“ ukázal palcom za chrbát na chrápajúcu Lelianu.

Prikývol som a vstal som, aby som Dul’thira nasledoval k východu. Pri dverách som sa ešte stihol otočiť a videl som, ako Jazdec preberá kľúče od ich prenajatej izby a vstáva od baru, aby vzbudil svoju spolubývajúcu.

Dul’thir držal otvorené dvere, kým som cez ne nevkročil na prázdne námestie osvetlené mesačným svitom. Keď som počul, ako zatvorenie dverí začalo tlmiť ruch pochádzajúci z krčmy, obzrel som sa za Dul’thirom.

„Takže... čo si mi to chcel ukázať?“

„Ani nie ukázať...“ začal kňaz prehľadávajúc každú z kapsičiek zavesených na páse, „ako skôr darovať.“

V poslednom váčiku našiel to, čo hľadal. Pozatváral vrecká a niečo mi podával.

Prevzal som od neho maličkú fľaštičku a obzeral si ju v rukách.

„Je to... ?“

„Áno,“ odvetil. „Mutagónium. Ako vodca nového Bratstva ho budeš potrebovať.“

S úžasom na tvári som otáčal fľaštičku v rukách.

„Kde si ho vzal?“

„Tento konkrétny som zakúpil v miestnom obchode s mágiou. Nosím so sebou ešte jeden pochádzajúci z mojej dediny. Snáď som ich nepoplietol.“ Dokončil ustarane.

Rozmýšľal som, či mám nápoj ihneď vypiť, alebo sa najskôr spýtať Dul’thira na detaily. Keď som však uvidel jeho povzbudzujúci pohľad, odhodil som korkovú zátku a priložil som si fľašku k perám.

Keďže bola o veľkosti priemerne dlhého prostredníka, netrvalo dlho, kým som ucítil vlhkosť hustého nápoja obmývajúcu moje ústa. Chuť bola odporná, ale pre ňu sa predsa mutagóniá nevyrábajú ani nekonzumujú.

Fľaštička bola s každým glgom ľahšia a keď už bola úplne prázdna, poobzeral som sa po najbližšom smetnom koši. Natiahol som ruku a dlhým vrhom ju trafil priamo dnu.

„No?“ vyzvedal kňaz, „cítiš niečo?“

„Nie som si istý, čo by som mal cítiť... Je to moje prvé stretnutie s mutagóniom.“

„Prvé, hovoríš? Myslel som, že si bol člen pôvodného Bratstva. Ako by sa tam dostal človek bez schopností, hm?“

„Akoto, že toho o mne toľko vieš? Aj moje meno, predsa som sa ti nikdy nepredstavil.“

Dul’thirov prst sa štyrikrát odrazil od jeho hlavy. Pohyb kňaz doplnil slovami:

„Arden, denne komunikujem s bohmi. Je len málo vecí, ktoré neviem.“ Po krátkej pauze dodal: „Okrem toho... prezradila mi to Leliana.“

Samozrejme, že Leliana, pomyslel som si pobavene. Tok myšlienok prerušila ostrá bolesť. Na chvíľku som stratil kontrolu nad svojím telom a padol som jedným kolenom na zem.

Dul’thir ku mne priskočil a chytil ma za lakeť, aby mi pomohol vstať. Keď som stále pevne na nohách, chytil som sa za hlavu. Ucítil som veľkú horúčavu, ktorá zmizla rýchlosťou žmurknutia oka.

„Dobre,“ začal Dul’thir, „zdá sa, že mutagónium začína pôsobiť. Teraz... skús si teraz predstaviť, že kráčaš po otvorenej planine a vieš, že na teba niekto mieri. Nevieš kto, nevieš kde, vieš len to, že každú chvíľu ťa môže zasiahnuť smrtiaca rana. Na čo myslíš?“

Zamyslel som sa nad jeho predstavou.

„No... asi vymyslím spôsob, akým sa nenechám zasiahnuť.“

„Áno,“ odpovedal kňaz, „a to je?“

Keď videl, že si neviem dať rady, začal poskytovať nápoveď:

„Čo sa stane, ak niekto vystrelí a netrafí teba?“

„Trafí niečo iné?“

„Alebo niekoho iného,“ dokončil Dul’thir.

Vtedy mi svitlo a ja som si predstavil, že nie som sám. Zatvoril som oči a sústredil sa. Keď som ich otvoril, na námestí som už nestál len ja a Dul’thir.

Pozrel som sa napravo. Vedľa mňa stála moja presná kópia. Podobne fascinovaný ako ja ma Dul’thir naďalej nabádal k skúmaniu mojej novej schopnosti:

„Výborne!“ skríkol nadšene. „Teraz skús spraviť pohyb.“

Urobil som, ako mi radil a zdvihol som ľavú ruku. Môj odraz ako odpoveď zdvihol svoju pravačku. Pozrel som mu na nohy a on pozrel na tie moje. Keď som uskočil doľava, on skočil opačným smerom. Nadšený z mojej schopnosti som načahoval pravú ruku k môjmu dvojníkovi, kým sme si netľapli.

„Skvele!“ zatlieskal potichu Dul’thir.

So smiechom som sa uklonil a požiadal o odpoveď na poslednú nezodpovedanú otázku:

„A... ako ho odvolám?“

„Neodvoláš,“ zvážnel Dul’thir. „Bude ťa prenasledovať až do smrti.“

Zarazene som sa naňho díval, až kým nedokázal zadržať smiech a s vyprsknutím povedal:

„Žartujem! Ha, humor je teda vážne úžasná vec! Mal si vidieť výraz na tvojej tvári! Teda vlastne na vašej.“

Nachytaný trollím kňazom som opäť zavrel oči a predstavil si obraz mňa samotného, bez žiadnej spoločnosti. Keď som oči otvoril, pozrel som doprava a dvojník bol preč.

„Takže on robí zrkadlový opak toho, čo spravím ja?“

„Presne tak,“ odpovedal stále sa chechtajúci kňaz. „Stále ma však zaujíma tvoja originálna schopnosť...“

„To aj mňa,“ povedal som zmätene. „Zabudol som ju. Viem, znie to zvláštne... Stalo sa to, keď som utekal z padajúceho hradu Bratstva. Ako som bežal cez jednu dlhú chodbu, z rúcajúcej sa strechy mi padol na hlavu menší balvan. Nerozumiem, ako som prežil, ani ako som sa z hradu dostal... A už vôbec netuším, ako je možné, že som sa zobudil doma v archíve.“

Zamyslený Dul’thir chápavo prikyvoval.

„Hmm. Znie to ako veľká záhada. A záhady sú stvorené na to, aby sa lúštili! Ale najprv... do úsvitu máme ešte čas. Keďže nemáme prenajatú izbu a o jednej ráno posteľ asi nezoženieme, mali by sme čas nejako rozumne využiť.“

Palcom a ukazovákom si začal šúchať po brade, kým mu nesvitlo:

„Tak mi napadá, že sme sa tu chceli spýtať na ďalšieho regrúta!“

Zoznam Lelianou vybraných mien som v ruke držal ešte skôr, než Dul’thir otvoril ústa. Hľadel som na elfské meno. Marnidel.

Vtedy mi došlo, že toto meno som už párkrát začul medzi ostatným šumom Orgnarských ulíc. Väčšinou ho nasledovalo spojenie lesný démon, čo je trocha zvláštne, keďže sme na púšti.

„Áno,“ odpovedal som po menšej chvíli zamyslenia Dul’thirovi. Pobúchal som prstom po druhom riadku zoznamu: „Elf. Je niekde nablízku. Videl som jeho plagát na bráne mesta.“

„Estli hladáte toho spratka,“ ozvalo sa zrazu z temer neviditeľnej bočnej uličky, „mali by ste kuknúť tunák za starostú.“

Od ľaku ma striaslo, a môjmu sebavedomiu nepomáhali ani dve svietiace bodky namierené z noci priamo na naše dve postavy.

„Kto je tam? Priateľ, či nepriateľ?“ prehovoril do tmy Dul’thir.

Nasledoval povzdych nesúci sa z rovnakého smeru ako predtým. Ten istý hlas následne odpovedal:

„Nepriateľ by vám hádam nepomáhal, ty tupelo.“

„A môže sa nám nenepriateľ ukázať?“ zareagoval som.

„Natoj to nechajme medzi ušáma. Nechcu vás zdržúvat, bo starosta vačšinú kolo druhej zachrápe, že to budí šicky decká v okolí. Toš, jak teraz stojíte oproti mne, kuknite hen trochu doľava, tam býva starosta. Ste en cudzinci, vás príjime keby ste ho vyrabúvať sceli. Do skorého zhliadnutia, hrdinovci!“

Z uličky sa potom ozvalo ešte zopár slabnúcich ozvien krokov, až kým nás s Dul’thirom opäť neobkolesilo mŕtvolné ticho.

Starostove dvere som zbadal ihneď. Trpaslík ma na ne síce upozornil, no vďaka lampášu nad nimi, ktorý v tejto neskorej hodine ako jediný (okrem toho nad dverami hostinca) jasne svietil, by sme ich s Dul’thirom skôr či neskôr objavili aj bez pomoci.

I tak som bol ale trpaslíkovi vďačný a okrem malej veľkej záhady som ho považoval za milú pomoc.

Kým sme sa však pod dozorom mesiaca na námestí zhovárali, čas sa pre nás nezastavil a čim menej sme ho mali, tým rozumnejšie sme ho museli využiť. Vykročili sme teda ku starostovej chalupe.

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování