OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Bratstvo tieňov: Z popola - VI.

02.07.2019 (15:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 462×

„Skús to ešte raz,“ povedal mi Dul’thir necelých 10 sekúnd po poslednom zaklopaní na starostove dvere.

„Je neskoro,“ pokrčil som plecami, „možno spí.“

„Vodcovia trpaslíkov nikdy nespia,“ zašomral popod nos a pristúpil ku dverám. Okrúhle klopadlo mu utieklo spod ruky, keď sa dvere lenivo otvorili.

„Do to tam strašá?“ vykukla von strapatá ryšavá hlava, ktorej brada siahala až k zemi.

„Dobrý deň, eh, večer... teda ráno,“ začal som zmätene.

Keď videl moju neschopnosť reči, ujal sa slova radšej Dul’thir.

„Zdravím vás, milý starosta. Radi by sme vám položili zopár otázok ohľadom toho elfa, ktorý sa podľa všetkého skrýva niekde v okolí.“

Šišatý trpaslík si pretrel zrak a zvláštnym pohľadom prešiel zo mňa na môjho spoločníka.

„No šak... prečo né,“ otvoril nám napokon dvere a gestom vytvoreným rukou nám naznačil, aby sme vošli do jeho chalupy.

Stále trocha zahanbený mojím prvým dojmom som vošiel potichu, s hlavou sklonenou. I naďalej som prenechal slovo Dul’thirovi.

„Máte vskutku útulný príbytok,“ poznamenal obzerajúc sa po prvom poschodí.

Na pravej stene od dverí horel krb, pred ktorým stálo rozložené kreslo. Medzi týmito dvoma položkami bol na zemi položený medvedí kožuch. Kohokoľvek zaujímalo, odkiaľ kožuch pochádza, stačilo mu pozrieť na stenu oproti dverám, na ktorej si na svojom mieste hovela lovecká puška. Zdalo sa, že jej majiteľ dal nejaké meno, ktoré bolo napísané na zlatej ceduľke zavesenej tesne nad zbraňou. Písmo však bolo príliš malé na to, aby som ho dokázal prečítať.

Prízemie ďalej zdobil stôl, na ktorom sa váľal tanier, ktorý zrejme starosta nestihol od večere spratať.

„Nó, dobro sa mi žije,“ pohladil si dlhočiznú bradu. „Formálne záležitosti ale réšim hen na poschodí.“

Ukázal na schody v ľavom rohu a počkal, kým sa po nich s Dul’thirom vyberieme hore, aby nás mohol nasledovať.

Na vrchole nás predbehol a otvoril dvere na konci úzkej chodby. Teda, chodba nebola úzka pre nás, ale pre širokých trpaslíkov, medzi ktorých sa starosta na prvý pohľad radil, mohol byť priechod ňou komplikovanejší.

Vošli sme za ním do jeho kancelárie.

„Prosím, sadnice hen na ti židle,“ hovoril, kým zatváral dvere.

Pozreli sme na veľký stôl zaprataný všelijakými papiermi. Orgnarský starosta ich však zo stola jednou rukou zmietol, akoby to boli hocijaké bezvýznamné čmáranice a posadil sa do kresla na jeho strane.

Keď už sme všetci sedeli, pohodlne na oprel, založil si ruky na brušisku a s úsmevom na nás hľadel.

Po chvíľke ticha už bol donútený prehovoriť:

„Tákže, kerý z vás dvú začne?“

„Aha,“ vyhŕkli sme temer naraz a pozreli neisto na seba. Pozerajúc na Dul’thira som mal taký pocit, akoby mi chcel očami povedať: ty si šéf, ty začni.

Naklonil som sa teda na stoličke, aby som ruke uvoľnil cestu do vrecka, do ktorého vždy odkladám Lelianin zoznam regrútov. Vytiahol som ho, vyrovnal v ruke a spustil som:

„Na plagáte na hradbách som si všimol, že elf Marnidel sa pohybuje niekde v okolí. Máte o ňom nejaké bližšie informácie? Vedeli by ste nám povedať, kde sa skrýva, prípadne kde ste ho naposledy zazreli?“

Po vyslovení toho mena starostova tvár úplne sčervenela. Obočie sa mu začalo mykať ako cieľ ostreľovača, ruky mu skĺzli z brucha a niečo mi hovorilo, že mu visia vedľa tela zovreté v päste.

„Marnidel,“ zopakoval meno s neskrývanou nechuťou. „Tá sviňa zmagorila celú dedzinu! Decká po ránach revú, že v noci zreli strašidlo, ženy zametajú sílingy, aby odohnali démonov a chlapom sa na opaskoch húpu nabité zbrane!“

Zdesený a zároveň užasnutý som počúval o chaose, ktorý vyvolal v pomerne veľkej dedine jeden elf. Starostove slová vystriedalo hlasné funenie, tak som sa slova ujal zasa ja:

„Snažíme sa toho elfa nájsť, aby sme ho odtiaľto dostali. Ak-“

„Ak to prasa pohybuje s vóľou celej osady, nejakí dvaja – s omluvú – vandráci s ním nepohnú.“

„Dovoľte pane, aby som povedal, že nie sme len tak nejakí vandráci,“ zapojil sa do rozhovoru Dul’thir. „Potrebujeme toho elfa a urobíme všetko preto, aby sme ho odtiaľto dostali.“

„Ha? A na čo ho tak strašne potrebujete, ak smiem byť tej zvedavusti?“ zaujímal sa starosta.

Chvíľku som nad odpoveďou rozmýšľal, nakoniec som však vyšiel s názorom, že pravda v tomto prípade neuškodí nikomu.

„Viete, v našej krajine sa objavil istý mág, ktorý... ničí všetko, čo mu príde pod ruku, aby to neskôr pretvoril na svoj obraz. Ak ho čo najskôr nezastavíme, deštrukcia sa dostane aj ku vám a verte mi, to bude oveľa väčší problém ako jeden nepodarený elf.“

„Veríme, že tento elf má isté schopnosti, ktoré by nám pri zvrhnutí čarodejníka mohli byť užitočné,“ nadviazal na moje rozprávanie Dul’thir.

Starosta sa tak započúval, až sa bez vlastného vedomia zaprel oboma rukami o stôl. Keďže je však pre mužov ťažké popri dumaní robiť niečo navyše, odrazil za zo stola naspäť do kresla, aby sa nad tým všetkým mohol riadne zamyslieť.

„Takžé... vy mi tu vravíte, že ak vám povím, de sa ten hajzlík schováva, tak vy ho nájdete a odpracete ho z našeho kraja?“

„Áno,“ prikývli sme s kňazom naraz.

„Tak teda platí,“ vykríkol s úsmevom a podával nám ruku na znak dohody.

Zohol sa, aby mohol otvoriť zásuvku na jeho strane stola a vytiahol z nej starý, časom ohryzený papier. Rozprestrel ho na stole a ukázal prstom na symbol jaskyne:

„Kukajte. Toj, jak výndete z brány, pozrete nalavo a hen uvidíte také menšié hory bo co to je. Toš tam vyrazíte a o chvíľu uzriete ďúru. Práve v nej by sa malo elfisko skrývat.“

Vedel som, o ktorých horách trpaslík rozprával, videl som ich totiž už keď sme prvý raz vstupovali do Orgnaru.

„Veľká vďaka, pane!“ vyhŕkol som radostne.

„Toš neni záč!“ odpovedal rovnako veselo. „Aj bych vám ty potíže s tú sviňuchú zaplateu, ale... pokladnica je na tom teraz trocha slabšie, víte. Heh. Mohol bych vám ale poskytnúť dopravu! Ano, tak bude! Pri bráne rekujte koniarovi, aby vám dal dva kone. Vás je viac? Tak teda koľo potrebujece, nám moc chýbať nebudú. Už mi ich sem ani nemusíte nosit, berte to ako dárek za vašu službu tomuto mestu!“

Vstal a znova nám podával ruku:

„V mene celého mesta Orgnarského vám srdéčne ďakujem!“ Usmial sa a vykročil ku dverám, aby nás vyprevadil von.

----------------------------------------------------------------------

Pred Orgnarskými bránami som sa zo sedla načiahol ku tlame môjho nového koňa a s pohladením som mu ponúkol jablko. Corny samozrejme neodmietol a jablko s veselým zaerdžaním skonzumoval.

Obďaleč kľačal na jednom kolene Jazdec, pričom pravú ruku mal priloženú na púštnej zemi a sánka jeho lebky sa mu pohybovala hore a dolu v pravidelných intervaloch. Na zemi okolo neho sa vytvoril kruh modrej mágie, z ktorého do vzduchu vyrástla okrúhlo tvarovaná stena.

Tá Jazdca na chvíľku úplne zakryla, keď však opäť padla k zemi, odhalil Jazdca sediaceho na svojom Fergusovi.

„Zdá sa, že si vy dvaja začínate rozumieť,“ zasmial sa, keď k nám docválal.

„Áno,“ odvetil som, „je veľmi poslušný a nič mu netreba opakovať dvakrát.“

Šikovne skrytý odkaz na jedného z našich spoločníkov som Jazdcovi odhalil tým, že som zrak obrátil naspäť k mestu. Tam, na Orgnarskej strane brán, sa Leliana, divoko rozhadzujúc rukami, snažila Dul’thirovi vysvetliť, že sadnúť na koňa je úplne bezpečné a že sa mu na chrbte neotvorí žiadna vražedná dutina, ktorá by ho pohltila.

Asi po 20 minútach nekonečného čakania to vyzeralo, že si kňaz dal povedať a o malú chvíľu už sme všetci štyria sedeli vedľa seba, každý na svojom koni.

„Ako sa volá?“ zakričal som pobavene na Dul’thira, ktorý sa na zátylok konskej hlavy stále pozeral ostražito a nedôverčivo.

„Vy im dávate mená?“ zamyslel sa. Zdalo sa, že pre trolla je ťažké v jednu chvíľu sa báť i rozmýšľať, a tak sa náhle upokojil a naplno sa ponoril do svojich myšlienok.

„Už viem,“ zaškeril sa. „Predstavujem vám Skazokopytníka!“

„To pomenovanie je obsadené,“ ozvala sa Leliana. „Patrí divokým býkom podobným zverom na juhu Ostrova večných lovíšť.“

Na naše prekvapené výrazy len pokrčila plecami: „Geografia.“

„Tak teda... Smrtič!“

„To znie ako Smrdič!“ rozosmial sa Jazdec.

Dul’thir nervózne rozhodil rukami.

„Fajn, kašlem na to! Na mená bude čas neskôr...“

„Tak teda... kam smerujeme?“ spýtala sa Leliana.

„Marnidelova skrýša by mala niekde smerom na sever.“

Obrátil som koňa tak, aby sa predná časť Orgnarských hradieb nachádzala po mojej ľavici, presne ako hovoril starosta.

Počkal som, kým sa všetci otočia tým istým smerom. Keď som sa chystal zaveliť k výjazdu, začuli moje uši akýsi rachot. Otočil som sa tým smerom.

Zhruba päť tuctov trpaslíkov tlačilo päť obrích kanónov a nastavovali ich tak, aby mierili na východ. Tým istým smerom sa nachádzala skalka, na ktorú sme sa pred niekoľkými hodinami teleportovali.

Zmätene som skákal pohľadom z jedného spoločníka na druhého, kým sa mi pohľad nezastavil na usmievajúcom sa Dul’thirovi. Keď sa na mňa otočil, žmurkol jedným okom, čím mi pripomenul jeho vyjednávanie s trpaslíkom.

„Ha,“ štuchla do mňa zrazu Leliana, „závodíme?“

Skôr než som stihol odpovedať, popohnala koňa, ktorý sa bleskovo rozbehol dopredu. Ako druhý vyštartoval Jazdec a už-už by som vybehol za nimi, keby ma Dul’thir nepožiadal o pomoc.

Keď som mu ukázal, ako má koňa nakopnúť, vyskúšal to a na základe ním trocha neočakávaného štartu som si domyslel, že to asi pochopil.

Pohladil som teda svojho koňa a vyštartoval za ostatnými.

----------------------------------------------------------------------

Akokoľvek rýchly môj kôň bol, ostatných troch tátošov dobehnúť nevedel, a tak som sa s ostatnými stretol až pred vchodom do jaskyne.

„To je ono?“ zoskočil Jazdec z Fergusa.

„Malo by,“ nasledoval som ho a Leliana po chvíľke tiež. Stále neistému Dul’thirovi sme museli trocha pomôcť.

„Hm,“ ozvalo sa zadumane z Dul’thira, „nevyzerá použito. Žiadne známky hocijakej prítomnosti.“

Priblížil sa ku vchodu a vyčaroval menšiu svetelnú guľu. Pohybom ruky ju vyslal na hlbší prieskum jaskyne.

Keď sa od neho guľa vzdialila na takých 10 krokov, vykročil opatrne za ňou. Takto sa stratil v jaskyni, z ktorej sa ozvalo:

„Druhovia! Toto musíte vidieť!“

Tón jeho hlasu v nás nabudil nedočkavosť, a tak sme vytiahli všetky potrebné veci z vakov zavesených na koňoch a rozbehli sme sa za ním.

„Ale opatrne! Je tu menšia die-“

„Áááá!“ zakričal Jazdec, keď sa mu zem stratila pod nohami a on zmizol kdesi v nekonečnej tme diery vyhĺbenej v podlahe.

Jeho neutíchajúci krik slabol každou chvíľou, až kým úplne nestíchol.

„Na kostru bez orgánov má pľúca dobré,“ neodpustila si žart Leliana.

I skrz moju neutíchajúcu vášeň pre humor som na tejto situácií nenachádzal nič zábavné. Zamyslene som stál pod slabou žiarou Dul’thirovho svetla. Keď si to Leliana všimla, spýtala sa:

„Čo chceš robiť? Hádam za ním nechceš skočiť?“

„A čo iné mi ostáva? Mus-“

Výklad môjho plánu prerušil Jazdcov hlas, ktorý sa ozval hlbšie z jaskyne. S Lelianou sme na seba rýchlo pozreli a rozbehli sa Dul’thirovým smerom.

Jeho rozpäté ruky nás zastavili a zachránili pred pádom do ďalšej diery v jaskyni. Táto však bola o niečo väčšia ako tá predošlá.

Vlastne to nebola tak celkom diera, ako skôr obrovský jaskynný les. Jaskyňa sa tu rozširovala do každého smeru, vytvárajúc obrovskú plochu, kde bol priestor na rast veľkých stromov. Keď som sa nad tým tak zamyslel, jaskyňa svojím tvarom pripomínala balón a my sme ako vzduch, ktorý doň vojde maličkým otvorom.

Pozrel som dolu a zbadal som Jazdca mávajúceho rukami.

„Arden! Tu som! Som v poriadku! Poďte za mnou!“

Chystal som sa povedať, že by sme sa k nemu radi pripojili, keby sme mali takú možnosť, avšak než som stihol otvoriť ústa, Dul’thir otvoril svoj portál a už sme stáli vedľa spokojného Jazdca.

„No teda! Keby som vedel, zviezol by som sa s vami,“ zasmial sa a otočil sa smerom k obrovským stromom.

„Pozrite sa na to! Ako je možné, že tu tie stromy dokážu prežiť?“

„Pravdepodobne mágia,“ odvetil zamyslene Dul’thir. „Silná mágia a vytrvalá starostlivosť.“

Tak nejak som tušil, kto by mohol byť obyvateľom tohto jaskynného lesíka, a netrvalo dlho, kým moju teóriu potvrdil samotný Lesný démon.

Listy na najbližšom strome zašušťali. Do Dul’thirovho krku sa zabodla maličká šípka a kňaz stratil kontrolu nad svojím telom. Zošuchol sa na zem a vystrašený Jazdec k nemu pribehol.

Leliana sa zatiaľ kamsi vyparila a napravo odo mňa už stál môj dvojník.

„Myslíš si, že nedokážem trafiť vás oboch naraz?!“ ozvalo sa z koruny stromu. „Kľudne vás zložím všetkých štyroch jediným výstrelom!“

Jazdec vstal od Dul’thira a prehovoril na útočníka:

„Prichádzame v mieri! Nemáme žiadne čierne úmysly.“

Bodku v jeho vete nahradilo cvengnutie hrotu šípu o jeho brnenie.

„Vy možno nie...“ odpovedal strelec so zákerným tónom hlasu. „Nabudúce to bude medzi oči!“

„On oči nemá,“ zapojil som sa do rozhovoru najhlúpejšie, ako som vedel – odhalením Jazdcovej identity kostlivca. Najprv som sa zdesil nad svojou chybou, napadlo mi však, že by som ju mohol využiť v svoj prospech.

„My ostatní však áno. A zišlo by sa nám zopár očí navyše... Preto sme prišli za tebou, Mariandel.“

Stuhol som, keď som si uvedomil, že som elfove meno poplietol. Jeho reakciou bola spŕška šípov, ktoré dopadli všade okolo mňa i môjho dvojníka.

„Ak sa chceš dožiť dôchodku, už nikdy mi tak nehovor! NIKDY!“ skríkol naštvaný elf a koruny sa opäť rozpohybovali.

Rozbehol som sa hlbšie do lesa, až kým som kmeňmi velikánov nebol celkom obklopený. Pozrel som hore a zbadal som siluetu čupiacu na strome s napriahnutou tetivou luku, ako ma sleduje.

Zdvihol som ruky a po tom, čo to môj klon zopakoval, mi bolo jasné, že elfovi došlo, že nie sme dve rozdielne osobnosti. Keďže však klonove pohyby neboli nijako oneskorené, stále bola šanca, že si elf nie je istý, ktorý z nás je skutočný.

„Pozri... prišli sme sem za tebou. Hľadali sme ťa, ab-„

Pomedzi prsty klonovej ľavej ruky presvišťal šíp a zabodol sa do presného stredu listu padnutého na zemi.

„Hľadali? Hm. Povedz mi, cudzinec, ako ste ma našli?“

Bola to ťažká situácia. Žiadne rozhodnutie sa nezdalo úplne správne, ale ja som si vybral staviť na úprimnosť.

„No, prechádzali sme cez neďalekú trpasličiu dedinu, kde sme sa na teba trocha popýtali, a-„

„A prezradil ma milučký starosta, pravda?“ V jeho hlase som začul úsmev, o ktorom som si nebol istý, či je úprimný alebo ironický.

„Ten bachratý parchant, ktorého majú jeho ľudia tak strašne radi. Povedzte mi, dvojičky, ako si myslíte, že prišil na moju skrýšu?“

Nepáčil sa mi tón, ktorým nás- teda mňa oslovil. Ako odpoveď som k myknutiu plecami dodal:

„Je to starosta... Rovnako ako svoje mesto a ľudí by mal poznať aj jeho okolie.“

„Chytrák,“ precedil elf pomedzi zuby a vypustil ďalší šíp, ktorý mi preletel tesne ponad hlavu tak, že mi sňal z hlavy kapucňu.

V tej istej chvíli však padla z hlavy aj kapucňa môjho dvojníka. O-ou, pomyslel som si a elf mal na to tiež svoj názor.

„Cha! A mám ťa, ty bzdocha! A teraz...“ načiahol sa do tulca po ďalší šíp a rýchlosťou žmurknutia ho nasadil na tetivu, „mi daj jeden dôvod, prečo by som ti nemal prestreliť lebku.“

Sklonil som hlavu a odvolal som svoju kópiu. Pozrel som napravo aby som sa uistil, že je preč a zdvihol som hlavu naspäť k elfovi.

„Pretože som ti prišiel dať šancu zachrániť svet.“

Spomedzi listov ku mne doľahol ostrý smiech, ktorý neprestával ani po necelej pol minúte.

„Achah... No dobre, povedzme, že ti verím. Pred kým alebo čím chceme tento krutý svet zachrániť?“

V rýchlosti som mu vysvetlil situáciu a dodal som aj zopár detailov našej doterajšej cesty a povedal som mu niečo málo o mojich spoločníkoch.

„Takže zachraňujeme svet pre nejakým starcom. Dovoľ mi položiť ti otázku, chlapče. Pozerám sa na tú vašu partičku a vidím troch ľudí a hento štvrté s tými vašimi schopnosťami. Načo potrebuješ mňa?“

Na to som len pokrčil plecami: „Sila je v počte.“

„Heh,“ zasmial sa Marnidel, „o tom by jeden červený elf na úteku mohol diskutovať. Ale predsa si myslím, že vy štyria by ste proti nemu mali slušnú šancu. Cítim tu aj nejaký bočný úmysel.“

„No dobre,“ vzdal som sa jeho neustálemu dobiedzaniu, „počul si už niekedy o Bratstve tieňov?“

„Bratstvo tieňov? Nielen počul, videl som jedného z nich pracovať! Keď som mal asi 18 rokov, prechádzal som sa s matkou po námestí Tarmenie, môjho domova. Prišiel k nám jarmok, a ja, malé elfiatko, som sa veselo prechádzal medzi všetkými tými farebnými stánkami, keď vtom- Pozeral som sa na jeden červený balónik, ako letí ku oblohe, až kým ma pohľadom nezaviedol na vežu Tarmenského paláca, kde som videl jeho – postavu v presne takom odeve, aký máš na sebe teraz ty! Načiahol sa do otvoreného okna a niekoho z neho vytiahol. Keď obeť dopadla priamo doprostred námestia na chodník, ukázalo sa, že je to môj strýko!“

Po tomto zistení som ostal bez reči. Obával som sa, že po tomto sa k nám elf už vôbec nepridá. Ako sa však ukázalo, bol to ten najviac nepredvídateľný tvor na zemi.

„No dobre...“ vzdychol si po chvíli. „Pôjdem s vami, zabijeme toho čarodejníka a uvidíme, či sa zdržím aj v tom vašom Bratstve.“

Vo vnútri som pocítil obrovskú úľavu. Nebyť pod prísnym dozorom červeného elfa Marnidela, priamo na mieste by som sa rozosmial.

„A čo maska?“

„Hm?“ ostal som zarazený.

„Ten vrah, ktorý nás navštívil, mal na tvári masku. Kde je tvoja maska?“

Nadvihol som vzadu plášť, odopol som masku z úchytov na chrbte a načiahol som ruku Marnidelovým smerom. Keďže bol príliš vysoko na strome, odkiaľ by nedočiahol, rozhodol sa zliezť ku mne.

Až vtedy som ho prvý raz zočil v jeho skutočných farbách. Videl som jeho odev, skladajúci sa z červenohnedých kožených nohavíc a akejsi uniformy tej istej farby. Na opasku sa mu húpali dve dýky a na chrbte mal upevnený luk. Ten bol zakrytý medvedím kožuchom, ktorý sa ako plášť ťahal až od medvedej papule, ktorú mal na hlave nasadenú ako kapucňu.

Keď stál pevne na zemi, sňal si z úst zelenú šatku, ľavou rukou si vzal masku a pravú mi podal na znak dohody. Potriasol som mu ňou a on si zatiaľ dôkladne obzeral masku.

„Šikovná vecička. Mám dotaz – ako člen takú dostanem zadarmo, však?“

Rozosmial som sa: „Uvidíme. Najprv sa poď zoznámiť s ostatnými.“

Keď už sa celá skupina poznala skrz naskrz, vykročili sme ku vchodu jaskyne. Marnidel ma zozadu chytil za plece. Otočil som sa a on mi povedal:

„Dobehnem vás. Len sa tu potrebujem rozlúčiť.“

Pozrel som na jaskynný les za ním, o ktorom som nepochyboval, že je práve Marnidelovým dielom a prikývol som. On prikývol tiež a vykročil k najbližšiemu stromu.

Predtým, než nás Dul’thirov portál odniesol pred vchod jaskyne ku koňom, som pozrel na Marnidela. Dlaň mal priloženú na kmeni stromu a so sklonenou hlavou niečo odriekaval. Vyzeralo to, ako keby sa so stromom naozaj lúčil.

----------------------------------------------------------------------

Keď už sme pripravení sedeli na koňoch, z jaskyne vyletel zapálený šíp nasledovaný červeným elfom.

„Tak teda – kde mám koňa?“

Dul’thir neváhal a zoskočil zo svojho koňa:

„Tu! Ja tej potvore naozaj nerozumiem! Raz sa tvári ako môj priateľ, inokedy by som sa nedivil, keby mu z chrbta vyrástla dýka, ktorá by ma počas jazdy zabila!“

Marnidel sa rozosmial a vykročil k Dul’thirovmu tátošovi. Ruku mu položil na čelo a pohladil ho. Konské oči sa rozsvietili slabou žltou žiarou. Elf sa na nás otočil, zasmial sa a vyskočil na koňa.

„Prosím,“ otočil sa na Dul’thira. „Zveziem ťa.“

Vyzeralo to tak, že mágiou skroteného koňa sa kňaz toľko nebál, pretože na elfovu výzvu zareagoval okamžite.

„Dobre. Vyzerá to, že sme pripravení vyraziť. Kam nás zavedieš teraz, kapitán?“ pozrel na mňa Marnidel a ja som zašmátral vo vrecku po zozname. Ostali na ňom už len dve mená. Nastalo rozhodovanie medzi goblinom a človekom.

Asi po minútovom premýšľaní som dospel k záveru, že človeka naverbujeme o niečo jednoduchšie. Preto som s cieľom vybaviť najskôr tie ťažšie záležitosti prečítal goblinovo meno:

„Ix.“

„X?“ spýtal sa Dul’thir.

„Nie, Ix.“

„Veď hovorím, X.“

„Nie X, ale Ix!“

„Ja v tom tiež nevidím rozdiel,“ zamiešal sa do rozhovoru Jazdec.

Nervózna Leliana sa na koňovi priblížila ku mne a vytrhla mi papier z ruky. Následne ho ukázala celej družine, a keď všetci sklapli, povedala:

„Goblin menom Ix. Mal by sa zdržiavať v meste Tristem.“

„Ako to vieš?“ spýtal sa s úžasom Marnidel.

„Pretože je to jediné mesto, ktoré ešte neobral o posledný cent. Takže – kto sa chce zúčastniť lúpeže?“

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov: Z popola - VI.: