Cailleach (prológ, 1. kapitola) • OurStories.cz ~ naše povídky

Celý príbeh sa točí okolo dievčatka menom Annis. Annis žije v sirotinci, no a jedného krásneho dňa nájde priechod do sveta mágie... hmm, ešte to nie je domyslené, ale podmienkou je, že bude veľmi silná. :D

08.01.2014 (11:00) • , Naxsa • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 578×

Prológ

Utekala som lesom, celá zadychčaná. Takmer som zakopla o menší kameň, no v poslednej chvíli som nohu zvrtla a položila inam.

Vybehla som bránami von z mesta a zamierila som si to do tmavého lesa. Dúfala som, že sa mu v lese stratím, no dúfala som zbytočne.

Práve, keď som sa chcela schovať za hustý lesný porast, zakopla som o vetvu vyrastajúcu zo zeme.

Padla som.

Až teraz som pochopila, že neexistuje žiaden spôsob, ako tomuto tvorovi utiecť. Vedela som, že už sa neoplatí utekať a tak som zavrela oči a čakala na najhoršie.

„Ahoj. Čo to robíš?“ Začula som nad sebou zvučný, chlapčenský hlas. Prekvapene som k nemu vzhliadla.

Vystrašene sa mi zúžili zreničky, keď som zbadala príšeru za chlapcom.

Chlapec sa hneď otočil a rozosmial sa. „Ty sa bojíš Igneela? On je neškodný, však?“ opýtal sa veselo obludy a pomohol mi vstať.

„Ja som Natsu a ty?“ opýtal sa ma chlapec, ktorý sa očividne obludy nebál.

Roztrasene som sa naňho usmiala. „Ja som Annis.“

Chlapec sa na mňa zoširoka usmial a objal ma.

„Annis, aké pekné meno.“ Zasmial sa.

„Čo je to?“ zašepkala som potichu Natsuovi tak, aby to počul iba on.

Natsu sa na mňa zarazene pozrel a odtiahol sa preč. Jeho nafúknuté malé líčka sa zafarbili do červena. „Nie to! Ale Igneel! A je drak.“ Pri poslednom slove sa mu vzrušene zaligotalo v očiach. „Je to môj ocko,“ povedal pyšne a zase sa na mňa zoširoka usmial.

„Drak?!“ Vystrašene som od nich odskočila, no zabudla som, že za mnou je koreň a zase som sa, takmer, skácala k zemi.

„Au!“ stihla som ešte vykríknuť, než ma zachytil pred pádom drakov chvost. Podoprel ma zozadu a o chvíľu som zasa stála na nohách.

„Vidíš?! Hovoril som ti, že je neškodný!“ vykríkol Natsu a šťastne sa snažil draka objať, čo bolo, bohužiaľ, s jeho rozmermi nemožné. „Je to najlepší otec na svete!“ vykrikoval.

„Prepáč,“ zašepkala som a zahanbene som sa pozrela do zeme. Po chvíli som sa na Natsua zvedavo pozrela.

„Prečo ste ma naháňali?“

Natsu zrazu znervóznel a začal sa ošívať.

„N-no, v-vieš, ja som chcel len kamaráta,“ vykoktal celý červený a tentoraz to bol on, kto sa pozeral do zeme.

„Tak som sa opýtal Igneela, či by som sa nemohol chvíľu s tebou zahrať.“

Nevedela som, čo na to povedať, no ani som nemusela.

„Tak poď! Pôjdeme sa spolu zahrať.“ Usmial sa na mňa Natsu a chytil ma za ruku. Ani neviem kedy, som sa začala smiať s ním.

1. kapitola

„Anniiiis!“ ozval sa domom nazúrený rev.

S povzdychom som sa vybrala z mojej izby a neochotne som kráčala dole schodmi.

„Ako si si dovolila odísť z jedálne skôr, ako si umyla riad?! Pokiaľ viem, tak za tento týždeň si to urobila už tretíkrát!“ zakričala na mňa postaršia pani, keď som vošla do kuchyne.

„Prepáčte, madam,“ ospravedlnila som sa a rýchlo som priskočila k zástere, zavesenej na rúčke šporáku.

„Prestaň sa ospravedlňovať a začni umývať ten riad,“ zasyčala na mňa madam Rosie a zmizla za dverami svojej kancelárie.

„Už sa činím,“ zamrmlala som a pustila sa do riadu.

„To umývanie riadu ma raz privedie do hrobu.“ Zívla som a ľahla si na posteľ, z ktorej vyšiel kúdeľ prachu.

„Nie je to až také zlé,“ ozvala sa moja spolubývajúca, ktorá si vzala príklad zo mňa a tiež sa hodila na posteľ, z ktorej tak ako z mojej, vyšiel obrovský kúdeľ prachu. Týmto tempom sa o chvíľu udusíme a konečne si budú musieť všetko robiť sami.

„Aspoň máme nejaké súkromie. Počula som, že v sirotinci v Lyone sa musia všetci pomestiť do jednej izby.“ Zaškerila sa a hodila po mne vankúš.

„Aha, tak to sme na tom ešte dobre.“ S úškrnom som jej to vrátila. Odrazu sa prudko otvorili dvere do našej izby a do vnútra vošla madam Rosie.

„Buďte ticho a choďte spať! Už je dávno po večierke,“ zakričala tak, že musela pobudiť polocicu sirotinca. Ešte raz sa na mňa madam R škaredo pozrela a odišla. Nezabudla poznamenať, že zajtra budeme celý deň drhnúť kúpeľne.

„Čo si to hovorila o tom súkromí?“ Nadvihla som veľavýznamne obočie a schytila som skicár na nočnom stolíku. Snažila som sa vybiť svoju mrzutosť na kreslení madam Rosie s hlavou v záchode.

Pri každom mojom ťahu ceruzkou sa Zoe nekontrolovateľne zasmiala.

Keď bolo moje majstrovské dielo hotové, vytrhla som ho zo skicára a dala do šuplíka na stole, ktorý som pre každý prípad zamkla a kľúč schovala za nefunkčný radiátor.

Zasa som si sadla na posteľ a Zoe sa zasmiala. „Chcela by som mať tvoju predstavivosť.“

„Čo budeme robiť teraz?“ opýtala som sa, načo ma Zoe zhodila z postele a vynikajúco sa na tom zabávala.

„Za čo to bolo?“ Urazene som sa ňu pozrela.

„Pšššt!“ Priložila si prst k perám, čím mi naznačila, že mám byť ticho. Chvíľu sa nič nedialo, no hneď na to som započula rýchle kroky po schodoch. Rýchlo som skočila do postele a zavŕtala sa do perín. Zoe urobila presne to isté. Zavreli sme oči, len čo sme začuli, ako sa rozleteli dvere.

„Čo za...“ začala kričať madam R, no len čo zbadala, že poslušne spíme, odišla.

Odľahčene som si vydýchla. „Asi by sme mali ísť už konečne spať. Dobrú,“ povedala som, no odpoveď som už nedostala. Začudovane som sa pozrela na svoju odfukujúcu spolubývajúcu. Usmiala som sa - to je celá ona.

Autor: (Shrnutí povídek), Naxsa, v rubrice: Povídky » Na pokračování