OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Calvert - 1. kapitola

22.07.2011 (16:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 900×

Možná podobnosť Calvertových vlastností s televíznym seriálom Dexter viac ako pravdepodobná. Predsa len to bola inšpirácia.

1. kapitola

Bolo to tu zase. Už znova pociťoval to nutkanie. Svrbeli ho prsty, zuby sa sťahovali k sebe a sánka preskakovala. Zrýchlený tep. Túžba niekoho zabiť. Nemohol to svojmu telu odoprieť. Nemohol. Kaziť si ten pôžitok keď obete kričia, keď im teplá krv steká po pokožke. A to vzrušenie pri tom, keď zovrie vo svojich prstoch nôž a...

Ale no ták! Ešte nie. Bol to len týždeň. Týždeň od poslednej vraždy a od tej hlúpej chyby. Typické pre amatérov – podcenenie súpera. Až na jednu maličkosť, on amatér nebol. Ešte stále cítil rebrá a stehy na ruke mu ani len nevypadli. A to nehovorím o narazenej čeľusti. Celý týždeň prežíval len na polievkach.

„Dnes v noci asi budeš sám, Francis.“ Potľapkal psa po hlave a odišiel do noci. Zviera bolo dokonalé krytie pre spoločenský život. Keď sa mu jednoducho nechcelo zúčastniť na nejakom nudnom večierku alebo akcii a predstierať nadšenie i záujem, vyhovoril sa na psa. Chudáčik malý, nemôže byť doma dlho sám, práve ho operovali. Alebo niečo také. Ku podivu to zaberalo.

A dnes sa znovu poberal do ulíc. Bol však rozhodnutý, že túto noc zabíjať nebude. Nechcelo sa mu. On nemal šľachetné dôvody pre vraždenie. Robil to len pre ten pocit. Adrenalín, to bolo jeho. Jemu nestačilo skočiť z lietadla alebo v kazajke do bazénu.

Zatavil sa pred starým skladišťom. Bola to budova, ktorá nikomu nepatrila, no niečo nelegálne sa tu konalo každú noc. Raz kohútie zápasy, inokedy psie a najčastejšie tie ľudské. Odsunul dvere, ktoré boli voľne opreté o pánty. Vo vnútri bol rozruch, pretože dnes večer bol na programe írsky box bez rukavíc. Ten mal najradšej. Stávky boli vysoké, boj tvrdý a bolestivý. Presne podľa jeho predstáv.

„Nazdar, Cael. Teba som tu nevidel. Ideš si zaboxovať?“ kričal naňho Max. Max bol proste Max. Chlapík v stredných rokoch s troma deťmi. Robil bookmakera pre všetko ilegálne na čom sa dalo stávkovať v tejto časti mesta, aby zarobil na alimenty. Calvert si s ním občas zašiel na pivo.

„Veď ma poznáš, Maxíku. Čo myslíš?“ Spýtavo podvihol obočie.

„Stavím si na teba.“ Calvert prikývol.

„Ty Max, počuj, kto sa dnes bije?“ Obzeral sa dookola. Bolo tu naozaj veľa ľudí.

„Mick.“ Cael zaklial. Mick bola skratka z chlapovej prezývky. Volali ho Michelangelo a to hlavne z jedného dôvodu. Mick vám dokázal pretvoriť ksicht behom pár minút a stačili mu k tomu vlastní ruky. Bol lepší než plastický chirurg, teda až na jednu skutočnosť – výsledok bol oveľa viac ako znepokojujúci. Keď ste sa šli pustiť do boja s Mickom, postavili pred vás zrkadlo aby ste sa posledný krát pokochali svojím výzorom. Calvert sa s ním tĺkol len raz a aj to už bolo dávnejšie. Mal šťastie, že akurát vtedy Mickovi volali z nemocnice. Jeho sestru zrazilo auto. Nič vážne, len zopár škrabancov, no aj tak... Vodič toho auta dopadol nepríliš slávne.

„To dáš. Hádam si sa nezľakol?“ V Maxovom hlase nepočul výsmech, skôr len snahu o podporu. Tak fajn, idem na to, pomyslel si. Rozopol si gombíky na košeli a prevesil ju cez stoličku. Obišiel pletivo koldokola až narazil na dvere. Nepresunuli ich? Max akoby mu čítal myšlienky.

„Minule sa tu Joey trošku rozšupol. Chudáka Vietnamca museli zoškrabávať zo steny.“

Klietka bola vysoká asi tri metre a z vrchu neuzatvorená. Priemer mala takých šesť metrov, ale verte či nie, keď ste sa chceli uhnúť pred špičkovým pravým hákov, bolo to zkurvene málo. Calvert tu minule videl chlapíka, ktorý svojho súpera hádzal z jednej strany klietky do druhej. Chudák chlapec sa šmýkal dole ako po skle. Ani koniec nebol príliš očarujúci. Ten úbožiak vyzeral ako keby sa ho niekto snažil precediť cez sitko pomocou tĺčika na mäso.

„Cael! Chlapče ty si tu nebol... Ani nepamätám, kedy si sa tu ukázal naposledy. A nie počkaj, viem! To bol prezident ešte v plienkach.“ Calvert sa smial. Jeff mu vždy dokázal zdvihnúť náladu.

„Keby si nekecal,“ odvetil.

„Bež do toho chlapče.“ Jeff sa často choval ako jeho strýko, alebo niečo také. Každopádne, vek na to mal. Caelovi to nevadilo, nemal s tým problém. Úsmev mu vrátil a vzdiali sa od pletivovej steny. Dnu vstúpil Mick a Jeff so zrkadlom.

„Nechceš si to rozmyslieť, synak?“ opýtal sa pochybovačne a stočil zrkadlo na Micka. Z počiatku to vyzeralo ako keby sa to pýtal Calverta. Skutočnosť bola o ulicu ďalej. „Tak čo Mick? Nič?“ Odpoveď neprišla. „Nuž teda, ako myslíš.“

Calvert sa uškrnul. Postavil sa čelom k Mickovi. Ľudia za pletivom stávkovali. Nevnímal ich. Skoncentroval sa, prsty zovrel v päsť. Mick urobil prvý výpad. Cael ho vykryl.

Súboj bol v celku vyrovnaný. Calvert mal rozbitú peru a znovu narazenú čeľusť, hánky odraté do krvi. Mick bol na tom podobne. Cael sa po ňom zahnal, no Mick mu úder vykryl a päsťou zaútočil na Calvertove narazené rebrá. Ten sviniar rozhodne nehral fair-play. Využil výhodu viditeľnosti jeho zranenia a Cael sa zviezol na kolená. Rebrá povolili a praskli. Zaťal zuby aby zabránil bolestivému výkriku. Rukou sa podoprel a vstal.

„Tak to ukončíme,“ zašepkal.

„Si píš.“ Mick sa zákerne usmial. Keby to nebol Mick a Calvert by nemal bolesťou zahmlený zrak, zľakol by sa. No túdle. Cael by sa protivníka nikdy nebál.

Uhnúť, zablokovať, udrieť, uhnúť, udrieť, odskočiť a udrieť lakťom zhora do chrbtu a koniec. Niektorý zostali šokovaný, niektorý sa len usmievali. Max vyplácal peniaze a Jeff len spokojne prikyvoval. Micka ešte nikto neporazil aj keď bol zápasníkom len dva mesiace, získal si rešpekt a jeho päť minút slávy sa skončilo. Calvert mal rešpekt omnoho väčších maníkov než bol Michelangelo. Nevedel dávať príliš tvrdé rany, no vynikal svojou mrštnosťou a vytrvalosťou.

Vyšiel z klietky, cestou prekročil ležiaceho Micka. Do jednej ruky si vzal košeľu a do druhej vyhraté peniaze. Prepočítal ich pohľadom. Boli tam zhruba tri stovky v dvackách.

„Pekné predstavenie, chlapče.“ Jeff ho chlapsky pobúchal po chrbte. „Už si nám tu chýbal. Vážne!“

„Zotavím sa a prídem zase. Maj sa Jee.“ Otočil sa a odišiel. Nemal rád, keď prišli otázky typu: A kde sa ti to stalo? Viem, že tu určite nie. Alebo: Koho si zasa nasral Cael? A práve tie by teraz prišli. Calvert vlastne nemal rád žiadne otázky. Prišli mu zbytočné, ibaže by sa pýtal on. Vtedy bol nekompromisný.

„Calv! Počkaj!“ No fasa. Takto ho volala len jedna osoba a práve tú teraz nechcel stretnúť. Pridal na rýchlosti. Bol presne päť krokov pred ulicou, kde môže zmiznúť. Zahol za roh a preskočil tehlovú stenu. Pobehol a znovu zahol za roh. Za sebou počul volanie.

XXX

„Calv! Zlato, kde si?“ volala. Calvert vykúkol spoza budovy. Keysee mala na sebe červenú minisukňu a top, ktorý odhaľoval celý chrbát a o niečo málo viac zakrýval hrudník. Vlasy vypnuté hore v zložitom účese. Topánky s vysokým opätkom tvorili spolu s rytmickými krokmi a tichom ulice symfóniu, ktorá Caelovi trhala uši. On tu ženskú neznášal. Jasné, príležitostný sex bol o niečom inom. Nebol to typ ženskej čo by chcela niečo viac. To nie. Problém nastal jednu noc, keď sa tak sťal pod obraz až zabudol na gumu a dostal od nej nejakú pohlavnú hnusobu. Ešte aj jej prezývka o tom niečo vypovedala. Ženská si síce myslela, že znamená niečo na spôsob krásnej spoločníčky až na to, že v skutočnosti to vymysleli raz v noci v klube. Kurevská suka. To bola Keyseena presná charakteristika. A nejako sa to ujalo.

Dnešná dávka krvi mu aj stačila. Mohol by ísť domov, alebo sa poriadne spoločensky unaviť. Vybral si prvú možnosť. Stačilo mu, že si pripadá ako pošahaný upír, že dnešná dávka krvi. Do riti! Do akého štádia sa to dostal?

Potriasol hlavou. Ruky zasunul do vreciek a límec košele vytiahol vyššie do tváre. Trvalo mu neskutočne dlho kým sa došuchtal domov. Francis ho nadšene privítal. Dal si horúcu sprchu, vydezinfikoval si rany a obväzom stiahol rebrá. Stehy na ruke mu povolili. Polovicu rany si musel znovu zašiť. Ešte šťastie, že pred pol rokom fičal na morfíne. Cítil sa po tom akoby mal telo z betónu tak to nechal.  Nejedol nič, len sa tak zvalil do postele a zaspal.

XXX

Ráno bolo nepríjemné. Už o pol piatej ho zobudilo čvirikanie vtákov a hneď potom ako sa mu podarilo znovu zaspať, zobudila ho tá senilná babka od naproti.

„Pani Davisová, môj pes vám určite nezjedol sušienky, ktoré ste mali pod vankúšom. Pravdepodobne to boli tie vaše malé zrúdy.“ Chcel to vyriešiť po dobrom. Vážne!

„A ja vám už po stýkrát vravím, že moje vnúčatká nie sú zrúdy a váš pes mi chodí na sušienky!“ kričala naň tým svojím E.T. hlasom.

„Tak mu idem poblahoželať, že sa naučil odomykať a možno ho pošlem vylúpiť biely dom. Tešilo ma pani Davisová.“ Zavrel dvere, no aj tak sa mu nedalo nezasmiať na tom čo zadrela, keď zamkol. Tá ženská ho raz zabije. Ona vážne chcela volať F.B.I.

Polícia v meste, kde žil bola... Ako by som to... No proste, niečo na spôsob Simpsonovcov. Šišky, spánok a hlavne sa do ničoho nepliesť- dávali od všetkého ruky preč. Problémy nastali až keď sa v meste začal nový režim. Pred voľbami chcel každý vyzerať ako svätúšik a tak guvernér vymenil celý policajný zbor v meste. Začali razie, dealerov chytali ako na bežiacom páse a všetko nelegálne zostalo tabu. Spoločnosť ľudí kam Calvert chodil sa polície nebála. Mali medzi sebou pár policajtov a všetko čo sa konalo vedeli dopredu.

XXX

Dnešný deň stál vážne za nič. Keď videl obedné správy skoro ho vystrelo. Policajti našli Calvertovo pohrebisko. A to už bolo vážne zlé, pretože dnes večer chcel znovu niekoho dostať. Len musí vymyslieť nové miesto na skrývanie mŕtvol. No čo... Bude to musieť vymyslieť za behu.

Celé toto jeho zabíjanie bolo nejakým postraumatyckím syndrómom, alebo niečo také. Teda aspoň si to myslel. Presne ani nevedel, kedy ho to začalo tak baviť. Ako prvého zabil jedného muža. Bol to hajzel - bil svoju ženu a dieťa. Keď manželku ubil na smrť, Calvert ho zabil. Ou, viete, že to bol Caelov otec? Ee? Tak už viete. Calvert po ňom zdedil softvérovú firmu a presťahoval sa prečo z mesta. Firmu nechal na starosti managementu a on si žil svoj život. Spočiatku zabíjal len tých zlých, ako bol jeho otec. Ale potom ho to prestalo baviť. Bola to nuda. Vyhliadnuť si nevinnú obeť, ktorá o ničom netuší, bolo predsa len zábavnejšie. Volal to pasca na motýle. Obeť nalákal, omráčil a odvliekol do svojho ateliéru. Aj on bol svojím spôsobom umelec.  Keby ním nebol, stal by sa z Calverta obyčajný mäsiar. O čom by to potom  bolo?

Túto noc lákal jednu ženu. Bola mladá, mohla mať tak dvadsať a značne podnapitá, takže ľahko  podľahla Calvertovmu šarmu. Odvliekol ju do postrannej uličky. V nohaviciach, v zadnom vrecku mal zabalenú handričku s chloroformom. Nepichal im nejaké drogy, pretože tie sa z tela nestihli vypariť. Chcel po ňu siahnuť, avšak partička nejakých nafetovaných tínedžerov mu mierne narušila plány.

„Podel sa s nami o tú kočku, kamoš,“ mrmlal nezrozumiteľne jeden z nich.

„Niečo si ujasníme. Nie som tvoj kamoš a nikdy sa o nič nedelím.“ Caelov hlas sa podobal skôr vrčaniu ako ľudskej reči.

„Pokoj, všetko je raz prvý raz. Požičaj mi ju. Ja ti ju vrátim.“ Ten človek bol slizký ako slimák. Calvertovi sa hnusil.

„Mohli by ste vypadnúť? Mám tu niečo rozrobené,“ kývol hlavou smerom k dvadsiatke. To bol fakt prekliaty deň. Tá milá partia sa mu tam usadila pri nohách a snáď čakali, že ju tam pred nimi pretiahne, alebo čo. Zavrčal. Vzal dvadsiatku okolo ramien a vydal sa smerom domov. Tak túto asi nezabije. Hodil ju na posteľ a vyzul jej topánky. Prehodil cez ňu deku a nechal psa nech jej pooblizuje ruky. Dievča bolo totálne mimo a on bol unavený. Chcelo sa mu spať a rozhodne si nechcel ustlať na pohovke. Celkom jasne si pamätal ako ho naposledy bolel chrbát, keď na nej zaspal. Postrčil dvadsiatku ku kraju postele a sám si ľahol vedľa. O chvíľku bol tuhý.

Tak čo zatiaľ vravíte na Calverta? Nie je to divné? :) A čo bude zač naša dvadsiatka? :)

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Calvert - 1. kapitola: