Toto bola moja úplne prvá poviedka, ešte som nič nevedela o twilighte ani upíroch... tak hádam sa vám bude páčiť... nie je o upíroch, možno raz sa tam objavia... je skôr o pocitoch, citoch, sklamaní a podobne... tak skúste si ju prečítať:)
20.09.2009 (13:11) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 889×
Rose Dublest
Canian
„Knihy píšu tí, ktorým život nedovolil uskutočniť si tento krásny sen fantázie“
Súdna sieň
„Raz vám niekto dokáže pokaziť život, ale nakoniec vždy prídete na to, že je to diabol“
„ Povedzte nám prosím Vás svedectvo o tejto situácii pán Lerwick( lérvyk)“
Videla som tie oči, tie oči toho blázna, diabla, ktoré najprv strelili ku mne
a potom k sudkyni, jemne sa pousmial nad mojím zničeným, život trhajúcim výrazom a odpovedal
„ Pani sudkyňa Willemarová“ zvodne sa na ňu usmial
„ Ja absolútne netuším o čom tu, to dievča hovorí“ hnev prebehol celým mojím telom pri jeho odpovedi
„Ja vám prisahám( zdôrazňoval slovo prisahám), že tohto dievčaťa som sa ani nedotkol“ úzkostilovo sa na ňu zahľadel, a diabolské oči mu skákali radosťou
„Ty odporná sviňa!“ vydralo sa zo mňa ešte predtým než som začala vzlykať. Mamka si ma pritiahla bližšie ku telu a sudkyni sa ospravedlnila za môj slovník, Prebodávala som ho pohľadom, kým sa neotočil a nepokračovalo súdne jednanie.
„ Teda“... Pokračovala sudkyňa...
„ nikdy ste tu s prítomnou Beylou Tweedovou nemali pohlavný styk, a ani ste ju nikdy nenútili do niečoho podobného alebo neznásilnili?“ Bola som si istá jeho odpoveďou
„ Pravdaže nie, Pani sudkyňa, je to 16 ročné dievča v puberte, ležal som na posteli a ona prišla ku mne a chcela ma začať bozkávať, lenže ja mám priateľku, odtiahol som ju od seba a odmietol, z plačom utiekla, takže teraz jednoducho pre to, že som ju odmietol, sa mi chce pomstiť súdom, vy to nevidíte? A to tehotenstvo...pche..., dievča bolo hlúpe, s niekým sa vyspalo a teraz by tú vinu dotyčného najradšej zvalila na mňa, čo som komu urobil? „ položil si tvár do dlaní a umučene vzhliadol na sudkyňu. Moja ruka pomaly ale iste lámala vlastné kosti, mamka si ma zase pritiahla bližšie ako predtým a jemne ma hladila po vlasoch. V duchu dúfala že ja ako stredná astmatička, nedostanem záchvat, stačilo mi takéto rozrušenie . Aj ja som v to dúfala, a vdychovala a vydychovala pravidelným tempom. Sudkyňa Willemarová na mňa vzhliadla a položila mi tú najhoršiu otázku
„ Máte svedkov?“ zaváhala som, a zrazu sa zo mňa vydralo
„ Len samú seba, to nestačí?“ Zvraštilo sa jej obočie a v tom vyslovila rozsudok
„ Po minulo týždňovom súde a ešte dnešnom súde m sa porota jednohlasne rozhodla, že mladíka Noaha Lerwicka, zbavuje všetkých obvinení“ Bol to rexlex.... vyskočila som zo stoličky , vymanila sa s mamkinho zovretia a rozbehla sa vzlykajúca von zo siene. Cadee Pidckoková, moja “najlepšia“ kamarátka sa za mnou rozbehla, bála sa aby som nespravila nejakú hlúposť. Pche ..., to mi už je teraz poriadne jedno! Život či smrť? Jedno horšie ako druhé. V duchu som dúfala že dostanem smrteľný astmatický záchvat. Ako som letela po chodoch pred budovou, skoro som zakopla o vlastnú nohu. Zastavila som sa a nadýchla, v tom už u mňa stála Cadee, stískala mi ruku, hovorila nejaké veci ohľadom sudkyne aká je hlúpa, atď. Moje pery sa jemne pootvorili
„ Odchádzam z tadiaľto“ Nastúpila som na prvý taxík, čo som zachytila, Cadee pravdaže šla so mnou. Docupkala som do domu, vzala tri cestovné taška, a dúfala že mi budú stačiť na väčšinu mojich vecí. Cadee na mňa len z diaľky čumela, stále nechápajúc čo sa deje. Keď už sa chcela opýtať, nevrlo som na ňu zaziapala
„ Cadee , nechápeš to?! Ja odchádzam , ja sa už nikdy nevrátim! On to len tak nenechá! On ma bude chcieť zabiť!... pri najmenšom“ dodala som, a ukončila svoje rozhorčenie.
„ ale Veď ti doktor vravel aby....“ nestačila Cadee dokončiť
„ Doktor - nedoktor, je mi to fuk, ja tu už nezostanem ani minútu, odchádzam a nik mi to nerozhovoí“ Dychtivo som na ňu vzhliadla, videla som v jej očiach obavy o mňa, dobalila som do tašky inhalátory, podišla som ku nej, a objala ju, nakoniec som dodala
„ neboj sa, ty to tu bezo mňa určite zvládneš“. Pousmiala som sa , ale skôr to vyzeralo ako nejaká grimasa hrôzy, sklopila som hlavu a pokračovala v balení.
„ ale kam pôjdeš?“ vydralo sa po chvíli z Cadee.
„ Neviem , netuším, je mi to jedno“ ľahostajne som odpovedala. Už som bola skoro pobalená keď do domu vtrhli rodičia. Pokúšali sa ma upokojiť, že dajú odvolanie, že to nenechajú tak, no ja som si stála za svojím, bola som zbabelá, potrebovala som utiecť.
„ Zlato, kam chceš ísť?“
„ Neviem, pozriem mapu, zavriem oči, položím prst a tam pôjdem“ odpovedala som sarkasticky mamke a vytiahla mapu. Mamke došlo že to myslím vážne.
„ tak choďsa dedkom do San Angela, isto sa poteší tvojej návšteve“
„ Nie príliš blízko“ chladne som odpovedala, hoci San Angelo je vzdialené 240 km . „ zlato tak počkaj aspoň týždeň, kým pobalíme a pôjdeme s tebou.“ Rodičia vedeli o tom že ak súd dopadne zle, budeme sa sťahovať, no eše naposledy sa ma pokúšali presvedčiť.
„ nie“ jediná odpoveď ktorá ma v tejto chvíli napadla. Nepotrebovala som už nič zvažovať, bola som úplne rozhodnutá, “útek jediná cesta“ a celkom som sa tomu tešila.
„ Tak dobre“ zašeptala mamka, vzala mapu do rúk, a rozprestrela ju na stôl, a mlčanlivo na mňa hľadela.
„ Tak kam?“ po chvíli zavzdychala. Očami som mihala po mape, čítala mestá, ale pre mňa až príliš veľké mestá. Prechádzala som hore dole po Amerike, hľadala som odľahlé mestečko, nejaké bezproblémové, tiché, ako som išla na sever, uvedomujúc si že tam bude sakra zima, narazila som na ostrov, skôr polostrov pri Vacouvri, prvé mesto na ňom , na ktoré som narazila sa volalo Nanaimo, príliš veľké na mňa a plus príliš navštevované, keďže to je prístavné mesto. V strede ostrova , trochu južne sa nachádzal C – ékový, mestečkový trojuholník Comox, Cumberland a Courtenay, ten názov znel tak pekne.
„Courtenay“ vydýchla som nahlas a moje telo sa jmene zachvelo pri návale radosti, že už viem kam pôjdem. Mestečko z 22 500 ľuďmi, a s najviac 25 stupňovou teplotou cez leto. Dokonalo – nedokonalé, ale hlavne že už konečne vypadnem. Zbalila som si väčšinu teplých vecí, keďže bol koniec marca a teplota hlásená v Courtenay bola najmenej 5 a najviac 12 stupňov. Striasla som zo seba všetky obavy z cesty a zo zimy. Začala som plánovať cestu. Notebook a Internet mi pravdaže pomohli.
„ Takže asi takto to vyzerá“ začala som rodičom popisovať cestu
„ o 1,5 hodiny mi to letí z Goldsmithu do Salt Lake city, autobusom by to trvalo 18 hodín, a lietadlom 2, takže nie som blázon aby som šla 18 hodín autobusom. Potom zo Salt Lake city mi to letí do Vacouvru, posedím si 3 hodinky v lietadle, a vo Vancouvri nasadnem na autobus , ktorý ma zavezie na prístav, tam nastúpim na trajekt Horse Shoe Bay, Departure Bay“ nad tým som sa zaujala, tatko ma občas volával Bey Bey, a moja cesta práve viedla cez tento záliv. Pokračovala som „ Potom asi o 2 hodiny by som mala prísť do veľkomesta Nanaimo, a s tadiaľ autobusom 1,5 hodinu cestovať do vysneného Courtenay. Takže cesta by mi mala približne trvať 9 hodín, lepšie ako autobusom 1 deň aj 13 hodín...“ Rodičia sa na seba významne pozreli a potom prikývli. Cadee stála vzadu, opierala sa o stenu a zadržiavala slzy, a chuť ma objať, uľahčila som jej to. Váhavo som ku nej natiahla ruky a ona mi do nich ihneď vpadla a dlho ma objímala, sľúbila som jej že ihneď ako prídem sa ozvem, a taktiež si budem cestu krátiť písaním jej venovaným sms. Tichý tatkov hlas ta mnou prehovoril
„ Je čas ísť Bey Bey“.
Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
![Sdílet](http://s7.addthis.com/static/btn/sm-plus.gif)
Diskuse pro článek Canian - 1:
super, dalšie ...
moc zajímavé
těším se n další
Přidat komentář:
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!