Čarovná Krajina - Prológ + 1. Kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Tak, tu pridávam Prológ a prvú kapitoli svojej poviedky. Musím uznať, že je v nej viac opisov, ako by som si želala, no na konci Prvej kapitoli sa aj čosi deje. O čom to je? Dievča sa dostalo do neznámej krajiny, no ani ona sama netuší, odkiaľ vlastne pochádza. Prebudí sa na neznámom mieste, no na domov si nepamätá. V lese stratí vedomie a ocitne sa v zajatí... :D Zatiaľ viac neprezradím :) Musím ešte podotknúť, že je to nezvyčajne krátke... (Ked odmyslím dlhokánsky opis, ktorý som vyznačila tak, aby sa dal preskočiť... Viem, že to veľa ľudí nudí. :D) Príjemné čítanie... A snád sa Vám bude moja poviedka páčiť. :)

12.03.2010 (16:00) • Elanor • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 634×

Prológ

Ešte pred svitaním som otvorila oči. Ako každé ráno som prešla k oknu a pozorovala som ranné slnečné lúče prebúdzajúce svet. Celkom bez premýšľania som sa potom otočila a začala sa obliekať. Moje vedomie neregistrovalo tú činnosť. Už oblečená, som sa zahľadela do zrkadla. V okamihu, keď som uzrela svoj odraz, som pochopila, že čosi nie je v poriadku.

Dievča, celkom pekné, s plavými vlasmi, štíhlou postavou... to som videla v zrkadle každý deň. Viac ma fascinovali šaty, ktoré som mala na sebe, pretože som si bola istá, že takéto oblečenie sa nosilo niekedy v 18-tom storočí. Mali korzetový vrch, tyrkysovej farby, ktorý sa zapínal vpredu, veľkú nadýchanú sukňu rovnakej tmavomodrej farby ako viazanie na korzete.

Izba, v ktorej som sa nachádzala, bola pre mňa tiež neznáma. Krásny vysoký strop s anjelským motívom bol podopretý štíhlym, jemne ozdobeným stĺpom. Táto miestnosť bola rozhodne veľmi stará - usúdila som. V takomto štýle sa dnešné budovy nestavajú. Avšak bola neobyčajne zachovalá, čistá, akoby sa jej čas nikdy nedotkol.

Hoci som vôbec netušila, kde som, tak som vedela, že by som mala mať strach. Ten sa však, prekvapivo, nedostavil, lebo moja zvedavosť bola silnejšia. Tá ma pobádala k skúmaniu okolia. Poddala som sa.

1. Kapitola - Prekrásny les

Rozhodla som sa prezrieť si dom, teda skôr palác.

Bol prekrásny, akoby starožitný, no nezvykle zachovaný.

(Pozn. Autora: Ak má niekto záujem i o opis hradu, tak vám ho sem dávam. Zmenšila som písmo, aby ste to ľahšie preskočili :D Inak vám nič neunikne, ak by ste to preskočili a ani by som sa nehnevala... a kto ale chce vedieť niečo bližšie...)

Každé poschodie bolo zdobené veľmi vkusne a zároveň bolo vidieť, že bohatstvo toho, kto ho staval, bolo takmer neobmedzené. Každá dvere na chodbe, nech som bola v ktorejkoľvek časti zámku, viedli akoby do súkromného apartmánu, začínajúceho predsieňou, z ktorej boli dvere do spálne, obývačky, kúpeľne a šatníka. Podľa toho, v akej časti zámku som sa nachádzala, boli apartmány zladené do nejakej farby. Jedna časť akoby mala záľubu v modrej a preto každá izba v nej obsahovala rôzne odtiene modrej a tie boli ladené v rôznych kombináciách, napríklad aj s fialovou alebo striebornou.

Zámok mal rôzne veľa poschodí, záležalo na krídle, v ktorom ste boli. Kým som sa v zámku zorientovala, pár hodín mi to určíte zabralo, preto som bola rada, keď som našla nejakú pohovku a zvalila sa do nej. Po chvíli som v obhliadke pokračovala.

Našla som dvere, ktoré som takmer nerozoznala od steny.

Za nimi som objavila kuchyňu. Z jej pozície som mala pocit, akoby nebola veľmi súčasťou zámku, pretože z kuchyne viedla chodba pozdĺž ktorej boli ďalšie miestnosti.

Dvier na pravej strane chodby bolo 5, no na ľavej len 4, a viedli do obytných miestností s posteľami a skriňami.

Prvé dvere na opačnej strane chodby viedli do kúpeľne. Ďalšie boli toaleta. Zvyšné dve miestnosti boli spoločenské, avšak oveľa skromnejšie ako zvyšok domu.

V jednej miestnosti boli prevažne stoly. Tá druhá miestnosť mala veľa kresiel, boli tam nejaké zvláštne krabice, ktoré som nikdy predtým nevidela. Museli to byť miestnosti pre personál.

Na konci chodby som objavila špirálovité schody, po ktorých keď som sa vydala, zaviedli ma na ďalšiu chodbu. Podobala sa tej na prízemí, lenže táto bola menšia.

Kraždá strana chodby mala po dvoch dverách. Na pravej strane boli opäť obytné miestnosti, avšak boli o čosi väčšie a mali vlastné kreslá, stoly i stoličky. Protiľahlé miestnosti slúžili na hygienu a každodenné ľudské potreby. Koniec chodby opäť skrýval schody, vydala som sa teda preskúmať posledné miestnosti. Podkrovie bola jedna veľká spoločenská miestnosť.

S malými prestávkami som ho za niekoľko hodín prešla celý. Nakoniec som zišla dole a objavila som obrovské dvere. Vyšla som hlavným vchodom na nádvorie a pozrela som sa na tú prekrásnu stavbu. Z menšieho námestia pred hradom viedlo niekoľko cestičiek a ja som sa vydala jednou z nich.

Doviedla ma do prekrásnej záhrady, na jej konci bola akoby terasa. Stúpla som si tesne k zábradliu a rozhliadla som sa. Všade, kam som dovidela, bol les. Nepamätám si také miesto v okolí môjho domu. Kráčala som popri zábradlí a nemohla som sa nabažiť toľkej krásy.

Na konci balkónu som zbadala schody dole. Tie dlhé kamenné schody nakoniec prešli do lesnej cestičky, ktorá ma zaviedla k okraju lesa. Vyžarovalo z neho niečo zvláštne, nezvyčajné, no napriek tomu veľmi príjemné a upokojujúce.

Vstúpila som do toho kúzelného lesa a obdivovala jeho neobyčajnú rozmanitosť. Stromy vyzerali staro, napriek tomu veľmi mocne a tajomne. Všimla som si nezvyčajnej kvetiny, ktorá síce rástla v tieni, ale bola krásnejšia ako ktorýkoľvek kvet v slnečnom svetle. Akoby ona sama bola svetlo. Zohla som sa k nemu z úmyslom odtrhnúť ten skvost. Už som chcela potiahnuť, no v tom mi tej kvetiny prišlo ľúto. Bola jediná, kam som dovidela, tak som ju tam nechala a dúfala, že časom ich bude viac.

V korune jedného stromu som začula spievať vtáčika. Obzrela som sa za zvukom, no nič som nezbadala. Z ničoho nič vyletel a naskytol sa mi pohľad na prekrásne červeného vtáka s obrovským rozpätím krídiel.

Pozorovala by som ho až kým by nezmizol v diaľke, ale započula som za sebou takmer nepočuteľné kroky sprevádzané tichým šeptom. Nezmohla som sa na reakciu... Nestihla som sa otočiť...

A potom bola len tma.

Prvé, čo som si uvedomila, bolo, že som v tmavej miestnosti a ležím na niečom tvrdom.

Posadila som sa. Pri druhom pohľade som zistila, že som bola zavretá v malej izbe len s posteľou a stolom. Cez malé okno chránené mrežami prenikali slnečné lúče, no vzhľadom na to, že bolo obrastené kvetmi z vonkajšej strany, veľa slnka sem nepreniklo.

Dlhé hodiny som nečinne sedela na zemi chrbtom opretá o posteľ a nevedela, čo robiť.

Mám kričať?

Zbytočné. Kto by ma počul?

Mala by som utiecť? Ale ako?

Dvere sú pevné, pochybujem, že prepustia zvuk. Okno je zabezpečené. Cez stenu neprejdem.

Mám spať?

Nie som unavená a čo keby medzitým niekto prišiel?

Po tvári mi začali tiecť slzy bezmocnosti. Neviem, ako dlho som ticho plakala, no keď som sa začala otriasať vzlykmi, snažila som sa upokojiť.

Neviem, kde som. Ani v akej krajine. Niekto ma zavrel do tejto miestnosti a ja nemám ako uniknúť. Môže to byť aj horšie?

Zrazu som cez slzy zaznamenala pohyb... (Nemusím hovoriť, aká vystrašená som bola...)

Boli to dvere... otvorili sa.

***