Časovrat - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

„Infiltrovali sa,“ odvetil som mu napoly rozzúrene napoly nervózne. „Kto?“ „No predsa ich ľudia!“ „Mal si na ňu predsa dávať pozor,“ namietol. „Ako mám zabrániť, aby sa dostali do jej priestoru? Ako jej v tom mám zabrániť, keď som ju mal pozorovať z diaľky?“ zvýšil som hlas. „To už je tvoja starosť.“ Skoro som tam naňho vyprskol všetky nadávky aké som kedy počul a poznal a to naraz. Hľadel som do jeho bezcitných očí, ale nemohol som sa z nich nič dozvedieť. „Kto z nich?“ „Jared,“ odvetil som trpko.

16.02.2011 (10:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 603×

Náhlil som sa dlhou chodbou sledujúc pred sebou len jeden jediný bod. Prudko som stisol železnú kľučku na masívnych dverách a vtrhol do miestnosti. Za dlhým stolom sedela mladá čiernovláska s tyrkysovými očami uprenými na mňa. V jej pohľade sa odrážala autoritatívnosť, ktorú na mne tak rada praktizovala. Keď ma zbadala, prekvapene zdvihla obočie a položila pero na stôl.

„Musím s ním hovoriť,“ povedal som rozhodne.

„Ian, upokoj sa. Deje sa niečo?“ spýtala sa zhrozene.

„Nerrisa, musím s ním hovoriť,“ zopakoval som naliehavo svojej sestre. Vyplašene na mňa vyvaľovala oči a nevedela, čo má robiť.

„Ale ja neviem či môžem.“

Rukami som sa oprel o stôl a tvárou sa priblížil k nej. „Ide o to dievča. Musíš ma k nemu pustiť.“

Nervózne si hrýzla peru, ako sa rozhodovala či mi má dovoliť návštevu u jej šéfa a riskovať tým pracovnú pozíciu.

„No tak,“ popohnal som ju.

„Dobre, ale nesmie sa dozvedieť, že to ja som ťa pustila.“

„V poriadku,“ kývol som a rozrazil vedľajšie dvere vedúce do honosnej miestnosti. Za tmavým dubovým stolom sedel muž stredných rokov v čiernom obleku s šedivejúcimi vlasmi a bledomodrými očami uprenými na list, ktoré zvierali jeho ruky. Ako náhle ucítil moju prítomnosť, odložil ho a zameral sa na mňa.

„Praješ si?“ spýtal sa pokojným hlasom.

„Infiltrovali sa,“ odvetil som mu napoly rozzúrene napoly nervózne.

„Kto?“

„No predsa ich ľudia!“

„Mal si na ňu predsa dávať pozor,“ namietol.

„Ako mám zabrániť, aby sa dostali do jej priestoru? Ako jej v tom mám zabrániť, keď som ju mal pozorovať z diaľky?“ zvýšil som hlas.

„To už je tvoja starosť.“

Skoro som tam naňho vyprskol všetky nadávky aké som kedy počul a poznal a to naraz. Hľadel som do jeho bezcitných očí, ale nemohol som sa z nich nič dozvedieť.

„Kto z nich?“

„Jared,“ odvetil som trpko.

„Do frasa to si tomu nemohol nijako zabrániť? Na čo si tam?“ vykríkol na mňa a začal sa prechádzať po kancelárii.

„Vy sám ste mi povedal, že ju mám len z diaľky sledovať a zistiť čím je výnimočná.“

„A zistil si to?“

„Nie je ničím výnimočná,“ odvetil som a pri jeho pohľade som musel zatnúť ruky v päsť.

Ako môže byť on na čele? Ako nás on môže viesť? Rozdelil nám úlohy, ale o nič viac sa nestará, pomyslel som si.

„Musí byť niečím výnimočná. Temná strana ju nemôže chcieť len kvôli jej peknej tváričke,“ odporoval mi.

„Keď ste taký presvedčený, že je niečím iná, zistite si to sám!“ vykríkol som zlosťou. „Tri mesiace za ňou chodím, ako taký tieň, nakoniec sa temná strana dostane do jej blízkosti a ešte ja som za to vinný?“

„Ian, upokoj sa.“

„Nebudem pokojný. Lezie mi to všetko krkom. Jared, táto úloha dokonca aj tie nekonečné vraždy! Nevšimli ste si, že Adam s Nerrisou hľadajú ten predmet celé mesiace a nič ešte nenašli? Čo keď neexistuje? Čo keď v sebe živíte len planú nádej?“

„Čo keby si sa aj ty infiltroval?“ napadlo ho.

„Ako?“ spýtal som sa hoci som v tom videl absurdný plán.

„Prihlásime ťa do rovnakej školy a na tie isté predmety aké má aj ona. Jared s ňou chodí?“

„Na krúžok kreslenia,“ odvetil som.

„Výborne. Budeš sa správať slušne, milo a budeš jej kamarát. Nezabudni, že ti musí veriť.“

„Myslíte si, že tam môžem len- tak prísť a tváriť sa ako normálny človek?“ spýtal som sa neveriacky.

„Pravdaže. Len pár malých úprav,“ povedal si sám pre seba, luskol prstami a premenil moje oblečenie. Namiesto dlhého čierneho plášťa som mal na sebe jarnú bundu a tmavé rifle. „Výborne. Ale ten meč by som ti radil nechať doma,“ podotkol.

„A čo ak sa nebude chcieť so mnou baviť?“

„Po tom minulom incidente, čo si predviedol, keď ste ju s Adamom zachraňovali by som sa ani nečudoval. Rozhodne by si nemal byť taký mrzutý. Mal by si nechať za sebou svoju minulosť a zamerať sa na lepšiu budúcnosť.“

„Prečo si myslíte, že som prijal túto prácu?“ spýtal som sa drzo.

„Ian, nevybral som ťa na tú úlohu pre nič za nič. Musíš sa pohnúť ďalej.“

„Každý mi hovorí, aby som sa pohol ďalej, aby som bol opäť taký ako predtým, ale ani jeden z vás nevie aké to je. Nechápete ma.“

„V tom máš pravdu, ale snažíme sa ti pomôcť.“

„Ďakujem vám pekne za takú pomoc,“ odvrkol som a zmizol z miestnosti. Prefrčal som okolo mojej sestry bez akéhokoľvek slova a namieril si to von z budovy. Zlosť mi prúdila celým telom a snažila sa nájsť cestu, ktorou by sa dostala von. Nevnímal som smer, ktorým som sa vydal, poznal som ho naspamäť. Po dlhom čase som potreboval byť sám. Tiež som si potreboval vybiť zlosť a poznal som jednu osobu, ktorá sa na to perfektne hodila, ale ak by som to urobil, možno by som všetko pokazil.

Dlaňou som potlačil starú zhrdzavenú bránu, ktorá pod tým nátlakom vydala jemný škrípavý zvuk. Vstúpil som na popraskanú zem cintorína a vydal sa kamennou cestičkou pomedzi hroby. Okolo mňa vládla ponurá atmosféra. Odrátal som desať náhrobných kameňov a zabočil doprava. Podišiel som k veľkému čiernemu mramoru, na ktorom svietilo biele meno. Po stranách stáli veľké vázy s honosnými kyticami. Niektoré hlavičky už klesali k zemi. Pristúpil som k nim a opatrne na ne dýchol. Ihneď sa postavili, akoby boli práve odtrhnuté. Z náhrobného kameňa som jedným pohybom oprášil malé lístky. Klesol som na kolená a zahľadel sa na meno. Zlosť vystriedala bezbranná otupenosť zo všetkých tých spomienok valiacich sa mojou mysľou. Pred očami som mal len jeho nechutne škeriacu sa tvár. Jeho oči plné arogancie a bezcitnosti. Jej prázdny pohľad uprený k nebu a vysoký oheň šíriaci sa dedinou.

Ruku som zovrel v päsť a udrel ňou do zeme vedľa môjho kolena. Nevedel som čo robiť. Nevedel som si predstaviť, že zajtra nastúpim do tej školy ako jeden z nich tváriac sa, že som nič prirodzenejšie nezažil.

V tom som si uvedomil jednu vec. Čo ak ho uvidím? Čo ak ju napríklad bude čakať pred školou? Ovládnem sa? Nechám ho nažive po tom všetkom čo urobil?

Tentoraz ho nenechám všetko skaziť. Jared bude pykať za všetko, čo vykonal.

„Tentoraz sa temná strana nedočká víťazstva,“ povedal som nahlas a odišiel.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování