OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cesta späť - On - Prológ

03.03.2011 (18:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 623×

1.Kapitola – On

Môže byť myseľ a predstavivosť dostatočne silná, aby ovplyvnila  schopnosti, ktoré sú nereálne? Prednedávnom by som to  nebola povedala. Ale to som ešte nevedela, čo viem teraz.  To som ešte nebola tým čím som teraz.

Sedím tu – v obrovskej záhrade. Tráva podo mnou je jemná a krásne zelená. Napravo je záhon kvetov – Andérov – našich... Vlastne aj mojich. Teraz už sem budem patriť úplne.

Ale teraz späť k tomuto miestu. Andéry sú náš symbol, symbol krajiny Anderiza. Majú jemno biele až priesvitné lupene a veľmi sa podobajú obrím fialkám. Napravo je kľukatý, dláždený chodník, ktorý spája hlavný vchod a zadnú východnú bránu, ktorá je prechodom na lúku Za. Na prvý pohľad vyzerá obyčajne, no ak si ľahnete do vysokej trávy a necháte svoju myseľ oddychovať prídu k vám Divoriany. Sú to stvorenia, ktoré vám môžu odpovedať na vašu nevyslovenú otázku. Popravde som ešte nemala čas skúsiť to. Som tu už zo pár mesiacov, ale čas na to nebol.

V diaľke som videla múr, za ktorým je Za. Cítila som energiu, ktorá z nej doliehala na toto miesto a na mňa. Mohla to však byť aj energia doliehajúca z paláca. Za mnou sa týčil obrovský palác. Jeho studené, šedé farby neboli príliš príjemné a preto som mu otočená chrbtom.

Tri veže, ktoré bolo vidieť už  z doliny Hord, boli obytné časti. Ani v tej doline som nemala príležitosť byť.  Učili ma však, že tam žijú veľmi pohostinní obyvatelia – Orakli. Sú zároveň schopní bojovníci  využívajúci mágiu.

„Sadirahia,“ zavolala na mňa moja mentorka Dulla. Je to veľmi šikovná elfka, ktorá okrem mágie vie poriadne ovládať kušu a luk. Jeden jej teraz visel na chrbte. Slnko, ktoré sa odrážalo od  jeho striebornej farby a diamantov, ktorými bol vykladaný, ma na chvíľu oslepilo. Ladne ku mne kráčala a jediné, čo bolo počuť boli jej kroky na kamennom chodníku.

Chcela som sa postaviť, no Dulla ma zastavila slovami : „ Seď, dnes meditujeme.“ Sadla si naproti mne a nohy si prekrížila v tureckom sede. Luk si nechala na chrbte. Sukňu, ktorú mala vždy oblečenú, tvorili trojuholníkové kusy hnedej látky cípmi nadol. Každý kus bol vyšívaný striebornou niťou. Priliehavé tričko bolo v hnedých farbách a rukávy boli trojštvrťové. Čižmy mala  tiež vždy tie isté – hnedé, siahajúce až po kolená.

„Blíži sa tvoj deň Sadirahia,“ pripomenula mi, pri čom leštila svoju malú dýku. Nebol deň, kedy by som na to nemyslela. Zo začiatku mi to prišlo zvláštne, no teraz mám trému a oveľa viac som si uvedomila vážnosť situácie.

„ Čo si cítila, kým som tu nebola?“ spýtala sa ma a prepaľovala ma pri tom svojimi ružovými očami.

„ Len nejakú magickú energiu, neviem však určiť jej pôvod,“ povedala som smutne. Dula si rukou prešla po bielych vlasoch vo vrkoči až zastala na diamantmi vykladanej čelenke.

„Ach, Sadirahia,“ povzdychla si s mojím menom na perách. „Neuraz sa, ale si moja najpomalšia novicka.“

Smutne som sklonila hlavu. Neraz ma napomínala za moje chyby a nedostatky. Už dávno by som mala vedieť, o akú energiu sa jedná a hlavne odkiaľ pochádza.

Ale zrejme by som mala objasniť, kto vlastne som. Moje meno je už známe. Nie je to však moje skutočné meno. Vzniklo z  toho skutočného – Sarah Dilúrová. Pochádzam z reálneho sveta, sveta ľudí, kde som žila sedemnásť rokov. Až donedávna som bola človek. Teraz som...nikto.  Všetko závisí od splnu, ktorý nastane o pár dní. Dovtedy musím zvládnuť ešte pár vecí vrátane rozoznania energií.

„Dnešná meditácia by mala priniesť nejaké ovocie. Dúfam, že si uvedomuješ, že rozoznať Lapis je nesmierne dôležité,“ povedala venujúc mi prísny pohľad.

„Pravdaže viem. Bez toho neurobím veľa. Hovorila si mi to už niekoľko krát.“

„Nezabúdaj,“ povedala Dulla a chytila ma za plece, „že tvoja myseľ je silný nástroj. A tvoja viera...“

Pozrela som do jej očí a zazrela som v nich súcit a strach. Nešlo totiž len o mňa, ale aj o ňu ako mentorku. Keď sklamem ja, tak aj ona.

„Dobre, nechajme toho mudrovania a pustime sa do práce,“ rozkázala Dulla.

Kývla som jej na súhlas aj keď môj názor nebol potrebný. Vedela som, čo mám robiť takže moja mentorka mohla len ticho sedieť a čakať či rozoznám energie, ktoré sa mihajú okolo mňa. Dulla svoju energiu dočasne zablokovala, aby som to jednak nemala tak jednoduché a jednak, aby ma to neplietlo.

Pomaly som si ľahla na chrbát a nohy som pokrčila. Ruky som rozpažila ako keď v snehu robíte anjelské krídla. Moje hnedé vlasy sa rozprestreli po tráve. Oblečenie som mala, ako každý deň, rovnaké – modré legíny, sukňu a priliehavé tričko s dlhými rukávmi. A nesmiem zabudnúť na moje „obľúbené“ čižmy po členky. Všetko nebolo v rovnakej modrej, to nie. Legíny a rukávy boli bledúnkomodré, sukňa a čižmy mali farbu oblohy a zvyšok trička bol o niečo tmavší ako to všetko. Pýtate sa prečo práve modrá? Je to farba prislúchajúca novicke.

Ak to o pár dní vyjde, budem nosiť biele oblečenie s červenými a hnedými ornamentmi. Videla som v tom oblečené nejedno dievča či chalana. Aj keď musím uznať, že je zvláštne, keď je toľko ľudí oblečených v tom istom. Ako nejaká školská uniforma. Musím však myslieť na to, že je to znak ich hodnosti.

Pri tom ako som ležala som cítila energie. Zo všetkých strán. Viem ich rozlíšiť, budem ich vedieť rozlíšiť – opakovala som si v hlave. Moja myseľ je silná.

Možno si poviete, že tu zlá energia predsa byť nemôže. Ale dobro neexistuje bez zla a naopak. Z väzňov , ktorí sú zavretí v podzemných žalároch by mohla vyžarovať zlá energia. No tiež môžu byť za  hradbami stúpenci temna. Ale inak je palác plný bielej, dobrej mágie, ktorú tu voláme Lapis. Aj keby tu boli iba bytosti s Lapis... neviem to rozlíšiť. Teda, nie že by som vôbec nič nevedela, to nie. Len keď už to konečne mám, všetko sa zmieša a ja mám z toho guláš. A aby bolo jasné, ja nemám určiť meno ale rasu, ktorej patrí najväčšia Lapis.

Snažila som sa na nič ako svoju úlohu nemyslieť.

Umenie mágie sa učím len a len pre seba. Keď som sa sem už raz dostala a zistila, že je to veľká časť mňa, chcem to využiť. Ak o niekoľko dní neuspejem, ani nechcem pomyslieť, čo sa môže stať. Neviem ako by som sa vrátila späť. Neviem, čo by som tým ľudom povedala. Myslím tým ľudí tam doma. Vyparila som sa na niekoľko mesiacov. Nemohla by som sa vyhovoriť na malé prázdniny. Kto vie, či po mne vôbec pátrali.

Zhlboka som sa nadýchla a vyhodila všetky nepotrebné myšlienky z hlavy. Energie sa začali vyčisťovať. Ako vždy len trochu. Cítila som slabú prítomnosť temnej mágie. Naopak Lapis bola silná a bolo jej priveľa, čo je na jednej strane dobré, ale pre mňa momentálne nie. Neviem určiť, komu jednotlivé Lapis patria. Každá sa totiž vyznačuje iným vplyvom na moje zmysly.

Anderízkí rytieri, prezývaní Patroli, pôsobia na moje silu a fyzickú výdrž. Arbrowri, bytosti ako Dulla, pôsobia na moju prefíkanosť a dôvtip. A nakoniec Mardovia – bytosti využívajúce čisto mágiu, pôsobia na inteligenciu a, pravda, silu mágie vo mne. Keď som pri hocikom z nich cítim ako keby zo mňa sali energie. Preto sa musím naučiť rozlišovať Lapis. Dulla ma potom naučí ako zablokovať ich moc a schopnosti, ktoré na mňa pôsobia.

Teraz som cítila ako sa zo mňa vytráca každá z týchto schopností a preto bolo ťažké niečo určiť. Aspoň že viem rozlíšiť temnú mágiu od bielej. Hoci by som toho mohla vedieť oveľa viac. Pravda kúzla sa nepočítajú. Tých viem dosť.

Pomaly som otvorila oči. Viac s tým aj tak nespravím. Snažila som sa vnímať okolie a vrátiť sa do reality. Aby som si bola istá, že som nezaspala, silno som v rukách zovrela trávu. Napokon som si sadla a pozrela na Dullu. Prepaľovala ma pohľadom a v jej očiach som videla otázku. Nemusela ju ani vysloviť. Vedela som, o čo sa jedná.

„Rozlíšila som Lapis a temnú mágiu, ktorej je tu málo.“ Tam sa moja odpoveď skončila.

„A ďalej? Vieš z koho tu dnes vyžarovala najväčšia Lapis?“ nedočkavo sa spýtala Dulla. Mojou odpoveďou bola len sklopená hlava.

„Znova? Sadirahia! Povedz mi, čo je na tom také ťažké,“ nechápala Dulla.

„Ak by som to vedela, vyriešila by som to,“ odvetila som trochu nahnevaným hlasom. Ako mám vedieť, čo je na tom ťažké? Jednoducho nemám dostatočné schopnosti na zaradenie pôvodu Lapis.

„Dobre skús to znovu,“ požiadala ma.

˜“™                            ˜“™

Pri meditácii som moc nepokročila. A Dulla tým pádom nevyzerala príliš nadšene. Vlastne nikdy po našich hodinách nevyzerala nadšene. Od začiatku som bola slabá novicka.

Jednoducho zahodený deň. Ja tu totiž okrem učenia sa magickému remeslu nič iné nerobím. Takže ak sa mi nepodarí téma dňa je to zahodený čas. Nemáme žiadne počítače, mobily a ja ešte ani priateľov. Ako potenciálny budúci Mard nemám medzi Arbrowrami a Patrolmi veľké pochopenie. Oni sú útočné, nemilosrdné rasy. Poväčšine.

Príkladom je aj Daar, ktorý ma sem doviedol. Bol to práve zasvätený Patrol a teraz nechápem ako som si v vtedy nemohla všimnúť, že je úplne iný ako ja. Myslím tým jeho charakter. Úplne som sa v ňom zmýlila.

Keď som ho prvý raz videla – jeho zelené oči; čierne vlasy, ktoré mu trochu zakrývali čelo, výrazné lícne kosti, široké pery, jeho silnú, vysokú postavu, bolo to super. Myslela som, že lepší neexistuje. No keď sme prišli sem, zmenil sa. A odišiel. Celý ten čas som ho nevidela.

Pamätám sa ako som raz zahliadla v jeho izbe v pootvorenej skrini, ešte u nás doma, jeho zbroj Patrola (pravda vtedy som ešte nevedela, že je Patrol a tá zbroj nie je kostým) , ktorú určite dostal v deň zasvätenia. Keď sme už pri tom  aj ja niečo dostanem, ale neviem čo.

V hlave som mala svoju minulosť a automaticky som kráčala po vydláždenom chodníku smerom k palácu, ktorý mi vôbec nepripadal útulne. Znútra bol ešte horší ako zvonka. Mám rada toto miesto, ale ten palác nie, a to tam trávim dosť času.

Tichým krokom, zahalená kúzlom neviditeľnosti, ktoré  ma naučila Dulla, som pristúpila k vchodovej bráne. Silno som potlačila jedno krídlo obrovských, šedých, povyrezávaných dverí a cez malú, pootvorenú medzeru som sa prestrčila dnu.

Ocitla som sa vo veľkej hale. Svetlo sem doliehalo len z veľkého okna nad širokým schodiskom s červeným kobercom. Namiesto obyčajného priesvitného skla ho vypĺňala farebná mozaika, ktorá zobrazovala znak Anderize – prekrížený luk, meč a drevenú palicu Mardov. Pod nimi bola Andéra i žltá stuha a na nej – Sila, Priateľstvo, Súdržnosť. Vždy som sa pri čítaní tých slov musela usmiať. Iba jediná z nich bola pravdivá – sila.

Prešla som po kamennej dlažbe. Keďže moje topánky majú látkovú podrážku, moje kroky boli nebadateľné. A spojenie s neviditeľnosťou doslova znamenalo, že neexistujem. Kiežby to bola pravda. Hlavne v momente, keď som započula niečie hlasy.

Nikto ma nemohol vidieť, ale to ma netrápilo. Zaujal ma ten hlas. Jeden z tých dvoch hlasov. Prichádzali zľava a miešali sa s krokmi  osôb, ktorým patrili.

Zastlala som na prvom schode veľkého schodiska a ruku som si položila na široké, drevené zábradlie a čakala. Sama neviem načo. Ten hlas ma prikoval k zemi.

„ Pravdaže, môžete sa spoľahnúť,“ povedala práve tá bytosť, kvôli ktorej tu teraz stojím ako soľný stĺp.

„Verím ti,“ odvetil mu nejaký chlap.

Osoby vošli do obrovskej haly a zastali len pár krokov odo mňa. Potláčala som nutkanie otočiť sa. Nechcela som ho vidieť. Zlomil mi srdce. Bolo lepšie keď odišiel. Načo sa vrátil?! Prečo to aj po toľkých mesiacoch stále bolí? Moje srdce sa ešte nevyliečilo!

Nemohla som to vydržať. „Daar!“ vykríkla som smutným hlasom a zrušila kúzlo neviditeľnosti. Otočila som sa k nim tvárou. Jeden bol starý Mard s bielymi, dlhými vlasmi a oblečený v bielom rúchu s dlhou špicatou kapucňou na chrbte. Vystrašene na mňa pozrel, no keď zanalyzoval moju osobu, upokojil sa. Vlastne sa zamračil. Ale tu je to  bežné, takže to už pokladám za normály výraz tváre.

Daarovi ruka okamžite vystrelila na obrovský meč na jeho ľavom stehne, no ako náhle ma spoznal alebo usúdil, že nie som nebezpečná, zložil ruku späť a vystrel sa. Chvíľu si ma premeriaval pohľadom, čo ma ešte viac rozčuľovalo. Neviem mu nejako odpustiť, čo mi spravil.

„Ahoj Sarah“ pozdravil ma mojím starým menom.

„Teraz som už Sadirahia“ opravila som ho. Snažila som sa usmiať, ale nešlo to. A hlavne som potláčala nutkanie hodiť sa mu okolo krku. Chýbala mi jeho prítomnosť a jeho dotyk.

„Takže sa z teba stane Mard?“ spýtal sa po chvíli, keď si prezrel moje oblečenie a vôbec celú mňa. Nijako som neodpovedala. Odpoveď bola jasná.

„Ty si sa tuším dostal o niečo vyššie,“ usúdila som po prehliadnutí si jeho nového, modrého brnenia.

„Áno, mám tu nejakú úlohu,“ povedal a úplne si prestal všímať Marda, ktorému pohľad behal zo mňa na Daara.

„Tak nech sa ti darí,“ popriala som, no v skutočnosti som mala chuť mu vyškriabať oči. Chcela som byť v jeho náručí ale zároveň mu ublížiť ako on ublížil mne – duševne. Otočila som sa na päte a niekde v hĺbke duše dúfala, že ma Daar zastaví. No bola som už pri znaku Anderizi a stále som voľne kráčala. V skutku som mu chcela všetko, čo mi spravil vykričať do očí. Nemala som sa komu vyžalovať, nemala som sa s kým o to podeliť. Možno preto to tak stále bolí. Dulle to povedať, by nebolo správne a hlavne nevhodné v každej situácii. Je to moja mentorka a nie mama.

Prechádzala som po slabo osvetlenej chodbe. Fakle boli uložené cikcakovite a kde tu sa dala zahliadnuť aj sviečka na malom stolčeku. Na stenách viseli obrazy, ale postavy na nich vyobrazené sa rozoznať nedali. Ticho som prechádzala po červenom koberci, ktorý už chytal nádych hnedej. Nikto ma nemohol počuť.

„Ako sa darilo Sadirahia?“ spýtala sa ma Ardu, budúca Arbrowrka. Nie je to moja kamarátka, ale prišli sme sem v jeden deň, takže máme niečo spoločné.

„Nehnevaj sa, ale som úplne mimo, nechce sa mi s tebou rozprávať,“ povedala som otráveným hlasom. Tesne som prešla okolo Dengera budúceho Patrola, a po pár krokoch vošla do svojej izby.

„Nenávidím ho!“ zvreskla som a od zúrivosti kopla do postele s modrou posteľnou bielizňou. Niekedy mi až toľko modrej vadí, ale nič iné nemám.

Dostala som chuť všetko, čo som zažila odkedy som zistila, že som, kto som, zapísať. Možno tak pochopím, prečo sa zachoval, ako sa zachoval. Mávla som rukou a hneď na to ňou aj luskla. Predo mnou sa objavil zošit a pero. Zasadla som za stôl a začala písať.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cesta späť - On - Prológ: