Cesta späť - Starý život - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Aký bol skutočný život Sadirahie alebo vlastne Sarah? Sú jej spomienky pekné?

04.03.2011 (19:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 319×

2. kapitola – Starý život

Prechádzali sme lesom – ja a moja kamarátka Molly. Konečne som netrčala v tom mojom „väzení“, čiže v našom obrovskom dome s tridsiatimi izbami, obrovskou jedálňou s prečačkaným lustrom; bazénom vo vnútri aj vonku a saunou; záhradou, čo skôr pripomína botanický park; a hlavne mojím prísnym otcom, ktorý si rovnako ako na víno, potrpí aj na moju výchovu a disciplínu. Nenávidím ho. Hoci som len šľachtičná cítim sa ako princezná. Stále len počujem – rob toto, nerob tamto. A k čomu to je, že nemôžem takmer ani dýchať?! Aj Molly je šľachtičná, no obe nenávidíme svoje životy. Rady sa vytrácame z našich domov a potulujeme sa v úplne obyčajnom oblečení (otec požaduje, aby som nosila len šaty z drahých látok).

Nikto nás nepozná. Našťastie sa moja tvár neobjavuje v bulvári a ja tak mám pokoj aspoň od niečoho. Za to môj otec nie. Vlastne sa v tom doslova vyžíva. Pred fotografmi sa otáča a predvádza, a kým ho nemajú nafoteného z každej strany, ani neodíde. Je úplný opak mňa. Vlastne ja som sa vždy cítila inak ako všetci naokolo.

Na veľkých banketoch som sa vždy zašila do našej knižnice a za ten čas, čo oni hodovali som prečítala nejakú tu knihu. Vyhla som sa tak chalanom, ktorých sa mi otec snaží podstrčiť. A oni mu v tom radi vyhovejú. Doliezajú za mnou a chvália sa samými hlúposťami. Od svojich koní až po to, ako prvý raz videli kráľovnú. Nuda! Vlastne neviem, čo by som od nich čakala, ale to všetko sú iba obyčajné bábky, ktoré riadia ich rodičia a tituly. Nikto nie je sám sebou. Oni vlastne ani nevedia, byť niekým iným – narodili sa ako snobi a tak aj zomrú.

Ja však chcem dosiahnuť oveľa viac. Niečo iné ako ostatný, vždy chcem byť iná, nie však vyčnievať z davu.

Kráčali sme po lesnej cestičke a užívali si každý krok. Nemáme možnosť sa sem dostať často. Stromy príjemne šuštia, keď sa vietor pohráva s korunami plnými lístím. Kde-tu sa dá zahliadnuť nejaký vtáčik, buď ako preskakuje s konára na konár alebo letí do svojho hniezda. Zem posiata popadaným lístím síce kĺže, ale pri pomalej chôdzi si to človek neuvedomuje. Kiežby sme hríby, ktoré sme cestou videli, mohli vziať domov. Ale v kuchyni nemám nikoho na svojej strane a každý sa tam stará len o seba. A nikto nedá dopustiť na niečo, čo nedonesie dodávateľ. Už mi tá zelenina vôbec nechutí. Vôbec žiadne jedlo mi nechutí. Všetko je tak prehnane dokonalé a malé. Aspoň raz by som sa chcela najesť ako človek. A nie ako anorektik.

Prišli sme až ku balvanom, ktoré boli po bokoch obrastené machom – vrch sme nedávno očistili, aby sme tam mohli sedieť. Pozreli sme na seba a usmiali sa. Nebudeme tu môcť byť dlho. Otec si šiel iba niečo vybaviť takže nemáme čas na rozjímanie.

Vyšplhali sme na vrcholky kameňov a takmer som sa skoro opäť spustila dolu. To čo som zbadala ma najprv vystrašilo. Schovala som si hlavu za kameň, aby som to nevidela, no musela som to vidieť znova. Neverila som vlastným očiam. Musela som sa o tom presvedčiť.

Vystrčila som sa spoza balvanu a vyšla na jeho vrchol ako som plánovala pôvodne. Pozrela som na Molly a až teraz som si všimla, že na mňa zazerá, že či som v poriadku. Dokonca sa ma to aj spýtala. Nič som jej neodpovedala. Nebola som si totiž istá, či som v poriadku. Pozerala som na niečo a nevedela som s určitosťou, či viem čo to je.

Nejaká časť môjho mozgu, ktorá nebola „šokovaná“ tým javom, premýšľala nad tým, že Molly to zrejme nevidí. Inak by tam iba tak nesedela úplne znudená, no šťastná, že sme tu.

„Sarah, deje sa niečo?“ spýtala sa už po druhýkrát. Bola som ticho, len som neustále pozerala na tú nádhernú bielu farbu. Tiež tam začala pozerať, no na rozdiel odo mňa nič nevidela.

„Nevidíš to?“ spýtala som sa jej ako keby som si už nebola dosť istá, že nie. A presne to mi aj odpovedala. Nevidela toho jednorožca, ale ja áno. Jeho biely roh odrážal akési svetlo a jeho biela srsť bola k nepopísaniu. Zlato-biela hriva a chvost sa mierne kolísali a vlnili v jemnom vánku. A oči, oči boli ružové, jemno ružové. Pozerali sme na seba a ani jeden sa neodvrátil. Odrazu však zmizla. Ako para. Nič tam nebolo, len ďalšie stromy a lístím pokrytá zem.

„Srandovala som,“ povedala som, keď som videla jej znepokojenú tvár. Nebudem jej tvrdiť, že tam niečo bolo, keď to ona nevidela. Bola by som za blázna a keďže je to moja jediná kamarátka, nechcem ju tým stratiť. Radšej to obrátim na nepríjemný žart, na ktorý zabudne skôr ako sa vrátime.

„To nebolo pekné Sarah,“ zamračene na mňa pozrela hnedovláska a jej modré oči sa v tieni lesa zmenili na takmer čierne. Mykla som plecami a prisadla si k nej.

Prikradli sme sa k zadnému vchodu obrovskej vily a ako nejaký tajný agenti sa zakrádali dnu. Prešli sme po chodbe, z ktorej sa dalo odbočiť do kuchyne, do práčovne a do špajzy, ktorá je obrovská. Neviem k čomu sa to dá prirovnať, pretože ja nikam nechodím.

Pred každými som zastala a skontrolovala, či ma nemôžu vidieť. Cítila som sa ako zlodej, ktorý kradne v dome plnom ľudí. Hrôza! Vo vlastnom dome. A pýtate sa prečo? Pretože keby ma videli majú nakázané to povedať môjmu otcovi. Nechcem ani vedieť, čo by mi spravil. Zakázať mi nemá čo. Zrejme by ma hneď zasnúbil. Tak stredoveké!

Konečne som vyšla schodisko a po odchýlení dverí, sme prekĺzli do zadnej časti haly. Tvorili ju obrovské, mierne zatočené schody; lesknúca sa podlaha a luster si navzájom konkurovali. Mávla som rukou, aby ma Molly nasledovala a šprintom som vybehla po schodoch. Zabočila som vľavo a po červenom koberci, sprevádzaná obrazmi našich predkov a jednej malej starožitnej skrinky, ktorá na nič neslúžila, prešla až do svojej izby.

Skladala sa z troch miestností – jedna na spanie s obrovskou posteľou s baldachýnmi; druhá len pre moje oblečenie a doplnky; tretia na uvítanie hostí a leňošenie, či učenie. Áno mala som súkromných učiteľov a všetci to boli rovnaký zadubenci ako zvyšok domu. Nikto tu zrejme nežil v dvadsiatom prvom storočí.

Iba ja a Molly, ktorá tu je teraz na prázdninách. Vládne nám totiž polovica júla. Pre mňa sú každé prázdniny rovnaké – väčšie množstvo otcových večierkov, čo sa aspoň rovná viac prečítaných kníh, ale zároveň viac kriku v podaní mocného hlasu, ktorý som sa naučila počúvať. Pár krát mi hrozil, že ma vyhodí na ulicu a aj som mu povedala, nech to spraví, lenže vyhovoril sa na to ako by sa o ňom zle písalo v novinách a to si on dovoliť nemôže.

Nemohla som prestať myslieť na toho jednorožca. Zdalo sa mi to alebo nie? Mohol to byť dôsledok toho, že som minule čítala knihu Posledný jednorožec ? Konkrétne včera, ale to je jedno. Nepoviem, keby sa mi o tom snívalo, ale že som ho videla ako keby bol živý to mi trochu robí starosti.

Vylihovali sme na mojej posteli, keď ktosi zaklopal.

„Vstúpte,“ povedala som a sadla som si. Do miestnosti vošiel majordóm a mierne sa mi uklonil. Jeho plešina sa zaleskla potom a keď na mňa znovu pozrel, jeho šedé fúzy mi boli ako vždy smiešne a začalo mi mykať kútikmi úst. Jeho kamenná tvár s výraznými lícnymi kosťami a šľachovité ruky či vôbec jeho prístup ku akejkoľvek veci, som nemala rada.

„Slečna,“ oslovil ma, „Váš otec Vás žiada, aby ste prišla dolu do malého salónu.“ Moje oči okamžite vybehli a strach zaplavil každú časť môjho tela. Zistil, že som bola vonku? Ale vlastne to by ma nevolal do malého salónu. Čo potom chce? Pozrela som na Molly a bola rovnako vyplašená ako ja.

„V poriadku, môžete odísť,“ povedala som majordómovi. Ten sa po malom úklone otočil a odkráčal z izby. Sedela som tam a nevedela, čo mám robiť. Čo odo mňa môže chcieť? Oznámi mi zasnúbenie s nejakým bláznivým, namysleným grófom? Alebo ma niekam pošle?

„Čo myslíš, čo od teba chce?“ spýtala sa ma kamarátka a sledovala ma, keď som sa postavila z postele a zamierila do izby patriacej len môjmu oblečeniu.

„V prvom rade sa musím obliecť,“ kričala som jej popri tom, čo som sa hrabala v obrovskom šatníku. „Dúfam, že ten hnusný starec môjmu otcovi nezradí, že som mala na sebe rifle a tričko. Možno aj preto si ma volá. Nepochopím však, prečo do malého salóna,“ rozmýšľala som nahlas. Mám trochu strach, ale nemôže to byť nič, čo som už doteraz nezažila. Alebo lepšie povedané nepočula.

„Mám ísť aj ja?“ spýtala sa. Odpovedala som jej, že by to nebolo vhodné a že to sama dobre vie. Súhlasila. Vraj zostane tu, aby ma po prípade mohla utešiť. Na to sme sa obe zasmiali.

Rýchlo som na seba navliekla silonky, navliekla sukňový kostým slonovinovej farby a blúzku, lodičky rovnakého odtieňu ako sako, vlasy mi Molly vypla na temeno hlavy, oči som si jemne namaľovala a vyšla na chodbu. Všetko sme to stihli v podaní troch minút, takže to je úžasné. Otec nesmie mať pochybnosti o tom, že som takto nebola oblečená celý deň.

Ladne som kráčala po červenom koberci a keď som zišla schody, moje podpätky vydávali jemný klopkavý zvuk. Ozýval sa mi v hlave a po čase nabral určitý rytmus, ktorý mi pripomínal slovo trest. Viem, zvláštne, ale keď ste pod takým hrozným tlakom a máte nečisté svedomie, môže sa vám zdať čokoľvek. Možno aj tak by som si mohla vysvetliť toho jednorožca.

Prišla som ku dverám, ktoré boli naľavo od schodiska. Boli veľké, farby vyblednutej ružovej a v zlatých kľučkách sa odrážala moja tvár, ktorá mi bola akosi cudzia. Obraz som zakryla pravou rukou, ktorá sa mi triasla, a potiahla nadol. Dvere sa otvorili a mne nezostávalo nič iné ako vojsť dnu.

Malý salón je miestnosť väčšinou pre uvítanie hostí. Je veľká asi ako moja celá izba. V jej strede sú tri gauče v barokovom štýle. Spájal ich stôl a v jeho strede boli vždy čerstvé kvety. Sluhovia ich tam dajú každé ráno. Na pravej strane miestnosti bol obrovský krb, ktorý slúžil už iba ako ozdoba. Naproti nemu a aj nad ním boli obrazy našich predkov – prababičky a jej deda. Po mojej pravici, hneď ako som vstúpila bolo obrovské okno a osvetľovalo cez deň túto smutnú izbu. V noci ho vystriedal jeden z tých prečačkaných lustrov.

Pozrela som na gauč a črtali sa tam dve postavy. Jednou bol určite môj otec – hnedé vlasy, ktoré mám po ňom; mohutná postava v tmavočervenom obleku. Vedľa neho však sedel ktosi, kto mal čierne vlasy a neviem prečo, pripadal mi mlado. Pomaly som sa k nim priblížila a z podlahy tak prešla na zelený koberec.

„Sarah, posaď sa,“ nakázal mi otec a ja som bola doslova rada, pretože odrazu som sa cítila úplne slabá. Sadla som si teda na voľný gauč oproti nim. Nohy som si prekrížila len v členkoch (ak ste videli Denník princeznej, viete ako to myslím) a pozorne som sledovala síce svojho otca, no kde tu mi pohľad zablúdil na čiernovlasého chalana, ktorému vlasy trochu padali na čelo, ale inak ich mal strapaté. Takmer som sa rozplynula, keď sa naše pohľady len na pár sekúnd stretli. Mali tak nádherne zelenú farbu. Hoci mal výrazné lícne kosti...iba mu to pridávalo na kráse aj keď jeho tvár bola širšia takže to moc nevyniklo. Mohol mať tak šestnásť, sedemnásť rokov. Najviac ma však udivilo, čo mal na sebe – rifle a tričko. Ako to, že ho sem normálne pustili? Otec sem moc nepúšťa ľudí, ktorý nie sú podľa jeho vkusu, tak kto to je?

„Sarah dovoľ, aby som ti predstavil tvojho bratranca, Daniela.“ Keby som vtom momente mala niečo v ústach asi by mi zabehlo. Môj bratranec? Myslela som, že za tých šestnásť rokov som videla už všetkých. Pravda z maminej strany. Otec nemá súrodencov. A ani ja. Hrôza. Lenže mama zomrela. A otec už ďalšiu nechce a ja ho v tom podporujem. Jediné v čom sa zhodneme.

„Daniel, toto je moja dcéra Sarah.“

Hneď na to začal hovoriť o tom, že u nás ten chlapec zostane až do konca prázdnin. Vlastne by mi to bolo jedno, keby nebol taký pekný. Len škoda, že je to môj bratranec. Ako to mám vyše mesiaca vydržať? Molly tu bude už iba do konca tohto mesiaca a čo potom? Podľa toho, čo má Daniel oblečené by som usúdila, že nie je ako zvyšok mojich bratrancov. A tento musí mať titul, pretože by ho sem otec nepustil na vyše mesiaca. Zatočila sa mi hlava. Pretože som sa cítila už naozaj ako na pokraji síl.

„Ocko môžeš na slovo?“ spýtala som sa a po tom, čo sa trochu neochotne pozrel na mňa a potom na Daniela sa postavil a podišiel k oknu. Nasledovala som ho.

„Čo to má znamenať ocko?“ spýtala som sa.

„Čo by malo? Ten chlapec k nám prišiel na prázdniny.“

„A ako to, že mu dovolíš aby bol oblečený takto?“

„Ak mu to dovolia rodičia ja nemám prečo zasahovať.“ Nemala som už čo povedať. Celá naštvaná a akosi slabá som odišla z miestnosti. Načo mi ho predstavoval? Mali mi iba povedať, že tu je. Zbytočne som sa prezliekala. „Nenávidím tieto saky-paky,“ pomyslela som si, mysliac tým svoje oblečenie.

Na to som si hneď vyzula lodičky a išla na boso. Vybehla som schody po dvoch a mala som chuť tú sukňu roztrhať. On si môže nosiť normálne oblečenie a ja nie. Nevydržím, keď ho každý deň uvidím ako sa promenáduje v úplnom pohodlí, zatiaľ čo ja sa dusím v tomto.

„Nemusíš byť kvôli mne taká naštvaná,“ zavolal za mnou Daniel. Pokrútila som hlavou a pretočila oči. Naštvane som kráčala ďalej.

„To nie je kvôli tebe, ale môjmu otcovi, lebo je to tu ako väzenie.“ Hneď na to som sa prehla jemne cez zábradlie a do prázdnej haly zakričala: „Väzenie!“ Molly vyšla z mojej izby a zostala stáť ako obarená. Pozrela som za seba načo tak hľadí, ale našla som len Daniela. Znovu som pretočila oči. Schytila som ju za ruku, no ona mu aj tak stihla zakývať.

„Páni, kto to je?“ užasnuto sa ma spýtala. Na tvári mala omámený výraz. Určite si ho predstavovala...nechcem vedieť ako.

„Môj bratranec Daniel,“ odvetila som unudene a vzdychla si. Nič proti nemu nemám, len ma štve ten fakt, že na neho sa pravidlá tohto domu nevzťahujú.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování