OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 22. časť

16.07.2015 (12:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 908×

Len príbeh... kiežby to bola pravda  ED20, teda Jano. Sakra, ani neviem ako ho mám volať. No to je to posledné, čo ma trápi.  

Dofrasa, mrazí ma z toho! Čo som to spravil? Som zlý človek? Rečnícka otázka, jasné, že som, avšak... nikdy som nikoho nezabil. Ani som o tom neuvažoval. Vraždy boli mimo mňa. Videl som v ich  telke, v správach, rádiu, nete, ale nikdy som ich nezažil na vlastnej koži. Smrť ako smrť, nie? Ja sa s tým zmierujem už roky, tak som si myslel, že bude ľahké zmieriť sa s Luciiným koníčkom.

Veď... koľko som mal? Pätnásť, keď mi určili diagnózu. Mal som sa blázniť, mal som byť bezstarostný v tom najvyšinutejšom veku a namiesto toho som tie roky strávil v nemocnici. A najhoršie bolo pomyslenie, ako rýchlo čas uteká... Kurva, fakt som si myslel, že to bude ľahké! Zomrieť sám, aj že sa prenesiem cez vraždy neznámych ľudí.  

Avšak... nemôžem si pomôcť! Je mi odporná predstava, že niekomu len tak zoberú život! Tak náhle, bez rozlúčky....  hoci... možno teraz.... by som to bral. Piči, ani neviem, ako sa k tomu postaviť! Som plný rozporov.

Poznanie, že to môžem zastaviť, že viem, kto je za tým, je zdrvujúce. Myslím na rodiny obetí. Nikdy sa nedozvedia, prečo ich deti tak skončili. Že aj oni boli svojim spôsobom vrahovia, lež nie tela, ale duše. 

No zabiť? Dofrasa, to je silná káva aj pre mňa. Posledná vražda ma najviac vydesila. Nebol to jej zvyčajný štýl. Bola nasratá. Niečo sa určite dosralo... Ale čo?

Znova kliknem na jej profil, čítam a vlasy sa mi ježia. Dačo je zle. Veľmi zle.  

Je to pre ňu také jednoduché... Nenávisť jej zmazala všetky hranice. Nikdy to nepochopím a radšej ani nechcem. Vlastne mi to môže byť jedno. Sú to cudzí ľudia, a navyše jej ublížili. Nezaslúžia si to?

Keby šlo o mňa... asi... by som to privítal. Zabitie. Rýchlo, najviac za pár minút. Prečo? Lebo pomyslenie na posledné štádium... nechcem na to myslieť.  Už teraz tie bolesti nikomu neprajem, ani závraty a všetky tie vyšetrenia a márne nádeje...  Ak by ma zabila, bolo by to mojim vykúpením.

Hovno!

Veď som závislý na živote! Milujem, ako mi voda špliecha na členky, smiech a úsmev, nie len Luciin, ale aj ostatných. Roztápam sa pri pomyslení na hebké ženské telo, vôňu... Aký úžasný je orgazmus, aké jemné sú Pomstiteľkine plecia, bruško, kolená... Chcem vidieť tisícky ďalších splnov a západov slnka, dúh a padajúcich hviezd. Aj teraz mi chýba vôňa grilu, chuť pečených zemiakov, ešte aj mňaukanie tých štvornohých prskajúcich potvor sa mi pozdáva!

Túžim žiť. Zúfalo chcem žiť, vidieť, cítiť, počuť! Chcem toho urobiť tak veľa! A o získaní ani nehovorím...! Deti... Nie, blbý nápad! Mysli na niečo iné!

Lucia sa tri dni neozvala. Netuším, čo sa deje. Mobil mi nezdvíha, neodpovedá na SMS ani na maily. Jediná aktivita je na blogu. V poviedkach. Za celý čas pridala iba túto agresívnu vec. Po prečítaní... striaslo ma je slabý výraz.

Neviem, či mám silu sa odosobniť. Svoje slová však nemienim vziať späť. Nie som srab a aj tak mi to môže byť ukradnuté. Je to jej život. Iba jej, ako mi už neraz prízvukovala.  Ale... dopiče... bojím sa o ňu!

Zloba v tej poviedke ma vystrašila. Ak ju začnú vyšetrovať... ako dobre, že som nepredával dom. Ujdem s ňou ku mne. Zbalíme prachy a odídeme preč. Budeme si užívať a bude znova šťastná. Už nebude žiadna Melánia, ale iba ja. JA! Kiežby som získal jej lásku... no sa bojím aj toho. Nechcem, aby trpela. Nie kvôli mne.  

Garzónkou sa rozľahne zvonenie. Prekvapene otvorím. My o čertovi a čert...

***

Vstúpi dnu, jej svieža kvetinová voňavka zaplní celý byt. Vychutnávam si ju a premeriam si jej minisukňu a tielko, ako inak, čierne.

„Ahoj,“ usmieva sa a objíme ma.

„Čau,“ odzdravím mechanicky.

Nadvihne obočie. „Čo je?“

Neodpovedám a jej tvár ovládne panika a strach. „Zhoršilo sa to? Je ti zle? Mám volať záchranku?“ Zatlačí ma na červený kožený gauč, skúma mi teplotu.

„Poviedka,“ vysúkam zo seba.

S úľavou vydýchne. „Nestraš ma, Rob! Vieš ako som sa zľakla?!“ vyčíta mi namrzene a zrúti sa ku mne.  

„Nechceš mi niečo povedať?“ nabádam ju a pritiahnem si ju k sebe.

„Nemám čo.“

„Myslíš?“

„Viem to!“

„Si nasratá. Niekoľko dní si sa mi neozvala a teraz prídeš akoby nič. A čítal som to. Čo z toho je pravda?“

„Všetko, tak ako vždy,“ odvetí stroho.

„Takže...?“ pobádam ju k riadnemu vysvetleniu. „Ak si myslíš, že ma odbiješ si na omyle, Kráska!“

Vzdychne a pretočí očami. „Čo presne chceš vedieť?“

„Všetko.“ 

Zavrčí a hryzie si spodnú peru.  Po pár sekundách spustí. „Mel ma definitívne odkopla, jasné!“ Hlas sa jej trasie a pozerá všade len nie na mňa. Mám dojem, že zadržiava slzy. „Ide sa vydávať a... a povedala mi... vravela, že ma zabije ak ublížim jej snúbencovi a... dala mi návrh.“

„Myslíš to, že ti poskytne alibi?“ spomeniem si na článok.

Prikývne a po líci sa jej skotúľa slza. „Vraj či ma netrápi, že som zabila nevinných, či neberiem ohľad na rodičov, že ma vymaže zo života...!“  Pri poslednom slove sa jej zlomí hlas a začne vzlykať. Schytím ju do náručia.

„Musela som si to ...vybiť. Zabila som tú kravu, čo mi tak dlho sala krv! Ale nepomohlo to!“ Trasie sa mi na hrudi ako vtáčatko. Nemotorne ju hladkám po rozpustených vlasoch, kým mi zmáča tričko.

„Všetko je v háji! Stratila som ju...! Stratila som ju!“ kvíli, až mi trhá srdce.

Prvý raz ju vidím takúto. Zlomenú, ľudskú. Konečne sa prestala tváriť drsne a chladne. Konečne z nej hovorí aj niečo iné ako nenávisť a posadnutosť. 

Neviem ako dlho sme tak sedeli. Možno zopár hodín alebo len jednu. Totálne sa zosypala. Splietala jedno cez druhé, rodičov miluje, ale vraj nemá problém opustiť ich. Hovorí, že Chameleónka chce byť pri nej a predsa jej odporúča doktorskú pomoc a, že nemá pravdu o tajomstve.

„Aké tajomstvo?“ vyhŕknem skôr, než sa stihnem zaraziť.

Stuhne a zaryje mi nechty do kože. Pravdepodobne z toho budú modriny.

„To je jedno,“ povie drsne  a kratučko na mňa pozrie. Pohľad má tvrdý,  takmer šialený a... vydesený? To ma podrž ona sa fakt bojí! Zrazu ma premkne hrozná predtucha.

„Lucia... prečo mám dojem, že to súvisí s tým ako si... sa stala lesbičkou?“

„Nechaj to tak!“ zvrieskne ako ranené zviera. „Prosím,“ dodá úpenlivo, a to ma načisto odzbrojí. Tuhšie ju objímem a mysľou som inde, takže skoro prepočujem, keď sa o pár minút spýta:

„Ale vieš v čom mala Mel pravdu?“ 

„No?“

„Že mám aj iných ľudí, ktorí ma ľúbia. Teda... aspoň jedného. A...“ jemne sa usmeje cez slzy a prisahám, že sa trocha začervenala.

Nedočkavo sa odtiahnem, aby som na ňu lepšie videl. „A?“

„... uvedomila som si, že aj ja ho...“ zasekne sa,  placho nadvihne zrak.

Len na sekundu, no mne je to jasné. Vytriešťam na ňu oči ako puk a neverím, že sa to chystá povedať. Narastá vo mne vlna šťastia. Od radosti sa mi nafukuje hruď. Moje nohy sú pripravené na šialené skákanie.

Ľúbi ma! Ľúbi ma!!!

„... že ho  mám veľmi rada, ako brata.“

A je to. Klinec do mojej rakvy. Práve si ma úspešne zabila, miláčik!

21. časť || 23.časť

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 22. časť: