Čo ak jediné východisko je smrť? - Prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Lucy bola iba malé bábätko, keď zabili jej matku. Ona prežila. Ale bolo to správne?

17.01.2011 (20:00) • loveliness • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 595×

Čo ak jediné východisko je smrť?

„Nádej je ako cukor v čaji - hoci je ho málo, osladí všetko.“

Northampton, Anglicko, 1847

„Napi sa, pomôže ti to,“ pošepkala stará žena úlisným hlasom.

Jej zvráskavená a náramne desivá tvár sa odrážala vo svetle sviečok, ktoré ticho tleli za jej chrbtom. Mala šedivé vlasy, poznačené časom a jej šaty vôbec nepripomínali slušné oblečenie. Boli otrhané, pozašívané a bolo z nich cítiť hnilobný zápach, z ktorého sa dvíhal žalúdok.

Svojimi dlhými prstami ozdobenými mnohými prsteňmi a náramkami, podala pohár naplnený zvláštnou tekutinou žene, ktorá sa v pôrodných bolestiach zmietala priamo na zemi pod ňou. Žena hlasno vzlykala a snažila sa dýchať, aby neupadla do bezvedomia. Jej dieťatko sa začalo pýtať na svet práve v tej najnevhodnejšej chvíli, keď sa sama potácala lesom počas tmavej noci. Našťastie jej krik počula stará čarodejnica, ktorá žila v neďalekej starej jaskyni na čistinke.

Horko-ťažko si vzala od čarodejnice pohár a dúfala, že tekutina z nej nadobro nevysaje aj ten posledný dúšok života, ktorý jej zostával. Jej pery sa pomaly prisali k poháru a hneď na to jej hrdlom akoby prešiel oheň. Jej oči sa zatvorili. Navždy. Nepočula ani plač dievčatka, ktorému v hodine svojej smrti darovala život. Čarodejnica vzala bábätko do studeného náručia, umyla ho čistou vodou a položila na obetný stôl. Stále plakalo, čím ďalej, tým hlasnejšie a hlasnejšie.

Starena zdvihla ostrý nôž trasúcimi sa rukami a cez slzy bolo počuť jej nejasný šepot: „Musím to urobiť, musím ťa zabiť, ak to neurobím, zabije mňa a naďalej bude zabíjať, až kým sa nedostane k tebe. Tvojou smrťou môžeš vykúpiť z utrpenia mnohých ďalších a on navždy odíde. Budeme v bezpečí.“

Čarodejnica hlasno vykríkla a chystala sa vykonať ortieľ. Zrazu videla, ako jej hruďou preletel ostrý šíp.

„Pusti to dieťa, starena!“ vykríkol mohutný mužský hlas.

Bolo neskoro, telo stareny padlo za zem mŕtve.

„Neboj maličké, už je dobre. Ššš... neplač.“

„Generál, čo urobíme?“

„Odnesieme ho mojej sestre, postará sa oňho,“ odvetil generál jednému zo svojich mužov.

„A čo tá bosorka?“

„Tej už, ako vidím, niet pomoci. Ani jednej z nich niet,“ odvetil potichu generál a hlavou letmo kývol smerom k mŕtvej matke dieťatka.

„Poďme, chlapi!“ zavelil veliteľ a vyšiel z tmavej jaskyne s dievčatkom v náručí.

O osemnásť rokov neskôr...

Všade bolo ticho. Hrobové ticho. Utekala tmavým lesom, a hoci kvôli tesnému korzetu takmer ani nedýchala, cítila, ako zreteľne počuje svoj vlastný zrýchlený dych.

„Len sa neobzeraj, neobzeraj sa,“ pomyslela si a v hlave jej hučalo, čudovala sa, že je ešte schopná rozmýšľať.

Presviedčala samu seba, že nič, čo sa stalo pred malou chvíľou, nebolo skutočné. Potkýnala sa o dlhé čierne šaty a ľutovala, že sa nenarodila ako chlapec. Chcela myslieť na nejakú hlúposť, chcela samu seba rozveseliť. No nemohla. Nedokázala to. Niekde v diaľke začula hlasný výstrel. Na chvíľu zastala, akoby čakala, že spadne na zem mŕtva, no nestalo sa tak. Vlastne, zožieral ju pocit, že tak blízky a zároveň tak vzdialený výstrel, jej neprevŕtal srdce. Tá bolesť bola príšerná.

Už nevládala bežať ďalej, necítila si nohy, tie už akoby nepatrili k jej telu. Potichu, ako najlepšie vedela, si sadla k neďalekému stromu. Nevidela takmer nič, hoci tmavý les bol zhora osvetlený jasným svitom mesiaca. V duchu sa preklínala za to, že neposlúchla svoju matku a nezostala zavretá vo svojej izbe. Vždy bola skôr rebelka, ako poslušné dievčatko. Tíško vzlykala, studená zem sa jej zarývala medzi prsty. Bolelo ju celé telo a nepomohol ani jemný a mäkký koberec studených jesenných listov, na ktorých sedela. Zrazu niečo zašuchotalo. Stuhla. Ozval sa ďalší jasný výstrel. Keď pominul ten neznesiteľný pocit, ktorý cítila, ale nevedela ho definovať, zviezla sa k zemi, vzlykala a pritom sa celá triasla. Nepamätala si, čo sa stalo potom, zatvorila svoje čokoládové oči a jediné, čo v tej chvíli cítila a na čo bola schopná myslieť, bola pálčivá bolesť na ľavom ramene, po ktorom jej stekali pramienky krvi.

Autor: loveliness, v rubrice: Povídky » Na pokračování