OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 19. kapitola

04.07.2016 (09:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 939×

19. kapitola - Výčitky

Keď som sa ráno prebudila, bolelo ma celé telo. Bola to však príjemná bolesť. Kým som si nezačala uvedomovať, čo sa včera stalo, cítila som sa fantasticky. Zakryla som sa perinou až po uši a zrazu mi bolo opäť príšerne horúco a do líc sa mi nahrnula červeň.

Vyspať sa s Oliverom na úteku nebol zrejme najlepší nápad. Nevedela som, či to ľutovať, alebo sa z toho tešiť. Samozrejme, bola som z neho úplne paf. Čo to však znamenalo preňho? Pre mňa? Nevedela som to definovať. Všetko, čo som od neho včera chcela, bola krv. Moje hormóny sa museli z toho zblázniť.

Prinútila som sa otvoriť oči a poobzerala som sa po izbe. Oliver tu nebol. Nevedela som, kedy odišiel. Pamätala som si, že som mu zaspala nahá v náručí.

Nepríjemne mi zovrelo žalúdok. Ktovie, ako sa musí cítiť Oliver. Neznášala som tieto vedľajšie účinky pitia krvi. Tentokrát to však nebolo tak strašné ako keď zo mňa pil Timothy. Ako môže moje telo rozlíšiť, či zo mňa pije polovičný upír alebo normálny? Tento svet ma nikdy neprestane udivovať.

Prinútila som sa postaviť z postele. Pomaly som sa obliekla. Bolel ma každý sval v tele a žalúdok robil saltá akoby trénoval na gymnastickú súťaž. Pri každom pohybe som cítila pichnutie v krku. Vyšla som z izby a vo dverách takmer zvalcovala Olivera na zem. Chytil ma za ramená, takže sme to obaja ustáli.

„Prepáč,“ povedala som.

Nastalo trápne ticho, kedy ani jeden z nás neprehovoril. Pozeral sa na mňa a pri tom sa mu zrýchlil tep. Na jeho krku som si všimla dve ranky, ktoré som mu spôsobila. Rukou sa dotkol miesta, z ktorého sa včera napil. Nepríjemne to zabolelo.

„Prepáč,“ šepol a odtiahol sa.

Nadvihla som obočie a nechápavo sa naňho pozrela. „Za čo sa ospravedlňuješ?“ To by som mala urobiť ja. Teoreticky som ho donútila, aby mi dal svoju krv. Alebo sa mi ospravedlňuje za to, čo nasledovalo potom?

Povzdychol si a odtiahol sa odo mňa. Zamieril do obývačky a posadil sa na pohovku. Ja som sa vybrala do kuchyne, aby som si spravila kávu. Potrebovala som chvíľu osamote. Obaja. Musela som si to všetko v hlave ujasniť. V prvom rade, nebolo správne zaoberať sa mojimi pocitmi a budovať si nejaký vzťah, keď boli naše životy v ohrození.

Bála som sa, čo bude teraz s nami. Zdôveril sa mi s tým, že mu na mne záleží, ale bojí sa, že by mi ublížil. To ma schladilo natoľko, že som si od neho udržiavala odstup. Až do včerajška.

Až do kuchyne som počula, ako mu bije srdce. Chcela by som vedieť, čo sa mu odohráva v hlave.

Urobila som si kávu a chystala nájsť niečo na jedenie, keď sa mi zatočila hlava a žalúdok zaprotestoval. Položila som šálku na stôl a rozbehla sa do kúpeľne.

Rozhodla som sa, že už nebudem myslieť na nič, čo sa týkalo včerajška. V duchu som si prisahala, že už nedovolím žiadnemu upírovi, aby ma uhryzol. Ani Oliverovi.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. „Si v poriadku?“ Necítila som sa tak, ale zaklamala som mu, pretože som nemala chuť na rozhovor.

Celý deň sa niesol v znamení vyhýbaniu sa jeden druhému. Ani som sa o to nemusela snažiť, robil to za mňa. Bola som mu za to vďačná, aspoň som nebola jediná, kto potreboval odstup. Zároveň ma nenormálne vytáčalo, že som sa nezobudila vedľa neho, v jeho náručí. To by už pre mňa ale znamenalo veľa. To robia páry, ktoré spolu žijú.

Neboli sme pár, vlastne sme ani neboli spolu, ani spolu nežili. Všetky ilúzie, ktoré som si začala robiť, som automaticky zavrhla. Bol to len skrat, poblúznenie hormónov.

Keď sa zotmelo, mali sme naplánovanú schôdzku s Paulom. Chcel nás stretnúť, spoznať a porozprávať sa s nami. Nemohli sme odmietnuť, vlastne sme ani nemali v pláne nič iné. Kvôli našej bezpečnosti sme z hotela radšej nevychádzali. Boli sme tu tretí deň, no ja som mala pocit, že tu trčím oveľa dlhšie. Medzi štyrmi stenami som šla zahynúť.

Ľutovala som ten deň, kedy som sa dostala k upírom, pretože odvtedy som bola ich a svoj vlastný väzeň.

Moje orientačné schopnosti stáli v meste za nič. Nech som sa na mapu mesta pozerala akokoľvek, nemala som páru, kde sme a ako sa dostaneme tak, kde sa máme stretnúť s Paulom. Oliver preto navrhol dostať sa tam taxíkom. Bolo to rýchlejšie a bezpečnejšie. Celý deň a cestu na dohodnuté miesto sme sa rozprávali len minimálne. Cítila som sa vedľa neho divne.

Keď sme prišli na dané miesto, okamžite som si všimla jedného muža, ktorý sa zvedavo obzeral okolo seba. Bol vysoký, nemal však mohutnú postavu. Tak nejako som vedela, že on je upír Paul.

Oliver ma zachytil za ruku, aby ma stiahol dozadu. Bol príliš ostražitý. Síce nám šlo o život, tu nám zatiaľ nehrozilo nič. Keby nás Paul chcel mŕtvych, už by to urobil. To bol môj názor. Otočila som sa k nemu a pozrela na miesto, kde mal prsty omotané okolo môjho zápästia. Okamžite ma pustil.

„Myslím, že to je on.“

Povzdychol si a kráčal vedľa mňa. „V to dúfam.“

„Nebuď pesimista.“

„Som realista.“

„Jasné,“ odvrkla som.

To bola zatiaľ naša najdlhšia konverzácia za celý deň.

Podišla som dosť blízko k tomu mužovi natoľko, aby som vedela, že mu v žilách nekolovala krv. Nepočula som žiadne srdce.

„Pán Ellis?“ opýtala som sa. Nadvihol hlavu a jeho široký úsmev odhalil jeho špicaté zuby.

„Nina a Oliver... som tak rád, že vás konečne spoznávam.“ Podišiel k Oliverovi a podal mu ruku. Počula som, ako pre istotu ani nedýchal a zadržala smiech. Paul potom prešiel ku mne, podal mi ruku a predstavil sa. „Ale volajte ma Paul. Nemyslím si, že som taký starý, aby ste ma oslovovali pán,“ zasmial sa. „V prvom rade sa ospravedlňujem za to, že som včera nemohol pomôcť. Žiaľ, u nás to funguje odlišne ako u vás.“ Pokynul, aby sme kráčali za ním. Hovoril nám o tom, aké sú výhody a nevýhody zaobstarávania si krvi, keď odmietajú darcov. Úprimne, nevedela som to pochopiť. Zrejme to bolo kvôli tomu, že som od začiatku bola zvyknutá na to, ako to bolo tam, kde ma premenili.

Zašli sme do nejakého podniku. Bola som rada, že prestal hovoriť o krvi, pretože sa mi v mysli vynárali spomienky na minulý deň. Taktiež som bola ešte stále smädná, a to nebolo dvakrát príjemné. Keďže tu nemali darcov, musela by som sa napiť z hocijakého okoloidúceho človeka. Pri mojom šťastí by to bol lovec. Nebola som v tom dobrá.

„Je tu dosť veľa lovcov, tak vám odporúčam, aby ste boli v tomto smere opatrí...“

„Áno, včera nás varovali. Takmer sme na nejakých narazili,“ skočila som mu do reči.

Prikývol na súhlas. „Lovcov má pod palcom Centrála, tí by s polovičnými nemali žiadne zľutovanie. Inak s upírmi nemajú žiadny problém... až kým sa niekto zhora nerozhodne inak,“ povzdychol si. „Najradšej by som ukončil prácu lovcov. Sú zbytoční, Eric by si mal svoje záležitosti riešiť sám. Taktiež aj ten Hrdlorez. Naozaj v tom nevidím žiadny zmysel.“ Pri spomenutí Graysona ma striaslo. Bol ten posledný, o kom som sa chcela rozprávať.

„Momentálne si všetko rieši sám, no aj za pomoci lovcov, a tu je ten dôvod, prečo sme tu.“ Moja ruka takmer trafila Olivera do sánky. Naozaj som ho chcela udrieť. Nechcela som tým Paula zbytočne zaťažovať.

„Lovcom by som nikdy neveril.“

„To ani ja.“

Vzdychla som a oprela sa chrbtom o stoličku. Čašníčka mi doniesla džús, Oliverovi pivo a Paul si nedal nič. Keď odišla, Paul sa opäť rozhovoril. Bol naozaj ukecaný upír.

„Keby bolo všetko podľa toho, ako si želám ja, tak verejnosť by o nás vedela. Určte je vo svete veľa fanatikov do upírov, ktorí by sa dobrovoľne nechali obrať o krv, ešte by si to užívali. Myslím, že by sme sa vedeli začleniť do spoločnosti.

Keďže mám pred sebou celú večnosť, určite sa o to pokúsim. Môj úplne prvý krok bude zlikvidovanie tých dvoch, ktorí vedú upírov. Keďže máte s Graysonom problém, iste by ste mi v tom pomohli. Ďalej by som zrušil Centrálu. Samozrejme, výskumné a zdravotné centrum by zostalo zachované. To je dobrá jediná vec, ktorú urobili.“

Väčšieho optimistu som nevidela. Nevedela som, či sa z neho smiať, alebo plakať, pretože to znelo veľmi nepravdepodobne. Pozrela som sa na Olivera, ktorému cukali kútiky úst. Pohľadom som prešla späť na Paula.

„Znie to síce super, ale má to pár zádrhelov,“ povedala som.

„Toho som si vedomý. Mám však kopec upírov, ktorí ma podporujú. Do jedného roka sa ich pokúsime zlikvidovať.“ Zaujímalo by ma, či je Richard jedným z nich, nikdy nespomenul Paula. Ak by bol zástancom jeho teórii, určite by sa prekecol.

„V tom prípade vám držíme palce,“ vyhlásil Oliver nakoniec. Bolo v tom ctiť obrovský sarkazmus, no Paul si to očividne nevšimol. Usmieval sa ako slniečko.

„Dúfam, že budem mať aj vašu plnú podporu.“

„Na to sa môžeš spoľahnúť.“

Ak by som sa dnes rozprávala s Oliverom, určite by som ho umlčala. Nechápala som, ako ho v tom môže podporovať. Bolo to bláznivé, Paul bol blázon. Proti Graysonovi a Ericovi by nemal žiadnu šancu.

Paul vyložil na stôl tašku a posunul ju smerom k nám. Nadvihla som obočie. Preto nespomenul, že by nám chcel niečo dať.

„Takmer som zabudol... priniesol som vám niečo ako ospravedlnenie za to, že som nemohol pomôcť. Je to ľudská krv z krvnej banky. Podarilo sa mi niečo zohnať. Dúfam, že to bude stačiť. Koncom týždňa sa budem snažiť poskytnúť ďalšiu dávku.“

Okamžite som tašku otvorila, aby som sa uistila, že hovorí pravdu. A skutočne, boli tam dva balíčky. Mňam.

„Mohla by existovať nejaká náhrada krvi. To by zabránilo pitie z ľudí. Tí by nás potom prijali oveľa jednoduchšie...“

„Odpusť mi, že ti skáčem do reči, ale svet sa tak rýchlo nezmení na True Blood. Bude to určite trvať dlhšie než rok, aby mohol, nastať taký prevrat. Na ľudí treba ísť postupne, toto by bol pre nich obrovský šok.“

„Práve ten seriál mi bol veľkou inšpiráciou.“ Usmial sa. Oliver na mňa pozeral s nadvihnutým obočím. „V každom prípade, určite to bude treba viac premyslieť. Ale povedzte mi, vy dvaja, uvítali by ste taký život? Aby ste sa nemuseli skrývať? Bolo by to dobré, no nie?“

Prikývla som na súhlas. „Určite.“

„Skvelé. V každom prípade, ešte sa s vami určite stretnem. Teraz ma ospravedlňte, ale mám povinnosti, ktoré sa sami nevybavia. Ak by ste čokoľvek potrebovali, stačí sa ozvať.“

***

Oprela som sa vo výťahu chrbtom o stenu a zasmiala sa. „Ako môže byť Richard kamarát s tým bláznom?“

„Môžeme byť radi, že sa ho nesnažil presvedčiť na jeho vieru. Zrejme si budem musieť pozrieť ten seriál, aby som vedel, o čom vlastne točil.“ Predstavila som si Richarda, ako naháňa po uliciach svoje obete, ktoré pred ním utekajú s krikom,  a znovu som sa šla zadusiť smiechom. „Som rád, že tu je aspoň niekto, kto im odporuje. Všetky tie zákony a odpor voči polovičným sú blbosť. Tiež s ním súhlasím v tom, čo hovoril o lovcoch. Naozaj mám pocit, že sú zneužívaní mocou.“

„Ale Sonia...“ chcela som namietať. Spomenula som si na ňu. Bola iná, aspoň som si to myslela.

„Jej neverím.“ Výťah zastal a vystúpili sme. Dvere do apartmánu boli hneď oproti. Oliver vytiahol kľúče a odomkol. Stála som za ním a čakala, kedy otvorí dvere.

„Tak prečo si uveril vyhrážkam, že nás chce Grayson zabiť?“ opýtala som sa zvedavo.

Neodpovedal hneď, otvoril dvere a pustil ma dnu. Jeho srdce začalo rýchlo biť rýchlejšie. Vošiel hneď za mnou, dvere zatvoril a zamkol. Rovno na dvakrát. Bol strašne paranoidný. Zobula som ti topánky, vyzliekla bundu a pri tom zvedavo pozerala na Olivera. Vyhýbal sa očnému kontaktu, jeho tep ho prezrádzal. Ešte stále mi neodpovedal na otázku, už som prestala dúfať, že sa dozviem pravý dôvod. Pravdepodobne ma len chcel mať pod kontrolou, aby som neurobila blbosť, ktorá by doviedla môjho bývalého k nemu.

Chystala som sa vybrať balíky krvi z tašky a vložiť ich do chladničky. Len pri pomyslení na ne sa mi zbierali sliny. Ach, tak rada by som ich vycucla. Tu. Hneď.

Oliver sa ma znova dotkol a mnou prebehol záchvev. Urobil to náročky, toto nebolo náhodou. Šalela som z neho, vôbec som sa v ňom nevyznala.

„Šiel som s tebou, pretože som chcel dať na teba pozor...“ Tak som teda mala pravdu. Neviem však, či to bolo pre mňa nejaké víťazstvo. „Pretože mi na tebe záleží, Nina. Ktovie, kam by ťa doviedla tvoja dôverčivosť. Nemohol som ťa nechať, aby si pred Graysonom utekala sama. Chcel som byť proste s tebou...“ vydýchol nakoniec.

Pozerala som naňho s otvorenými ústami. Myslela som, že ho včerajšia noc mrzí. Toto ešte viac zdôrazňovalo to, že mám z neho chaos, hlavne v hlave.

Neisto urobil krok ku mne, akoby sa bál, že sa stiahnem. A ja som mala sakra blízko k tomu, aby som to urobila. Vedela som, o čo sa snaží a pocity vo mne zápasili. Mozog namietal, aby som od neho ustúpila, že to nie je správne. Srdce priam kričalo, aby som prekonala tú krátku vzdialenosť medzi nami.

Nepovedal, že ku mne niečo cíti, neodhalil svoje city, no aj tak som vedela, že prezradil toho viac ako inokedy. Riadila som sa srdcom, pretože som počula to jeho.

Zatajila som dych a počkala, čo bude robiť. Možno som sa mýlila a robila si len ilúzie.

Opak bol pravdou. Pristúpil ku mne. Jednu ruku mi priložil na kríže a druhou ma pohladil po líci. Na tvári som cítila jeho dych. Znova som intenzívne cítila vôňu jeho krvi a uvedomovala som si, že mám na dosah uhasenie svojej túžby. Ruky som mu položila na hruď a ešte stále si zachovala štipku rozumu. Nemala som ale tú silu, aby som ho od seba otlačila.

Dych sa mi zadrhával v hrdle. Hypnotizoval ma modrými očami a kútiky úst sa mu nadvihli, akoby vedel, nad čím rozmýšľam.

„Privádzaš ma do šialenstva.“

„Ja viem,“ šepol. Až potom som si uvedomila, že som to povedala nahlas. Tváril sa samoľúbo. Ruka sa mu z líca presunula za krk a prekonal malú vzdialenosť medzi nami. Pery priložil na moje.

Objala som ho okolo krku a stiahla si ho k sebe bližšie. Chrbtom som narazila do steny, no aspoň som nestratila rovnováhu.

Dnes šiel na to pomaly, jemne a nežne ma bozkával. Prekvapene som vydýchla, keď mi spodnú peru zovrel medzi zubami.

Mozog mi vypovedal službu. Ak som ho chcela pred chvíľou odtlačiť, teraz som to nemala ani len v úmysle. Spojenie našich pier som si užívala, až sa mi z neho točila hlava.

Perami sa presunul na líce, až ku krku. Pomedzi bozky som cítila, ako mi po pokožke prechádza zubami, z čoho som mala zimomriavky. Chvela som sa od vzrušenia. Dýchala som rýchlo, opierala sa o stenu, z druhej strany na mňa tlačil Oliver. Ak by som aj chcela namietať, nemala by som šancu.

Neurobil však nič, čím by ma zranil. Rukou som ho chytila za golier a kúsok odsunula, aby som znovu mohla cítiť jeho pery na svojich, ktoré mi príjemne brneli. Pomaly sa presúval, jemné strnisko ma príjemne škrabalo na koži. Objala som ho okolo pásu. Zatvorila som oči čakala.

Oliver prekvapene vydýchol, odtiahol sa odo mňa. Otvorila som oči a pozrela sa naňho. Nechápala som, čo sa stalo, prečo sa zrazu stiahol. Cítila som sa sklamaná, pretože som si znovu robila ilúzie a pritom sa Oliver zrejme zas len zahrával s mojimi citmi.

Načiahol sa po niečo a ja som v jeho ruke zbadala papier, ktorý bol preložený na polovicu. Odprisahala by som, že na poličke na topánky predtým nič také nebolo. Otočil ho tak, aby som videla, čo na ňom bolo.

Hra na schovávačku vám veľmi nejde.

G.

V hrdle sa mi vytvorila hrča a prišlo mi zle. 

V prvom rade by som sa vám chcela poďakovať za hlasy v Naj poviedke. Veľmi ma prekvapilo a potešilo, keď som tam našla túto poviedku. Cením si to. :) 

Táto kapitolka bola kratšia a viac oddychová. V nasledujúcej sa môžete tešiť na viac akcie, už pôjde do tuhého. Ešte si ale nedovolím odhadnúť, koľko kapitol nás čaká.

Čo myslíte, ako sa Graysonovi podarilo nájsť doslova ihlu v kope sena tak rýchlo? 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 19. kapitola: