OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 22. kapitola

16.07.2016 (17:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 893×

22. kapitola - Obeta

„Oliverovi na tebe skutočne záleží. Myslím, že ťa miluje. Na nikoho sa tak nikdy nepozeral,“ ozvala sa Adele. Prekvapene som sa otočila ku nej a nadvihla obočie. Utrela som si ústa, aby som sa uistila, že na nich nezostala ani kvapka krvi.

„Povedal mi, že mi nechce ublížiť. Ukázal mi spomienku ako... ako sa prestal ovládať,“ priznala som jej. Spomenula som si dokonca aj na to, ako sa prestal ovládať, keď sme boli v hoteli. To bolo o niečom inom a taký skrat nebol práve najhorší.

„Na teba sa pozerá inak. Nie si človek, nie si ani upír. Si ako on. Zbožňuje ťa a šiel by s tebou aj na koniec sveta.“

„Nepovedal, že ku mne niečo cíti.“ A to bola pravda, ktorá veľmi bolela. No ja som na tom bola rovnako, slovne som svoje city nedala najavo.

„Je to chlap, čo od neho čakáš?“ zasmiala sa. „Ty mu to tiež neuľahčuješ.“ Pozrela som na ňu s nadvihnutým obočím. „Myslím tým, že ideš k svojmu bývalému priateľov, ktorý chce zabiť teba a aj Olivera. Dobrovoľne sa necháš uhryznúť. Mala by si zvážiť iné možnosti.“

„Iná možnosť tu nie je, Adele,“ povzdychla som si. Mala som pocit, že ju poslal Oliver, aby mi to vyhovorila. Bolo to však nepravdepodobné.

„Je to zatiaľ len jediný návrh. Je dobrý, ale nebezpečný. Mala by si zvážiť aj iné možnosti, kde by ti tak nešlo o život.“

Neznášala som, keď mi niekto vravel, čo mám robiť a čo nemám. Adele ma nepoznala tak dobre, aby mi mohla kecať do života. Bola som si plne vedomá svojim rozhodnutím, ktoré ma môže stáť život. Len mňa, nikoho iného. Súhlasila som s tým len kvôli tomu!

Nebola som nadšená viac ako ktokoľvek iný. Vyhrážal sa mi smrťou, možno to myslel vážne. Rozhodla som sa ale urobiť všetko pre to, aby som tomu zamedzila.

Proti svojej vôli som sa vybrala hľadať Morrisa. Síce mi zvieralo žalúdok pri pomyslení na to, že s ním chcem hovoriť a budem s ním sama, musela som to absolvovať. Chcela som istiť čo najviac informácii o Graysonovi.

Našla som ho v jeho izbe.

Prebodával ma svojimi zelenými očami. „Deje sa niečo?“ Dvere držal otvorené len tak, aby som videla jeho tvár.

„Chcem sa s tebou porozprávať.“

„Ak si mi prišla aj ty čistiť žalúdok, tak nie, ďakujem,“ odsekol. Nadvihla som obočie. To som nemala v pláne, prešla som si prvotnou fázou, kedy som mu chcela silou mocou ublížiť.

„To nie.“

Povzdychol si a vyšiel z izby. Zatvoril za sebou dvere. „Fajn, dlžím ti to.“ Založil si ruky na hrudi, oprel sa chrbtom o stenu a pozrel spýtavo na mňa. „No, o čom chceš teda hovoriť?“ Morris znel, akoby som ho otravovala. Mohol byť rád, že ešte žil. Jeho správanie ma vytáčalo.

„O Graysonovi.“ Takmer mu vypadli oči.

„A?“

Zhlboka som sa nadýchla. Hovoriť o tomto nahlas bol problém. Hovoriť o tom s niekým, kto ma zradil, ešte väčší.

„Naozaj ma chce zabiť? Sonia vravela, že áno. Aj mňa, aj Olivera.“

„Ste poloviční a to sa mu nepáči.“

„Nechcem vedieť, čo sa mu páči a čo nie. Ja s tým tiež nie som dvakrát spokojná,“ zavrčala som.

„Chcel pre teba úplne iný život. Ty si si ale zvolila svoj vlastný, keď si ho odmietla.“ Stále som nevedela, za ktorý tím kope. Hovoril, akoby bol na jeho strane. Prestávalo ma baviť, že sa nevyjadroval priamo. „Byť polovičným je pre komunitu upírov nebezpečné. Vraj. Podľa mňa to je blbosť, ale nevysvetlíš to niekomu, kto je vysoko postavený. On ťa ale miloval a bol ochotný akceptovať to, že by šiel proti pravidlám. To všetko pre teba. Ty si ho ale odkopla, tak sa nečuduj. Zranila si mu city. Ak ťa nemôže mať on, tak nikto. A to sú jeho slová.“

Potrebovala som niekoľko sekúnd na to, aby som strávila. Nevedela som, čo mu na to odpovedať. Grayson bol blázon, ak si myslel, že sa to dá riešiť takto. Aj keby som chcela, necítila som k nemu nič. V mojich očiach to bol klamár, slaboch a zbabelec. Nič viac.

„Myslíš, že ak by som zmenila názor a chcela byť s ním, uveril by mi?“ opýtala som sa ho po chvíli. Chcela som svoju otázku formulovať inak, no prezrádzala by veľa z mojich plánov. Nevedela som, či mu môžem veriť, vlastne som mu neverila vôbec, tak som sa ho spýtala len toto.

Oči sa mu od prekvapenia rozšírili. „Vážne si zmenila názor?“

„Odpovedz mi,“ vyzvala som ho.

„Nina, on je do teba blázon. Asi hej. Ale jeho city boli zranené, nečakaj od neho zázraky. Myslím, že by ho potešilo, ak by si chcela byť sním.“

Sama pre seba som sa pousmiala. Dúfala som, že Graysonova naivita ho privedie do hrobu. To bolo jediné, po čom som túžila.

Celý čas som sa vyhýbala Oliverovi. On robil úplný opak, vyhľadával moju spoločnosť. Boli sme ako mačka a myš, naháňal ma každú chvíľu. Ja som sa mu bála pozrieť do očí. Od tej chvíle, ako sa dozvedel o mojich plánoch, som s ním nehovorila. Ani nechcela. To, čo som sa chystala urobiť, ho určite raní.

Cítila som sa kvôli tomu zle. Tešila som sa, ako s Oliverom dobre vychádzam. No ak som mala ísť dobrovoľne za Graysonom a teoreticky súhlasiť, že s ním budem... to bola preňho určite podpásovka. Ak by to urobil on, zrejme by som to znášala zle.

Emily pracovala na dávke medi, ktorá by ma nezabila. Ponúkla som sa, že to na mne môže vyskúšať. Bola som už otrávená meďou a dobre som vedela, aké následky to má. Bolo mi zle len vtedy, keď sa mi zvýšil tep. Povedala som jej to.

Keď som si myslela, že som úspešne zvládla deň bez toho, aby som narazila na Olivera, našla som ho sedieť na mojej posteli. Takmer ma kleplo, keď som ho tam zbadala. Chcela som znovu zatvoriť dvere a ísť preč.

„Nina, prosím,“ povzdychol si. „Nemôžeš sa mi vyhýbať celý čas.“

So sklonenou hlavou som podišla k nemu a posadila sa vedľa neho. „Nebudem namietať, že som to nerobila. Som si vedomá toho, čo sa chystám urobiť.“ A je mi to strašne, strašne ľúto. Inak to nejde. Chcem len to najlepšie, aby si nebol vystavený riziku. To boli slová, ktoré som nemohla vysloviť. Niečo mi v tom bránilo. Bála som sa, že ak by som mu dala najavo, čo k nemu cítim, prišla by som oňho. Osud je sviňa a ja som nechcela riskovať nič. Pomyselne som si dala facku za to, že som bola zbabelec.

„Je to samovražda. Som proti tomu, aby si to urobila.“ Pozrela som sa naňho. Bol ku mne otočený a ja som vedela, že nasleduje chvíľa, kedy ma začne prehovárať a vytiahne na to všetky svoje zbrane.

„Je to najlepšie riešenie.“

„Nebuď smiešna.“

„Do tejto situácie ma dostal on a sama za to môžem. Ak by som nebola tvrdohlavá, bola by som s trochou šťastia ešte človek.“

Stisol pery a odvrátil pohľad. Ak by som mala svoj starý život, on by tam nebol. Vedela som, že práve toto si uvedomil. Nechcela som vyznieť tak, že by mi to nevadilo a bola s tým spokojná. Nech som povedala čokoľvek, ranila som ho.

Seba tiež.

Moje srdce trpelo. Nechcela som ísť ku Graysonovi. Radšej by som bola tu pri Oliverovi. Alebo byť s ním na úteku. Tak by bol jeho život v ešte väčšom ohrození.

Chytil ma za ruku a naše pohľady sa opäť stretli. Videla som mu na očiach, že prehováranie ešte nevzdal. Ja som ale pochybovala o tom, že mi zostal nejaký zdravý rozum.

„Skús si to premyslieť. Meď ťa môže zabiť, no môže to byť aj tvoj pošahaný expriateľ. A ja o teba prísť nechcem.“

„Ale budeš žiť,“ pripomenula som mu.

„To by bolo to posledné, na čo by som potom myslel.“

„Oliver,“ oslovila som ho a nadýchla sa. „Je to moje rozhodnutie, tak ho rešpektuj, prosím. Je to lepšie ako vtrhnúť na Centrálu a čakať, že ich tam budeme môcť povraždiť. Lepšie obetovať jeden život pred tým, než by mali zomrieť všetci.“

Nesúhlasne pokrútil hlavou. Započula som jeho srdce, ktoré začalo biť rýchlo a nevedela som si to vysvetliť.

„Je to tvoje rozhodnutie.“

Posunul sa ku mne bližšie a vtisol mi bozk do vlasov. Potom odišiel.

Nechápala som jeho správaniu. Ak by som bola na jeho mieste, asi by som ma tu nechala tak, nech sa sama trápim. Odišla by som nasratá, za to, čo som dokázala vypustiť z úst. Oliver predsa so mnou ušiel, bol pri mne celý čas.

Oči ma začali štípať a ja som mala tak blízko k tomu, aby som sa tu úplne zložila a revala. Nechcela som urobiť nič z toho, čo som plánovala. Nemala som ale žiadny iný plán. Zdalo sa mi, že toto môže vyjsť.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila. Zašla som do sprchy a potom zaspala ako zarezaná.

***

Zdalo sa mi, že som zle počula. No pohľad na prázdnu miestnosť darcov ma presvedčil o opaku.

„Richard šiel zohnať darcov,“ zopakoval Adam, akoby som bola dementná. Nevedela som, čo si pod tým predstaviť, preto som len mávla rukou.

„Myslela som, že tí, čo tu boli, sú v poriadku.“

Už to boli dva dni, čo sme boli doma. Darcovia tu neboli dlho, preto neviem, aký dôvod bol na ich poslanie domov. Alebo mi niečo ušlo a niekto to prehnal?

„Boli. To sú veci, o ktoré sa nemusíš starať.“ Ako to dopovedal, zháčil sa a otočil. Odišiel skôr než som sa ho stihla opýtať, čo tým myslel. A vážne ma to zaujímalo, lebo také veci sa tu nestávali často.

Svoju chuť na krv som musela zajesť normálnym jedlom, čo nebolo ono. Kvôli tomu som bola mierne podráždená, lebo som bola skutočne smädná. Nepomáhal mi k tomu ani fakt, že som nikde nevidela Olivera.

Mala som ísť za ním hneď, povzdychla som si. Prečo som to neurobila? Prečo som ho nevyhľadala už včera? Bola som si vedomá toho, že som mu ublížila. Hoci nie priamo, ale moje rozhodnutia a slová ho museli raniť.

S myšlienkami niekde mimo som zašla za Emily a Paulom. Richard im pridelil jednu veľkú izbu, kde si Emily priniesla svoje vybavenie. Včera ma dokonca vyslala na nákup do lekárne, pretože jej chýbali ingrediencie. Mladý lekárnik na mňa pozeral ako na teroristu, ktorý vyrába bombu. Netušila som ale, na čo sú Emily lieky na upokojenie. Nepýtala som sa, robila si svoju prácu.

Vošla som do miestnosti a do nosa mi udrela vôňa chemikálii. Nemala som potuchy, čo mala v pláne, ale toto voňalo dosť zle. Zvraštila som nos a podišla k nej. Bola tu sama.

„Mala by si si oddýchnuť,“ povedala som. Otočila sa a kývla hlavou. V ruke mala malú fľašku a niečo v nej miešala.

„Baví ma to. Okrem toho, nerobím na tom celý čas, nemaj obavy. Je to už takmer hotové, treba len menšie úpravy.“ Pousmiala sa.

„Ako vieš, že to je už hotové?“ chcela som vedieť. Ako si mohla byť tak istá, keď to ešte nikdy nerobila? Nevedela, ako na to moje telo zareaguje. Možno budem mŕtva skôr než stihnem prísť ku Graysonovi.

„Včerajší experiment prebehol na výbornú.“ Tvárila sa spokojne. Položila sklenenú fľašku na stôl a načiahla sa po zápisník. Otvorila ho, niečo zapísala a dala ho späť.

„Experiment?“ nechápala som a pozrela na ňu s nadvihnutým obočím. Nevedela som o ničom, nič mi nebolo povedané.

Prikývla na súhlas. „Tvoj priateľ sa ponúkol, že to môžeme skúsiť na ňom. Použila som menej...“ Pred očami sa mi takmer zahmlilo a prišlo mi zle. Mala som problém sa nadýchnuť. Ďalej som ju nepočúvala. Všetky jej slová sa mi zlievali do šumu.

Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Ako mohli? Prečo to urobil?

Vybehla som z provizórneho laboratória a bežala za Oliverom. Dúfala som, že bude vo svojej izbe. V duchu som sa modlila, nech je v poriadku.

Prečo to na ňom skúšali? Čo ak by sa niečo stalo?

Všetky vnútornosti mi zvieralo a myslela som, že to so mnou každú chvíľu sekne.

Neobťažovala som sa klopaním, proste som vtrhla do jeho izby. Musela som sa uistiť, že je v poriadku.

„Nina,“ vydýchol prekvapene Paul, ktorý bol práve asi na odchode. Ruku som mu položila na hrdlo a zavrčala som.

„Prečo mi o tom nik nepovedal?!“ vyštekla som naňho. Od hnevu som sa až triasla. Keby sa upír dal uškrtiť, zrejme by som to urobila.

„Lebo by si s tým nesúhlasila. A keďže robíš ty rozhodnutia bez toho, aby si počúvala nejaký názor, nehovoril som o tom s tebou,“ odvetil Oliver pokojne. Sedel na posteli, vedľa neho bola položená kniha. 

Bol v poriadku, spadol mi kameň zo srdca. Odtiahla som sa od Paula, ktorý neskrýval prekvapenie. Keby sa Oliverovi niečo stalo, asi by som ho na mieste nejako zabila. Alebo by som si to odložila na neskôr a vychutnávala si jeho pomalú smrť.

Pozerala som na Olivera a predychávala mini infarkt.

„Oliver, ja ťa asi zabijem. Prečo si s tým súhlasil?“

Usmial sa. „Ja sám som to navrhol.“

Robil sprosté veci s plným vedomím, to sa naňho nepodobalo. Sám sa mi toto snažil vyhovoriť, teraz tu sedel, zjavne pod vplyvom nejakých látok.

„Cítim sa výborne,“ dodal. „Viem, aké účinky by mala meď na upíra, no necítim nič.“ Samozrejme, že to vedel. Jeho brat bol predsa otrávený. Aj tak mi to nedávalo zmysel.

Kým som nedávala pozor na Paula, tak zdúchol. S ním si to vybavím neskôr.

Podišla som k Oliverovi. Spomenula som si na to, ako ho nazvala Emily. Neboli sme pár, netušila som, prečo ho nazvala mojim priateľom.

Načiahol ku mne ruku. Zamračila som sa a sadla si tak, aby na mňa nedočiahol. Vytočil ma do nepríčetnosti a k tomu som sa oňho strašne bála.

„Prečo si to urobil? Mohlo ťa to zabiť!“

„To aj teba.“

„Nemám chuť na doťahovanie o tom, či to je správne alebo nie. Ak si mi to chcel vrátiť, tak ďakujem pekne. Skoro som tu skolabovala, a to len kvôli tebe,“ hovorila som zo zvýšeným hlasom. Zjavne si neuvedomoval, aký strach som oňho dostala.

„Aspoň vieš, ako sa cítim ja,“ vydýchol a zobral si do ruky knihu. Otvoril ju a vybral z nej záložku, ktorú položil vedľa seba. Venoval mi ešte jeden pohľad. „Chcel som sa uistiť, že ťa to nezabije.“

„To si nemusel.“

„Musel, Nina a nehádaj sa so mnou.“ Prekvapilo ma, že ešte stále nevybuchol, že sa jeho tep nezvýšil. Bol taký pokojný. „Teraz budem vedieť, do čoho ideš. A som spokojný, lebo to nie je také strašné.“

Zúžila som oči a prebodla ho pohľadom. „Nie je také strašné...“ zopakovala som jeho slová. „Si otrávený!“

„Ale nadopovaný liekmi na upokojenie, takže mi to je úplne jedno.“ Znovu sa usmial a sklonil pohľad do knihy.

Nakoniec som sa dozvedela, že som bola jediná, ktorá nevedela o tomto pláne. Všetci ma ubezpečovali o tom, aké to je bezpečné. Hlavne Emily. Vraj okrem medi podala Oliverovi ešte aj lieky na upokojenie, lieky na zníženie krvného tlaku a ešte niečo, čo som si ani nezapamätala. Vraj kým nebude rozrušený, bude to v poriadku. Po odobratí zistila, že tá dávka by bola pre upíra takmer smrteľná. Preto mi ju zvýši, aby z nej upíra trafil šľak.

Poriadne som to nevnímala. Stále som bola naštvaná na celý svet a hlavne Olivera. Ale v jednom mal pravdu, aspoň som vedela, ako sa cíti on.

„Mali by sme o tomto oboznámiť Morrisa, aby sa skontaktoval s Centrálou. Musíme vymyslieť dobrý plán.“ Richard znel tak odhodlane. Vlastne všetci boli ochotní riskovať spolu so mnou, Oliver dokonca dvojnásobne. Bolo hlúpe, aby sa nechal sám dobrovoľne otestovať. Bude slabý. To bolo to posledné, čo som od neho teraz potrebovala.

„Stále mu neverím,“ povedal Adam. „Mal by sme ho z toho vynechať.“

Richard nesúhlasne pokrútil hlavou. „Jemu veria zas oni. Aspoň zatiaľ. Preto to musíme využiť.“

„Alebo sa nechať využiť,“ oponoval mu.

Ja som sa na nič nevedela sústrediť. Stále som myslela na Olivera. Vyzeral, že je v poriadku a keď som ho bola s Emily skontrolovať, spal. Vzala mu krv a zistila, že v obehu má od včera stále veľké množstvo medi. Neviem, či ju vydesilo viac samotné zistenie, alebo moje zavrčanie. K tomu sa vyjadrila len tak, že je to dobré znamenie.

„Haló, Nina! Čo ty na to?“

Nechápavo som sa naňho pozrela. „Prosím?“

„Pýtal som sa ťa, či súhlasíš s tým, aby celý tento plán prebehol o dva dni. Zajtra by sme sa pripravili. Samozrejme, môžu nám to prekaziť z Centrály...“

Prikývla som. Bola som v štádiu, kedy by som kývla na čokoľvek. Chcela som to mať rýchlo za sebou. Nevedela som, akej časti vety „po pohrebe mi dáš pokoj a nechcem ťa už ani vidieť“ Grayson nerozumel. Jedno bolo však jasné, Sonia neklamala.

Zvyšok dňa som strávila u Olivera. Mala som z toho zlý pocit, preto som sa cítila lepšie, ak som mu bola nablízku. Síce mu nebolo zle, nedusil sa, no bol unavený a slabý. Kvôli tomu som mu nečistila žalúdok a nechala ho, nech si myslí, akú dobrú vec urobil.

Emily aj tak plánovala zvýšiť dávku, takže celá táto vec s obetou bola trochu na dve veci.

„Ešte chvíľu sa mrač na tú stenu a budeš mať vrásky.“ Prekvapene som sa otočila k Oliverovi. Ležal v posteli a pozeral na mňa.

„To ma absolútne netrápi.“

Nahlas si povzdychol a posadil sa. Posunul sa ku mne, no stále bolo medzi nami dosť voľného miesta.

„A čo teda?“ zvedavo sa opýtal.

„Že si to urobil!“ ukázala som naňho rukou. „Musíš byť silný, teraz si slabý jak čaj, takže svoj zadok odtiaľto odpraceš čo najďalej.“ Bol určite pod vplyvom liekov, no videla som, ako sa mu v tvári mihla bolesť. „Grayson po tebe pôjde. Ak nebudeš schopný sa ubrániť, bude ťa to stáť život. To by som neprežila,“ objasnila som mu, aby som pomohla situácii.

„Mám dosť sily,“ vyhlásil oduto a pozrel sa pred seba.

„O tom nepochybujem. Ale...“

„Môžeme sa o tomto prestať rozprávať, prosím? Som rád, že som to urobil. Aspoň vieme, čo ťa čaká a na čo sa pripraviť. Nesprávaj sa ako dieťa, ktoré robí problémy, keď nie je všetko podľa neho.“ To bola od neho trochu rana pod pás, no mal plné právo na vyjadrenie svojho názoru. No pochybovala som o tom, že sa správam ako dieťa. To on stále so všetkým nesúhlasil.

Oprela som sa o jeho rameno. „Ja sa len bojím.“

„To všetci.“ Pobozkal ma na vlasy. Otočila som sa k nemu, lebo som jeho pery chcela cítiť na tých svojich. Ani sa nepohol, zrejme čakal a túžil po tom istom.

Rukou mi vošiel do vlasov a naklonil sa ku mne. Pritisol si ma k sebe bližšie. Perami jemne prešiel po tých mojich. Srdce mi urobilo zopár kotrmelcov a to jeho začalo biť o niečo rýchlejšie tiež. Po tom všetkom, čo som mu povedala, som mohla byť rada, že ma z izby neposlal hneď preč.

Oliver sa zrazu odtiahol a mal problém sa nadýchnuť. Mierne zaklonil hlavu a podráždene zavrčal.

„Oliver?“ Vydesene som sa naňho pozrela.

„Keď som s týmto súhlasil, nemyslel som si, že sa ťa nebudem môcť ani dotknúť,“ povedal naštvane.

Zasmiala som sa a on m venoval nenávistný pohľad. Oliverovi sa dýchalo ťažko preto, lebo meď začala so silným búšením srdca účinkovať. Zrejme ho to prekvapilo, ak to ešte nikdy nezažil.

„To prejde.“

Určite ste si všimli, že kapitoly pribúdajú rýchlo. Ďalšia však pribudne zrejme až koncom týždňa, pretože ma chytil menší písací blok. Snažím sa s tým ale bojovať. ;) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 22. kapitola: