OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 9. kapitola

18.03.2016 (13:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1064×

9. kapitola – Falošná nádej

Izba bola na moje pomery veľká. Boli tu dve okná, ktoré však mali čierne sklá, cez ktoré som nevidela, čo ma vytáčalo. Medzi oknami bola masívna manželská posteľ, na ktorej boli belasé vankúše a modrá prikrývka. Okrem nej sa tu nachádzala po ľavej strane čierna pohovka so skleneným konferenčným stolíkom. Oproti boli dve skrine, komoda so zásuvkami s dvere do kúpeľne. Všetok nábytok bol starší a drevený. Celkom sa mi to tu páčilo. Chcelo by to len trochu viac svetla.

Prvé, čo som urobila bolo, že som sa zvalila do postele a zaspala. Ani som netušila, že som tak unavená.

Ráno ma zobudilo otvorenie dverí. Skôr som sa však zľakla, takže som sa v momente posadila a pozrela sa na otvorené dvere. Najskôr som uvidela tácku s miskou a šálkou, až potom sa spoza dverí vystrčila aj Timova hlava.

„Budíček,“ zasmial sa. Vošiel do izby a pozrel sa na mňa. „Asi som ťa fakt zobudil. Ou, tak za to sa ospravedlňujem, no musíme sa dohodnúť o návšteve Centrály. Myslím, že by si mala byť pri tom.“ Zacítila som vôňu kávy. Mňam.

„Samozrejme,“ odvetila som.

„Priniesol som ti ovsenú kašu, nejaké ovocie a, samozrejme, kávu. O polhodinu sa môžeme stretnúť u Olivera. V skrini e nejaké dámske oblečenie, niečo si určite vyberieš.“ Podišiel k stolíku a zložil tam tácku. Všimla som si, že sa pohybuje veľmi pomaly, akoby ho každý pohyb bolel. Počula som, ako na chvíľu prestal dýchať a zovrel pery. Nasledoval trhaný nádych. V jeho očiach bola bolesť.

„Ďakujem ti. A Tim... si v poriadku?“ Nohy som prehodila cez posteľ a dotkla sa nimi studenej podlahy. Okamžite som si obula topánky, ktoré pár centimetrov odo mňa.

„Porozprávame sa potom, Nina.“ To, čo nasledovalo potom, by sa dalo nazvať ako zbabraný pokus o úsmev. Tim vyzeral strhane, mal kruhy pod očami a bol príliš bledý. Môže sa to vôbec stať upírovi? Otočil sa a odišiel.

Zamierila som do kúpeľne. Keď som otvorila dvere, prvé čo som videla, bol oslnivý záblesk bielej farby. Všetko bolo biele, úplný opak tmavej izby. Obrovská biela vaňa zaberala takmer polovicu priestoru. Okrem nej tu bolo ešte umývadlo a poličky, taktiež bielej farby. Na jednej z nich som si všimla poskladané osušky. Vlastne keď som sa poriadne pozrela po kúpeľni, vyzeralo to tu, akoby tu niekto býval. Boli tu rôzne kozmetické prípravky, sprchovacie krémy, šampóny... všetko dámske. Netušila som, kde som, no po sprche som doslova túžila. Zisťovať informácie môžem aj potom.

Teplá sprcha bolo presne to, čo som potrebovala. Ak by som mohla, napustila by som si horúcu vaňu a dala si dlhý kúpeľ, no ponáhľala som sa. na to bude ešte kopec času.

Dúfam.

Omotala som si osušku okolo tela a mala v pláne vojsť do sprchy. Ruku som mala už na kľučke, keď som zbadala svoj odraz v zrkadle nad umývadlom. Okamžite som k nemu pristúpila. Toto som predsa nebola ja. V tom odraze musel byť niekto iný.

Pokožku som mala takú bledú, akoby som nikdy nevidela slnko. To spôsobilo, že sa moje dlhé, tmavohnedé vlasy zdali ešte tmavšie. Určite som ich mala aspoň o dva odtiene svetlejšie! No čo ma zarazilo, boli moje oči. Kedysi svetlomodrá farba nabrala smaragdovú farbu. Čo to, dočerta? Prečo sa mi zmenila farba očí? To nebolo jediné, všimla som si, že mám mihalnice omnoho hustejšie a dlhšie a kedysi padnuté očné kútiky boli minulosť. Teraz som mala dokonalé oči mandľového tvaru.  Nos sa zdal byť menší a pery... o môj bože, tie boli presne také, aké som si vždy predstavovala. Plnšie a červenšie.

Zmena na upíra prospela môjmu výzoru. Bola som krajšia. No ak by som mohla, menila by som so svojim starým ja. Jediné, čo ma na sebe desilo, boli dva predĺžené zuby. Ešte rok potrvá, kým budem schopná ich schovať.

Vrátila som sa do izby a otvorila jednu skriňu. Bola plná oblečenia. Dámskeho! Dali ma do izby nejakej upírky, ktorá je práve na dovolenke? Alebo mŕtva? Alebo to tu majú prichystané len pre každý prípad? Mala som veľa otázok, na ktoré mi v tejto chvíli nemal dať kto odpovede. Bola som z toho zmätená.

Vybrala som si biele voľné tričko s véčkovým výstrihom a s dlhými rukávmi. K tomu som si obliekla čierne nohavice, ktoré mi boli trochu voľnejšie a aj o niečo dlhšie, takže som si ich pri členkoch musela zahnúť. K tomu som si obula svoje čierne tenisky.

Najedla som sa, ovsená kaša bola vynikajúca. Káva a sprcha bola to, čo som potrebovala na prebudenie a lepšiu náladu. Tá y bola dokonalá, keby som nebola ubytovaná v ktovie koho izbe v budove plnej upírov.

Bola som taká zvedavá kopec vecí, že som sa k Oliverovi dostavila o niečo skôr. Zaklopala som na dvere. Ruku som ešte poriadne ani nestihla odtiahnuť odo dverí, keď sa otvorili. Za nimi stál Oliver. Dnes vyzeral o niečo lepšie. Tým som myslela to, že sa hneď od začiatku nesprával ako idiot, ale venoval mi prekvapivý úsmev.

„Poď ďalej,“ ozval sa Tim.

Oliver odstúpil a ako som prešla okolo neho, cítila som na sebe jeho pohľad. Pozeral sa na mňa až kým som neprešla k Timovi, ktorý sedel na Oliverovej posteli. Stále vyzeral hrozne.

„Povieš mi, čo sa ti stalo?“ opýtala som sa ho. Uškrnul sa a rukou ukázala, nech si sadnem vedľa neho. Nadvihla som obočie, no poslúchla som ho.

„Vyzeráš skvele, Nina. Byť upírom ti svedčí.“ Mala som sto chutí mu jednu streliť. Nezaujímalo ma, že je slabý, premeniť ma nemusel. Bola to záchrana, ktorá sa dala realizovať aj inak.

„Kebyže nie si otrávený, tak by ti asi nakopala zadok,“ ozval sa Oliver.

Zazrela som na neho. „Aj tebe.“

„No samozrejme. Včera si bola zo mňa tak trochu vystrašená.“ Tim pretočil očami. „Keby sa neobjavil Adam, asi by som s tebou prerazil stenu.“

Timothy takmer vybuchol od smiechu. „Stop, nepotrebujem poznať detaily, braček.“ Aj mne cukali kútiky úst. Vyznelo to vážne dvojzmyselne. Aj keď Tim si to vysvetlil nesprávne. „Môžete si svoje prejavy náklonnosti dokazovať inak než demolovaním stien.“

„Sklapni.“

Neviem, či to bolo vtipné alebo skôr na zaplakanie, no cítila som, že sa mi nahrnula červeň do líc. Oliver bol sympatický, no aby prejavil o mňa záujem, na to by som potrebovala viac ako šťastie. A po tom, čo som s ním mala česť stráviť pár chvíľ, sa mi nezdal ako typ chlapa, s ktorým y som si rozumela. Ale sakra... bol to kus chlapa. Potriasla som hlavou, pretože som už úplne strácala zdravý rozum. Oliver bol idiot.

„Oliver má pravdu, najradšej by som ťa prizabila za to, čo si mi urobil. Nedalo sa ma zachrániť inak?“ opýtala som sa ho.

„A znova tá istá pesnička... Nina, bola si takmer zamrznutá, nevnímala si. Ak by si to zázrakom prežila, prišla by si o prsty na rukách a nohách, možno aj o končatiny. Mala si zlomenú stehennú kosť.“ Oliver si založil ruky na hrudi a zamračene sa na mňa pozeral. Alebo skôr naštvane.

„Nemal som na výber, Nina. Prepáč, viem, že ti to zmenilo život,“ vyslovil Tim po chvíli ticha. „Keby som však vedel, že z teba bude polovičný upír, tak to neurobím. Však, Oliver?“ Otočil sa k bratovi. Ten len mykol plecom.

Nadvihla som obočie a nechápavo pozerala na oboch. Rukou som ukázala na Olivera. „Ty... ty si premenil vlastného brata?“ Bola som zvedavá na to, ako sa to stalo a čo ho k tomu viedlo. Taktiež by som chcela vedieť, ako sa vlastne stal Tim upírom. To by mohlo byť zaujímavé.

„Áno a rovnako ako ty, ani ja som nemal na výber. Teraz by sme však mali venovať iným záležitostiam,“ zrušil moje otázky Oliver. Mala som chuť po ňom niečo hodiť. Tváril sa tak dôležito, až mi to šlo na nervy. Nechápem, prečo tu musí byť aj on. Alebo skôr – prečo sme v jeho izbe? Nejdem len ja a Timothy do Centrály?

„Včera som hovoril s Ericom. Očakávajú nás zajtra.“ Páni, zajtra. Už zajtra! Srdce mi začalo znovu biť ako o život a ja som nevedela, čo robiť: radovať sa, alebo skôr plakať? Bála som sa Graysona. Po všetkom, čo mi povedali, som mala skutočne strach o svoj život, keďže som upír. Poloupír.

„Páni, no to je celkom skoro,“ povedala som.

„Aspoň to budeš mať čo najskôr za sebou.“ Oliver si sadol pred nás na zem. „Aj keď ktovie, čo od teba chce. Rieši to všetko veľmi zložito.“

„Oli, prosím ťa, buď ticho. Vôbec jej tým nepomáhaš.“

„Vážne? Pretože ani vy mne nie.“

„Bol to tvoj nápad.“

Strácala som sa v ich rozhovore. Aký nápad? Čo zas Oliverovi sadlo na nos? Tim sa otočil ku mne.

„Pôjdeme hneď ako zájde slnko. Teraz sa nachádzame na okraji mestečka Woodstock.“ Nadvihla som obočie. Kde? „New Hampshire. Pôjdeme do Ottawy. Cesta by nám mala trvať približne 5 hodín, budeme sa snažiť to stihnúť za menej. Ešte v ten istý deň by sme sa mali stihnúť vrátiť späť. Predpokladám, že pôjde všetko bez problémov, ak sa dobre pripravíme.“ Bola som rada, že je Timothy optimista, no keď som sa na neho pozrela, začala som o ňom pochybovať. Vyzeral príšerne, strhane, unavene, ubolene a to všetko dokopy.

„Čo myslíš pripravením sa?“ opýtal sa ho Oliver. Ja som sa pozrela na svoje topánky. Ak by som to neurobila, pravdepodobne by som čumela na poloupíra predo mnou. Oliver sa posadil pred nás, pri tom pohybe som videla, ako sa pod jeho bielym obtiahnutým tričkom napínali svaly. Musela som sa jednoducho pozrieť inde. „Ty by si sa mal hlavne poriadne vyspať a napiť. Pretože vyzeráš strašne. Ak mi povieš, že kým si bol preč, tak si bol piť zo Sonii, tak ťa asi zabijem.“ Vedela som, že nič také sa určite nedialo, keďže som bola oboznámená s tým, že práve moja dobrá kamarátka bola isto zapojená do útoku, pri ktorom zomrela Natalie. Ach, chudák Tim. Mal by to vedieť, inak ho zabije trápenie sa.

„Nie, bol som hľadať Natalie. Netuším, kde je. Asi sa zatúlala, alebo si šla vybaviť svoje veci. Nedvíha mi telefón, dokonca mi ani nespomínala, že by mala niečo také v pláne,“ povzdychol si Tim. „Bojím sa o ňu.“ Zvalil sa na posteľ. Načiahol sa po vankúš a ten si dal pod hlavu, takže nevidel na Olivera.

Najradšej by som mu povedala pravdu, živiť nádej je to najhoršie, čo môže niekto robiť. No ešte horšie bolo to, že Oliver aj ja sme o tom vedeli. Vlastne všetci, bolo otázkou času, než to zistí. Bude nás nenávidieť.

Oliver sa na mňa významne pozrel, keď som otvorila ústa, aby som niečo povedala. Kývla som na súhlas, lebo som dobre vedela, čo tým pohľadom myslel. „Možno chce byť chvíľu sama. To my dievčatá z času na čas potrebujeme.“ Pretočil očami. Keby mohol môj pohľad zabiť pohľadom, už by pravdepodobne niekoľkokrát ležal mŕtvy na zemi.

„Dúfam. Som hrozný, priateľka sa na mňa vykašle a k tomu všetkému zistím, že nie som schopný vytvoriť normálneho a plnohodnotného upíra.“ Prekvapilo ma, že Tim znel takmer ufňukane. Určite sa chyba stala niekde inde. Aspoň čo sa Natalie týka. Cítila som sa zle. V duchu som ho ľutovala za to, čo sa mu stalo, no zároveň aj preklínala za premenenie na upíra. Nevedela som však určiť, či si zaslúži súcit, alebo jednu streliť.

„Tim...“

„Nie fakt, Nina. Prepáč. No aspoň si môžeš užívať slnko a jedlo. Nie si o to ukrátená. Čo by som ja dal za pozeranie na západ alebo východ slnka. Keď som bol ešte človek, miloval som to.“

„Môžeš si ho pozrieť na obrázkoch,“ podpichol ho brat. Myslím, že to pomohlo, lebo Tim sa zasmial. „A teraz k veci – ako to zajtra teda urobíme?“

„Normálne. Budeme dúfať, že nás nikto nezabije.“ Nás. Prečo nás? Potom som si spomenula na to, že on ma premenil v zlý čas. A som poloupír. Oliver tiež. „Srdce ti bije. Ak by si bola celý čas rozrušená, bude ho počuť. Zuby sa dajú zakryť. Predpokladám, že keď Gaysona uvidíš, tak sa nerozreveš. Inak ťa nemá čo prezradiť.“

„To je síce pekné, ale je tu problém,“ ozval sa Oliver. Timothy sa posadil a spýtavo sa naňho pozrel. „Nina bola tiež otrávená, no mohlo by sa...“ Nedokončil vetu, Tim mu skočil do reči. No myslím, že mal teóriu, ako by sa to dalo riešiť a zaujímalo ma to, keďže išlo o mňa.

„Máme otrávených darcov?!“

„Nie, musela byť otrávená ešte ako človek, keďže sa kŕmila len raz. Nemalo by to ešte účinok.“

„A ako som zistila, Sonia mi dávala lieky. Mala som len dve dávky. Tvrdila, že sú to vitamíny. Asi tušila, že sa dostanem k upírom.“

Tim nesúhlasne pokrútila hlavou. „To nemohla vedieť, nemala by odkiaľ. Sonia o nás nevie veľa.“

„S tým musím nesúhlasiť, Tim. Vedela dosť na to, aby zistila, ako ťa pomaly zabíjať. Musí tu byť niečo viac. Po návšteve Centrály to vyriešime.“ Po návšteve Centrály mu budeme musieť povedať o Natalie!

„Dobre. Ja pôjdem zajtra na testy, predsa len, majú tam lepšie vybavenie. Neviem, prečo sa môj stav stále zhoršuje,“ povzdychol si a pozrel na mňa. „Je mi ľúto, že takto trpíš. No ak tvrdíš, že si užila len dve dávky ešte ako človek, tak to by nemalo narobiť veľkú škodu. Určite ti už bude lepšie.“ Povzbudivo sa usmial.

***

Mala som asi milión otázok ohľadom toho, čo je Timovi, ako sa stal upírom, ako premenil Olivera na upíra a čo by mohlo spôsobiť to, že nás takpovediac zmutoval. Potrebovala som sa ísť napiť. Cítila som potrebu uhasiť smäd a čistá voda mi už nepomáhala. Bolo to zvláštne, akoby moje telo potrebovalo ešte niečo navyše... okrem normálnej stravy.

Zamierila som teda k darcom. Pomaly som sa v tejto budove začala orientovať. Keď som sem prvýkrát prišla, myslela som si, že je to tu hotový labyrint. Teraz som vedela trafiť, tam kde som potrebovala. Darcovia a kuchyňa boli hneď vedľa seba. Moja izba bola na druhom poschodí a Tim s Oliverom bývali o poschodie nižšie. Zaujímalo by ma však, čo je za všetkými tými dverami, ktoré sa nachádzali pozdĺž chodby z každej strany. Pochybovala som o tom, že to boli izby obyvateľov. Tých tu bolo málo.

Keď som vošla do veľkej a mne veľmi dobre známej miestnosti s ľuďmi, zostala som len obarene stáť. Preto mnou som zbadala Olivera. Kľačal na zemi vedľa pohovky. Oboma rukami držal zápästie mladej ženy, ktorú som tu videla prvýkrát. Vlastne všetci ľudia tu boli noví. Zaujímalo by ma, ako často ich menia. Táto mala zaklonenú hlavu, zatvorené oči a videla som, ako sa jej hrudník pomaly dvíha a klesá. Mohla som počuť, ako dýcha, ako jej rýchlo bije srdce. Mala som pocit, že jej to nie je príjemné. Naopak, Oliver vyzeral, že je práve v siedmom nebi. Slastne privreté oči mu z časti zakrývali tmavé vlasy, ktoré mu padali do tváre. Ruku ženy si tisol k ústam. A mne bude hovoriť, že sa mám krotiť. Pochybovala som však o tom, že by ju mal v pláne vysať do poslednej kvapky.  Skôr mi to prišlo, že si pitie krvi vychutnáva.

Pohla som sa ku kreslu, kde sedela žena, ktorá mohla mať maximálne tridsaťpäť rokov. Keď zbadala, že som si ako obeť vybrala ju, odložila knihu, ktorú práve čítala nabok a so záujmom na mňa pozrela. Sklonila som sa k nej, no v tom ma zaujal pohyb.

Pozrela som na Olivera, ktorý sa od ženy odtiahol a prudko otvoril oči. Neviem, či som za vyrušenie pri tej intímnej chvíli mohla ja, no bolo mi to úplne jedno. Pár výrazne modrých očí na mňa hľadel a vo svojom pohľade mal niečo ako spokojnosť a znovuzrodenie dokopy. Bolo to niečo, z čoho som mala úplne husiu kožu. Ústa mal ešte stále pootvorené, tak som mohla vidieť jeho špicaté zuby. Sťažka dýchal. Pohľad mal fixovaný na mne a ja som zabudla, čo mám vlastne robiť. Prstom si zotrel kvapky krvi z úst a ten vzápätí olizol.

Zabudla som ako sa dýcha, moje srdce sa mi šlo zblázniť. Oliver to pravdepodobne počul, pretože mi venoval úsmev. Čas na venovanie sa vlastných záležitostí. Blondínka, pri ktorej som bola, sa posunula, aby som si k nej mohla sadnúť. Jednu ruku natiahla smerom ku mne. Sama mi ponúkla, aby som sa z nej napila.

Hlúpa žena, pomyslela som si, keby som bola na jej mieste, utiekla by som odtiaľto a s radosťou zabudla na všetkých upírov. Žila by som spokojný život v sladkej nevedomosti a v bezpečí.

Pozrela som na jej zápästie, kde mala dve niekoľkodňové ranky. Niekto z nej už musel piť. Nechcela som jej spôsobovať ďalšiu bolesť, no časť mňa už chcela cítiť krv na jazyku. Spomenula som si na tú sladkastú chuť. Bolo to akoby ste niekomu odopreli čokoládu, ktorú zbožňuje a zrazu mu ju ponúkli. Samozrejme, že by malé sústo nestačilo.

Cítila som brnenie v zuboch. Bez váhania som sa sklonila k jej zápästiu. Kúsok vedľa, ako boli stopy po niečích zuboch, som priložila ústa. Pod perami som cítila jej pulzujúcu krv, ktorá jej kolovala v žilách. Zahryzla som do pokožky. Vnímala som, že úplne stuhla a prekonávala chvíľkovú bolesť. Zuby ľahko prerazili jej pokožku a žily pod ňou. Chytila som jej ruku a pritlačila si ju bližšie k sebe.

Krv sa mi vliala do úst a ja som potichu vzdychla. Bolo to ako okúsiť kúsok raja. Chcela som to mať všetko. Privrela som oči a prehltla teplú, hustú tekutinu. Príjemne mi zohriala hrdlo. Zuby som uvoľnila z jej žíl a perami sa doslova prisala na jej pokožku. Pomaly som jej vysala trochu krvi. Znova a znova. Mala som pocit, že každý glg bol chutnejší, opojnejší.

Pootvorila som oči, pretože som cítila, že už mi stačilo. Okamžite sa v mojom zornom poli zjavil Oliver, ktorý so záujmom na mňa pozeral. Bol opretý o stenu a ruky mal vo vreckách nohavíc. Určite ma len kontroloval, aby som niekoho nezabila, ako naposledy. Jazykom som prešla po rane a okolí, aby som zotrela krv. Keď som zdvihla hlavu, žena si ruku pritiahla späť k sebe. Olizla som si pery a prešla jazykom po zuboch.

Oliver sa len zasmial, odlepil sa od steny a prešiel do kuchyne. Nasledovala som ho. Chcela som s ním hovoriť o zajtrajšku a o Timovi.

„Myslel som, že sa nebudeš vedieť krotiť,“ povedal, keď otvoril chladničku.

Mykla som plecom. „Vedela som, kedy mám dosť.“

„To sa bežne nováčikom nestáva. No viem, že som bol na tom podobne. Aspoň menej trpíme. Neviem si predstaviť, že by si bola normálny upír a mali by sme ísť do Centrály, to by bola hotová katastrofa. Aspoň je menej problémov.“ Zamračila som sa. už zas začínal mať blbé reči. Netušila som však, za čo som si zaslúžila také chovanie.

„Oliver, prečo sa ku mne občas správaš akoby som nebola osoba, ktorá má city?“ opýtala som sa ho na rovinu. Urobil krok dozadu a zatvoril chladničku. Prekvapene sa na mňa pozrel.

„Asi preto, že si ma takmer zabila, keď si sa prebudila ako upír?“ Nadvihol jedno obočie.

„Nemyslím, že to je pravý dôvod. Len som si ťa pomýlila s Timothym, to sa dá ľahko vysvetliť, keďže si ste podobní.“ Hlavu naklonil do strany a počúval ma. Nevedela som, čo mu na to ešte povedať. Nechcela som ho provokovať. „Správaš sa, akoby som pre teba bola príťaž. To naozaj nechápem, keďže ja tvoj problém nie som.“

„Môj nie, ale môjho brata áno.“

„Stále v tom nevidím hlavnú myšlienku, ktorá by vysvetľovala tvoje správanie.“ Mala som ho sto chutí prefackať. Chcela som vedieť pravý dôvod. No mohla som sa pomaly zmieriť s tým, že sa o nedozviem. Aspoň nie teraz. Myslím, že pri Oliverovi by som rovno mohla zabudnúť na to, že by sa so mnou vedel normálne porozprávať bez toho, aby mi dal vedieť, že som problém a som tu na príťaž.

„Správam sa k tebe normálne.“

„To rozhodne nie.“

„Pozri, pomáham Timovi ako sa dá. Teraz ma potrebuje viac než kedykoľvek predtým. Natalie je mŕtva, on stvoril ďalšieho polovičného a jed ho pomaly zabíja. Neviem, čo s ním je a bojím sa, že ho stratím. Preto som po tvojej premene bo s tebou a vysvetlil ti nejaké základné veci.“ No samozrejme, pri prvej príležitosti sa na mňa vykašľal. „Ale snažil som sa, Nina. Pozri, vôbec ma nepoznáš, tak sa láskavo nestaraj do toho, ako sa ku komu správam.“ Ako hovoril, kráčal ku mne. Netušila som, čo má v pláne.

„Tak to ti veľmi pekne ďakujem. Mohol si poslať niekoho namiesto teba. Takto mám zo všetkého len obrovský zmätok, keďže o svojom novom živote viem veľmi málo.“

„A čo by si ešte chcela?“ opýtal sa a pristúpil ku mne tak, že naše telá sa takmer dotýkali. To ma prekvapilo, no hneď som cúvla dozadu. Narazila som však na kuchynskú dosku, takže som nemala kde pred ním uhnúť.

Srdce mi splašene bilo, čo určite počul. Nechcela som, aby som práve teraz mala z neho také pocity. No začínala som chápať, že s ním niečo nie je v poriadku. Nesprával sa ku mne stále hrozne. No tie momenty, kedy bol nepríjemný, museli mať niekde dôvod. A ja si myslím, že som mu nedala žiadny. Mal pravdu, nepoznala som ho. Po jeho slovách by som však bola rada, ak by som jeho príbeh poznala.

„Ja...“ Nevedela som, čo povedať. Preto som len zatvorila ústa a dúfala, že odstúpi, aby som od neho mohla ísť preč. Pôvode som si chcela ísť niečo prichystať jesť, no chuť na jedlo ma prešla.

Neurobil to, čo som chcela. Namiesto toho pristúpil ešte bližšie, naše telá boli takmer nalepené na sebe. Mohla som cítiť jeho teplo a dych. Čo, sakra, ešte odo mňa chce?

Zadržala som dych a snažila sa upokojiť svoje srdce, ktoré si uvedomovalo jeho blízku prítomnosť. Nechcela som sa znovu začať dusiť, nie pred ním. To by som sa už radšej prepadla pod zem.

„Vidíš, už v sebe nemáš toľko jedu. Pravdepodobne by si už niekoľko sekúnd nemohla dýchať, kebyže ti v žilách koluje meď.“ Uškrnul sa. Ja som len civela naňho. Radšej ma mohol nechať robiť koliečka okolo budovy, kým by som sa nezadýchala. Ale využívať jeho prítomnosť na to, aby mi z neho stúpol krvný tlak bolo príliš.

Ruky som mu priložila na hruď a s hlasným povzdychom ho odtlačila odo mňa.

S podráždeným zavrčaním som od neho odkráčala. Ten chlap ma raz pripraví o zdravý rozum.

Ďalšia kapitola bude zrejme až po Veľkej noci. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 9. kapitola: