Ďaleko od domova 1. • OurStories.cz ~ naše povídky

Na svete existujú dva kontinenty, ktoré obývajú úplne odlišní ľudia. Na Ligawe žijú ľudia, ktorí odmietajú technologický pokrok. Naopak na Zibile žijú tí, ktorí uznávajú výdobytky modernej doby. Ligawe sužuje epidémia, na ktorú umierajú tisíce ľudí, preto sa ľudia z druhého kontinentu rozhodnú pomôcť zdravým tým, že ich prepravia na Zibi.
Ellie a Eddie sú súrodenci a Ligawčania, ktorí sa spolu s mnohými dostávajú proti svojej vôli na druhý kontinent. Ocitajú sa v nových rodinách, medzi novými ľuďmi, ktorých nepoznajú... bez chorej matky, bez súrodencov, bez priateľov. Dostanú sa medzi osoby, ktoré majú na starosti správny chod Zibilu.
Aké bude ich prekvapenie, keď zistí, že hlavným cieľom Zibilčanov je niečo úplne iné? Kto im pomôže v náprave chýb? A prečo na Zibil nevzali všetkých, ktorí boli zdraví?

20.11.2016 (18:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1768×

1. kapitola

Pohľad na hrob jej otca nebolo práve to, čo by jej pridalo na šťastí. Dnes zvládla položiť kvety na hrob a zapáliť sviecu bez toho, aby vyronila čo i len jednu slzu. Nepovažovala to za úspech. Zdalo sa jej, že práve kvôli tomu naňho pomaly zabudne. A to ona nechcela. Nikdy nemôže zabudnúť na to, kto bol a čo všetko pre ňu a rodinu urobil.

Srdce jej zovrelo a nech si hovorila, že bude silná, aj tak jej stiahlo hrdlo a mala pocit, že každú chvíľu začne roniť slzy. Pevnejšie si k sebe privinula svojho dvojročného brata.

Po tom všetkom by nemala cítiť už nič. Chcela sa vzdať a prestať bojovať s pocitmi. Bolo jednoduchšie priznať porážku a ľutovať sa. Skryť sa pred svetom a pokúsiť sa žiť bez toho, aby sa ľudia na nich pozerali a hovorili, ako im to je ľúto.

Jej ľúto bolo... pretože s otcom strávila tak málo chvíľ, pretože jej nezostáva veľa času s matkou. Pri pomyslení na to sa jej z hrdla predral vzlyk a nadvihla hlavu, aby sa pozrela na oblohu.

Neverila v Boha, vlastne neverila už v nič. Ak by niečo ako Boh existovalo, nevzalo by jej to otca.

Z pochmúrnych myšlienok ju vytiahlo zamrnčanie. Pohľad jej padol na Eliasa. Pravdepodobne mu vadilo, že mu slnko svieti rovno do tváre. Ako dvojročný ešte nechápal, čo sa okolo neho deje. Ellie si pomyslela, že by bola najradšej v jeho koži.

Utrela si slzy, ktoré jej stekali po lícach. Zhlboka dýchala a snažila sa naňho usmievať. Netušil, čo sa deje, no za to bol všímavý. Bola by rada, ak by sa zbytočne neznepokojoval a mal bezstarostný život. Aspoň zatiaľ.

„Eiee,“ takmer kričal a búchal ju rukami do ramena. Nemal rád, keď ho mal niekto na rukách dlho. Musela ho mať pri sebe, keďže bol ako každé normálne malé dieťa zvedavý a najradšej by preskúmal všetko. Každá vec musela prejsť ústnou kontrolou. Teraz sa Ellie ale potrebovala čo najskôr dostať domov.

„Ešte chvíľu, zlatko. Za chvíľku sme doma a môžeš sa hrať. Keď príde Eddie, určite sa k tebe pridá. Môžete znovu postaviť v záhrade farmu. A pamätáš na tie malé zajačiky, ktoré sa narodili?“ Prikývol nadšene svojou malou hlavičkou, pri čom mu do tváre padli svetlé vlasy. Bol rozkošný. „Už sú dosť veľké na to, aby si ich mohol pohladkať a pohrať sa s nimi. Keď sa napapáš, pôjdem sa na ne s tebou pozrieť. Platí?“

Tým zabila dve muchy jednou ranou. Mala takmer zaručené, že kvôli zvieratám urobí a v tomto prípade zje všetko, čo mu nachystá a zároveň bol celú cestu ticho, lebo sa tešil. Koľko málo stačí k detskej radosti. Kiežby v týchto časoch existovalo niečo, čo jej robí takú radosť. Okrem Jesseho, jej priateľa, a brata nemala nikoho, kto by jej v týchto časoch pomohol.

Cesta z cintorína domov netrvala dlho, hoci na rukách celý čas niesla svojho mladšieho brata a snažila sa tváriť pokojne. Každého, koho stretla, na ňu zvedavo pozeral. Premeriavali si ju od hlavy po päty a hľadali malý náznak toho, že ju strata zlomila. Ona však hlavu nesklonila. Nech si ľudia hovoria čo chcú.

Nebolo to len kvôli jej otcovi, ktorý bol v hlavnom meste ich kraja senátor. Jej matka bola chorá a byť chorý znamenalo čochvíľa zomrieť.

Choroba, ktorá sa šírila ich kontinentom, vyhubila už približne pätinu populácie. Pomenovali ju 10S. Symptómy začínajú desať dní po infikovaní. Slabosť, zimnica, horúčka, bolesť hlavy a porucha zrážanlivosti krvi trápia človeka približne ďalších desať dní. Žiadna medicína, ktorou disponuje Ligawe alebo Zibil, nezaberá. Je smrteľná.

U jej matky sa to začalo prejavovať len pred dvoma dňami, týždeň po otcovej smrti. Choroba sa šíri vzduchom a pravdepodobne vodou. Aspoň to tvrdili ľudia zo Zibilu, ktorí sa rozhodli pomôcť Ligawčanom v boji proti tej epidémii.

Ďalší dôvod, prečo vzbudzovala záujem a zvedavosť u ostatných bol ten, že jeden rok žila s otcom na Zibile. Každý, kto tam bol, bol nejaká atrakcia. Ellie dokonca poznala asi troch ľudí, ktorí tam odišli za lepším životom. Jeden z nich bola jej susedka, Florence. Pamätala si ju z čias, keď bola malá. Robila jej opatrovateľku. S jej bratom bola šidlo a energie mali za troch. Matka ich nezvládala.

Flor, ako ju oni volali, nepochádzala z tejto oblasti. S rodinou žila na juhu, pri oceáne. Preto aj jej pokožka bola o niečo tmavšia ako ich. Vlasy mala čierne, rovnako ako oči. Ellie vždy obdivovala jej veľké, plné pery. Florence bola vždy upravená, pekne oblečená. Ako malá ju mala za svoj druhý vzor. Prvý bola jej matka.

Netajila sa tým, že chce z Ligawe odísť. Jej snom bolo zamestnať sa ako policajtka, vyšetrovateľka... chcela pomáhať ľuďom. No v ich kraji túto službu vykonávali len muži, takže nemala žiadnu šancu. Preto odišla na Zibil. Občas jej chýbala.

Keď prišla domov, postavila Eliasa na nohy, ktorý sa okamžite rozbehol do dvora. Kým neprekročil bránu, bol v bezpečí. Ich dom bol veľký. V porovnaní s ostatnými bol zariadený prepychovejšie a modernejšie. Nepotrpeli si na luxus, no práca senátora im prinášala samé výhody, a kto by sa sťažoval?

Ellie zatvorila za sebou veľkú, plechovú bránu a vošla do domu. Jej prvé kroky viedli k matke. Kvôli nej prerobili obývaciu izbu. Dali jej tam všetky potrebné veci a posteľ, aby sa nemusela namáhať a chodiť po schodoch.

Práve teraz ležala v posteli a oddychovala s knihou v ruke. Boli jedna z mála rodín, ktoré vedeli čítať. Nebolo to dokonalé, no matka ich doma učila všetko, čo vedela. Na vzdelanie sa v ich krajine príliš nedbalo. Ona sa naučila písať a čítať počas obdobia, ktoré strávila s otcom na Zibile.

„Ahoj, mami,“ pozdravila ju. Sklonila sa k nej a vtisla jej bozk na čelo.

„Eleanor! Daj si rúšku!“ okríkla ju. Hlas mala chrapľavý. Mala pot na čele a vlasy ulepené na pokožke. Drdol, ktorý jej urobila na vrchu hlavy jej dcéra, sa takmer rozpadol, takže ryšavé vlasy mala všade okolo seba.

„Mám dobrú imunitu. Nepamätám, kedy som bola chorá. Neboj sa.“

„Chcem, aby si sa odo mňa držala ďalej,“ požiadala ju.

Ellie prikývla na súhlas. „Už od seba držíš Eliasa tak, ako sa len dá. Niekto sa o teba musí postarať a ja ťa mám rada, nenechám ťa sa trápiť.“

Anabelle Wyattová odvrátila hlavu. Vyzerala slabo a cítila sa ešte horšie. Musela nechať svoju dcéru a syna, nech sa starajú o domácnosť, keďže ona nemohla.

„Môžem ísť do nemocnice,“ namietala.

Nesúhlasne pokrútila hlavou. „Tak to ani náhodou. Chcem ťa mať doma, ty sa z toho dostaneš. Je to len nachladnutie. Pôjdem ti urobiť čaj a niečo na jedenie. Máš chuť na niečo konkrétne?“ opýtala sa jej. Nemohla uveriť vlastným ušiam, že by mama súhlasila, aby šla do nemocnice. Neposlala by ju tam ani za nič. Takto jej bola na blízku. Nevedela, koľko času jej s ňou ešte zostáva. Takto by ju mohla vidieť len občas. Už viac nechcela urobiť tú chybu, čo spravili pri otcovi.

Sama seba uisťovala, že sa nejedná o 10S, zatiaľ mala len príznaky, ktoré sa podobali na chrípku. Ešte stále to nemuselo znamenať nič.

„Nechám sa prekvapiť.“ Pousmiala sa.

Ellie sa okamžite rozbehla do kuchyne, ktorá bola hneď vedľa. Postavila vodu na čaj a nachystala dva poháre, do ktorých vložila nastrúhaný zázvor. Pridala med a šťavu z vytlačeného citróna. Zaliala to horúcou vodou a postila sa do chystania jedla. Eliasovi spravila kašu a matke chlieb so šunkou a nakrájanou zeleninou. Takto do nej chcela dostať čo najviac vitamínov. Myslela pri tom aj sama na seba a svojich bratov. Samozrejme, prehovoriť Eliasa na jedenie ovocia alebo zeleniny bol často problém.

Zaniesla všetko matke na stolík vedľa postele, potom misku s kašou a svoj čaj vzala von. Zašla k drevenému stolu pod prístreškom.

„Elias, poď papať a netráp Bubba!“ zavolala naňho. Bubbo bol ich čierny kocúr. Dostal pomenovanie práve od jej mladšieho brata. Keď bol malý, bál sa ho. No teraz si svoje roly vymenili. Elias už mal dosť sily na to, aby ho zdvihol na ruky, ťahal za všetky končatiny a hlavne chvost.

Posadila si ho na kolená a začala kŕmiť. Chvíľu jej vzdoroval, no keď spomenula malé králiky, okamžite sa upokojil a zjedol všetko, čo sa ocitlo na lyžičke.

Kým ho nakŕmila, otvorila sa brána a dovnútra vošli dve osoby. Jej brat a Jesse. Obaja mierili rovno k nej.

Boli kamaráti, narodili sa v jeden rok. Jesse však vyzeral staršie, bol od jej brata takmer o hlavu vyšší. Mal ostrejšie rysy tváre, výrazné lícne kosti a špicatejšiu bradu. Nebol však svalnatý ako jej brat. Ten bol síce menší, mal svetlohnedé vlasy, modrozelené oči a ešte stále detskejšie črty. Mnoho ľudí si myslelo, že sú dvojičky. Líšila sa od neho len ryšavou farbou vlasov. Ellie nebola svalnatá, ani príliš chudá. So svojou postavou bola spokojná.

Eddie vzal brata na ruky.

„Chce vidieť zajace,“ oboznámila ho, na čo on len pretočil očami a povzdychol si.

Vyskočila na nohy a doslova sa hodila okolo krku Jessemu. Chcela cítiť jeho vôňu, objatie a pocit bezpečia. Prekvapene vydýchol a mierne sa s Ellie v náručí naklonil dozadu, až hrozilo, že padnú na zem. Položila si bradu na jeho rameno a zatvorila oči. Nechala jeho ruky, nech ju upokojujúco hladia po chrbte. Keď sa prstami dotkol jej odhalenej pokožky, zachvela sa.

„Ako jej je?“ opýtal sa. Nemusel spomínať meno, okamžite vedela, o koho sa jedná.

„Zatiaľ dobre, no nezlepšuje sa to.“

Rukami ju schytil za ramená a odtiahol tak, aby jej videl do tváre. „Bude lepšie, uvidíš. Dostane sa z toho.“

Cítila, že jej oči zaliali slzy. Nedokázala zastaviť ten pocit bezmocnosti a ľútosti. Bola si vedomá toho, že ju stratí, a potom sa bude musieť spolu s Edwardom postarať o rodinu. Vychovať Eliasa, akoby bol jej vlastný.

Jesse strávil posledné týždne viac u nich ako vo svojom dome. Snažil sa im pomáhať čo najviac, no bol tu hlavne pre Ellie. Často mu úplne vyčerpaná zaspávala večer v náručí. Niekedy zostal aj cez noc.

„Zajtra ráno prídu zdravotníci zo Zibilu. Vraj nám chcú vziať krv, aby mohli študovať chorobu. Možno sa im bude dať zistiť už skôr, či sme nakazení.“

Nezdalo sa jej, že práve to by ju malo upokojiť. Čo by robila, ak by zistili, že je chorý aj Eddie? Alebo Elias, či Jesse? Neprežila by to. Najradšej by sa vymenila s matkou, aby ona nemusela trpieť.

„Keby tak prišli s liekom,“ vzlykla. Prikročila bližšie k nemu a čelom sa oprela o jeho hruď.

„Určite pomôžu.“ Chcela tomu veriť, no zároveň sa bála, že to nebude pravda.

Potiahla nosom a pootočila hlavu tak, aby mohla vidieť svojich bratov. Eddie mal na rukách drobca. Ten sa nakláňal ponad drôtený plot, aby dočiahol na zajace. Hladkal ich a ťahal za uši, takže pred ním utekali. Aspoň on bol šťastný a nemal žiadne starosti.

Nevedela si predstaviť, ako im chcú pomôcť, keď vyhlásili, že na to neexistuje liek. Ako by chceli teda liečiť nakazených? Ale mohli by zachrániť jej matku, pomyslela si. Bola by aspoň malá nádej na to, aby nevzdávala tento boj.

„Si v poriadku?“ opýtal sa jej a chrbtom ruky ju pohladil po líci. Zdvihla hlavu a prikývla. „Zajtra sa dozvieme viac,“ ubezpečil ju. Potom sa sklonil a vtisol jej na pery bozk.

„Zostaneš tu na noc?“ opýtala sa ho a pozrela mu priamo do jeho sivomodrých očí. Vedela, že jej odolá len ťažko. Rovnako miloval jej prítomnosť ako ona. Teplo tela, dotyky, bozky. Posledné dni jej šlo hlavne o objatie, ktoré jej dodávalo istotu, že tu pre ňu niekto je.

„Samozrejme.“

Uložiť Eliasa jej zabralo takmer celý večer. Nechala brata s Jessem pri jej matke a pozerali spolu televíziu. Ona zatiaľ bola v detskej izbe, sedela pri postieľke a čítala knižku. Pamätala si tie noci, kedy boli s Eddiem malí a nechceli spať. Matka im z tej knihy vždy čítavala. Boli tam krátke príbehy plné ponaučenia. Elias jej ešte nemohol poriadne rozumieť. Zneužíval čítanie len na to, aby pri zaspávaní nemusel byť sám.

Tento večer sa prvýkrát nepýtal na mamu. Prvý deň, kedy jej zistili chorobu, bol najhorší. Podľa lekárov mali deti a mladí skvelú imunitu, takže bolo malé riziko, že by sa nakazili. Jej matka jej okamžite nariadila, aby k nej Eliasa nedávala a mala reči okolo toho, keď sa pri nej objavila ona alebo Eddie. Nechápala, prečo sa tak chce izolovať. Nemala v pláne ju nechať samotnú.

Skontrolovala malého čertíka, ktorý spokojne ležal na boku a prikryla ho perinou až po uši. Potichu vyšla z izby a zamierila po malej chodbe k posledným dverám, do obývacej izby. Už od momentu, kedy za sebou zatvorila dvere, mohla počuť tichý smiech jej mamy. Ten zvuk bol ako liek pre jej zlomenú dušu.

Keď sa k ním pridala, na chvíľu stíchli. Prešla k Jessemu, ktorý potľapkal prázdne miesto vedľa neho. Posadila sa tam a pozrela na matku. Celý čas ako vošla do miestnosti až do chvíle, ako si sadla k priateľovi, cítila na sebe jej pohľad.

Omotal ruku okolo jej ramien. Jej matku to prinútilo sa pousmiať. Keby sa toto – aby Jesse sedel u nich večer po deviatej hodine - stalo pred niekoľkými týždňami, zrejme by bola ochotná ho odtiaľto dostať za každú cenu a držať ho od Ellie na niekoľko metrov. Nemala ho rada. Riadny dôvod nepoznala doteraz.

Celá jeho rodina sa netajila tým, že by chceli odísť na Zibil. Ani on nebol proti. Jediné, čo Ellie vedela bolo, že by ju nikdy neopustil a nenútil do ničoho, čo by nechcela. Nechať rodinu na jednom kontinente a odísť na druhý, to by nikdy neurobila. Niekoľkokrát jej to navrhol, no odbila ho so slovami, že ak chce, môže ísť, bo ona zostáva tu. Doteraz zostali všetci, celá jeho rodina, na Ligawe.

Žeby bol toto ten dôvod?

To bolo to posledné, čo ju trápilo. Jesse sa k nej správal dobre a miloval ju. Pomáhal ich rodine ako sa dalo. Nakoniec sa zapáčil aj jej a Ellie mohla byť spokojná. Teraz na nich pozerala a usmievala sa ako slniečko.

Rozprávali sa o nejakej rodine v meste. Netušila, o čo ide. No počuť chalanov, ako niekoho ohovárajú s jej mamou, jej prišlo vtipné. Oprela sa hlavou o Jesseho rameno a nechala ho, nech jej upokojujúco hladí ruku. Zatvorila oči a užívala si chvíľu pokoja. Bola rada, že to priviedlo všetkých na iné myšlienky. Teraz, keď bolo všade toľko umierania, bola táto chvíľa niečím, čoho si cenila najviac.

Nachádzala sa v miestnosti plnej ľudí, ktorých milovala nadovšetko a dokázala by za nich aj položiť svoj vlastný život.

A urobí všetko pre to, aby sa jej matka uzdravila.

Príbeh tu už bol zverejňovaný, no ako vždy, zamotala som sa v ňom a zabudla na niekoľko dôležitých veci, takže som sa v ďalších kapitolách nemala o čo oprieť, plus mi notebook vypovedal službu, takže srandy kopec. :)

Snáď sa vám bude páčiť nová verzia.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování