OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 12.

03.03.2017 (16:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 675×

Ako prvé ho napadlo, že to je nepodarený žart. Lenže keď videl alarm, hneď ho to prešlo. Zdalo sa mu, že počul výkrik. Strely prestali a on mal len zlomok sekundy na to, aby zareagoval. Periférnym videním zbadal kryt bazénu. Hneď mu v hlave skrsol nápad, nie príliš ideálny.

Tlak mu výrazne stúpol a tlčúce srdce prudko narážalo do rebier. Keď pozrel na Ellie, usúdil, že je na tom ešte horšie. Jednou rukou ju objal okolo pása, pritisol k sebe a oboch ich odtiahol za kryt. Robil jej štít, aby jej niekto neublížil.

Keď sa dostali do relatívneho bezpečia, vydýchol. Dúfal, že kryt je nepriestrelný. Jediné, čo videl, bol okraj bazéna a mesto.

„Daniel, čo sa deje?“ opýtala sa vystrašene. Cítil, že sa tlačila k nemu a chvela sa. Šepkala a vyplašenými očami preskakovala medzi ním a okolím. Stavil by sa o čokoľvek, že ak znovu bude počuť výstrel, začne kričať.

„Netuším.“

„Niekto strieľal! Po nás!“

„Ja viem...“

„Prečo?“

Na tú otázku jej nemohol odpovedať presne. Nebol si vedomý toho, že by si niekoho pohneval a Florence nebola ten typ, čo by vraždil svojich bývalých. Preto ho ako dostatočný dôvod na napadnutie napadlo, že niekto zistil pravdu o jej otcovi. Alebo o tom jeho? Lenže netušil, čo by ten mohol skrývať.

Nevedel, či by jej to mal povedať. Mohlo by to pomôcť, no šanca bola mizivá. A čo by jej teraz pomohlo vedenie, že je jej otec nažive? A kto by ju za to chcel zabiť?

„Neviem,“ povedal, keď si všimol, že naňho pozerá a čaká odpoveď.

„Dobre, Ellie. Potrebujem, aby si bola ticho, nekričala, nehovorila, len poslúchla, čo ti poviem.“ Sám netušil, čo by mali urobiť. Zavolal by ochranku, no k Rhonde by sa nedostal. Možno už zavolala niekoho ona. Alarm sa pustil z tej budovy. Prečo ich ale neprišla skontrolovať? Je v poriadku?

„Dan, čo sa to dopekla deje?“

Pretočil očami a vedel, že takto to fungovať nebude. S povzdychnutím jej priložil ruku na ústa. „Snažím sa rozmýšľať.“

Tlak sa mu od strachu zvýšil a v hlave mu pulzovalo. Robilo mu problém vymyslieť plán, ako ich odtiaľ oboch dostať v jednom kuse, živých a zdravých. Nemal strach o seba, ale hlavne o Ellie. Usúdil, že toto sa deje hlavne kvôli jej otcovi.

Na um mu zišlo, že tí ľudia musia byť buď niekto, kto je proti Ligawčanom, alebo niekto z Ligawe, kto zistil, že práve jej otec môže za toto všetko. V hlave sa mu miešali myšlienky na toto s vymýšľaním úteku.

V tejto pokročilej nočnej hodine sa v Apolle nenachádzalo veľa ľudí, čo znamenalo minimum ochranky. Niekto ich musel sledovať a vedieť, čo má v úmysle. Nikomu sa so svojimi plánmi nezdôveril, dokonca aj návšteva bazéna nebola schválená. Nikto nemal vedieť, že tu budú.

V diaľke započul výťah. Niekto si ho privolal a odišiel, pretože už viac nepočul žiadne kroky. Všetci v budove sú v nebezpečenstve, ak sa tam dostal niekto so zbraňou. V tom si spomenul na inú cestu, ako sa môžu dostať zo strechy.

„Za výťahmi je schodisko, neoficiálne, ktoré začína tu na streche a končí na druhom poschodí. Odtiaľ sa budeme musieť nejako dostať do garáže.“ Predpokladal, že tí ľudia to tu nepoznajú až tak dobre. ale to jej nepovedal, aby ju nerozrušil ešte viac. Už teraz vyzerala, že vidí ducha, ktorý sa z nej snaží pohľadom dostať dušu.

„Dobre, ale kde je háčik?“

„Musíme ísť teraz hneď a nezastavovať sa.“

Preglgla a prikývla na súhlas. Sťažka dýchala a triasla sa, hoci od zimy to byť nemohlo.

Ešte nikdy necítil taký strach ako teraz.

Preplávali k schodom, ktoré viedli z bazéna. Okamžite vzal osušky a jednu podal Ellie. Všimol si, že si zabudla vziať niečo na obutie a zanadával. Ľadový vietor v kombinácii s triaškou od strachu bola príšerná kombinácia.

Pozrel sa k miestnosti, kde bola Rhonda. Myslel si, že sa zľakla a odišla, keď ich nevarovala. Keď mu pohľad padol na nehybné telo na dlážke, pod ktorým bola kaluž krvi, takmer sa mu zahmlilo pred očami. Snažil sa neprejaviť žiadnu emóciu. Ak by ju zbadala Ellie, určite by na to reagovala nepredvídateľne. Nemohol riskovať, že ich tu niekto znovu objaví, prinajhoršom zistí, kam majú namierené.

Popostrčil ju k dverám, ktoré viedli k schodisku.

***

Zuby jej drgotali a vzduch nebol taký ľadový ako chlad, ktorý šiel zo zeme. Najradšej by si strelila facku za to, že sa neobula, keď tam šla. Prečo nemohlo byť  prekvapenie niečo v zmysle pozvanie na kávu, kúpenie jej obľúbeného koláča v kaviarni pri mori, na ktorý si už pri ňom vybudovala závislosť... prijala by hocičo, len nie toto.

Mohla tušiť, že to miesto jej prinesie len problémy. Mala tu pocit bezpečia, no ak niekto dokáže bezdôvodne napadnúť na tomto mieste ľudí, pochybovala o tom. Mala však pocit, že Daniel vie toho oveľa viac, ako sa zdá. Určite sa ho na to spýta, ale neskôr, keď si pri tom neodhryzne jazyk.

Kráčala za Danielom, pozerala sa pod nohy, aby nestúpila na niečo, na čom sa môže zabiť. Doma chodila rada po tráve bosá, no toto bolo niečo úplne iné. Ach, ako jej chýbal domov.

„Daniel, ak sa niečo...“

„Nestane sa nič,“ skočil jej do reči skôr, než stihla dopovedať vetu. Vedel, na čo myslí. Samozrejme, že áno, určite ju už mal prečítanú. Aj pri tom, čo sa stalo v bazéne. Určite si musel všimnúť, ako naňho reaguje.

Myslel to vážne, alebo sa s ňou len zahráva?

Musela sa zasmiať nad tým, aké hlúposti rieši na miesto toho, aj napriek tomu, že sú v nebezpečenstve.

„To nemôžeš vedieť. Ako sa tu dostali? Prečo strieľali po nás?“

„Nie som si istý, či sme boli cieľom my, mohol to byť niekto úplne iný,“ odvetil. Najradšej by zastala, aby sa naňho pozrela, či to myslí vážne. Pred chvíľou tvrdil niečo iné. No namiesto toho len pokračovala v kráčaní po schodoch. Na rozhovor budú mať čas neskôr. Snáď.

Hoci sa nachádzali v budove, na schodisku bola príšerná zima. Bola celá rozhorúčená, nestačila s dychom a studený vzduch, ktorý dýchala, jej nerobil dobre a škriabal ju v hrdle. Každým krokom sa bála, že sa šmykne a skotúľa až na prízemie. Jednou rukou sa pridŕžala zábradlia a druhou si držala osušku, ktorú mala prehodenú okolo ramien.

Daniel bol pred ňou a stále sa obzeral na všetky strany.

Dúfala, že sa o malú chvíľu prebudí s tým, že to bol len nepodarený sen.

„Už sme skoro tam...“

Ako odpoveď len prikývla na súhlas.

Bola zmätená. Netušila, o čo tam šlo čo sa deje a čo bude nasledovať. Nemala na výber, len nasledovať Daniela všade, kam šiel, lebo inak by sa tu stratila.

Kým vošli do budovy, Daniel tam nakukol a rozhliadol sa. Usúdila, že tam nebol nikto, keďže vstúpil a rukou pokynul, nech ho nasleduje. Rukami sa objala, aby si udržala aspoň trochu tepla. Hoci jej šlo srdce takmer vyskočiť z hrude a s dychom nestačila, bola jej príšerná zima. Chvela sa tak, až nedokázala určiť, akú vzdialenosť ešte dokáže prejsť bez toho, aby jej telo nevypovedalo službu. Postupne si už prestávala cítiť nohy.

Daniel ju schytil za ruku keď si všimol, že zakopla na rovnej zemi. Pod nohami cítila drevenú podlahu a nie betón, čo ju tešilo aspoň trochu. Prešli k výťahom a Dan pozeral na čísla.

„Neviem, kam teraz ísť. Do kancelárie by som to neriskoval, no mám tam pár kusov oblečenia, ktoré by sa celkom hodili. Netuším, ako to vyzerá na prízemí. Nepočujem, že by sa tam niečo dialo... Ale jeden výťah smeruje z hora nadol. Netuším, čo to znamená, ale mali by sme sa presunúť inde...“

Všimla si, ako sa čísla postupne menia. Päť, štyri, tri... Dan ju potiahol za ruku a dovtedy si neuvedomila, že ju stále držal za ruku. Prešli tak, že nevideli na kovové dvere.

Keď požula zvuk otvárania, stuhla jej krv v žilách. Mohla si domyslieť, že kroky vedú k ním. Nechcela ani vidieť, kto to je. Proste sa otočila k Danielovi, srdce si cítila až niekde v hrdle. Zatvorila oči a urobila krok k nemu. Cítila, ako ju objal okolo ramien. Pri ňom sa vždy cítila v bezpečí, no teraz ju strach doslova zožieral zaživa.

„Pán Hertford?“ ozval sa hlas. Daniel od úľavy vydýchol a privinul si ju k sebe ešte bližšie. Objal ju na malý moment. Zvedavo sa od neho odtiahla, aby sa pozrela za seba. Nemohol to byť niekto, kto by ich chcel zabiť, keď si vydýchol.

Pred nimi stál vysoký muž, ktorý vyzeral ako ochrankár. V ruke zvieral zbraň a bola by prisahala, že s ňou mieril na nich. Pôsobil zastrašujúco.

„Ste v poriadku?“

Daniel prikývol na súhlas. „Dá sa to povedať.“

„Poďte so mnou.“

Ellie nemala tušenia, kam ich berie, no verila mu. Hlavne dúfala, že dostane niečo na oblečenie, lebo mala pocit, že každú chvíľu sa jej telo premení na ľad. Nohy si už vôbec necítila a pery musela mať pekne fialové. Tešila sa, ako si dá horúcu sprchu a zalezie do postele.

Výťahom sa vyviezli až do vrchnej časti budovy. Ak si doteraz myslela, že tam nebol nikto, mýlila sa. No keď sa pozrela lepšie na všetkých tých ľudí zistila, že väčšinu z nich tvorila ochranka a polícia. Necítila sa tam dvakrát príjemne, mala okolo ramien len osušku, ktorá ani náhodou nezakrývala celé jej telo.

„Kde to sme?“ spýtala sa Daniela.

„Policajné oddelenie ministerstva,“ šepol a všimla si, že sa neustále obzerá okolo seba. „Myslím, že tu niekde bude otec.“

Nejaký postarší pán ich vzal do miestnosti, ktorá bola zašitá tak, že inak by ju nenašla. Keď zistila, že sa tam nachádza oblečenie, takmer sa rozplynula od šťastia, hoci jej nič z toho nebolo dobré a vo veciach, čo dala na seba, vyzerala akoby jej mesiac nedali nič jesť. Konečne jej bolo teplo.

Neustále si v mysli opakovala, že je všetko v poriadku a tu im už nehrozí nič. Možno na nich ani nikto nestrieľal, ale ako by sa potom vysvetlili tie strely, ktoré skončili v bazéne? Nechcela na to ani pomyslieť, no o tom mohla len snívať.

„Hlavne pokoj, tu si v bezpečí,“ povedal a zároveň sa pokúsil na ňu usmiať. Určite bol stratený vo svojich myšlienkach.

Čo ak niekto strieľal práve naňho? Čo urobil, keď ho chcel niekto zabiť? Po mysli jej chodili rôzne otázky, no tieto jej nedali pokoja. Nevedela, čoho by mohol byť schopný, hoci mala pocit, že ho pozná dlho. Určite má kopec tajomstiev, o ktoré sa s ňou nepodelil.

Bola si takmer istá, že si nikoho nepohnevala do takej miery, že by ju chcel niekto zabiť. Samozrejme, kopec Ligawčanov obviňovalo neprávom jeho otca, no kvôli tomu by ju zo sveta zniesť nechceli. Aspoň v to dúfala.

Kým sa snažila prísť na dôvod, presunuli sa do miestnosti, kde sa nachádzal jeden stôl a niekoľko stoličiek okolo. Sedela vedľa Daniela a oproti ním si sadla staršia žena. Blond vlasy mala stiahnuté v chvoste, výraznými zelenými očami ich pozorovala. Bielu blúzku mala zastrčenú do sivých nohavíc, ktoré mali vysoký pás. Pred sebou mala niekoľko papierov, ktoré študovala a občas pozrela na nich.

Predstavila sa im ako detektívka Desaiová a chcela ich vypočuť, keďže boli svedkovia. Netušila, na čo im to bude dobré, keď si nevšimli nič podozrivé. Nemala pocit, že sa niečo stalo. Možno ich chcel niekto postrašiť?

Pri tej streľbe si spomenula len na jedno, na letmý bozk. Vtedy bola sústredená len na Daniela, lenže to povedať nechcela. Nakoniec to bol on, kto zachránil situáciu.

„Rozprávali sme sa a pozerali na mesto, potom sme sa skryli v bazénovom kryte a keď sme si boli istí, že všetci odišli, zišli sme dolu po schodoch za výťahmi.“

„Takže ste si nevšimli nikoho podozrivého? Nič, čo sa vám zdalo divné?“

„Nie,“ odpovedali jednohlasne.

Nasledovalo ešte niekoľko otázok, ktoré zodpovedal Dan a takmer to s ňou zamávalo, keď sa dozvedela, že žena, ktorá ich tam privítala, je mŕtva.

Do miestnosti prišlo ešte niekoľko ľudí, z ktorých poznala len Danielovho otca. Zároveň ju niekto odviedol na chodbu, takže sa cítila odstrčená. Nechápala, prečo to idú riešiť bez nej, keď tam bola a mohla pokojne skončiť mŕtva. Samozrejme, netušila, čo by im povedala. Nemala čo. A Daniel mal?

Posadila sa čo najbližšie k dverám, aby počula, o čom sa rozprávajú. Lenže nepočula absolútne nič. Tak len sedela na nepohodlnej lavičke, opierala sa chrbtom o stenu a snažila sa upokojiť. Neustále ju chytala panika, pozerala sa okolo seba, akoby čakala, že niekto opäť začne strieľať.

„Kamery zachytili páchateľov a náš tím už intenzívne pracuje na zistenie ich totožnosti. Z Rhondinej  kancelárie zmizla všetka hotovosť a cenné predmety, cieľom lúpeže bola práve jej kancelária. Vás chceli len zastrašiť, preto nemáte žiadne zranenia. Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo Rhonde . No pán Hertford, takmer ste sa stali obeťou lúpeže. Keby kamerový systém nepokrýval aj bazén, ani by sme netušili, že sa tam nachádzate. Do budúcna vám preto odporúčam sa pri využívaní služieb, ktoré poskytuje Apollo, oficiálne zapísať.“

V spätnom zrkadle videla, ako sa šofér, zrejme člen policajného zboru alebo ochranky, pozerá na Dana. Ten sa tváril dosť neurčito, pohľad mal upretý na mesto. Taktiež si všimla jeho otca, ktorý sedel na miesto spolujazdca. Mala pocit, že čistenie žalúdku príde vtedy, keď sa dostanú domov. Absolútne sa na to netešila.

„Vaše auto vám privezieme ešte dnes, taktiež vám počas noci zabezpečíme pred vašim bytom ochranku. O dôvodoch, prečo sme sa rozhodli pre toto riešenie, ste už dnes boli informovaný.“

Na ten krátky rozhovor sa vôbec nechytala, no momentálne nebola v stave, že by na niečo myslela. Potrebovala dlhší čas na to, aby to všetko strávila a mohla o tom premýšľať. Stále sa jej v mysli opakovala len jedna myšlienka – mohla umrieť. Nielen ona, ale aj Daniel. To boli veci, ktorých sa bála.

Keď prišli domov, jeden člen ochranky ich tam už čakal. Skontroloval celý byt a alarm, o ktorom dovtedy ani netušila.

Vošla do sprchy a pustila na seba teplú vodu dúfajúc, že ju to zohreje. Stále mala pocit, že sa trasie a každú chvíľu zamrzne. Od nôh cítila chlad, ktorý sa šíril do celého tela. Po pár sekundách stočila kohútik a na jej pokožku začala tiecť horúca voda. Dýchala zhlboka, nechala tú horúčavu, nech jej uvoľní telo. Nemyslela na nič, mala ešte mnoho času na strachovanie sa o seba a Daniela. Bola si istá, že pán Hertford spraví všetko, aby zistil, kto chcel ublížiť jeho jedinému potomkovi. Zaujímalo ju aj to, či by sa tak staral aj o Margo, hoci nebola jeho biologická dcéra. Netušila, ako to vnímajú na Zibile. Nebol to iný svet, len odlišný kontinent, no aj tak boli rozdiely až príliš viditeľné.

Sústredila sa na vodu a sviežu vôňu sprchového krému. Keď mala pocit, že sa konečne zohriala, omotala okolo seba uterák a vyšla z kúpeľne. Zvedavé pohľady Daniela a jeho otca odignorovala. Potrebovala sa čo najrýchlejšie dostať do teplého oblečenia a ľahnúť do postele. Bolo toho na ňu veľa už predtým. Chcela ísť domov, kde by nemusela čeliť takýmto problémom.

„Si v poriadku, El?“ spýtala sa Margo. Sedela na posteli a v ruke držala mobil. Prezerala si Ellie a na tvári mala ustarostený výraz. „Bola som u Jeremyho, keď otec poslal po mňa niekoho z ochranky Apolla. Ani som netušila, že môžem byť doma tak rýchlo,“ zasmiala sa.

„Je mi zima,“ priznala sa a pousmiala sa nad Margo. Tá si dokázala aj z takejto situácie robiť žarty. Za to ju mala nesmierne rada, spríjemňovala jej tu život. Bola vďačná za to, že narazila na tak skvelé osoby. No zdanie mohlo klamať a táto rodina mohla byť zapletená do hocičoho. Nemala tušenie, prečo by sa niekto snažil zniesť zo sveta ju a Daniela.

„Spravím ti čaj,“ ponúkla sa a hodila telefón na posteľ vedľa seba. Postavila sa a povzbudivo sa pousmiala na Ellie.

Neušila, koľko pohárov čaju s citrónom a medom vypila. Margo ju prinútila zjesť nejaké tabletky, vraj vitamíny. Nemala silu na to, aby vzdorovala. Zaliezla do postele, kde jej bolo príjemne teplo a nechala ju, nech sa o ňu stará. Zrejme ju to bavilo. Niekoľkokrát ju bol skontrolovať aj Dan. Netušila prečo, cítila sa v poriadku, len mala občas triašku.

Keď prišiel chvíľu predtým, ako sa rozhodla ísť spať, zacítila cigaretový dym.

„Dúfam, že sa cítiš dobre. Pamätaj na to, že mám na víkend na starosti Matta. Sám to asi nezvládnem.“ Zasmiala sa.

„Nuž, mám pocit, že to nezvládaš už teraz.“ Hoci neznášala ten smrad, v kombinácii s parfumom, ktorý používal, to bol pre ňu hotový magnet. Priložil jej ruku na čelo. Pri tom dotyku sa strhla, akoby ňou prešla elektrická energia. Jeho dlaň sa jej zdala studená.

 „Ale musíš uznať, že sa ako-tak držím.“ Pousmial sa. Teraz, keď bol pri nej tak blízko, sa jej v mysli opäť vynárala spomienka na to, ako blízko boli pri sebe v bazéne, ako sa ich pery dotkli. Bola nešťastná z toho, že to muselo pokaziť taký moment. Uvedomovala si, že to mohlo byť naposledy, čo sa o niečo také pokúsil. No na druhej strane bola rada. Možno k nemu niečo cítila a jemu na nej záležalo, no keď toto všetko skončí, ona sa vráti domov a jediné, čo si odtiaľto prinesie, bude zlomené srdce.

„Verím, že sa to dá aj bez toho zlozvyku.“

„Pokúsim sa.“

Videla, že úsmev na perách bol len nejaká zásterka toho, ako sa v skutočnosti cítil. Určite podobne ako ona. Videla na jeho tvári, že bol myšlienkami úplne mimo.

„Oddýchni si.“ Nestihla nijako zareagovať, keď sa k nej nahol a jeho pery dopadli na jej čelo. V jej vnútri sa niečo pohlo a prisahala by, že cítila motýliky v bruchu. Jeho blízkosť bolo to, čo ju privádzalo do šialenstva a spôsobovalo mini infarkt.

Keď odchádzal, minul sa vo dverách s Margo, ktorá mala nadvihnuté obočie a spýtavo sa pozerala na Ellie. Zatvorila za sebou dvere a zhasla svetlo. Počula, ako si ľahla do postele.

„Mám sa na to pýtať?“ Keď jej Ellie chvíľu neodpovedala, pretože najskôr netušila, čo má na mysli a potom netušila, čo jej odpovedať, dodala: „Dobre, nebudem. Radšej to ani nechcem vedieť. Ale keby niečo, pokojne sa vyrozprávaj.“ So smiechom sa otočila k stene a perinou sa zakryla až po uši.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 12.: