OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 18.

11.04.2017 (18:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 890×

Zvykla si na to, že s ňou život vybabral už niekoľkokrát, no to, čo sa dialo posledných dvadsaťštyri hodín, bolo až príliš. Zo všetkého ju bolela hlava, nemala najmenšiu náladu myslieť na čokoľvek, pri čom sa jej tlačili slzy do očí.

Zistenie pravdy o Danielovi nebolo v porovnaní s jej otcom  také zlé, no mala pocit, že ju to zasiahlo oveľa viac. Nechápala to. Až neskôr si uvedomila, čo za tým bolo.

Danielovi verila až príliš a myslela, že pred sebou nemajú žiadne tajomstvá. Zdôverovala sa mu zo všetkým. Možno sa on nemal chuť deliť o svoje súkromie, nebol dôverčivý. Netušila, aká je pravda. Keď si to nechala uležať v hlave, pozerala sa na to inak.

Keby jej bol už hneď na začiatku povedal, že bol ženatý a má syna, vnímala by ho úplne inak. Takmer s istotou vedela povedať, že by si od neho držala dostatočný odstup, aby sa nestalo nič podobné predminulej noci. Možno by nedokázala zabrániť citom, ktoré k nemu prechovávala, krotila by sa a v posteli by s ním neskončila. Jednoducho nejaká jej vnútorná časť by bola určite proti. No a neposlednom rade by určite dnes nespravila malú scénu.

Bola hlúpa a naivná, ak si myslela, že by bolo skutočné prospešné tu zostať. Už to tak ružovo nevidela. Všetci mali svoj vlastný život a ona stále cítila, že tam nepatrí.

Veci okolo jej otca bola úplne iná kapitola. Nechcela počuť nič z médií, nikto o tom nemohol vedieť pravdu. Určite si okolo toho povymýšĺali aj to, čo nevedia. Nechcela sa o tom ani náhodou rozprávať s Danielom.

Vedela, kto by jej mohol poskytnúť informácie, no na to musela počkať aspoň do pondelka. Bola z toho zúfalá.

Mala chuť sa obliecť späť do pyžama, ľahnúť do postele, schúliť sa do klbka a spať. V ústach mala neustále divnú pachuť a bála sa, že všetko, čo zje, uvidí druhýkrát. Nemala náladu sa s nikým rozprávať, Dan po utíšení Matta zaliezol do svojej izby a hoci Margo s ňou chcela nadviazať konverzáciu, vyhýbala sa jej a venovala všetku svoju pozornosť deťom.

***

„Idem na noc k Jeremymu. Mám dve podmienky. Nepozabíjajte sa tu a ak po mňa príde nejaká ochranka alebo mi niekto bude robiť bodyguarda, zabijem ťa. Chcem žiť normálny život. Čo sa týka Ellie, pohovor si s ňou, určite je na tom strašne. Neviem, či vieš niečo viac o tom, čo sa deje okolo jej otca, mal by si jej to určite povedať. A dobre vieš, že som chcela, aby o Mattovi vedela. Nemuselo by to dopadnúť ako teraz,“ hovorila a pri tom sa naňho pozerala so zdvihnutým obočím a výrazom Ja som ti to hovorila. Stála za zatvorenými dverami a tvárila sa smrteľne vážne. Miloval ju, nemala problém povedať všetko čo si myslela na rovinu. Ako jediná sa vždy snažila udržiavať dobé vzťahy v ich rodine.

„Zlato, je to moja vec, dobre? Vyriešim si to sám,“ povzdychol si a rukou si pretrel oči. Dobre vedel, že Ellie musí byť na tom momentálne hrozne. Keby sa tak niekto zaujímal o to, ako sa cíti on?

Naštvane rozhodila rukami a keby mohla, zabila by ho pohľadom. „Počúval si ma vôbec, ty idiot?“ zvýšila hlas, potom dodala tichšie: „Vidím tú chémiu medzi vami. Nepokaz to, Ellie je úžasná a možno si to nechce priznať, no je do teba zaľúbená po uši. Ty tiež. Tak na tom popracuj.“

Odišla. Ani sa nestihol vyjadriť na jej prespávanie u Jeremyho, s ktorým absolútne nesúhlasil. Hoci boli spolu veľmi dlho, nechcel aby urobila nejakú hlúposť.

Nemohol Ellie povedať nič viac. Popravde, dozvedel sa o všetkom len nedávno. Bol len skôr informovaný o tom, že žije. Nič viac, nič menej. Práve kvôli nej by chcel zistiť o tom čo najviac, no bál sa, čo všetko môže zistiť.

Prechádzal si na internete rôzne webové stránky, ktoré sa zdali byť dôveryhodné a ukladal si ich. Hľadal čokoľvek o Stanovi Wyattovi. Jeho otec mu určite nepovie nič a bude sa vyhovárať na nebezpečnosť informácií. Samozrejme. Neuvedomil si, že už dávno ho do toho zatiahol tiež. Keby to chcel udržať v tajnosti, nevaruje ho pred tým.

Nedokázal pochopiť, prečo Ellie chcela, aby bol jej otec mŕtvy. Pamätal si, v akej depresií bola, keď sa tu dostala. Prišla o oboch rodičov, aspoň si to myslela. Teraz je ale jeden z nich nažive! Mala by sa radovať. Nebude sa musieť sama starať o svojich bratov.

Sám bol však na pochybách, čo sa týkalo budúcnosti.

Zniesol by jej aj modré z neba, keby ho o to požiadala. Priznal si, že sa správal ako pubertiak, keď sa snažil zatajiť jeho príbuzenstvo s Mattom. Dúfal, že ju hnev prejde.

Zaprisahal sa, že sa s ňou o tom porozpráva. 

Niekoľkokrát sa jej bol spýtať, či treba pomôcť s chlapcami. Poslala ho kadeľahšie so slovami, nech si ide po svojom ako doteraz a úplne ho odignorovala. Prijal si vidieť jej do hlavy a vedieť, na čo práve teraz myslí.

A možno radšej nie.

Poslúchol ju a šiel späť do izby, pretože nechcel, aby po ňom nedajbože začala hádzať nože. Celý čas premýšľal, čo bude robiť, keď sa dozvie pravdu, o ktorej netušil ešte ani on. Čo s ňou bude nasledujúce dni? Netušil, či jeho otec vymyslel pre ňu nejakú prácu. Nechcel ju nechať doma samú, radšej by bol, keby mala niečo na práci, aby nemyslela na všetko, čo sa okolo nej dialo.

Večer pripravil svoju posteľ pre krpcov. Ešte nikdy nenocovali u nich obe deti, preto navrhol, že môžu spať u neho a on sa vyspí pokojne aj na gauči. Zabezpečil všetky miesta, kde by sa mohli udrieť buď o stenu, alebo o roh stola. Dúfal, že tam bude pre tých dvoch dostatok miesta. Chcel to oddiskutovať s Ellie, no skončil rovnako ako predtým.

Pozbieral všetky hračky po byte a postrážil raz Eliasa a potom Matta, kým ich Ellie vykúpala a dala im jesť. Zapla im rozprávku v telke a zatiaľ upratala kuchyňu. Obdivoval ju, zvládala sa s prehľadom postarať o dve deti, ktoré ani neboli jej.

Sadol si k deťom a Matt sa okamžite k nemu pritúlil. Pohladil ho po vlasoch a usmial sa naňho. Nepozeral sa na televíziu, ale na ňu. Ešte od rána nemala v tvári žiadnu farbu a všetko, čo robila, boli mechanické pohyby, úplne bez života. Po posledných hodinách musela byť príšerne unavená a bez energie.

Takmer nadskočil, keď jej hrniec z rúk vypadol rovno na dlážku. Okamžite sa postavil a šiel k nej. Okolo nej bola všade pena a voda. Kľačala na zemi a snažila sa to poutierať  utierkou.

Zohol sa k nej a chcel jej všetko vziať z rúk. Trhalo mu srdce, že ju vidí v takom stave.

„Choď preč,“ šepla a šklbla rukou. Nahla sa po hrniec. Schytil jej obe ruky a donútil ju, nech naňho pozrie.

„Pusti to, Ellie. Ja to upracem. Choď si ľahnúť.“

„Nie, jediné, čo musíš, je ísť mi z očí. Vypadni, potrebujem čo najskôr uspať deti.“

Keď nezvierala veci v ruke, vzal jej ich a položil na zem. Pozerala pred seba, spodná pera sa jej chvela a oči leskli. Chcel sa s ňou porozprávať, no práve teraz by sa bál akejkoľvek konverzácie s ňou. Bola naňho naštvaná a zároveň ju trápili veci ohľadom jej otca. Ak by sa potom cítila lepšie, pokojne by jej dovolil naňho naziapať. Stavil by sa o čokoľvek, že už by sa tak stalo, keby tu neboli deti.

Vzlykla a on si ju stiahol do náruče. Sadol si na zem a pevne ju objal, zatiaľ čo sa jej valili slzy po očiach a potichu vzlykala. Hladil ju po chrbte, vlasoch, lícach, zotieral z tváre slzy a bozkával na čelo. Čakal, že sa psychicky zosype dnes už skôr. Nemusela to v sebe dusiť do večera. Chápal, v akej je situácií.

Keď si spomenul, že sa to nemuselo stať, keby ju na to pripravil, povedal nejaké náznaky. O všetkom, všetkom, mala vedieť skôr. Bola to hlavne jeho chyba.

Hodnú chvíľu tam takto sedeli. Keď svoje štíhle ruky omotala okolo neho a pritisla tvár na jeho hruď, pochopil, že je na tom už o niečo lepšie. Jej vzlyky mu trhali srdce na milión kúskov. Takú bolesť vo svojom vnútri ešte necítil.

„Prepáč.“

Prekvapene sa od neho odtlačila. Potiahla nosom a zvraštila čelo. Nechápavo si ho premerala.

„To ty prepáč, som...“ Rukou jej odhrnul vlasy z tváre, čím spôsobil, že nedokončila svoju vetu.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Choď si ľahnúť, našiel som niekoľko článkov o tvojom otcovi. Ráno sa na to pozrieš,“ hovoril a neustále jej pri tom hľadel do lesklých očí. Vyzerala zničene. Poobzerala sa okolo seba na neporiadok. „Nech ti ani nenapadne to začať upratovať. Choď do postele s chlapcami.“

„Kde budeš spať ty?“ chcela vedieť. Ešte stále poťahovala nosom a utierala si zaslzené oči. Jej hlas znel zvláštne, zlomene.

„Zrejme na gauči, nemusíš si o to robiť starosť.“

Prikývla na súhlas, vyhýbajúc sa pohľadu do jeho očí.

Naklonil sa k nej a chcel ju pobozkať, ona však zámerne stočila hlavu a tak pery dopadli na jej líce. Pomyslel si, že to je stále lepšie ako dostať facku. Vzdychol. Tak ju túžil znova objať, pobozkať a povedať, ako veľmi ju miluje. Bol zbabelý, že jej to ešte stále nebol schopný povedať.

Pomohol jej nahnať deti do postele. Všetci traja vyzerali veľmi zničene, tak dúfal, že tí dvaja zaspia rýchlo, nech sa Ellie nemusí trápiť.

Nechcelo sa mu spať, cez deň vypil niekoľko káv a čudoval sa, že sa tým kofeínom ešte nestihol otráviť. Sadol si k práve rozčítanej knihe. Aj on potreboval myslieť na niečo iné a upokojiť myseľ pred tým, ako si pôjde ľahnúť. Vedel, že ak by teraz zaspal, mal by pred očami všetky tie články z internetu. Príšerne ho bolelo za očami. Čítanie knihy nebol najlepší nápad, no stále lepšie ako pozerať televíziu.

Keď hodnú chvíľu nepočul žiadne hlasy, potešil sa, že zaspali rýchlo.

Dvere sa otvorili a čakal, že sa v nich objaví vysoká postava. Aké bolo jeho prekvapenie, keď z izby vyšiel Matthew a zavrel za sebou dvere.

Priložil si prst na ústa. „Ššš, Eii spinká.“

Položil knihu na pohovku vedľa seba a zasmial sa. „Vráť sa späť, Matty. Aj Elias už pekne spí a ty stále špekuluješ.“

Jeho veľmi smutný výraz mu nijako nepomohol, neobmäkčil Daniela. Nahlas si vzdychol a vrátil sa do izby.

V tom momente mu začal vibrovať mobil. Takmer skolaboval, keď zistil, že ho takmer nechal v izbe. Keby zobudil Ellie a chlapcov, určite by skončil umlátený k smrti. Pozrel sa, kto mu volá, no nebol to nik známy a ani číslo mu nebolo povedomé.

Chcel ho odignorovať, no potom si uvedomil, že to mohlo byť niečo vážne.  Kto y mu volal v túto večernú hodinu. Prijal teda hovor s tichým prosím. Keď sa ozval hlas na druhej strane, stiahlo mu hrdlo.

Karma ho neznášala.

***

Hneď ako sa v pondelok ráno zobudila, mala od nervov kŕče v bruchu. Nepovedala nikomu, čo sa chystá spraviť, ani len Margo. Keby sa to dozvedel Daniel, priviazal by ju v byte o čokoľvek, aby neopustila tento priestor.

Do toho momentu jej nik nedal vedieť, čo s ňou bude. Danielov otec sa neozval, tak predpokladala, že pre ňu nemá žiadnu prácu. Vedela s istotou povedať, že po dnešku sa to na sto percent zmení.

Daniel jej chcel včera dať prečítať články, ktoré našiel, no nemala čas sa im venovať. Deti boli v byte do večera, potom odviezol Eliasa do domova a Matta k jeho bývalej žene. Ako sa dozvedela, neboli tu žiadny rodičia, ktorí boli strááášne zaneprázdnení, aby nemohli byť so svojim synom. To bola už na prvé počutie strašná blbosť, ktorej uverila. Daniel sa jej niekoľkokrát ospravedlňoval a ona sa preto cítila zle za večerný psychický kolaps.

Uvedomila si, že mal predsa život aj pred tým všetkým a nespraví s tým nič. To zistenie možno trochu otriaslo všetkým, čo k nemu cítila, no inak nezmenilo nič. Deti mala predsa rada a sama by ich v budúcnosti chcela.

Margo odišla do školy a Daniel chvíľu po nej do práce. Celé ráno sa snažila tváriť čo najnenápadnejšie. Aj keď... isto nemohli mať žiadne podozrenie, veď nikdy sama z bytu neodišla.

Prešla po celom byte a poupratovala všetko, čo nebolo na mieste. Potrebovala sa na pár minút zamestnať, nemohla obsedieť na mieste. Žalúdok jej nepríjemne skrúcalo a mala myšlienky na to, že nepôjde nikde.

Tak by sa však nedozvedela odpovede na otázky, ktoré už mala v hlave pripravené.

Obliekla si čierne nohavice a svetlomodrú blúzku, až potom siahla po telefóne. Daniel jej tu dal zopár kontaktov, ktoré by mohla niekedy potrebovať. Bola rada, že tam našla aj číslo na osobu, ktorú chcela kontaktovať. Vytočila číslo a srdce sa jej rozbúchalo.

„Ellie! Deje sa niečo? Nemôžeš sa dovolať Danielovi? Lebo o chvíľu som v Babylone, tak pôjdem za ním.“

„Pokoj, Alex,“ zasmiala sa. Nepočítala s tým, že by mu privodila menší infarkt. „Za Danielom, prosím, nechoď, ani mu nehovor, že som ti volala.“

Na chvíľu sa odmlčal. „Samozrejme. Do čoho ma chceš namočiť?“

„Potrebujem sa dostať do Babylonu, Dan by ma tam momentálne nevzal ani náhodou. Vieš mi poradiť, ako sa tam dostanem z bytu?“ spýtala sa ho. Nevedela prečo, no niečo jej vravelo, že mu môže veriť. Pred pár dňami bol pre ňu cudzí, no všetko sa zmenilo, keď sa dozvedela, kvôli čomu mal problém v práci. Dúfala, že podporí jej terajšiu aktivitu.

„Prezradíš mi najprv, čo máš v pláne?“

„Potrebujem zistiť čo najviac o mojom otcovi,“ vydýchla a zatvorila oči. V duchu prosila, nech jej povie, ako tam má ísť a netrápi ju ďalšími otázkami.

„Máš toho plné všetky správy, prečo chceš ísť práve do Babylonu?“ Mohlo ju napadnúť skôr, že bude chcieť vedieť všetko. Mala sto chutí sa na to vykašľať. Alex a Dan boli dobrí priatelia. Koľko by trvalo, než by sa to Daniel aj tak dozvedel?

„Potrebujem ísť za pánom Hertfordom. Týka sa to môjho otca,“ priznala nakoniec. Povzdychla si, nechcela s tým zaťažovať nikoho, avšak potrebovala pomôcť. Keby tam šla sama, definitívne by sa ocitla na druhej strane Apolla a beznádejne stratená.

„Danny nemá rád prekvapenia. Dúfam, že si si toho vedomá.“

„Je to pre mňa novinka, ale ďakujem za upozornenie.“

Potom jej nadiktoval, akou kombináciou mestskou hromadnou dopravou sa dostane pred Apollo.

Stretla sa s Alexom pred budovou. Bolo ho nájsť ľahké, keďže blond vlasy a svetlá pokožka sa nedali len tak ľahko prehliadnuť.

„Musím byť v práci o pár minút, mali by sme si pohnúť. Nechcem meškať, dostal som práve to miesto, ktoré som chcel.“

Prikývla na súhlas a nasledovala ho. „Aké miesto?“

„Pracujem na IT oddelení bezpečnosti. Ak si dobre pamätám, niečo podobné chcel aj Dan. Som rád, že som dostal na pôvodnej pozícií padáka.“

„To som rada.“ Pousmiala sa sama pre seba. Aspoň niekomu sa tu darilo.

Vošli do budovy a čakala ju rovnaká procedúra ako keď tu bola naposledy. Priložila ruku k skeneru. Takmer zabudla na to malé prekliate zariadenie pod kožou.

Zamierili k recepcii, Alex jej prikázal počkať bokom. Poslúchla ho. Keď sa však začal hlasnejšie vadiť s personálom až k ním prišla ochranka, pochopila, že to asi trocha prehnal. Netušil, ako ju chcel dostať hore na ministerstvo. Ak bol jeho zámer sa dostať sa do problému,  nesúhlasila s tým.

Nakoniec jeden muž, ktorý mal na sebe čierny oblek a tváril sa veľmi dôležito, niekde zavolal. Potom kývol hlavou.

Alex sa nadšene otočil k Ellie a usmial sa.

Nasledovala ich cesta k výťahom cez niekoľko bezpečnostných prístrojov.

„Ochranka ťa už zavedie na miesto. Dlžíš mi láskavosť.“

Cestou vo výťahu jej párkrát skrútilo žalúdok, pamätala si toto miesto z dňa, keď po nej a Danielovi niekto strieľal. Momentálny stav ale bol spôsobený skôr z toho, že sa chystala hovoriť s človekom, ktorého práve veľmi nemala v láske a o veciach, ktoré by sa nemala nikdy dozvedieť.

Pán Hertford pôsobil mierne podráždene, čo však mohla čakať, keď Alexander prakticky donútil jeho ochranku a všetkých v Babylone, nech ju vpustia na najvyššiu časť budovy, ktorá bola prísne strážená. Sedel za stolom a v miestnosti sa nachádzali ešte ďalší muži, zrejme ďalšia ochranka.

To sa tak bál o svoj život?

Ukázal na stoličku oproti sebe. „Posaď sa. Čo bolo také dôležité, že si tu prišla? Pán Zimmer bol teda poriadne neoblomný na recepcií. Má šťastie, že sa jedná o niekoho z mojej rodiny.“ Ako náhle vyslovil poslednú vetu, nervozita bola preč. Nadvihla jedno obočie. Ako ju mohol považovať za rodinu? Rozhodla sa, že to nebude zbytočne rozpitvávať.

Nevedela, kde zrazu nabrala toľko sebavedomia, že mu na rovinu povedala, prečo prišla. Najskôr sa však posadila na stoličku.

„Chcem vedieť všetko o mojom otcovi. Prišla som za vami, pretože viem, že vy mi viete poskytnúť viac informácií.“ Vystrčila bradu a pozrela sa mu priamo do svetlých očí, ktoré jej tak veľmi pripomínali tie Danielove.

„Eleonor. Čo viac chceš vedieť? Všetky dôležité informácie už predsa poznáš a naozaj nie si jedna z tých zaostalých, ktoré si nevedia spojiť súvislosti.“ Nad tým sa len pomyselne zasmiala. Spomenula si totiž na jeho syna. Aspoň vedela, po kom Dan je.

„Nie som si istá, že veci, ktoré viem, sú všetko. Je to predsa môj otec a mám právo o ňom vedieť čo najviac. Niekoľko mesiacov ste mi zatajovali jeho existenciu!“ obvinila ho a takmer sa postavila. Mala sto chutí tresnúť rukami do stola a ak by bolo treba, prefackať muža pred sebou. Mala pred ním určitý rešpekt, ktorý pomaly ale isto mizol.

„Nemyslím si, že by si ho tak nazvala, keby si bola informovaná o veciach, ktoré spravil. Chcel som ťa od toho ušetriť a spraviť ti láskavosť,“ vzdychol a oprel sa chrbtom o stoličku. Natočil sa tak, aby videl von oknom. Za tých pár minút, čo tu bola, si nevšimla ten úchvatný výhľad. Z tohto miesta bolo vidno takmer celé Apollo.

Tak veľmi si nechcela priznať jeho slová. Nechcela mať však o ňom predstavu ako o človeku, ktorí podporoval niečo dobré, keď to v skutočnosti bolo naopak. Potrebovala poznať pravdu, nech už bola akákoľvek, aby sa dokázala pripraviť na to, čo príde.

„Ak tak to chcem vedieť.“

Mykol plecom. „Fajn. Ale varoval som ťa,“ upozornil ju.

„Ak vám ide o odradenie, nepodarí sa vám to. Žila som dosť dlho s tým, že je mŕtvy. Nie je nič, čo by ma malo prekvapiť.“

Uchechtol sa a otočil k nej.

„Dobre, máš pravdu. Ak by si sa to dozvedela neskôr, mohlo by to mať svoje následky.“ Zhlboka sa nadýchol a následne vydýchol. Rukou pokynul ochranke, nech odíde z miestnosti. „Začnem teda postupne. Približne pred rokom sa vyskytla na juhu Psaria 3 choroba, ktorá neskôr dostala podľa svojich príznakov názov 10DS. Táto časť Zibilu je sústredená na poľnohospodárstvo. V tom čase tam uhynulo mnoho dobytka. Snažili sa to vyriešiť akokoľvek, no jediná možnosť bola odviesť uhynutý dobytok do neobývanej oblasti. Tak sa tento problém vyriešil. Dočasne.“ Nadvihol obočie a pozrel sa na hodinky na ruke.

„Presunul sa na Ligawe.“ Prikývol na súhlas, hoci to nebola otázka. Nemohla veriť tomu, že za to mohol Zibil! Ich problém len presunuli na druhý kontinent a teraz sa tvária ako najväčší spasitelia, že pomáhajú Ligawe.

„Dúfali sme, že sa to nebude šíriť. Nejakým spôsobom, sa tento vírus dostal do vody, a tak sa rozniesol na takmer celý kontinent.“

„Čo to má spoločné s mojím otcom?“

„Popravde, mal som začať práve tým, ak si to chcela mať poporiadku. Stan prišiel s geniálnou myšlienkou, ako ľuďom na vašom kontinente pomôcť. Bez urážky, ale podmienky na žitie tam nemáte na bohvieako vysokej úrovni. Musíš sama uznať, že sa tu žije lepšie. Tvoj otec chcel pre teba a všetkých ľudí len to najlepšie. Ty si bola taký menší pokusný králik. Rýchlo si sa tu zdokonalila v čítaní, písaní a používaní technológie. Spolu s nami vytvoril niečo ako výmenný program, kedy by mládež navštívila Zibil. Malo sa tak stať budúci rok.

Prišli ste tu však omnoho skôr ako bolo plánované a to kvôli chorobe. Tento program nebol ešte dotiahnutý do konca, no zachránilo vás to. Tvoj otec vedel o chorobe už v dostatočnom predstihu, preto stihol nafingovať svoju smrť, aby mohol pokračovať vo svojej práci na Zibile. Chcel Ligawe premeniť na jeho obraz. Keďže ste voči chorobe imúnni, budete prvá vzdelaná generácia, ktorá bude žiť na staro-novom kontinente.“

„Staro-nový kontinent?“ vydýchla od prekvapenia. Sústredila sa len na pravidelné dýchanie, pretože mala pocit, že mala zrazu nedostatok kyslíka. Veci, ktoré hovoril... to nemohla byť pravda, no zároveň jej to všetko dávalo taký zmysel. „Vy si myslíte, že tá choroba vyhladí všetkých ľudí? Protilátka by už mala byť podľa informácií z plesu na opačnej strane zemegule.“

„Nevyzbieralo sa dostatok prostriedkov na to, aby to bolo uskutočniteľné. Výroba tohto lieku je príliš nákladná. V blízkej budúcnosti budú vydané viaceré správy, ktoré sa toho budú týkať. Určite ťa o tom budem informovať. Zibil je v tomto smere prvoradý. Teraz ste vy budúcnosť Ligawe, Ellie. Neviem, či si chcela počuť práve toto, no keby tieto veci spravil môj otec, určite by už pre mňa nebol nič viac ako zradca. Stan sa voči Ligawe nedopustil ničoho iného, než vlastizrady.“

Keby nesedela na stoličke, nohy by jej vypovedali službu. Oči mala zaliate slzami a mala chuť kričať. Polovicu z toho si domyslela, no nemyslela, že to bolo až tak vážne.

Chcela počuť pravdu, musela jej čeliť. Už akceptovala pravdu, že je jej otec nažive, zvykla si na život na tejto časti zemegule. Toto bol ten diel pravdy, ktorý nevedel nikto a všetci zainteresovaní by boli najradšej, keby to tak zostalo.

„Ďakujem,“ hlesla.

„Povedal som ti to, pretože ti verím, Eleonor. Dúfam, že tieto informácie zostanú len medzi nami. Daniel o tom nevie a z dôvodu jeho bezpečnosti by som bol rád, ak by to tak zostalo.“

Prikývla na súhlas.

„Pozdrav pána Zimmera a odkáž mu, nech ma nabudúce o takejto návšteve informuje vopred. To isté platí aj pre teba.“

Znova kývol rukou a počula, ako sa otvorili dvere a do miestnosti vošlo niekoľko osôb.

„Vyveďte slečnu Wyattovú z Babylonu a postarajte sa o to, nech sa dostane bezpečne domov,“ dal im rozkazy. Momentálne jej bolo jedno, či by ju chytila za ruky, nohy a vyviedli von. Chcela byť čo najďalej od týchto zvrátených ľudí.

Dvaja muži v čiernom počkali vedľa stoličky, na ktorej sedela, kým sa nepostavila. Ani sa neodzdravila, len odišla.

Sama sebe zložila v mysli prísahu, že sa nikdy nestretne s otcom a spraví čokoľvek pre to, aby sa dostala späť na Ligawe s liekmi, ktoré  boli určené pre nakazených. 

Táto kapitola vyzerala v mojich plánoch úplne inak, ale postavy si robia čo chcú. Pravdu o tom, prečo jej otec žije a akú úlohu zohráva, som chcela nechať na koniec, ale uvedomila som si, že už sa vlastne ku koncu celkom blížime. 

V hlave mám už iný nápad, DOD sa mi píše veľmi ťažko. Tieto vykecávačky aj tak nikoho nezaujímajú rovnako ako príbeh, tak nejdem ani pokračovať. :)

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 18.: