OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 22.

13.03.2018 (15:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 824×

Potichu vyšla z izby, aby nezobudila Margo. Ešte len svitalo, no v kuchyni našla Daniela. Mal na sebe čierne nohavice a bielu košeľu s svetlomodrou kravatou. Sedel za stolom, svoje oči mal zabudnuté do notebooku pred sebou.

„Dobré ráno,“ povedala ako kráčala k nemu. Objala ho okolo ramien, položila mu hlavu na rameno a pozerala sa na obrazovku.

„Aj tebe.“ Pootočil hlavu a vtisol jej bozk na líce.

„Takto skoro pracuješ?“ opýtala sa ho, keď sa lepšie zapozerala na dokument, ktorý si práve prezeral.

„Nemohol som spať a mám toho príliš veľa.“ S povzdychol sa oprel o operadlo a hlava mu padla k nej. „Absolútne sa mi nechce ísť do práce.“

„Ja by som zas odtiaľto najradšej vypadla. Nechcem byť zatvorená medzi štyrmi stenami a už vôbec netúžim po tom, aby som tu bola sama.“ Dlaňou ho pohladila po líci a pootočila hlavu, aby mu videla do tváre. Nevyzeral, že by bol unavený, ale skôr akoby nad niečím premýšľal.

„Na našom oddelení by sa nám zišla pomoc. Len jednoduché práce, nič nenáročné. Skenovanie dokumentov, ich archivácia a tak, na to nemám vôbec čas. Mohla by si byť pri mne celý čas, nenudila by si sa, aj by si si slušne zarobila. Čo ty na to?“ Pri jeho návrhu takmer podskočila od nadšenia  na mieste. Okrem toho ho objala ešte pevnejšie.

„Samozrejme!“

Zasmial sa. „Uber trochu z toho elánu. Dnes chcem, aby si si oddýchla, zajtra by som ťa rád vzal do nemocnice na kontrolu. Chcem, aby si bola určite v poriadku, Ellie.“ Jeho slová pôsobili na jednej strane ako studenšia sprcha, no vedela, že jej chce len dobre. Na súhlas len vzdychla a prikývla.

„Ľúbim ťa,“ pošepkala mu do ucha. Cítila, ako jej rukou prešiel po vlasoch.

„Aj ja teba. Dáš si ešte niečo? Vidím, že kávu si už vypil,“ spýtala sa ho a kývla hlavou k prázdnej šálke na stole. Vzala ju a položila do umývačky. Nebola ešte hladná, no po káve doslova túžila.

Počula odsunutie stoličky. „Zlato, sadni si, ja ti urobím raňajky.“ Pohladil ju po chrbte.  Samozrejme, že mala chuť mu na to prikývnuť, no na druhej strane sa nemala v pláne rozmaznať.

Otočila sa a pozrela na usmiateho Daniela. Urobil krok k nej a sklonil hlavu, aby ju pobozkal. Cítila, že po udalostiach posledných dní sa v ňom niečo zmenilo. Nebola jediná, ktorej život úplne premenil. Bola neskutočne rada, že skončila v rodine Hertfordových a mala okolo seba ľudí, ktorých milovala. A špeciálne Daniela.

Pristihla sa pri tom, ako rozmýšľala o zotrvaní na Zibile. Koniec koncov, nemá prečo sa vrátiť domov. Keď si odmyslela všetky informácie, ktoré sa ku nej dostávali až neskôr a s ktorými sa musela vyrovnávať dlhú dobu, bolo jej tu dobre.

Keď ju Daniel pobozkal, skutočne zavrhla rozhodnutie, že odíde. Neprežila by, keby ho nemala pri sebe. Rukami jej prechádzal po lícach a krku a chrbte. Užívala si túto rannú romantiku. Už chcela myslieť len na príjemné veci.

Jeho ruky skončili na jej bokoch. Pritlačil sa bližšie k nej a prehĺbil nevinné bozky.

Dych sa jej zadrhol v hrdle. Srdce sa jej splašene rozbúchalo a nebola schopná pohybu. Mala pocit, že sa s ňou točí celý svet. Nevidela pred sebou Daniela, ale Jesseho. Úplne zmeravela a snažila sa zhlboka nadýchnuť.

„Ellie? Čo sa deje?“ zmätene sa pýtal Daniel.

Položila dlane na jeho hruď a vystrela ruky, čím získala trochu osobného priestoru. Nechápala, čo sa jej to dialo. Vedela predsa, že Daniel by jej nikdy neublížil, no aj tak mala z toho blízkeho kontaktu husiu kožu.

„Eleanor?“

Zatvorila oči a sklonila hlavu. Chcela byť silná a pokračovať tam, kde skončili. Chcela cítiť teplo jeho tela, jeho dotyky. No nemohla.

„Ja... neviem...“ vydýchla. Ako prehovorila, bola schopná sa zhlboka nadýchnuť.

Na izbe sa otvoril dvere a z nich vyšla Margo. Zachránila ju tým pred ďalšími otázkami Daniela, na ktoré nebola pripravená odpovedať. Reakcia jej tela ju samu prekvapila dostatočne. Ba čo viac, vystrašilo ju to.

„Dobré ráno, čo si dáš na raňajky?“

Nadvihla obočie a pozrela na svojho brata. „Kto si a čo si spravil s Danielom?“

Využila jeho rozptýlenie a konečne sa dostala k procesu robenia kávy. Stále bola trochu roztrasená. Verila v to, že to nebude trvať dlho.

„Nechcem nič, je mi zle a som neskutočne unavená.“

„Ideš do školy?“ spýtal sa jej Daniel s obavami v hlase. „Alebo ťa môžem cestou do práce hodiť k doktorovi.“

Ellie si ju prezrela. Na prvý moment nevyzerala, že by jej niečo bolo. No potom si všimla, aká bola bledá a sivé kruhy pod očami jej kontrastovali s kruhmi. Väčšinou mala energiu za dvoch. Teraz sa zdalo, že jej ju niekto odčerpal v dvojnásobnej dávke.

„Myslím, že mi neuškodí, ak jeden deň ostanem doma. Poriadne sa vyspím a bude mi lepšie.“

„Ako chceš.“ Otočil sa k Ellie. „Aspoň tu budeš mať veselo.“

Margo sa naňho zamračila. „Potrebujem len spánok.“

Celý deň preležala pred televíziou. Kanály, na ktorých ešte stále hovorili o jej otcovi, už preskakovala. Nechcela o ňom ani počuť. Aspoň zatiaľ. Za celý deň videla niekoľko filmov, stihla navariť obed a prečítať kúsok knihy. Tešila sa z Danielovho návrhu, chcela nejakú prácu, aby nebola závislá od ich rodiny a mohla sa postaviť na vlastné nohy. Hlavne chcela vypadnúť z tohto bytu, cítila sa tam ako v klietke.

Margo za celý ten čas poriadne nevidela. Buď spala alebo sa kamarátila s toaletou. Nevedela, ako jej pomôcť. Margo sa s ňou dokonca ani nemala náladu rozprávať a bola nepríjemná. Netušila, čo sa stalo, no nechcela sa jej vypytovať. Bola si istá tým, že keď príde vhodný čas, povie jej, čo ju trápi.

***

Bál sa, že cestou do práce dostane niekoľko mikrospánkov a nabúra autom do steny alebo stĺpa. Prinajlepšom. Jedna jeho časť by to brala ako vykúpenie. Mal chuť si vziať v práci voľno a vstrebať udalosti posledných dní.

Myslel si, že už ho nikdy žiadna situácia neprekvapí. A stalo sa. Na malú chvíľu si vážne myslel, že toho kreténa zniesol zo sveta, aspoň by už nebol schopný Ellie ublížiť. Teraz bude musieť vyriešiť to, aby dostal zákaz k priblíženiu.

Nevedel, ako prežije dnešný deň v práci. Cítil sa pod psa. Náladu mu nezlepšil ani neúspešný prechod cez hlavný vchod do Babylonu. Ako vždy priložil svoje zápästie k mašine, na ktorej sa zvyčajne objavilo zelené svetlo. Mal počuť tiché šťuknutie ktoré znamenalo odomknutie turniketu. Usmial by sa na strážnika a pokračoval by k výťahu.

Netušil, čo sa stalo, no namiesto tichého zvuku začalo zariadenie vydávať pískavý zvuk a blikať na červeno.

„Pán Hertford, budete musieť ísť so mnou,“ zaznel spoza jeho chrbta hrubý mužský hlas. Mohol si domyslieť, že k nemu práve pribehol najbližší SBSkár.

Oblial ho studený pot. Mohlo sa jednať o čokoľvek, no hneď sa obával toho najhoršieho. Hlavne po tom, čo musel všetky svoje veci nechať vo svojej kancelárii. Na to miesto nemalo prístup veľa ľudí, no vedel, že náhoda je blbec.

Hoci mu tlak v priebehu sekundy stúpol a bol prekvapený týmto zásahom, zhlboka sa nadýchol a nasledoval chlapa, ktorý bol aspoň dvakrát taký hrubý ako on. Zaviedol ho do miestnosti, ktorá bola spojená s turniketmi. Bolo tam zopár zamestnancov, ktorí sedeli za počítačmi a pozorne sledovali všetkých ľudí vchádzajúcich do budovy. Nič iné sa v tom priestore nenachádzalo.

„Niečo nie je v poriadku s vašim čipom. Mohli by ste priložiť svoje zápästie na toto zariadenie, prosím?“ vyzval ho ochrankár a podal mu malý kovový prístroj v tvare krabičky, ktorý bol napojený na jeden z počítačov.

Nastavil zápästie tak, aby sa tá strana, na ktorej sa nachádzal čip, dotýkala kovu. O chvíľu sa na obrazovke počítača objavili údaje. Všetko o ňom. Bolo mu z toho nepríjemne. Prečo by mali byť prístupné ku všetkým? Absolútne sa mu to nepáčilo.

„Ospravedlňujem sa, no váš čip je ešte stále naprogramovaný z polície. Podržte si zariadenie ešte stále pri zápästí, bude to trvať pár sekúnd.“

S takmer polhodinovým meškaním sa dostal do svojej kancelárie. cestou sa ešte zastavil po jednu kávu. Nechcel si predstaviť, koľko práce ho zas bude čakať na stole. Okrem toho sa musel venovať aj veciam od Stana Wyatta.

Práve tá druhá povinnosť mu naháňala husiu kožu. V taške, ktorú tu nechal, mal dokumenty s citlivými informáciami a zrejme by nebolo dobré, ak by sa k ním teraz niekto dostal. Mal by problém nielen on, ale aj Ellien otec.

Prial si, aby sa tí dvaja stretli. Možno by našli spoločnú reč a Ellie by pochopila, že to, čo urobil, bolo aj pre jej dobro. Nenakazila sa, má tu všetkých členov rodiny. Čo by za to dali ostatní Ligawčania?

Vošiel do svojej kancelárie. Ako vždy, cez celý stôl mal rozložené spisy a zložky, poriadne nevedel identifikovať jeho farbu. Odkedy odišiel Alex z ich oddelenia, bolo to na nevydržanie. Roboty pribúdalo. Preto dúfal, že Ellie sa tu zamestná a bude mu pomáhať. Sám to nezvládal.

Odsunul jednu kopu, aby si mal kde zložiť kávu a kľúče. Podišiel k druhej strane miestnosti, tašku nechal opretú o zásuvku.

Namiesto čiernej kapsy si tam našiel akurát tak prázdne miesto, čo znamenalo lístok do pekla. v hlave sa mu začali premietať rôzne scenáre a ani jeden neznel najlepšie. Cítil, ako sa mu zrýchlil tep a tlak stúpol. Zatočila sa mu hlava a musel začať dýchať hlboko a nahlas. Pretrel si dlaňami tvár.

Čo mal teraz robiť?

Hľadať to po celom Babylone bolo zbytočné. Ak to niekto našiel, zrejme sa k tomu nedostane a môže sa rozlúčiť so svojim životom. V ohrození bolo všetko.

Všetko.

Z utápania vo vlastných myšlienkach a domýšľaní, čo vzniknutá situácia prinesie, ho vytrhlo zaklopanie na dvere a ich okamžité otvorenie. Keď si všimol muža so svetlohnedými vlasmi a s črtami tváre, ktoré až príliš pripomínali Ellie, v mysli zanadával. Nemohla to byť náhoda.

„Myslím, že ti chýba toto,“ povzdychol a zdvihol ruku, v ktorej držal to, čo hľadal.

Nevedel, ako zareagovať. Po pár sekundách si uvedomil, že naňho civí s otvorenými ústami. „Ako...“

„Ako som sa k tomu dostal? Čo tak mi odpovedať na otázku, prečo si to tu nechal? Všimol som si to dnes ráno, keď som tu prišiel. Ako si to tu mohol zabudnúť? Uvedomuješ, že si ma vystavil nebezpečenstvu?“ Hodil tašku jeho smerom a stisol pery do linky. Keby mohol, zabil by ho pohľadom. „Ak to medzi časom ako si to tu nechal bez dozoru a dnešným rám niekto videl, nechci vedieť, aké to bude mať dôsledky pre teba.“

Zhlboka nasal vzduch do pľúc a mohol si aspoň z časti povedať, že sa mu uľavilo.
„Prepáčte, pán Wyatt, už sa to viac nestane. Úmyselne by som to nespustil z očí.“

„Počul som, čo sa stalo. Mohol si to však zariadiť tak, aby sa to dostalo do bezpečia, Daniel.“

Len nesúhlasne pokrútil hlavou. Nemohol uveriť tomu, že sa stará viac o bezpečie týchto papierov ako o vlastnú dcéru. To zistenie dokonca bolelo aj jeho. Chcel, aby tu bol pre ňu. No keď ho potrebovala, staral sa len o svoj biznis.

„Keby ste sa zaujímali o svoje deti tak, ako vám záleží na tomto...“ Nemohol uveriť, že tie slová vyslovil. Nechcel však vyzerať, že to tak nemyslel, preto vážnosť tej vety podčiarkol vystrčením brady. Prekvapila ho aj jeho reakcia. Nadvihol obočie.

„To nie je tvoja starosť.“

Strach z neho nahradil hnev. Ako mu mohol byť osud jeho detí ľahostajní? Chvíľu len hľadeli na seba a Daniel hľadal v sebe guráž, aby mu povedal to, čo sa snažil prehliadať.

„Keby ste sa o ne zaujímali, tak by ste vedeli, že posledný polrok bol pre ne peklo. Mysleli si, že ste mŕtvy, premiestnili ich mimo domov a tu zažívajú jednu ranu za druhou. Vašu dcéru sa pred pár týždňami pokúsili zabiť, potom sa musela vyrovnať s pravdou o vás a... a tento víkend ju Jesse znásilnil. Naozaj si myslíte, že sa tu vaše deti majú dobre?“

Prekročil Stanovu hranicu. Mohol to vidieť a aj cítiť, ako zhustol vzduch v jeho kancelárii. Pre Ellinho otca to bola facka, no rád mu to takto šplechol do tváre. Nebolo to všetko len o ňom, musel ešte prechovávať nejaké city k svojej rodine.

„Nechcem ich vystaviť nebezpečenstvu, chlapče. Ako otec by si to mal chápať. Viem, čo robím a aké to môže mať následky. Keby som bol s nimi v kontakte, stačil by jeden zlý pohyb, jedno zlé rozhodnutie a prišiel by som o všetko. O svoju rodinu. Preto je jednoduchšie si od nich držať odstup. Raz to pochopia. A, Daniel, hoci viem, aký máš vzťah s mojou dcérou, nechcem aby boli predmetom našich rozhovorov moje deti. Máš robotu, tak sa do nej pusti. Tie veci potrebujem mať hotové do konca týždňa.“

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 22.: