Ďaleko od domova 23. • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo sa deje s Margo?

07.05.2018 (11:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 757×

„Tak dosť, Margaret. Čo sa deje?“ spýtala sa jej priamo, keď druhý deň ostala doma, pretože sa necítila dobre.

„Mám nejakú virózu. Väčšinou mi je nevoľno len ráno a potom mi to prejde...“ odvetila a snažila sa prejsť do izby. Ellie si založila ruky na hrudi a postavila sa jej do cesty. Margo jej robila väčšie starosti ako fakt, že zajtra nastupuje do práce k Danielovi. Jej dnešná návšteva doktora dopadla výborne, takže už nemá prečo ostávať doma.

„Vieš, ako to znie.“

Prikývla na súhlas a sklonila hlavu. „Samozrejme.“

S povzdychnutím k nej pristúpila a objala ju okolo ramien. Boli časy, kedy potrebovala ona takúto oporu. Margo teraz vyzerala, že by jej to mohlo pomôcť. Minimálne to aspoň stálo za skúšku. Už pred pár dňami si všimla, že ju niečo trápi a s nikým sa nerozprávala. Nebola plná optimizmu ako vždy.

Jej reakcia ju zaskočila.

Rozplakala sa a objatie jej opätovala. Položila si hlavu na jej rameno a z hrdla sa jej drali vzlyky. Každú chvíľu poťahovala nosom a zhlboka sa nadychovala. Ellie ju hladila po chrbte a vlasoch.

„Ššššš, bude dobre, neboj.“

Nikdy. Nikdy ju nevidela takto nariekať. Bola veselá kopa, ktorú nič len tak nevyviedlo z miery. Bála sa, že jej Jeremy ublížil. Inú možnosť v tom nevidela.

„Nebude,“ vzlykla. Chytila ju za ramená a odtiahla tak, aby jej videla do tváre. Čierne vlasy, ktoré jej padali do tváre, jej zastrčila za ucho. Na chvíľu prestala plakať a utrela si slzy z tváre. Ospravedlňujúco na ňu hľadela svojimi červenými očami a hrýzla si do pery.

„Neviem, čo sa deje alebo čo sa stalo. No som tu pre teba, nech ide o hocičo. Sme ženy, zvládneme všetko.“

Nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Čo keby si začala tým, čo ťa trápi?“

Zatvorila oči a premáhala ďalšie spustenie vodopádu sĺz. Pohľad na ňu bolel.

„Ja... Ellie, ja som... tehotná,“ dostala zo seba napokon. Mala čo robiť, aby od tej novinky nepadla rovno na zadok. Trvalo jej pár minút, kým bola schopná spracovať túto informáciu.

„Páni, gratulujem, tak to ste rýchli.“

„Jeremy o tom ešte nevie. Neviem, čo mám robiť.“ Margo sa snažila zhlboka dýchať a upokojiť sa.

„S takou novinkou by si teda nemala čakať.“ Pousmiala sa.

Nesúhlasne pokrútila hlavou a zatvárila sa vyplašene. Znova si pretrela oči a sťažka vzdychla.

„Rozmýšľala som nad tým. Mala som na to kopec času. Ale Ellie, ja nie som pripravená na príchod dieťaťa. Nechcem sa stať mamou, ešte nie. Ja to dieťa nechcem.“ Posledné slová vyslovila s tenkým hláskom a po líci sa jej skotúľala slza.

Netušila, ako na to zareagovať. Zbožňovala deti a keby mala milujúceho priateľa a dostala sa do druhého stavu, zrejme by rozmýšľala inak ako Margo. Preto jej rozhodnutie nevedela pochopiť.

„Ešte je skoro sa o tom rozhodnúť. Skús to najskôr oznámiť Jeremymu, porozprávaj sa s ním. Nerozhoduj sa sama, je to predsa aj jeho dieťa. A ver mi, že sa nemáš čoho báť. Máš ešte pár mesiacov, kým by sa narodilo. Za ten čas ti tak prirastie k srdcu, až sa naň začneš tešiť.“ Hovorila, akoby mala už zo tri deti.

„Bojím sa.“

„Čoho?“ nechápala.

„Čo ak mu to poviem a on sa zľakne a vykašle na mňa? To by som neprežila.“

Chytila jej ruku. Chcela, aby jej verila a nemohla dopustiť, aby sa sama rozhodovala za toho drobca, ktorého nosila pod srdcom. Hlavne sa chcela vyhnúť unáhleným rozhodnutiam.

„Pozri sa, s Jeremym ste už spolu dlho. Miluje ťa. Bude to preňho možno najväčšia novinka na svete, no určite sa k tomu postaví ako chlap. Okrem toho, máš tu predsa brata, mňa a všetkých členov rodiny. Skutočne sa nemáš čoho obávať.“ Margaret na ňu celý čas hľadela s lesklými očami, avšak už bola pokojnejšia. „Budem tu pre teba, vždy.“

„Ďakujem,“ šepla a pousmiala sa.

Znovu sa objali.

Ráno vstala s divný pocitom v žalúdku. Už keď si šla ľahnúť, tak bola nervózna. Nevedela si predstaviť, čo bude obnášať práca v Babylone. Na jednej strane sa nevedela dočkať, že sa už nebude cítiť ako väzeň, no možno sa práve jedným stane.

Už si zvykla na to, že pomaly každý druhý deň sa niečo deje. Chýbali jej nudné a rutinné dni, kedy ju zaujímalo len to, aby všetky hladné krky dostali najesť. Nikdy by ju nenapadlo, že sa ocitne na opačnej strane zemegule a nastúpi tu do práce.

Dúfala, že sa jej život opäť dostane do tých koľají. Minimálne by aspoň na dlhší čas uvítala pokojnejšie obdobie. Aká však bola šanca pri tejto rodine?

„Ešte počkám tak deň - dva. Musím sa na to pripraviť a potom mu to oznámim. Nehovor to, prosím, nikomu. Zatiaľ. Ach, už vidím, že ma otec zabije; buď mňa, alebo jeho.“ Z premýšľania ju vytrhol monológ Margo. Dnes už bola veselšia, z čoho mala radosť. Nebola si veľmi istá tým, že jej dostala z hlavy potrat, no minimálne bola na dobrej ceste.

„Určite nie.“

„Ty si nevidela, ako vyvádzal, keď mu Danny oznámil, že bude otcom. A to už bol ženatý. Teraz bude dvojnásobný starý otec, trafí ho šľak.“ Pri spomenutí posledného Danielovho vzťahu sa opäť cítila nepríjemne, hlavne kvôli tomu, že Florence poznala.

Na jej poznámku nezareagovala. Stála pred skriňou a hľadala niečo vhodné na oblečenie. Má si vziať šaty? Postačia nohavice a nejaké tričko? Nebude jej tam zima?

„Asi potrebujem tvoju pomoc.“

Odpoveďou jej bolo zachichotanie a vzápätí jej na ruky pristáli krémové šaty a dlhší kardigán čiernej farby.

„Čo by som bez teba robila.“

Kým Daniel hľadal miesto na parkovanie v Babylone, nervózne klepkala prstami po okne a keby mohla, isto by nesedela na mieste. Až neskôr si uvedomila, že si hrýzla do pery a úplne ignorovala osobu sediacu vedľa seba.

„Čo na to hovoríš?“

„Na čo?“ opýtala sa ho a otočila sa k nemu. Prekvapene nadvihol obočie a zasmial sa.

„Dobre, zlato. Cítim sa urazený, že si nevnímala, keď som ti hovoril o super večeri, ktorý som vymyslel.“ Aby zvýraznil svoje pohoršenie nad jej nevnímaním, zdvihol prst do vzduchu.

„Prepáč, som nervózna.“

„Z tohto? Ellie, zvládla si oveľa horšie veci, toto bude úplná pohoda, uvidíš.“ Položil jej ruku na koleno. Nevedela, či ju práve to malo upokojiť, no nahovárala si, že áno.

Čo si o nej pomyslia ostatní? Takmer každý bude už na prvý pohľad vidieť, odkiaľ pochádza. Možno už vedia, koho je dcéra. Hanbila sa za svojho otca. Bola rada, že sa od toho incidentu nestretla s nikým z Ligawe. Ako by sa im mohla pozrieť do očí?

Jej pochybnosti sa len násobili na recepcii Babylonu, kde jej museli naprogramovať čip v ruke. Pomaly naň aj zabudla. Nechápala, prečo bude musieť pri každom vstupe do budovy použiť svoju ruku, aby sa mohla dostať dovnútra.

Nebolo to už príliš?

Celý čas bola v Danielovej blízkosti, ten jej vysvetľoval, čo bude robiť. Všetko jej to prišlo jednoduché. Ukladanie spisov podľa dátumu, kopírovanie a triedenie papierov. Snažila sa si zapamätať všetko a neurobil nejakú hlúposť, aby sa nestrápnila hneď prvý deň. Deň jej pri tých činnostiach ubehol rýchlo.

Po práci zašli za Eliasom. Tešila sa na víkend, kedy ho chcela opäť vziať k sebe. Chýbali jej tie časy, kedy nemala žiadnu starosť, len sa uistiť, že jej bratia sú v poriadku. Teraz mala čo robiť, aby si dala dokopy svoj život.

„Viem, že si hovoril niečo o plánoch na večer, ale mohli by sme sa zastaviť u Eliasa?“ spýtala sa, keď sa posadila na miesto spolujazdca. Bola neskutočne unavená, hlava jej šla vybuchnúť od bolesti a najradšej by padla do postele. Svojho malého brata však dlho nevidela a veľmi jej chýbal.

„Samozrejme.“

Celú cestu boli ticho. Bola stratená vo svojich myšlienkach. Celý deň premýšľala o Margo a mala chuť tú novinku povedať aj Danielovi. No vždy si zahryzla do jazyka. Keby na to bola pripravená, sama by mu to povedala a raz sa to predsa dozvie. Sama si však vedela predstaviť jeho reakciu. Dúfala, že pri tom bude.

Kým čakali na recepcii, posadili sa na stoličky. Oči sa jej pomaly zatvárali. Ani nevedela, ako rýchlo jej ubehol deň. Automaticky sa prisunula k Danielovi a oprela sa oňho.

„Prečo musíme čakať?“ spýtal sa jej a objal ju okolo pliec. Otvorila oči a hľadela na pani za pultíkom, ktorá sa jej zdala nervóznejšia ako zvyčajne. Väčšinou bola vysmiata a veselá, dnes jej však len s obavami v hlase oznámila, že budú musieť chvíľu počkať kvôli kontrole. Koho, čoho? To jej nepovedala, len sa od nej otočil.

„Kvôli kontrole, viac som sa nedozvedela,“ povzdychla si.

„Zrejme majú inšpekciu.“

Nechápavo sa naňho pozrela, pretože netušila, čo to znamená. No potom len mávla rukou a vrátila sa k činnosti, kedy si z Daniela urobila svoj vankúš. „Som unavená.“

„Prvý deň v práci, ani sa ti nečudujem. Ako sa ti páčilo?“

„Ja ani netuším, ako to rýchlo prešlo.“

Zasmial sa a jej hlava sa natriasla spolu s jeho hruďou. „Už to bude len horšie.“

„Nehovor o tom.“

Cítila, ako jej vtisol bozk do vlasov. Spokojne zatvorila oči. Jeho blízkosť bola pre ňu upokojujúca, rovnako ako jeho ruky, ktorými jej jemne prechádzal po chrbte.

„Slečna Wyattová, pán Hertford, už môžete ísť,“ ozvalo sa z recepcie. Pri tom zvolaní ňou trhlo. Mala pocit, že na chvíľu zaspala v Danielovom náručí. „Je tam aj váš otec,“ dodala pani s úsmevom.

„Neviem o tom, že by môj otec navštevoval Eliasa,“ povedal Daniel, keď sa postavili a zamierili k izbe, ktorá slúžila na návštevy.

Nepáčilo sa jej, že by práve on šiel pozrieť Eliasa. Mal predsa svojho vnuka, ktorému by sa mal venovať. Nechcela, aby sa montoval do jej rodiny. V mysli si už pripravovala, čo mu povie. Bola pred oknom, keď videla muža so svetlými vlasmi, ktorý sedel chrbtom k nej a Elias veselo pobehoval okolo neho.

„Och, prepáčte, myslela som pána Wyatta.“

Reakcia pani z recepcie prišla neskoro. Veľmi neskoro. Keby vedela, že je tam jej otec, zrejme by tak pokojne nesedela. Nevedela, kde sa v nej vzalo toľko nenávisti a zlosti. Zhlboka sa nadýchla a otvorila dvere.

„Čo tu robíš?“ zrúkla naňho. Určite si prvé stretnutie po jeho zmŕtvychvstaní predstavovala inak. Mala byť predsa rada, tešiť sa z toho, že má nažive aspoň jedného rodiča. Teraz by bola radšej, keby bol mŕtvy. Bola si istá, že za to zmýšľanie pôjde do pekla, no s tým si teraz nerobila ťažkú hlavu.

Muž v obleku sa postavil a otočil k nej. prekonala chvíľkový skrat, kedy sa chcela k nemu rozbehnúť a objať ho, aby sa uistila, že je v poriadku. Ak by sa teraz dostala k nemu tak blízko, asi by mu dala facku. Prinajlepšom.

Vyzeral inak. Pôsobil sviežo, oddýchnuto a spokojne, akoby ho nič netrápilo. Vyzeral o pár rokov mladší. Jeho hlavné rysy sa však nezmenili. Svetlohnedé vlasy mal popretkávané striebornými, oválnu tvár zdobili oči mandľového tvaru, úzke pery a malý nos. Tieto črty zdedila aj ona, aj jej bratia. Jediné, čo mala po matke, boli jej vlasy sfarbené do hnedo-ryšava.

„Ellie. Aké prekvapenie. Konečne som mohol prísť pozrieť svojho syna.“ Ukázal na Eliasa, ktorý si až teraz uvedomil, že tam prišla aj ona a rozbehol sa k nej. Chytila ho pod pazuchami a vzala si ho na ruky.

„Eii, je tu ocko. Kde je mama?“ spýtal sa jej a ona absolútne netušila, ako má reagovať. Celá sa chvela od zlosti a táto otázka u nej spôsobovala štípanie očí. Ako mala malému dieťaťu vysvetliť, že mama tu už nie je a nikdy ani nebude? A že otec, ktorý zomrel, je zázračne medzi živými? Ako môže toto malé dieťa pochopiť?

„Nemáš tu čo robiť, posledné mesiace žil v tom, že si mŕtvy. Okrem toho... myslím, že nechceš, aby sa svet dozvedel o tom, že máš dieťa v detskom domove. Chceš ho vystaviť nebezpečenstvu?“

Vzala brata na ruky a pritisla si ho na hruď. Nebola v pohode s tým, aby tu bol, hoci na to mal právo.

„Myslel som, že to bude inak...“

„Čo konkrétne?“ spýtala sa a nadvihla obočie. Netušila, o čom hovoril.

„Naše prvé stretnutie predsa. Tak veľmi som sa na teba tešil, na moje deti. Strašne ste mi chýbali,“ povzdychol. Jediné, na čo sa zmohla, bolo odfrknutie a pretočenie očami.

„Áno, vidím, ako veľmi ťa to trápi. Určite si kvôli tomu nemohol ani spávať. Keby ti na nás záležalo, neopustil by si nás v tých najťažších chvíľach. Mama ochorela, ostala doma sama. Ak si si myslel, že žiť tu je niečo, po čom túžime, prečo si sa nás to nespýtal? Prečo si dopustil, aby sme vyrastali bez rodiny a každý na inom mieste? Niekoľko mesiacov sme takto žili v domnienke, že už nemáme nikoho. Zvykli sme si na to, tak nečakaj žiadne vrúcne objatia.“

Prekvapila ju istota, s akou to hovorila. Pôsobila tak len navonok, vo vnútri sa jej srdce znova rozbilo na niekoľko kúskov. Nezniesla už ďalšie prekvapenia a polená, ktoré jej život hádzal pod nohy.

Jej otec už bol pre ňu mŕtvy a mŕtvy aj ostane.

Všimla som si, že pri každej časti je aspoň 100 zobrazení. Anonymní čitatelia, dajte o sebe vedieť! :)

Čakajú nás ešte 2 veľké udalosti, príbeh sa pomaly blíži ku koncu.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování