OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 25.

22.07.2018 (10:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 725×

Bolo pre ňu ťažké nemyslieť na slová od Alexa. Hoci odovzdala odkaz Danielovi, nezdalo sa jej, že si z toho robí ťažkú hlavu. Poriadne ani nevnímal, čo mu hovorí, len ju odbil, že toho má veľa na starosti. Počas hodín, ktoré strávili v Babylone, jej nevenoval ani chvíľku. Vždy, keď prišli domov, sadol si za notebook a neustále niečo riešil, alebo si chodil vybavovať pred vchod do bytu telefonáty.

Nevedela, čo sa deje. Na jednej strane sa oňho strachovala, Alex znel dosť znepokojene. Nechcela, aby bol kvôli práci v nebezpečenstve. Na druhej strane si toto odmerané správanie vysvetľovala po svojom. Bála sa, že je to dôsledok jeho neúspešného pokusu o intímne zblíženie. Ona to ale pokaziť nechcela, nemohla za to, že jej telo reagovalo automaticky. Chcela tento blok prekonať, netušila ako. Neexistoval žiadny návod, ako sa cez to dostať.

Mala pocit, že takto poškodená ostane už navždy.

Po niekoľkýkrát za posledné mesiace opäť cítila, ako sa jej svet rozpadá pod nohami.

Netušila, čo mala robiť. Len sa snažila tváriť, že je všetko v úplnom poriadku, aby nikomu nerobila starosti.

Posledný deň v týždni už bola neskutočne rada, že má voľno. Tešila sa na Margo, tieto dni sa vrátila do školy a ak bola doma, spala. Teraz si spolu naplánovali celý deň. Bola nadšená nielen z toho, že bude s ňou, ale hlavný dôvod jej radosti spočíval v tom, že aspoň niekto bol šťastný. Veľmi jej to priala.

Ráno mala kopec času, aby si pospala dlhšie ako inokedy. Namiesto toho sa zobudila presne o pol ôsmej ako každý deň. Keď sa pozrela na mobil a videla tam ten čas, takmer ju porazilo. Konečne mohla vylihovať a nerobiť nič ešte minimálne dve hodiny, no namiesto toho sa cítila plná energie. Potichu, aby nezobudila Margo, vyšla z izby.

Prekvapilo ju, že v byte bolo ticho. O takomto čase bol Daniel väčšinou v sprche alebo v kuchyni. Zvedavo teda zamierila k jeho izbe. Možno zaspal, nečudovala by sa tomu. Dvere mal pootvorené, tak nakukla a pozrela sa na jeho posteľ, ktorá bola prázdna. Pohľad na to miesto jej vyvolával až príliš veľa spomienok. Dúfala, že bola len veľmi precitlivená a pripúšťala si k srdcu každý malý detail.

Prečo by Daniel odchádzal do práce tak skoro? Šiel vôbec tam, alebo niekde inde? Mala obrovskú potrebu zistiť, kde je. Mobil mala našťastie v izbe, ktovie, ako by si toto kontrolovanie vysvetlil.

Kým pomaly vypila kávu a najedla sa, zapla si televíziu.

Pocítila dejá vu.

Na obrazovke bol opäť v rohu červený trojuholník s nápisom Mimoriadna udalosť. Niečo podobné sa objavilo v televíznych novinách aj vtedy, keď sa zistilo, že je jej otec nažive.

Tentokrát sa jednalo o nejakú banku. Názov jej bol trochu povedomý, no pri práci sa len výnimočne stretla so slovným názvom bánk, väčšinou mali svoje číselné označenie. Načiahla sa po ovládač, aby aspoň trochu pridala na hlasitosti.

Nechápala, čo reportérka hovorí, keďže väčšinu tých slov počula zrejme prvýkrát. Pochopila jedine to, že táto banka skrachovala. Zábery ukazovali ľudí, ako čakajú pred pobočkami bánk, jeden bol dokonca spred Babylonu. Tak to zrejme kvôli tomu sa Daniel tak ponáhľal. Netušila však, čo to znamenalo, nedokázala si predstaviť, čo môže taký krach banky znamenať.

Mala pocit, že vedela až príliš veľa informácií, avšak nedokázala si ich nijako pospájať. Možno spolu ani nesúviseli.

Dúfala.

Keď počula otvorenie dverí na izbe, okamžite televíziu vypla. Nechcela, aby sa Margo rozrušovala, nie pred návštevou lekára. Musela byť už teraz nervózna. Ak nie, tak Ellie bola určite aj za ňu.

„Dobré ráno."

„Ako komu. Bolí ma brucho od strachu. Neviem, čo mám čakať. Čo ak... prvé dni sú kritické. Bojím sa, že... po tom všetkom, ako som sa s tým zmierila... čo ak už nie som v tom? Čo ak tam pôjdem úplne zbytočne?" Obavy na jej tvári boli jasne čitateľné, dokonca vedela povedať, že neustále nad tým rozmýšľala.

Ellie si len povzdychla. „O tom by si vedela. Teda myslím. Neboj sa, určite bude všetko v poriadku. Nachystala som ti raňajky, poď sa najesť." Prešla okolo nej a pohladila ju po ramene, dúfajúc, že sa aspoň trochu upokojí. Nasledovala ju a len sa pomaly posadila na stoličku.

„Dannymu som ani nič nehovorila, asi ani netuší, kam dnes idem a že som vôbec ostala doma. Chvalabohu, že má toľko práce, inak by ma asi zabil."

Znovu si len vzdychla. Radšej by bola, keby to bolo naopak. Mal by tu byť ako podpora pre svoju sestru, nestresovať sa v práci a robiť bohviečo. Určite bude musieť zájsť za Alexom, nech jej povie, čo sa deje. Musela to vedieť a dať na Daniela aspoň trochu pozor, ak nevedel, v akej situácii sa ocitol.

„Sestre si sa s tým už zdôverila?“ opýtala sa zvedavo. Od jej návštevy ju nespomenula takmer vôbec. Vedela, že si párkrát do mesiaca zavolajú, inak o nej nevedela nič. Táto informácia sa jej ale zdala veľmi dôležitá na to, aby o nej vedela.

Margo sa zasmiala. „Áno, asi pred dvoma dňami som jej volala s malou dušičkou. Najskôr mi strašne vynadala a ja som sa rozrevala. Potom ma ubezpečila, že to nemyslela v zlom, len ju to prekvapilo. Už plánuje že sa tu presťahuje so svojim snúbencom, ale asi až po svadbe. Vieš, čo mi oznámila na konci telefonátu?“ opýtala sa jej veselo. Razom mala omnoho lepšiu náladu. Ellie len nesúhlasne pokrútila hlavou. „Že čakajú bábo tiež a už vie, že to bude dievčatko. Takže budeme mať deti takmer v rovnakom veku. Chápeš, aká náhoda?“

„Je to skvelé,“ odvetila. Veľmi ju potešilo, ako rýchlo dokázala zabudnúť na starosti, ktoré mala pred pár sekundami. Nanešťastie, tie jej tu stále boli.

„Dnes sa musíme zastaviť v supermarkete. Mám neskutočnú chuť na paprikové čipsy. Doteraz som ich neznášala, no teraz by som ich pokojne jedla na raňajky, na obed a večer tiež. Plus, Daniel mi včera spomenul, že tento víkend má na starosti Mattyho, tak musíme spraviť väčší nákup. Čo hovoríš na to, keby sme sa zastavili na obed niekde vo fastfoode? Ak nechceš, tak ja by som si len vzala niečo a šla s tebou niekde inde. Ale vážne by som si dala nejaký hamburger s hranolkami.“ So zasneným pohľadom pozrela pred seba a odpila si z pohára s vodou.

„Keby si radšej zjedla raňajky?“

Nakrčila nos a pozrela sa na toasty na tanieri. „Myslím, že ak by som to teraz zjedla, tak by som to videla druhý krát. Nie je mi práve najlepšie, od strachu mi je ešte viac zle. Ale ďakujem,“ povedala a vďačne sa na ňu usmiala.

Najskôr zvažovali, že by si zavolali taxi, pretože sa Margo necítila dobre. Potom náhodou našli kľúče od Danielovho auta a tak sa rozhodla, že by nebol najhorší nápad si ho požičať. Predsa len, nemuseli by sa spoliehať na niekoho iného. Avšak, zaujímalo ju, ako šiel dnes Daniel do práce. Čo sa ráno dialo?

„Naozaj si si istá, že to zvládneš? Ja by som sa s tebou rada vymenila, keby som tušila, ako na to,“ overovala si, keď nastúpili do auta a dala si cez seba bezpečnostný pás.

„Jasné, je to blízko a nepôjdem rýchlo, lebo na toto auto nie som zvyknutá.“

Margo pomaly naštartovala a vyšla z garáže. Vonku bolo pekne, svietilo slnko a obloha bola takmer jasná. Na jej prekvapenie nebolo na ulici toľko ľudí. Stále jej vŕtalo v hlave to, čo videla dnes v telke. Mala by byť znepokojená? Čo to znamenalo? Mala by zájsť ešte dnes do práce, aby pomohla Danielovi? Nevedela, čo si o tom mala myslieť. Najradšej by bola, ak by ráno namiesto ovládača chytila do ruky knihu.

„Super! Pozri sa, koľko stupňov je von. Nula. Konečne začína zima, milujem to ročné obdobie. Musím ťa potom vziať na vianočné trhy, v Apolle sú tie najkrajšie. Pomaly by sme mohli rozmýšľať nad výzdobou doma. Myslíš, že by sa hodil vianočný strom vedľa televízie? Tam je celkom dosť miesta.“

„Ja milujem Vianoce. Je to najkrajšie obdobie. Pre stromček to je jednoznačne najlepšie miesto,“ odpovedala jej na otázku. Jediné, čo ju mrzelo, že tento krát už nebudú oslavovať ako rodina, spolu s bratmi a rodičmi.

„Teraz mám na teba inú otázku, akurát som si spomenula, ako som sa včera s Jeremym skoro pohádala. Rozhodovali sme sa medzi menami pre bábo.“ Významne sa na ňu pozrela. Toto bola vážna téma. „Ak to bude dievčatko, tak mne sa páči meno Zoey, no Jeremy ma presviedčal, že Olivia je krajšie. Kompromis sme zatiaľ nenašli. Asi by bolo lepšie, ak by to bol chlapec, tam sme sa zhodli na Gabrielovi. Čo hovoríš ty? Keby si mala mať dievčatko, ako by sa volalo?“ opýtala sa zvedavo. Netušila, či sa pýta na to, ktoré z tých dvoch by vybrala, alebo aké by dala meno ona podľa seba.

„Z tých dvoch by som si jednoznačne vybrala Zoey. No ak by som mala mať niekedy dieťa, tak by sa volalo buď Isabella, alebo Lucas.“

„Och, Lucas je tiež pekné meno.“

Zazvonil jej mobil. Aj zabudla, že si ho vzala so sebou, mala ho vo vrecku v kabáte. Keď pozrela na meno volajúceho, len sa zhlboka nadýchla.

„Volá Daniel, že? Kriste, zabudla som, že má nastavené upozornenia na pohyb auta. Len mu povedz, že ideme niekde do mesta, lebo mi bolo nevoľno. To by mohol pochopiť,“ hneď hovorila a vymýšľala. Isto nechcela, aby sa jej brat dozvedel pravdu cez telefón. Ellie len prikývla na súhlas a prijala hovor.

„Preboha, povedz mi, že nešoféruješ auto!“ vyplašene na ňu vyštekol.

„Som s Margo.“

„Dobre. Teda... to nie je dobre, prečo nie je v škole? Stalo sa niečo? Prečo idete na juh?“ Daniel chrlil jednu otázku za druhou, pritom netušila, prečo znel tak znepokojene.

„Všetko je v poriadku, Daniel. Ideme len niekde do mesta, prejsť sa a nakúpiť. Margo sa ráno necítila dobre, tak ostala doma. Ty si kedy odišiel?“

„Veľmi skoro. Je tu strašný chaos, môžeš byť len rada, že tu dnes nie si. Určite prídem veľmi neskoro. Florence by sa mala zastaviť poobede s Mattom, tak ho skúste zabaviť. Zrejme budem cez víkend pracovať a cez víkend.“ Nahlas si povzdychla. Už ju to neprekvapovalo.

„Jasné, dobre. Porozprávame sa potom, skús prísť skôr, lebo Margo...“

Vetu už nestihla dopovedať. Cítila náraz a hodilo to jej celým telom do ľavej strany, potom naspäť, mobil jej vypadol z ruky. Snažila sa niečoho chytiť, no mala pocit, že bola len bábka, ktorá neovládala svoje končatiny. Počula výkriky, nebola si istá, či patrili jej, Margo, alebo obom. Hlavou vrazila do bočného skla. Celý čas mala zatvorené oči, pretože cítila, ako okolo nej lieta sklo. Keď auto konečne prudko zastalo, vyrazilo jej to dych a pocítila obrovskú bolesť na hrudi.

Hlava jej padla dozadu na sedačku. Nevedela, či vníma, všetko sa jej zdalo príšerne rozmazané, celý svet sa s ňou točil. Nevládala ani len pootvoriť oči. Chcela sa nadýchnuť, no cítila, že to nie je veľmi možné. Jej pľúca odmietali spolupracovať.

„Ellie? Si v poriadku?“ počula hlas Margo. Chcela jej odpovedať, že hádam áno. „Nemôžem sa pohnúť... ničím. Ellie...“

Chcela jej pomôcť, asi bola len zakliesnená. Musí predsa privolať niekoho, kto im pomôže! Hučanie v ušiach sa miešalo s neznesiteľným pískaním, ktoré prichádzalo z vonka. Cítila takú bolesť, až chcela kričať a zároveň ostať pri vedomí bolo niečo, čo je pripadalo nemožné. Nikdy si nemyslela, že bude cítiť niečo také. Nevedela to prirovnať k ničomu. Oči sa jej samé zatvorili a úplne prišla o kontrolu nad svojim telom.

Čakajú nás už posledné kapitoly. Odhadujem to ešte tak na päť. :) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 25.: