OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 29.

16.09.2018 (10:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1115×

Roztrasenými rukami a za rýchleho kráčania popri Alexovi  písala správu bratovi, aby okamžite bežal po ich malého brata, zbalil zopár vecí a počkal u nich doma. Doma. Musela sa nad tým pousmiať, keďže sa to zmení za ich skutočný domov.

Nevedela sa ho dočkať. Držala sa vidiny odchodu zubami nechtami. Bola si istá, že kvôli tomu prežije už všetko.

Odkedy sa spustil alarm, v Babylone nastal taký chaos, aký ešte nikdy nevidela. Ľudia zdesene pobehovali po chodbe a snažili sa dostať von, k schodisku alebo k výťahom. Každý utekal opačným smerom ako oni, za čo si vyslúžili nechápavé pohľady.

„Mali by sme počkať, je podozrivé, že ideme týmto smerom, Alex,“ upozornila ho. Netušila síce, na ktorom poschodí sa nachádzajú, no na schodoch mierili dohora, čo znamenalo jediné – šli niekde k ministerstvám.

„Nemáme čas,“ odsekol. „Okrem toho, nikto nám nevenuje viac pozornosti ako tomu, aby sa dostal rýchlo von, lebo nevie, o čo tu ide.“

Neodporovala mu, verila tomu, čo robil a dúfala, že to nebude ľutovať.

Na čom pracoval Daniel, ak to spustilo alarm v Babylone? Prečo jej to Alex nechce povedať, ale ukázať? Bola roztrasená, no netušila, či za to môže nadšenie alebo strach. Po tom všetkom jej ešte na ňom záležalo a nechcela, aby sa dostal do nebezpečia. Ich otec by neprežil, ak by stratil ešte aj druhého potomka.

Vyšli asi pätnásť poschodí, každým jedným sa počet ľudí, ktorých míňali, znižoval. Bola zadychčaná, nohy ju príšerne pálili, no snažila sa zostať tesne za Alexom. Bola ochotná riskovať niekoľkodňovú svalovicu len kvôli tomu, aby na ňu nečakal.

Nevedela, do čoho idú, no muselo to byť veľmi dôležité a bála sa predstaviť si, čo to mohlo byť.

Keď Alex konečne zastal a nebolo to kvôli tomu, aby ju skontroloval, mala chuť ho vyobjímať. Pľúca ju nepríjemne boleli a myslela, že celý svet sa s ňou točí. Už zas.

„Prepáč, nemáme čas,“ ospravedlnil sa a s ľútosťou na ňu pozrel. Pravé zápästie priložil k čítaciemu zariadeniu, vedľa neho sa objavilo zelené svetielko a počula slabé cvaknutie. Postrčil do dverí, ktoré si ani nevšimla, že sa tam nachádzali.

Pred nimi sa objavila dlhšia tmavá chodba. Pri pohybe sa po bokoch rozsvietili tlmené svetlá. Alexander znovu pridal do kroku, tento krát však za ním musela doslova utekať.

„Kam to ideme?“

„Ministerstvo obrany, je to jeden z núdzových východov.“ V polovici sa zastavil a položil ruku na kľučku ďalších dverí. „Upozorňujem ťa, že je tam Daniel a určite aj tvoj otec. Prosím, neurob nič, čo by si neskôr ľutovala. To, čo sa stalo, sa zvrátiť nedá.“

Nechápavo naňho pozrela. „Čo spravili?“

Neodpovedal, len otvoril dvere a popostrčil ju dovnútra.

Najskôr bola zmätená. Stáli za presklenými oknami, v tom priestore sa okrem ďalších dverí nenachádzalo nič.

Okolo sa však nachádzala miestnosť s obrovskými obrazovkami, každá bola zapnutá a premietala iný obraz. Nevedela, kam sa má skôr pozrieť. Očami rýchlo prebehla po osobách, ktoré sa tam nachádzali. Okrem spomenutých tam bolo ešte asi päť iných ľudí, ktorých nikdy nevidela.

Srdce jej búšilo tak, že si až o chvíľu uvedomila, že z tej miestnosti je počuť všetko.

„Dve minúty do zásahu cieľa na severe. Tri minúty a desať sekúnd do dopadu na južnej časti.“ Hlas z vysielačky hovoril veci, ktorým nerozumela. Preto sa rozhodla sústrediť pozornosť na obrazovky. Na jednej sa nachádzalo nejaké mesto, veľmi jej pripomínalo Ligawe. Bolo tam pár ľudí, sedeli na lavičke a zrejme sa rozprávali.

„Sever – minúta, juh – minúta a desať sekúnd.“ Na druhej bol podľa nej pohľad na Zem z vesmíru. Videla kus kontinentu, ktorý sa stále zväčšoval, akoby tam niekto letel.

„Tridsať sekúnd do stretu so severom.“ Posledná veľkoplošná obrazovka obsahovala mapu Ligawe, sfarbenú do modra, jednotlivé časti boli pooddeľované bielymi čiarami a celá bola posiata červenými bodkami. K tým mierili žlté pohyblivé svetielka, pospájané prerušovanými čiarkami. Vzdialenosť medzi nimi sa stále zmenšovala.

Dvere za ňou sa otvorili a započula hlas, z ktorého mala donedávna husiu kožu.

„Je to všade! Každý kanál vysiela to isté!“ zahromžil pán Hertford.

Keď si uvedomila, na čo sa práve pozerala, jej dych sa úplne zastavil. Vedela, čo sa dialo, avšak nemohla na to pomyslieť ani v mysli. Bolo to to najhoršie, čoho sa kto mohol dopustiť.

Nikto nemal na taký čin právo!

Nikto!

Hlas pomaly odpočítaval posledných päť sekúnd do zásahu. Rakety mali zničiť jej milovaný kontinent. Začala sa topiť v zúfalstve, spomenula si na Alexove slová, že sa to už nedá nijak zvrátiť.

„Nie. Nie!“ skríkla, keď odpočítavanie prestalo. Pohľad na mestečko vystriedala tmavá hmla a následné prerušenie signálu.

„Nie!“ zvreskla, čím upútala na seba pozornosť polovice ľudí, ktorí boli na opačnej strane steny. Videla, ako sa k nej Daniel okamžite rozbehol. Ona sa však v tom momente otočila, oči je zaliali slzy. Chcela kričať, vbehnúť k tým ľuďom a tiež im ublížiť. Akokoľvek.

Vzali jej poslednú nádej na život.

Nič už pre ňu nemalo cenu.

Alex ju okamžite objal a niečo jej šepkal. Nechcela už nič viac počuť, mala dosť všetkého. Každý jej dal falošnú nádej, o ktorú prišla. Vždy. 

Trhalo jej to srdce, avšak netušila, čo viac. Či fakt, že pracoval s jej otcom, udržiavanie toho tajomstva alebo to, že sa nepokúšal zabrániť dnešnej udalosti.

Začala si uvedomovať vážnosť toho, čo spravil. Ako sa zachoval voči krajine, odkiaľ pochádzala, do ktorej sa mala vrátiť. Tvrdil jej, že ju miluje, tak ako mu mohlo svedomie dovoliť urobiť túto ohavnosť?

Nemohla zastaviť vodopád sĺz, ktoré sa jej kotúľali po lícach. Snažila sa udržať vzlyky, no nemohla.

„Prečo?“

„Ako ste sa tu dostali?“ opýtal sa Daniel. Bola to posledná osoba, ktorú práve chcela vidieť. Nevedel si predstaviť, čo je spôsobil. Zahubil posledné zvyšky nádeje, ktoré jej boli ponúknuté. Zmaril jej šancu na krásny život, po ktorom tak túžila.

Za taký krátky čas sa vyrovnala s tým, že by bol bez neho. Sám predsa vytváral medzi nimi dvoma priepasť, ktorá sa prekonať nedala.

Na malý moment by sa zamyslela nad zostaním žiť na Zibile kvôli Margo. Pre ňu by bola ochotná pretrpieť všetko, čo by jej tento kontinent priniesol. Lenže osud chcel všetko inak.

Prečo bola ona tá, ktorá vždy niesla najväčšiu ťarchu? Najviac bolesti?

Otočila sa a zahryzla si do pery, aby nepovedala ani slovo. Chcela, aby videl, k čomu prispel.

V jej očiach padol hlboko, na úplné dno.

Načiahol k nej ruku a urobil krok vopred. „Ellie, ja... netušil som, čo sa stane.“

Mala nutkanie mu dať facku. Možno by sa vtedy spamätal a uvedomil si realitu, v ktorej žil.

Neurobila to však, nebola ako on. Nepotrebovala ľuďom ubližovať. Vedome, nevedome. Všetko sa počítalo.

Nechápala, prečo  toho miesta odišli všetci štyria spolu. Ona, Daniel, Declan a Alex. Znovu nabrali tempo, akoby šlo o život.

„Čo si si myslel, Daniel? Že ťa z tohto dostanem? Tak to si na poriadnom omyle, môj milý. Od tohto dávam ruky preč. Varoval som ťa, aby si s ním nepracoval. Stan je nebezpečný človek. Prečo si mi nepovedal o tom, akým veciam ste sa venovali. Ach, pre pána...“ vzdychol, zatvoril oči a pošúchal si rukou čelo. Sedel na prednom sedadle a bol otočený k zadným sedadlám, kde sedela spolu s Danielom.

Ešte stále nechápala, že sa tak rýchlo dostali z Babylonu. Všade boli masy ľudí, všetci chceli vedieť, čo sa stalo. A hlavne – prečo.

„Nemal som na výber.“

„Vždy máš na výber, chlapče,“ oponoval mu.

Nedokázala sa naňho ani pozrieť. Sústredila sa na cestu. Absolútne netušila, kam mieria, no bolo jej to už jedno. Nič nemalo pre ňu význam. Jediné, po čom túžila bolo, aby boli jej bratia v bezpečí.

„Pán Hertford, držíme sa pôvodných plánov. Vysadím vás o tri bloky ďalej. Skúste zistiť všetko, čo sa dá.“

Declan k nemu vzhliadol a s povzdychom prikývol.

Pôvodný plán? A načo? Všetko, čo plánovali, bola len krásna spomienka, zatienená jedným krutým rozhodnutím. Možno šlo o nejaký ich ďalší plán. Nech to už bolo čokoľvek, bolo jej to ukradnuté.

„Využite tento chaos na to, aby ste sa dostali z Apolla čo najďalej. Zatiaľ nik netuší, kto môže za zničenie Zibilu, no je len otázkou času, kým na to prídu. A sľubujem ti, že toto pre Stana nedopadne dobre.“

„Budem robiť čo je v mojich silách. Sme pripravení k okamžitému odchodu.“

Znovu prikývol.

Keď auto zastalo, otočil sa k nej a šepol: „Zbohom.“

„Ako ste zistili, čo sa deje?“ opýtal sa Daniel znovu.

„Vážne, Daniel? Vieš, čo je moja práca,“ odvetil Alex dotknuto.

„Bolo to prísne strážené, tak ako si sa k tomu dostal? Ako si vedel, kde budeme?“

Zasmial sa. „Skutočne? Potom je veľmi dobré, že si sa nedostal na tú pozíciu, aj keď to bol tvoj sen. Poviem ti, ako to bolo, potom ti dám ja zopár otázok. Dozvedel som sa o tom prakticky hneď, ako ste sa rozhodli odpáliť rakety. Netuším, ako dlho ste to pripravovali a kvôli čomu – to mi ešte musíš objasniť. Vášmu super tajnému tímu by sa zišiel počítačovo zdatný človek a nie len niekto, kto sa do toho nevyzná.

Keď som sa po pár sekundách dostal k citlivým informáciám, aby som si potvrdil, že toto rozhodnutie je stále platné, robil som všetko pre to, aby som to dostal do televízie. To bola zrejme tá najťažšia časť, pretože aj stanice mali lepšie zabezpečenie ako vy.   Napokon som preprogramoval rakety, aby dopadli niekde úplne inde ako vaše očakávania. Skončili v oceáne a tým som ušetril životy niekoľko miliónov ľudí.“ Alex to hovoril tak pokojne, akoby mu práve čítal rozprávku... a ona nemohla uveriť slovám, ktoré počula. To všetko, čím si práve prešla, bolo len divadielko. Nevedela, či sa má začať smiať alebo plakať.

„Alex, uvedomuješ si, čo si spôsobil? Porušil si hneď niekoľko zákonov a k tomu si nezachránil vôbec nikoho. Epidémia...“

„Ohľadom zákonov sa neozývaj. Ty si si už dávno zabezpečil pobyt v chládku. Keby si si viac zisťoval, žiadna epidémia tam už nie je. Všetko to pominulo. Ohrozil si zdravých ľudí. Nie si o nič lepší ako ten, komu napadol tento skvelý plán.“

„Čo teda chcete urobiť?“

„Ideme dostať tých, ktorí patria na Ligawe, domov.“

Čaká nás ešte jedna kapitola a epilóg. ;) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 29.: