OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 30.

29.10.2018 (10:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 986×

„Nič z toho, čo sme videli, nebolo skutočné?“ overovala si Ellie už snáď po desiaty raz. Stále tomu nemohla uveriť, aj keď si už mohla zvyknúť, že Zibil jej takéto prekvapenia prinášal často.

„Nie, nemusíš sa báť, všetko je tak, ako má byť,“ odvetil Alex, ktorý bol stále prekvapivo pokojný, hoci jazdil ako šialenec. Snažil sa dodržiavať predpisy, no veľmi mu to nešlo. Takmer celú cestu volal so svojou priateľkou a hovor mal na reproduktore, tak vedela, čo sa deje.

Christina už stihla vyzdvihnúť jej súrodencov spolu s Andrewom, pridali sa k ním aj iní Ligawčania Bola neskutočne vďačná za ich pomoc. Nevedela, čo by si bez nich počala.

Rukami sa chytila za sedačku pred sebou, každú chvíľu ju hádzalo do oboch stranách a ak by Alex náhodou prudko pribrzdil, asi by si vybila zuby. Jej žalúdok sa začal búriť, na tento typ jazdy nebola pripravená ani náhodou. Taktiež jej k nepohodliu prispieval aj fakt, že vedľa nej sedel človek, ktorého by najradšej už nikdy v živote nevedela. Zhlboka sa nadýchla a zatvorila oči.

Nechcela na to myslieť, tá rana bola ešte príliš čerstvá a hlboká na to, aby sa s tým dalo niečo urobiť. Zabudnúť na to nemohla, o odpustenie by ju Daniel žiadal len márne. Ako by sa zachovali oni, keby na nich niečo útočilo? Možno by sa bránili, s ich pokročilou technológiou by to bolo možné. Lenže Ligawe čakal práve pomoc ktorú potreboval. Napadnutie a zničenie kontinentu na opačnej strane by ich v živote nenapadlo. Na čo by to bolo dobré?

„O pár sekúnd som pri vás, zlato,“ oznámil Alex svojej priateľke. Obdivovala ich, že pomáhali nezištne. Kiežby Zibil mal viac takýchto ľudí.

„Super. Ja čakám na chodníku po pravej strane. Jeremymu sa podarilo zohnať dodávku, aj s Andrewom a zvyšnými Ligawčanmi pôjdu inou trasou. V aute čakajú súrodenci. Myslela som, že budú chcieť byť spolu.“

„Si fantastická.“

Tak sa aj stalo. Keď auto zastavilo, otvorila dvere a vystúpila. Tešila sa na bratov, hoci ich nevidela len chvíľu. Odteraz už budú navždy spolu doma.

Alex vyštartoval z auta ako strela. Okamžite zamieril k svojej snúbenici a schoval ju v objatí. Ich vzťah bol taký, po akom vždy snila. Obaja si boli úplne oddaní, verili si a milovali sa. Bolo jej ľúto, že nikdy neuvidí ich dieťa, rovnako ako... dieťa Margo. Ach, nevedela si predstaviť odísť, ak by bola nažive. Určite by sa tohto všetkého vzdala, pretože by nemala srdce na to, aby ju v takejto situácii opustila. Namiesto toho ju tu ona nechala, čím v jej živote zhaslo najvýraznejšie svetlo radosti. Zanechala v nej takú hlbokú spomienku, že na ňu určite nezabudne do konca života.

Keď sa Alex sklonil k Christininmu brušku, aby sa rozlúčil aj s dieťaťom, takmer sa rozplakala od dojatia. Bolo to krásne. Nevedela si predstaviť byť na jej mieste.

Otočila sa od nich a vybrala sa k autu, ktoré bolo ich. Pred ním bol Daniel, nervózne postávajúci vedľa predných dverí. Zapozerala sa na dodávku, ktorá parkovala za ním. Všimla si, že na mieste spolujazdca sedel Andrew a celý čas ju sledoval.

Nadvihla ruku v snahe ho aspoň tak pozdraviť. O chvíľu už budú spolu, stačilo sa len dostať prakticky na druhú stranu kontinentu. Len.

Prvá časť cesty bola prekvapivo tichá, o väčšinu rozprávania sa postaral hlavne Elias. Medzi dospelými bola citeľná nervozita. Samozrejme, určite by každý chcel jednu streliť Danielovi za to, čo spravil, respektíve čo Alex stihol zachrániť. Bola neskutočne rada, že Christina stihla bratovi vysvetliť situáciu, nevedela si predstaviť, že by mu to mala povedať ona. Nie pred Eliasom.

Od Declana mali nemilé informácie. Okrem Daniela, jej otca a všetkých, ktorí boli zodpovední za útok, bol vydaný zatykač aj na Alexa. Prvých menovaných ešte pochopila, ale prečo chceli zatknúť aj neho? Neurobil nič, čím by niekoho ohrozil. Práve naopak, zachránil toľko ľudí, že sa to nedalo ani spočítať.

Kvôli tomu museli ísť po cestách, ktoré neboli tak preplnené. Stále to však nestačilo, museli urobiť všetko pre to, aby neprišli na ich plán.

Ubytovali sa v malom hoteli na okraji mestečka, ktorého názov zabudla okamžite, ako jej ho povedali. Nebolo to pre ňu podstatné. Sústredila sa len na to, aby od zlosti nevybuchla, od nervov si nezačala trhať vlasy a od zrady neplakala. Mala kúsok od toho, aby sa úplne zrútila.

Museli sa rozdeliť na niekoľko skupín a prenocovať na iných miestach, aby nebola nikomu podozrivá taká veľká skupinka ľudí. Ich apartmán obsahoval šesť postelí rozdelených do troch izieb, jednu kúpeľňu a provizórnu kuchyňu, ktorá obsahovala len dvojplatničku, mikrovlnnú rúru a rýchlovarnú kanvicu.

Ako prvé ohriala Eliasovi jedlo, ktoré im nabalila Christina. Jej malý brat bol od hladu nervózny a z cesty unavený. To bola najhoršia kombinácia. Našťastie sa jej podarilo dostať doňho takmer celú porciu zeleniny a kuracieho mäsa s ryžou. Keď sa najedol začali mu klipkať oči. Mala pocit, že zaspal ešte pred tým, ako ho uložila do postele.

Potichu za sebou zavrela dvere a pridala sa k zvyšku svojich spolubývajúcich. Posadila sa na stoličku vedľa Andrewa. Bola neskutočne rada, že sa k ním pridal. Nadšenie ju však prešlo po tom, čo zbadala na stole pred sebou rozloženú lekárničku, vedľa ktorej boli vatové tampóny od krvi. Očami hneď zamierila na Danieovo zápästie, ktoré bolo obviazané bielou látkou.

Zovrelo jej žalúdok a povedome ju pichlo v zápästí na mieste, kde sa nachádzal čip.

Keď si odmyslela bolesť, ktorej bude opäť vystavená, bol to parádny nápad.

„Viem, že to bude veľmi nepríjemné, no musíme sa ich zbaviť. Majú sledovacie zariadenie, čo sme sa dozvedeli od Danielovho otca len pred chvíľou. Nechápem, ako som na to mohol zabudnúť,“ vzdychol Alex a pokrútil hlavou.  

Zhlboka sa nadýchla. Neznášala pohľad na krv, no čip v jej ruke musel ísť nejakou cestou von. Andrew ju upokojujúco pohladil po chrbte.

„Jasné.“ Vyzliekla si bundu, ktorú mala na sebe a preložila si ju cez stehná. Jednu ruku vystrela pred seba, druhú už intuitívny zaborila do hrubej látky.

Alex sa postavil, vzal skalpel a očistil ho dezinfekčným sprejom a nejakým obrúskom, ktorý vybral z plastovej tuby. Podišiel k nej. Úplne ju fascinoval, vedel si zachovať pokoj aj vtedy, kedy ona najradšej kričala, plakala, alebo rovno omdlela. Bol jej obrovským vzorom.

Zaťala zuby a zamračila sa, keď opäť zacítila dezinfekciu. Nevedela, prečo z toho robí takú vedu, nebola predsa dieťa.

Andrew ju chytil za ruku v jej lone v momente, keď Alex prešiel ostrou hranou skalpela po jej pokožke. Takmer necítila žiadny tlak, len jemné pichnutie. Čakala obrovské množstvo krvi, ktoré sa začne valiť z rany, no na jej prekvapenie svetlo sveta uzrelo len zopár kvapiek.

Kľakol si k nej, dlaň jej chytil jednou rukou, zatiaľ čo prstami tej druhej jej posúval po koži smerom k rane. Čip, hoci bol malý, dobre cítila, čo jej absolútne nepomáhalo v jej panike z krvi.

Nechcela sa pozerať na to, ako krváca, no zároveň si chcela byť na sto percent istá, že tá vec pôjde z jej tela určite preč. Zovrela pery a zhlboka dýchala. Sledovala Alexa, ako sa nahol po pinzetu a čip šikovne a bezbolestne vybral.

Vydýchla si od úľavy, hneď sa cítila lepšie.

„V poriadku?“

Prikývla. Chlapci sa ešte postarali o jej ranku, ktorá takmer hneď aj prestala krvácať.

Eddie sa šiel spolu s Alexom zbaviť čipov a ona cítila, že je úplne zrelá na spánok.

Ráno ju prebudil hluk, ktorý šiel z chodby. Na malý moment sa príšerne zľakla, že ich niekto našiel. To by bolo asi to najhoršie, čo by sa mohlo stať. Mohli nejakým spôsobom vystopovať čipy? Nepokoj ju prinútil okamžite vstať a takmer vybehnúť z postele.

„Nechcem vám robiť žiadne problémy, no pochopte, že aj ja mám rodinu. Keby sa niekto dozvedel, že som vám poskytol ubytovanie, nedopadol by som najlepšie. Prosím, odíďte čo najskôr.“

Neznámy hlas bol veľmi znepokojivý, čo ju trochu vystrašilo. Počula zabuchnutie vchodových dverí.

„Čo sa deje?“

Všetkých chlapov mala vyriadkovaných ako na povel vedľa seba. Každý z nich sa mračil alebo bol ustarostený.

Zopakovala svoju otázku.

Pozerali sa na seba, akoby sa očami práve dohadovali, kto jej to povie. Eddie si nakoniec vzdychol a vykročil k nej, pohľadom prebehol po mužskom osadenstve ich malého stretnutia. „Zverejnili identitu ľudí, ktorých hľadajú a aj informácie o tom, akých zločinov sa dopustili. Ide aj o Daniela a Alexa. Domáci ich spoznal a máme čo najskôr odísť.“

Prikýva na súhlas. Dalo sa to čakať.

„Budeme si teraz musieť dávať oveľa väčší pozor. Tieto časti Zibilu nie sú také vyspelé ako Apollo, nie je tu ani kamerový systém na každom kroku, no musíme sa snažiť byť nenápadní. Všetko bude v poriadku,“ ozval sa Alex, ktorý sa snažil odľahčiť situáciu.

Opäť len pokývala hlavou. Ešte stále nebola úplne prebratá a rada by sa vrátila do teplučkej postele,  no namiesto toho sa len napila čistej vody a šla pripraviť seba a svojho malého brata na ďalšiu cestu.

 „Ellie,“ oslovil ju Daniel po tak dlhom čase. Nehovoril priamo na ňu už niekoľko hodín. Vedome sa mu vyhýbala, možno bol natoľko múdry, že robil to isté. Celú cestu až do posledného bytu, ktorý mali prenajatý len kúsok odtiaľ, kde bolo ich lietadlo, jej nevenoval ani jedno slovo.

„Čo chceš, Daniel?“ opýtala sa ho a otočila sa k nemu s rukami založenými na hrudi. Chceli si dať sprchu a pomaly uložiť Eliasa spať, pretože bol po cestovaní veľmi unavený.

„Chcem som sa s tebou porozprávať.“

„Tak hovor.“ Oprela sa o stenu a čakala, čo z neho vypadne. Tušila, s čím sa jej chce zdôveriť.

„To, čo som spravil... nebolo to vedome. Keby som tušil, čo je hlavný plán tvojho otca, nikdy v živote by som nestrávil ani chvíľu pracovaním pre neho. Keď som už tušil, čo sa stane a chcel som cúvnuť, nedalo sa.“

„Daniel, vždy máš na výber. A ty si si vybral pomáhať zločincovi, ktorý je zhodou náhod môj otec. Mohol si mi o tom aspoň povedať. Myslela som si, že si na mojej strane, hoci pochádzaš z tohto kontinentu. Prepáč, ale je toho na mňa veľa, čo musím stráviť.“

Rezignovane zdvihla ruky a chcela sa od neho vzdialiť, no chytil jej ruky za zápästie a prinútil ostať na mieste. Rozšírenými očami ho sledovala, jeho naliehavý výraz jej naháňal strach.

Čoho bol schopný, ak vedel o atentáte a nezabránil tomu, hoci mal aspoň malú šancu na jeho zmarenie?

 „Nič z toho som nechcel. Pomáhal som tvojmu otcovi len s administratívou. Boli to len nezmyselné čísla a kódy, ktorým som nerozumel. Myslel som, že podporuje kampaň zameranú na váš návrat domov. Nemal som potuchy, že financuje niečo úplne iné.“

Nesúhlasne pokrútila hlavou a rukami sa mu zaprela do hrude, aby ho od seba odsunula. Podarilo sa jej to. Kvôli slziam, ktoré sa jej drali z očí, videla rozmazane. Stále jej opakoval to isté, až mala pocit, že mu začne veriť. No to bolo ťažké aj napriek tomu, koľkokrát jej to ešte zopakuje.  

„Nehovor mi nič. Už nikdy v živote, Daniel, prosím. Mám toho dosť. Toľkokrát si mi klamal a zatajil pravdu, že ti už neverím.“ Svojho roztraseného hlasu sa až zľakla. Nikdy sa necítila tak podrazená ako vo chvíli, keď sa dozvedela, že spolupracoval na zničení Ligawe. Mohol za každý útok na jej milovanú krajinu. „Neviem si ani predstaviť žiť v nevedomosti po tvojom boku. Že ti zo seba nie je zle...“ Nesúhlasne pokrútila hlavou.

Videla, ako otvoril ústa a chcel jej na to niečo povedať, no len sa otočila a odišla od neho. Musela, inak by mu buď ublížila, alebo sa rozplakala. Nemala v pláne nič z toho.

Zaliezla do kúpeľne. Ako za sebou zatvorila dvere, oprela sa o ne a zviezla sa na zem spolu so vzlykmi, ktoré sa jej drali z hrdla. Nevedela už, čo si o ňom má myslieť, stále jej opakoval, ako ho to mrzí a nevedel, čo robil. Neverila mu. No na druhej strane, pracoval s jej otcom, tak čo iné by mala čakať? Možno mal pravdu, no nemohla mu to len tak odpustiť.

Cítila sa podrazená tou najbližšou osobou. Mohla ho milovať najviac ako to šlo, no toto poznačilo ich vzťah nadobro do konca ich života. Zotrela si chrbtom dlane slzy z líc. Pomaly sa postavila, ešte stále sa triasla z toho, aké slová mu bola schopná povedať. Možno mohla byť aspoň trochu jemnejšia.

Otočila kohútikom a pustila teplú vodu. Musela sa nejako upokojiť, inak hrozilo, že celú noc nezažmúri oka. Vyzliekla si tričko a nohavice, ktoré prevesila cez vešiak.

Pozrela sa na seba v zrkadle.

Videla na sebe jazvy, ktoré jej uštedril tieto svet. Hoci boli len povrchové a tie vnútorné už nikdy nezmiznú, stále jej pripomínali najhoršie chvíle, ktoré tu prežila.

Prstami sa dotkla ruky, ktorá bola posiata malými svetlými čiarami. Pri autonehode si vôbec neuvedomila, že ju porezalo sklo. Zatvorila oči a jediné, na čo si vedela spomenúť, bola šťastná Margaret. Takto si ju chcela pamätať do konca života. Bola pre ňu ako sestra, ktorú nikdy nemala. Keby ešte bola na žive, nedokázala by ju len tak ľahko opustiť.

Ďalšia jazva bola tá, pri ktorej jej spomienky naháňali husiu kožu. Chcela zabudnúť na dotyky Jesseho, vytesnať ich z mysle. Bolo to to najhoršie, čo mohlo dievča zažiť. Nevedela si ani predstaviť, ako mohol byť jej bývalý priateľ schopný to spraviť. Tešila sa z toho, že nebol medzi ľuďmi, ktorí sa chceli vrátiť domov.

Zibil ju zmenil na nepoznanie, bola si toho vedomá. Nebol to len zovňajšok a tmavšie vlasy, ktoré jej vždy zosvetlilo slnko, chudšia postava, zopár vrások naviac. Cítila sa, že ju už nikdy nič na svete nezlomí. Tieto mesiace z nej spravili človeka z ocele. Verila v to, že karma sa na nej vyzúrila dostatočne a už bude mať len krásny a bezstarostný život. Minimálne to bola aspoň krásna predstava.

***

Sledoval, ako od neho odišla. Bol si definitívne vedomý toho, že ju nadobro stratil. Rukami si prešiel po tvári.

Čo bude teraz robiť? nemohol ju nechať len tak, miloval ju viac, než čokoľvek iné na tomto svete. Dúfal, že im prospeje nejaký čas, kým sa veci utrasú. Niekde v kútiku duše veril, že ju to prejde a pochopí, v akej situácii bol.

Takmer všetci šli spať, no on bol príliš rozrušený na to, aby bol schopný pokojne ležať. Celkom ho vystrašilo to, že ich intenzívne hľadá polícia a všetky bezpečnostné zložky. Dúfal, že sa stihnú dostať na miesto odletu skôr, než sa stane niečo, na čo nedokázal ani pomyslieť.

Započul zvuk televízie, a tak sa vybral smerom do spoločných priestorov.  Potreboval sa nejako rozptýliť a nemyslieť na veci čo keby, ktoré sa mu v mysli vynárali každú chvíľu.

Zmätene sa pozrel na osobu sediacu v pohovke pred televíziou. Mladý muž s takmer čiernymi vlasmi pozoroval každý jeho pohyb namiesto toho, aby venoval pozornosť zapnutej obrazovke. Bolo mu to nepríjemné, dobre vedel, čo si o ňom musí myslieť.

Vzdychol a podišiel k nemu. Rukami sa oprel zozadu o kreslo, ktoré predstavovalo aspoň akú-takú ochranu pred Ligawčanom. Nepoznal ho, ktovie, čoho by bol schopný.

„Máš nejaký problém, o ktorom by som mal vedieť?“ opýtal sa ho a naklonil hlavu do strany. Andrew sa narovnal a zdvihol jedno obočie.

„Samozrejme. Daniel, ty si problém. Myslím, že ti to nikto z prítomných nepovie priamo do očí, no všetci to vedia. Mať ťa so sebou je príliš nebezpečné.“

Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol. Mal pocit, že práve dostal studenú sprchu spolu s ostrými kusmi ľadu.

„Čo prosím? Keby nebolo mňa, tak...“

„Tak čo?“ skočil mu do reči. „Keby nebolo teba, zrejme by bolo všetko inak a možno by sme tu aj tak skončili, ale určite by sme neboli na úteku pred spravodlivosťou. Najradšej by som ťa hneď nahlásil a zbavil sa ťa, Hertford. No dobre viem, že tým by som vystavil nebezpečenstvu aj ostatných, ktorí si to absolútne nezaslúžia!“ Na potvrdenie svojho rozhorčenia rozhodil rukami. „Máš jediné šťastie. A to je to, že pre Ellie ešte niečo znamenáš. Možno nie toľko, ako kedysi, ale nespravil by som jej to.“

„S týmto nemá ona nič spoločné.“ Jediné, po čom túžil bolo, aby bola v bezpečí. Dúfal, že koná dobre, keď sa rozhodol spolupracovať s jej otcom. Bolo príliš neskoro, keď si uvedomil, čo spôsobil a ako veľmi sa d toho namočil.

„Ellie? Oh, áno, má. Vedel si, že doma sme susedia? Poznám ju prakticky od narodenia, s Eddiem sme veľmi dobrí kamaráti, takže to, čo ti poviem, si vôbec nevymýšľam. Ellie bola od malička veľmi živé dieťa, zaujímalo ju úplne všetko. Bola veselá, priateľská a dobre vychovaná. Jej rodičia jej venovali každú voľnú chvíľu, ktorú mali, aby ju naučili životu na Ligawe. Všade, kde prišla, bola ako malé slniečko. Nemohol si ju prehliadnuť. Vyžaroval z nej pokoj, neustále sa usmievala.“ Jeho slová mu veľmi pripomínali Margo a mal čo robiť, aby si zachoval kamennú tvár, hoci ho pálili oči. „Po jej návšteve na Zibile sa trochu zmenila. Nevedel som, čo sa stalo, no zistil som to len prednedávnom. Stále však bola veselá a usmievavá. Pripisoval som to tomu, že pomaly dospievala. Vieš, čakal som, že si zachová svoju podstatu aj tu, na Zibile. Predsa len, už tu kedysi bola. Lenže Daniel, ona sa zmenila na nepoznanie. Kedy si ju naposledy videl s úsmevom na perách? Kedy si ju počul sa smiať? Dozvedel som sa o všetkom... všetkom, čo sa jej stalo. To by nemalo zažiť žiadne dievča. Mala sa zaľúbiť,  prežiť krásny život s dobrým chlapom po jej boku a mať obrovskú a šťastnú rodinu. To jediné si zaslúži – nádherný  život ako z rozprávky. Nikto by sa ju nemal pokúsiť zabiť, dokonca trikrát!“

Jeho slová boli ako dýky, ktoré sa mu zabodávali do jeho hrude. Nevedel, čo mu na to odpovedať. Robil, čo mohol, aby ju ochránil. Miloval ju predsa a urobil by pre ňu všetko na svete.

„Nemohol som s ňou byť každú jedu sekundu a kontrolovať všetkých, ktorí sa dostali do jej tesnej blízkosti. Robil som všetko, čo sa dalo.“

„Nie, nerobil a dobre to vieš.“  

Andrewove slová predychával ešte hodnú chvíľu. Bol si vedomý toho, že má obrovský podiel na jej zmene. Nikdy si neuvedomoval, že sa zmenila takmer na nepoznanie. nevedel... nechcel ani myslieť na to všetko, čím si tu prešla. No už bude dobre. Pôjdu na Ligawe a začnú odznovu. Budú tam v bezpečí a šťastní. 

Vybral sa ju skontrolovať, aby sa uistil, že nič nepotrebuje. Rátal s tým, že mu vynadá alebo bude ignorovať, no ak by sa našlo čokoľvek, s čím by jej vedel pomôcť, bol by rád. Tiež jej chcel povedať, ako veľmi ju ľúbi a nedopustí, aby sa jej stalo ešte niečo, čo by ohrozilo jej život.

Dvere do jej izby boli pootvorené a svietilo sa tam. Nepočul žiadne zvuky, preto len nakukol dnu, aby zistil, či len zabudla zhasnúť a zaspala, alebo je ešte hore. Dúfal v druhú možnosť. Avšak úplne ho prekvapilo, keď zbadal Alexa, ako sa skláňal nad jej nehybným telom.

Okamžite vošiel dovnútra. „Čo tu robíš?“ takmer skríkol. Nečakal ho tu a to, čo robil, sa mu nepáčilo, hoci ani netušil, o čo šlo.

Alex sa prekvapene otočil, pohľad mu padol na jeho ruky. V jednej mal striekačku s ihlou, v druhej dezinfekčné utierky. Zlosť lomcovala celým jeho telom.

„Čo si to urobil?“ spýtal sa, tichšie ako pred chvíľou. Ellie spala ako zarezaná, čo bolo zvláštne, keďže vedel, aký má ľahký spánok. Určite by ju už dávno zobudil. „Čo si jej pichol, Alexander?“

Pristúpil k jej posteli bližšie a sadol si na jej okraj. Nenápadne odsunul Alexa od nej ďalej. Len si domyslel, že ju nadopoval nejakými silnými liekmi na spanie. Možno to tak bolo lepšie, aspoň si poriadne oddýchne. Prstami jej jemne prešiel po tvári a odhrnul vlasy, ktoré jej padali do očí. Bola taká krásna, nevinná a spokojná.

„Potrebujem s tebou hovoriť, ale nie tu. Môžeš na chvíľku?“ spýtal sa ho tichučko jeho priateľ. Prikývol na súhlas. Sklonil sa a vtisol jej bozk na čelo.

„O čo ide? Dúfam, že si to s tými liekmi neprehnal,“ povedal, keď za sebou zatvoril drevené dvere. Dúfal, že sa ich rozhovor bude týkať príjemnejších vecí a nie témy, ktorú začal Andrew.

„O to sa neboj, Chris to vypočítala a nadávkovala tak, aby sa prebrala až v lietadle.“

Zamračil sa. „Prečo?“

„Kvôli tomuto.“

Započul zvláštny zvuk a zabudol reagovať na jeho prudký pohyb. Cítil, ako ihla prerazila látku a pokožku na jeho ruke a obsah striekačky skončil v jeho krvnom obehu. Prekvapene vydýchol.

„Čo to, dočerta, má znamenať, Alex?“

Schytil ho za rameno a ťahal za sebou. Bol taký prekvapený tým, čo urobil, že sa nechal viesť. Smerovali rovno do izby, ktorú mali obývať oni dvaja. Alex ho tam popostrčil. Nevedel, čo sa deje.

„Prečo som dostal jednu dávku aj ja? O čo ide? Čo to bolo?“

„Potreboval som ťa odpratať z cesty, Daniel. Je mi to ľúto, no nemôžem dovoliť, aby si šiel s nimi aj ty. Nebude to dobré pre nikoho. Sme hľadaní zločinci, ktorých čaká spravodlivosť, a nie krásny život za oceánom. Budeš čeliť tomu, čo si spôsobil. Nebudeš jej už viac kaziť život a znovu ju stavať priamo do nebezpečenstva. Ak jej chceš ešte niečo odkázať, pripravil som ti na stôl pero a papier. Je to tvoja posledná možnosť, ako sa s ňou rozlúčiť. Máš na to približne desať minút.“

Civel na dvere, ktoré mu zatvoril pred nosom a zamkol, s otvorenými ústami. To nespravil...

„Alex, no tak, neblázni! Nemôžeš o tom rozhodnúť len tak, to nie je v tvojej kompetencii! Každý má právo sa rozhodnúť slobodne. Nemôžeš mi zabrániť ísť do Ligawe. Počuješ?!“ Päsťou vrazil od zlosti do dverí. „Nie si normálny! Otvor, prosím ťa.“

Začala mu dochádzať vážnosť situácie. Nemohol tu ostať, čakala by ho istá smrť. Bol si taký istý tým, že začne nový život, kde ho nikto nepoznal... Znovu zabúchal na dvere, pomaly ho chytala panika.

„No tak, Alex! Toto mi nemôžeš urobiť,“ zakričal zúfalo.

„Môžem,“ ozvalo sa z druhej strany. „Desať minút, to je všetko, čo máš. Buď rád, že som ti dal aspoň takúto možnosť sa rozlúčiť. Nezaslúžiš si ani len to.“

Otočil sa a pozrel na papiere.

Celý svet sa mu práve rozpadol na malé kúsky. Predstavoval si tieto chvíle všelijako, no ani vo sne by ho nenapadalo, že skončí zamknutý v izbe s takým krátkym časom na rozlúčenie sa. Keby pred tými niekoľkými sekundami vedel, že to je jeho posledný bozk, ktorý jej venuje, určite by pri nej ostal dlhšie.

Myslel toto Alex vážne, alebo to bol nejaký odporný žart? Znel pekelne presvedčivo a zistenie pravdy nemohol nechať na neskôr.

Toto tomu bastardovi nikdy neodpustí.

Slzy mu zaliali oči. Nemohol tie slová len tak napísať, nebolo to osobné. Chcel byť pri nej a ak by toto mala byť skutočne chvíľa, kedy sa budú obaja nachádzať na tom istom kontinente a už nikdy sa nestretnúť, mal by jej to hovoriť priamo do očí.

Mala by vedieť, že toto nebolo jeho rozhodnutie.

Posadil sa za stôl a schytil do ruky pero. Čo by jej mal napísať? Nevedel poriadne, kde a čím začať.

Vybavil si posledné vety, ktorú mu povedala. Ani netušila, že sa jej splnia.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 30.: